Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 13, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/529/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214799
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214799.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 8C/257/2012-102 zo dňa 13.5.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal od
odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 440 eur titulom
nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v exekučnej veci vedenej podľa
spisovej značky súdneho exekútora Ex/12601/2008 (povinná N. N., neplniaca záväzok vyplývajúci zo
zmluvy o úvere č. 5180948).
Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti. Napriek
tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, súd o tejto žiadosti
rozhodol s omeškaním viac ako 8 mesiacov. Nesprávny úradný postup navrhovateľ videl v nevydaní
rozhodnutiavzákonomstanovenejlehote,resp.vprimeranomčaseabezzbytočnýchprieťahov,opísaný
postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ustanovením §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Zvýraznil, že v označenej exekučnej veci pritom neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak,

že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej
dobe. Dotknutým postupom vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutímonej.Vtomtoobdobívynaložilnasprávupohľadávkyprostredníctvompracovnýchvýkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,

na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15 eur. Celkom vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočneuplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej
sumu 125 eur.
Navrhovateľ si uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Márnym uplynutím času boli reálne

ohrozenélegitímneočakávaniajeho,akopoškodeného,žesprávnympostupomsúdudôjdekvymoženiu
jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii
povinného. Preto akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu
zakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokovazákladnýchpráv.Neexistenciaakéhokoľvekúčinného

vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah
do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia
strateného času, vyvolala u neho (navrhovateľa), resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako
aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť
v spoločnosti. Ďalej spôsobila zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, ako aj zánik už
vytvorených podnikateľských plánov. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval sumu

440 eur (vychádzal z alikvotného pomeru nároku 55 eur za každý mesiac omeškania x 8 mesiacov).
Pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na závery v nálezoch Ústavného súdu SR vo veci
porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovenia § 3 ods. 1,2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods.

1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012. Aplikoval na daný prípad i ustanovenie § 44 ods.
2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej iba „Exekučný poriadok“)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase podania
žiadosti o udelenie poverenia.

Okresný súd prioritne skúmal splnenie zákonnej podmienky pre konanie o návrhu navrhovateľa -
skúmal okolnosť, či navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
u príslušného štátneho orgánu. Mal v konaní preukázané, že navrhovateľ dňa 25.9.2012 písomne
požiadal príslušný orgán (Ministerstvo spravodlivosti SR) o predbežné prerokovanie nároku, doručenie

žiadosti potvrdil odporca i v podaní zo dňa 17.5.2013 a aj za situácie, že by žiadosť navrhovateľa
neobsahovala požadované náležitosti a následne nedostatky v žiadosti navrhovateľ neodstránil, nebolo
by dotknuté jeho právo ako poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa zákona č. 514/2003
Z.z. uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde. Z tohto pohľadu obsah žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku nebolo rozhodujúce, ale rozhodujúce bolo nepreukázanie tej skutočnosti, že by

nárok navrhovateľa na náhradu škody alebo jeho časti bol do rozhodnutia súdu uspokojený.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu
Martin sp. zn. 17Er/880/2009 zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal dňa 6.3.2009 na Okresný
súd Martin žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej na Exekútorskom úrade pod

sp. zn. Ex 12601/08, exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/71/2007
zo dňa 3.5.2007 (nadobudol právoplatnosť 27.6.2007) a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
13Cob/391/2007 (nadobudol právoplatnosť 13.3.2008). Okresný súd Martin poverenie vydal 27.3.2009,
ktoré exekútorovi bolo doručené 19.6.2009.

Vykonaným dokazovaním okresný súd mal preukázané, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol „vydaním poverenia“ po uplynutí 21 dní od doručenia
žiadosti a nie tak, ako tvrdí navrhovateľ, že sa malo stať oneskorením viac ako 8 mesiacov. Z týchto
dôvodov sa súd nestotožnil so skutkovým tvrdením navrhovateľa o tom, že k rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia došlo súdom uplynutím zákonom stanovenej lehoty, kde mal byť súd v omeškaní

viac ako 8 mesiacov. V takomto konaní súdu nie je možné vidieť zbytočné prieťahy. Súčasne podľa
presvedčenia súdu škoda, ak vôbec navrhovateľovi vznikla, nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti
s takýmto nesprávnym úradným postupom, teda s postupom súdu, ktorý predchádzal rozhodnutiu, a
to vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd poznamenal, že existenciu prieťahov v
súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných

práv fyzických a právnických osôb. Súd môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z
existencieprieťahovvsúdnomkonanívzmysle§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.lenvprípade(takako
to poukázal odporca vo svojom vyjadrení) ich konštatovania, či už vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažností na prieťahy právoplatným rozhodnutím vydanom vdisciplinárnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, o porušení práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR
o ústavnej sťažnosti konštatujúcom porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Navrhovateľ však nesplnil svoju dôkaznú povinnosť v zmysle ust. § 120 ods. 1 OSP v tomto sporovom
konaní a netvrdil, a ani nepreukázal kedy, ktorý štátny alebo súdny orgán a ktorým rozhodnutím zistil
existenciu prieťahov v súdnom konaní, keďže rozhodovanie o tejto otázke nepatrí do právomoci súdu
prvého stupňa.
Okresný súd uzavrel, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v predmetnej veci konal v zákonnej lehote. Všetky úkony smerovali k rozhodnutiu o návrhu
oprávneného a boli vykonávané v súlade s exekučným poriadkom. Súd nemal v konaní preukázané
žiadneprieťahyvexekučnomkonaní-tedaopomenutievydaťrozhodnutievzákonomstanovenejlehote,
t.j. nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Na tomto základe konštatoval nedôvodnosť návrhu
navrhovateľa a jeho návrh v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi - plne úspešnému
účastníkovi právo na náhradu trov nepriznal, keďže tento účastník si trovy konania nevyčíslil.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Namietal, že postupom súdu

mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený
sudca, súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.
Podrobne argumentoval ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. tvrdiac, že okresný súd nemal splnené

podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov. Navyše on (navrhovateľ) riadne a včas
požiadal súd o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s
označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu
tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo
požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia

sa s obsahom dôkazov.
On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu

považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny
názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v zmysle ktorých boli vylúčení
v právne zhodných veciach všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej
argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným

sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS
27/98, III.ÚS 16/2000).

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu, neobstojí; že on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.; proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred
súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo

k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov na konanie bez

neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Súd
porušil jeho právo (právo odvolateľa) na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť
nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so
všetkými predloženými dôkazmi, sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný

a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav.

Súd odignoroval úplne všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, urgencií; na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti treba považovať rozhodnutie súdu za

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne
zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a
nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako sa to týka i chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Pri dodržiavaní práva účastníka (navrhovateľa) na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodenia rozsudkov

formulárovým spôsobom.

Súd dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. V rozhodnutí okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo

nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa
sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, a preto túto nečinnosť
a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody, preto

rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie
založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený
účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v
rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou
postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného

súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový

stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132
i nasl. O.s.p. a vec aj správne právne posúdil. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných návrhov
navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označené priamo v návrhu na začatie konania. Krajský súd
savcelomrozsahustotožňujespísomnýmodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutiaalennazvýrazneniesprávnosti vecného záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k odvolacím
argumentáciám vzneseným navrhovateľom v odvolaní.

Zarozporuplnékrajskýsúdhodnotíodvolacíargumentnavrhovateľa,ktorýmnamietanestrannosťsúdua
zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná sudkyňa,
ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, uvádza na č.l. 16 a 35 spisu, že sa necíti zaujatá
a to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. Navrhovateľ
vo svojom podaní (na výzvu súdu) zo dňa 30.10.2012 (č.l. 15 spisu) výslovne prehlásil, že on nepodal

súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ takéto stanovisko (nepodanie námietky
zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p.) výslovne prehlásil i vo svojom odvolaní podanom proti uzneseniu
Okresného súdu Martin č.k. 8C/257/2012-26 zo dňa 5.2.2013, ktorým uznesením súd mu vyrubil súdny
poplatok za námietku zaujatosti. Uvedený procesný postoj navrhovateľa bol potom následným dôvodom
zrušenia označeného uznesenia. Krajský súd zvýrazňuje i tú okolnosť, že nadriadený súd uznesením
9NcC/437/2013-70 zo dňa 3.10.2013 posudzoval otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov, keď označeným

rozhodnutím bola vylúčená z prejednania a rozhodovania veci jedine sudkyňa Mgr. Katarína Janotová,
ostatnísudcoviaokresnéhosúduvylúčenízprejednávaniaarozhodovaniavecineboli.Zatejtoprocesnej
situácie ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu neexistuje rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa
Mgr. Magdaléna Šmidtová ( ktorá vydala meritórne rozhodnutie ) mala byť vylúčená z prejednávania a
rozhodovania veci, naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu

zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Treba preto
uzavrieť, že súd prvého stupňa mal splnené všetky procesné podmienky, aby vec v neprítomnosti
účastníkov postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a vo veci meritórne rozhodol. Navyše v
preskúmavanom spise neexistuje podanie navrhovateľa, ktorým by sa domáhal zrušenia nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu, resp. jeho odročenia.

Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľ mal vytvorený súdom prvého stupňa procesný priestor na
to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, aby svoje stanoviská či už k rozsahu vykonaného
dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany prezentoval. Navrhovateľovi boli známe i
vecné argumentácie odporcu k prejednávanému prípadu, konkrétne z obsahu písomného vyjadrenia,

ktoré právny zástupca odporcu prevzal 22.4.2014. Bolo na navrhovateľovi či využije súdom umožnený
procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní, navrhovať dôkazy,
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Za účelové, mylné hodnotil krajský súd odvolacie tvrdenia navrhovateľa o zamietnutí jeho návrhu na
prerušenie konania, resp. ignoráciu jeho žiadosti o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania,

keďže okresný súd v meritórnom rozhodnutí nerozhodoval aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., a naviac pre takéto rozhodovanie ani dôvod nebol (takýto procesný
návrh navrhovateľ súdu prvého stupňa nepredložil). V preskúmavanom spise sa nenachádza ani
výslovná žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu,
avšak ako už krajský súd poznamenal, dôležitý dôvod pre odročenie (zrušenie) pojednávania ani nebol.

Okresnýsúdivofázedokazovaniaboldôsledný,vychádzalzpodstatnéhodôkazu,ktorýpriamovnávrhu
na začatie konania označil navrhovateľ, týmto podstatným dôkazom bol obsah exekučného spisu, ktorý
okresný súd pre účely súdneho konania pripojil a oboznámil sa s jeho obsahom. Skutkové zistenia
súdu prvého stupňa korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v dotknutom exekučnom spise.

Okresný súd správne konštatuje, že síce o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia okresný
súd rozhodol po uplynutí 15 dní - vydal poverenie s omeškaním, avšak od predloženia žiadosti súdneho
exekútora do vydania poverenia súdnemu exekútorovi uplynula doba 21 dní a nie doba viac ako 8
mesiacov, ako vo svojom návrhu skutkovo argumentoval navrhovateľ. Uvedené skutkové tvrdenie v
návrhu nemá svoj základ vo vykonanom dokazovaní, navyše bolo preukázané ako nepravdivé.

Omeškanie súdu prvého stupňa s vydaním poverenia je zanedbateľné ( 6 dní ), neznamená porušenie
práva účastníka na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach prijal záver,
že nie každé omeškanie treba hodnotiť ako omeškanie zakladajúce porušenie práva účastníka na
spravodlivé súdne konanie. I v konkrétnej exekučnej veci síce súd prvého stupňa poverenie exekútorovi

nevydal v 15.dňovej lehote, avšak vydaním poverenia bol súd v omeškaní iba v krátkej dobe, uvedená
doba nebola spôsobilá vyvolať a zakladať porušenie práva navrhovateľa.Súd prvého stupňa bol dôsledný v dôkaznom konaní, skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie
existencie/neexistencie základného právneho nároku zisťoval z obsahu exekučného spisu označeného
navrhovateľom v návrhu na začatie konania. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom

konania relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky, z ktorých vychádzal,
uviedol, ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval. Odôvodnenie
rozhodnutia je v súlade po obsahovej stránke s ustanovením 157 ods. 2 O.s.p. a garantuje právo
účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Záver súdu prvého stupňa o nesplnení zákonných podmienok zodpovednostného vzťahu má svoje
opodstatnenie. V posudzovanej veci nebola splnená prvá (prioritná) podmienka zodpovednostného
vzťahu, neexistoval totiž tvrdený nesprávny úradný postup. Vzhľadom na tento konštatovaný (aj
preukázaný) záver bolo nadbytočné zaoberať sa ďalšími zložkami zodpovednostného vzťahu (či už
otázkou škody, s jej výškou, otázkou príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou).

Odvolací argument navrhovateľa poukazujúci na aplikáciu § 114 ods. 3 O.s.p. a na spôsob rozhodovania
rozsudkom pre zmeškanie (§ 153b O.s.p.) svoje opodstatnenie nemá. V súdenej veci odporca
sa k návrhu na začatie konania totiž vyjadril, uvedené vyjadrenie okresný súd na pojednávaní aj
oboznamoval, navyše žalovaný nárok navrhovateľa bol výsledkom dokazovania preukázaný ako

neopodstatnený.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodoval podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Navrhovateľ
nebol úspešný v odvolacom konaní, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane
- odporcovi, odporca si však tieto trovy neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli vznikli
v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .