Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 13, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/183/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210449
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210449.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 8C/174/2012-56 zo dňa 7. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia. Okresný súd konštatoval viacero (samostatných) dôvodov vedúcich k zamietnutiu
uplatneného nároku; predovšetkým zdôraznil neunesenie navrhovateľom dôkazného bremena, a to tak

celkovo, ako aj vo vzťahu k jednotlivostiam uplatňovaného nároku. Primárne sa venoval podmienke
predbežného prerokovania daného nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a konštatoval, že táto nebola
splnená, v dôsledku čoho je návrh z čisto časového hľadiska podaný predčasne.
Následne okresný súd posudzoval jednotlivé atribúty predmetného zodpovednostného právneho vzťahu
a dospel k záveru o nepreukázaní žiadnej zo zákonných (kumulatívnych) podmienok. K tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu v podobe prieťahov v konaní uviedol, že v dotknutej exekučnej veci
bol ako exekučný titul označený rozhodcovský rozsudok. Postup exekučného súdu pri rozhodovaní o

žiadosti o vydanie poverenia je nadväzne nutné posudzovať podľa § 44 ods. 2 EP účinného od 1.6.2011,
pričom lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala (práve) na exekučné tituly podľa § 41 ods.
2 písm. c) a d) EP.
Nad (nevyhnutný) rámec prvostupňový súd dodal, že navrhovateľ nepreukázal ani ďalšiu zákonnú
podmienku zodpovednosti štátu - výšku tvrdenej majetkovej škody. Minimálne vo vzťahu k tomu, že úver
poskytnutý zo strany navrhovateľa spotrebiteľovi je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Obdobne pri dôvodoch požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ nepreukázal

svoje tvrdenia o tom, že došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným a insolvenciu povinného. Zároveň nepredložil konkrétne tvrdenia, kedy a ktoré jeho plánované
podnikateľské aktivity a už vytvorené podnikateľské plány zanikli, ani tento zánik nepreukázal. Okresný
súd tiež konštatoval, že existencia prieťahov v súdnom konaní nebola vyslovená (§ 9 ods. 2 zákona č.514/2003 Z.z.) v rámci výsledku vybavovania sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom
vdisciplinárnomkonaní,vprávoplatnomrozhodnutíEurópskehosúdupreľudsképrávaaleboÚstavného
súdu SR, pričom rozhodovanie o tejto otázke nepatrí do právomoci súdu prvého stupňa.

O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že
odporcovi právo na ich náhradu nepriznal s poukazom na to, že síce podal návrh na prisúdenie náhrady
trov, v zákonnej lehote si ich však nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho

zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto
situácie došlo, podľa odvolateľa, k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Uviedol, že elektronicky
podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený skutočnosťou, že všetci sudcovia daného okresného
súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci, ktorú žiadosť (o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu) však okresný súd ignoroval. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ

trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť na
rozhodnutie o pridelení inému súdu; bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia v otázke zaujatosti sudcov
však bola možnosť obrany navrhovateľa pred zákonným sudcom celkom zmarená.
Odvolateľ poukázal na svoje vyjadrenie (obsiahnuté v návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z

konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov a tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR, či
Európskeho súdu pre ľudské práva.

Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov, z ktorých napríklad uviedol konštatovanie
súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Nesprávny úradný postup exekučného súdu podľa
odvolateľa spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí
preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom

rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1, 2

písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada

kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa však o ich
bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa

vyjadriť. V tejto súvislosti sú potom ďalšie námietky navrhovateľa o odňatí práva konať pred súdom a
porušení zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

Predvolanienatermínpojednávania(dňa7.10.2013-pondelok)boloprávnemuzástupcovinavrhovateľa
doručené 26.9.2013. Elektronickým podaním (bez zaručeného elektronického podpisu) navrhovateľ dňa

4.10.2013 o 18.36 hod. (t.j. v piatok po úradných hodinách súdu) požiadal o zrušenie pojednávania
z dôvodu „objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne
vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom
o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v
spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a konať i

v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti
a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti
účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom(bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.

Písomnévyjadrenieodporcuvovecisamejbolookresnémusúdudoručené4.10.2013,t.j.ažpovykonaní
predvolania navrhovateľa na pojednávanie a zároveň v posledný pracovný deň pred nariadeným
termínom pojednávania. Nemožno preto za porušenie požiadavky bezodkladnosti doručenia vyjadrenia
(§ 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.) považovať taký postup súdu, ktorý vzhľadom na krátky
časový interval a nereálnosť doručenia dotknutého vyjadrenia navrhovateľovi, ponechal oboznámenie

navrhovateľa s vyjadrením odporcu na samotné súdne pojednávanie.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Navrhovateľ svojim vlastným
postupom, ktorý (minimálne) vykazuje znaky účelovosti - žiadosť o odročenie pojednávania podal z
hľadiska pracovných dní doslova pár hodín pred nariadeným termínom pojednávania, hoci tvrdený

dôvod mu bol známy takmer bezprostredne po doručení predvolania - však sám zmaril efektívne využitie
označeného zákonného ustanovenia.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie

pojednávaniaanivposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladať
jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn.
3 Nc14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4 Cdo 228/2013 z 28.4.2014) v otázkach
posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie
o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 26.9.2013 bolo
navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5NcC/47/2013 z 28.2.2013 o
nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Haluškovej z prejednávania a rozhodnutia súdenej veci. V rozpore s
uvedeným tvrdením navrhovateľa je napokon aj jeho ústavná sťažnosť, založená práve na predmetnom

rozhodnutí krajského súdu.
Odvolací súd v predmetnej spojitosti dodáva, že s poukazom na možnosť uplatnenia námietky
rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu náležite okresný súd
uprednostnil požiadavku hospodárnosti/rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je pritom
založený (aj) meritórny nárok navrhovateľa.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k

vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Nadväzne je úplne nenáležitým
tvrdenieonepreskúmateľnostinapadnutéhorozhodnutiaprenedostatokdôvodov.Naopak,odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia.
K žiadnemu zo zásadných záverov okresného súdu (t.j. nestanovenie lehoty 15-dní na rozhodnutie
o žiadosti na vydanie poverenia v prípade exekučného titulu vo forme rozhodcovského rozsudku,

chronológia a zmysel úkonov v danej exekučnej veci, zvýšené nároky na rozhodovanie v
spotrebiteľských veciach, konkretizácia neunesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena), na
ktorých založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. vôbec
žiadnu protiargumentáciu. Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania („nesprávny postup
spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými

zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním návrhu bez relevantnej reakcie na
konkrétne nosné dôvody napadnutého rozhodnutia.

V danej spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.

preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Zároveň však platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní
nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keďkonštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s obsahom
posudzovaného rozsudku; ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.
Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez

bližšej konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu
o dodržaní namietaných lehôt, okrem vyššie uvedeného záveru (že napadnuté rozhodnutie takéto
konštatovanie neobsahuje) platí, že časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd zodpovedajú
skutkovému stavu a vyplývajú z pripojeného exekučného spisu.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
v meritórnej časti ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu

v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu

trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.