Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 9, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/26/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225383
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112225383.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice

Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa A., s.r.o., so sídlom N., A. XX, L.: XX
XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou T. A., s.r.o. so sídlom N., B. 4, proti odporcovi R.,
o zaplatenie 1.804,98 Eur a iné (náhradu škody a nemajetkovej ujmy), o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 28. augusta 2013, č.k. 22C/231/2012-68 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti

odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 1.804,98 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 361 Eur z dôvodu nečinnosti Okresného súdu Trenčín. Svoje rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 5 ods. 1 § 6 ods. 1 - 4, § 9 ods. 1, 2 a
§ 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Navrhovateľ uviedol, že písomným podaním navrhol zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu
pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3211437
uzavretej s dlžníkom Jánom Mojžišom, nar. 06.08.1981. V rámci uvedeného exekučného konania

súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne
predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
exekučnému súdu, t. j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Dôvodil, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
dňa 03.05.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti
o poverenie tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 421 dní). Súd prvého
stupňa vlastným šetrením (zo spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 61Er/984/2010) zistil, že súdny

exekútor dňa 26.04.2010 podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia poverenia vo veci, vedenej
na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 1865/2010 v prospech oprávneného (navrhovateľa) proti
povinnému M. O., na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 19.11.2009, sp. zn. SR
19015/09.OkresnýsúdTrenčínuznesenímzodňa08.04.2011,č.k.61Er/984/2010-12žiadosťexekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Krajský súd uznesením zo dňa, č.k. 5CoE
219/2011-2519.07.2011totouznesenieokresnéhosúduzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonaniezdôvodu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Súd vo veci žiadosti o udelenie poverenia opätovne rozhodol dňa

26.08.2013 uznesením, č.k. 61Er/984/2010-35. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd pri rozhodovaní
o žiadosti o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie vo vyššie uvedenej exekučnej veci Okresného
súdu Trenčín neprekročil svoju právomoc, ako to v žalobnom návrhu uvádza navrhovateľ. Uznesenie
Okresného súdu Trenčín zo dňa 08.04.2011 bolo krajským súdom zrušené, pričom opätovne bolo voveci rozhodnuté dňa 26.08.2013. Za takejto situácie možno prisvedčiť navrhovateľovi, že rozhodovanie
o žiadosti o udelenie poverenia prebieha viac rokov, avšak je nutné poukázať na to, že vo veci prebehlo
aj odvolacie konanie a okresný súd vo veci rozhodol už v poradí druhým rozhodnutím. Nakoľko súd

prvého stupňa nemal preukázané splnenie podmienok pre konštatovanie zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom
tak, ako to navrhoval navrhovateľ a rovnako nepriznal navrhovateľovi či už majetkovú škodu alebo
nemajetkovú ujmu a jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Ak nie je daná zodpovednosť
súd nemôže rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol v súlade s

§ 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohtosudcupovažovaťzanestranného.Uviedol,ženázorkrajskéhosúduvovecinestrannostiprerozpor
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri

svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám

nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež

na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené

v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania

a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní jejedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.

Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré

boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na

ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa

ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 03.05.2011, pričom konanie začalo dňa 08.03.2010,
a to zamietnutím žiadosti o udelenia poverenia, a preto k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, teda omeškanie predstavuje viac ako 421 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom

rozsahu stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť
o udelenie poverenia dňa 26.04.2010, na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu, sp. zn. 19015/09 zo dňa 19.11.2009. Okresný súd Trenčín uznesením zo
dňa 08.04.2011, č.k. 61Er/984/2010-12 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu,
aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd

vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o

zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS

197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahyvkonaní,anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáust.§17ods.1,2,3zákonač.514/2003Z.z.byv
prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej premisy,
že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod sa v
prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 citovaného

zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod sp. zn. 19NcC/279/2012, kedy krajský súd rozhodol,
že sudkyňa Okresného súdu Trenčín Mgr. O. H. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci.
Vec bola dňa 14.02.2013 pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. O. W.. Čo sa týka samotnej

námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené
už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že
vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane

odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že

riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol.

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňana
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 28.08.2013, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol
oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno

uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa
k tvrdeniam odporcu v konaní.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.