Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/509/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214680
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214680.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 8C/238/2012-93 zo dňa 14. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 8C/238/2012-93 zo dňa 14. 05. 2014 návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení súd konštatoval, že navrhovateľ si uplatňuje náhradu majetkovej škody vo výške 1.131,21
eur a nemajetkovej ujmy vo výške 226,24 eur, ktoré mu mali vzniknúť nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Martin. Tento sa mal nesprávneho úradného postupu dopustiť tým, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote. Súd preto v zmysle zákona

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) zisťoval existenciu podmienok (nesprávny úradný postup
pri rozhodovaní o udelení poverenia, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou), ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré
musia byť splnené súčasne.
Zo spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/2050/2010 súd zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý
dňa 30. 04. 2010 podal na Okresný súd Martin žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

vedenej na exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 2360/2010 vo veci oprávneného: Pohotovosť, s. r.
o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnej H. I., nar. XX. XX. XXXX, pre vymoženie
sumy 223,08 eur, a to na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn.
SR 20088/2009 zo dňa 25. 11. 2009, právoplatného dňa 04. 01. 2010. Okresný súd Martin uznesením
zo dňa 12. 08. 2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Navrhovateľ podal voči predmetnému uzneseniu odvolanie, ktoré listom zo dňa 20. 01. 2011 zobral späť
a Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 9CoE/137/2010 zo dňa 17. 02. 2011 odvolacie konanie zastavil.

Uznesením zo dňa 27. 07. 2011 Okresný súd Martin exekúciu zastavil podľa § 44 ods. 3 Exekučného
poriadku.
Podľa záverov okresného súdu, z pripojeného spisu vyplýva, že konanie bolo začaté podaním žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 30. 04. 2010. O predmetnej žiadosti súd rozhodoluznesením zo dňa 12. 08. 2010, teda po 104 dňoch od podania žiadosti. Vzhľadom k tomu, že
exekučný súd bol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31. 05. 2010 povinný preskúmať
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z dôvodu rozporu so zákonom a na základe zistenia buď vydať poverenie na vykonanie exekúcie
alebo návrh zamietnuť, vyžiadal si za tým účelom spis zo Stáleho rozhodcovského súdu. V takomto
konaní súdu nie je možné vidieť zbytočné prieťahy, keď súd sa zároveň nestotožnil so skutkovým
tvrdením navrhovateľa, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí viac ako 207
dní. Podľa presvedčenia súdu škoda, ak vôbec navrhovateľovi vznikla, nemohla vzniknúť v príčinnej

súvislosti s takýmto postupom súdu, ktorý predchádzal rozhodnutiu, a to vydaniu uznesenia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak bol navrhovateľ nespokojný s rozhodnutím
súdu o žiadosti exekútora na vydanie poverenia, kde vystupoval ako oprávnený, mal sa snažiť o
dosiahnutie zrušenia pre neho nevýhodného rozhodnutia všetkými dostupnými právnymi prostriedkami.
Voči predmetnému uzneseniu bolo prípustné odvolanie, ktoré navrhovateľ aj podal, ale toto odvolanie
listom zo dňa 20. 01. 2011 zobral späť, na základe čoho bolo odvolacie konanie uznesením Krajského

súdu v Žiline zastavené a uznesením Okresného súdu Martin bola následne zastavená exekúcia podľa
§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku.
Súd mal za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelení poverenia na vykonanie exekúcie v
predmetnej veci konal v zákonnej lehote. Všetky úkony smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného
a boli vykonávané v súlade s Exekučným poriadkom. Súd nemal v konaní preukázané žiadne prieťahy

v exekučnom konaní - teda opomenutie vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, t. j. nemal
preukázaný nesprávny úradný postup, ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech
však právo na ich náhradu nepriznal, nakoľko si trovy konania nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový

stav; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu
(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.
2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Navrhovateľ však
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v

neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach

navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu

vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konaniaodvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné

viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené

nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať
pred súdom.

V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj

moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť

len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový

stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jeho nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti

súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme. Navrhovateľ uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého

vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo,
navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci
samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje

rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“)) po

zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku
nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3
O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods.
1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že vo veci konal a rozhodol vylúčený sudca, s poukazom na
skutočnosť, že upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že objektívne nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania
domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania
alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Vzhľadom na oznámenie navrhovateľa v návrhu

na začatie konania, súd navrhovateľa vyzval, aby oznámil, či v konaní uplatňuje námietku zaujatosti
voči konajúcej sudkyni. Navrhovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, na výzvu súdu oznámil, že
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č. l. 15 spisu), uvedenú skutočnosť uviedol
aj v odvolaní proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú
námietku zaujatosti (č. l. 32) a dovolaní voči uzneseniu krajského súdu, ktorý rozhodnutie okresného

súdu o uložení povinnosti navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti potvrdil (č. l.
45). Z obsahu spisu však zároveň vyplýva, že o skutočnostiach oznámených navrhovateľom v návrhu na
začatie konania, pre ktoré mala byť konajúca sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená,
rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9NcC/20/2014-67 zo dňa 27. 02. 2014, ktorým vylúčil z
prejednávania a rozhodovania danej veci Mgr. Katarínu Janotovú, ktorá konala v exekučnej veci, v ktorej

malo dôjsť k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu súdu. Druhým výrokom
predmetného uznesenia krajský súd zároveň rozhodol o nevylúčení ostatných sudcov Okresného súdu
Martin, teda vrátane konajúcej sudkyne, ktorá je zákonnou sudkyňou v danej veci. Uznesenie krajského
súdu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 14. 03. 2014 (č. l. 70 p. v.).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd uvádza, že ustanovenia

Občianskehosúdnehoporiadku(§14anasl.O.s.p.)predstavujúvýnimkuzvýznamnejústavnejzásady,
že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané

okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá
ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,

že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za spôsobenú škodu a nemajetkovú ujmu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú

dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v
ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je
potrebné uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 14. 05. 2014 (nie je preto na
mieste námietka navrhovateľa, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania),

kedy bolo pojednávanie i uskutočnené (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z č. l. 89 spisu).
Splnomocnený zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie na dané pojednávanie dňa 22. 04. 2014 (č. l.
85 p. v. spisu), na pojednávanie sa však nedostavil, rovnako ani navrhovateľ, pričom svoju neprítomnosť
riadne a včas, vážnymi dôvodmi neospravedlnili. Navrhovateľ síce v odvolaní uvádza, že požiadal
o zrušenie pojednávania z dôležitých dôvodov, táto skutočnosť však zo spisu nevyplýva. Nakoľko

navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho
strane, brániacu mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.) a na pojednávanie sa bez ospravedlnenia
nedostavil, boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci v
jeho neprítomnosti a neprítomnosti jeho splnomocneného zástupcu. Pokiaľ teda okresný súd vec na
pojednávaní dňa 14. 05. 2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať
pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Z uvedeného

dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil
vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si navrhovateľ
a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, a to najmä
možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na
poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú

spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie,
keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez

prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní
dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie,
okresný súd vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom, prečítaním listín z príslušného
exekučnéhospisuOkresnéhosúduMartinsp.zn.17Er/2050/2010,ktorépretoslúžiliakodôkazvkonaní.

K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu odvolací súd uvádza, že
hromadnévyjadrenieodporcuvoviacerýchobdobnýchveciachtýchistýchúčastníkovkonaniabolosúdu
doručené dňa 17. 02. 2014 a splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa bolo (v tejto veci) doručené
spolu s predvolaním na pojednávanie, teda dňa 22. 04. 2014. Z uvedeného dôvodu neboli splnené ani
podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je pravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice

o pojednávaní zo dňa 14. 05. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva
navrhovateľom tvrdená skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania, lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným

súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,
a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Vo vzťahu k meritu veci navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď

konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, čomu však v odôvodnení
prezentované časové úseky nenasvedčujú; súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy
v konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote.

V nadväznosti na uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd poukazuje na to, že z odôvodnenia

napadnutého rozsudku je zrejmé, že rozhodnutie okresného súdu bolo založené na nepreukázaní
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v existencii prieťahov v exekučnom
konaní, keď tvrdenie navrhovateľa o tom, že súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol s omeškaním
viac ako 207 dní sa ukázalo ako nepravdivé (súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol po 104dňoch od podania žiadosti). Rovnako správne bolo však i konštatovanie okresného súdu, pokiaľ tento
uviedol, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie konal
v zákonnej lehote. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010 totiž

vyplýva (a to vo vzťahu ku všetkým exekučným titulom), že zákon lehotu 15 dní na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie upravuje vo všeobecnosti
pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález ÚS
SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne konštatoval: "Z

ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon túto lehotu v prípade
negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01. 06. 2010).".
Na okraj zároveň odvolací súd uvádza, že so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/2002, I. ÚS 70/2002, I. ÚS 16/2002, I. ÚS 63/2000) samotné

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie
zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú
vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať
na všetky podstatné okolnosti prípadu, ako to správne urobil v tomto konaní aj okresný súd.

Nakoľko v danom prípade nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenúprivýkoneverejnejmoci(nesprávnyúradnýpostup),akotosprávnekonštatovalokresnýsúd,
neboldôvodzaoberaťsaďalšímiatribútmi,t.j.vznikomškodyapríčinnousúvislosťou,ktorýmisaokresný
súd v napadnutom rozhodnutí ani nezaoberal. Námietky navrhovateľa v súvislosti s majetkovou škodou

a nemajetkovou ujmou preto v danom prípade ani nekorešpondujú s dôvodmi rozhodnutia okresného
súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ako vecne správny potvrdil.

V súvislosti s odvolaním navrhovateľa odvolací súd v závere uvádza, že nie všetky odvolacie námietky
uvedené v odvolaní navrhovateľa sa dotýkajú výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Navrhovateľ v odvolaní poukazuje mimo iného na rozhodnutia a skutočnosti, ktoré v súdenej veci vôbec
nenastali (napr. podanie návrhu na prerušenie konania s predložením ústavnej sťažnosti, zamietnutie

návrhu na prerušenie konania či rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania). Odvolaciemu súdu
je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podáva rovnaké odvolanie vo viacerých
obdobných veciach bez toho, aby rozlišoval medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov, v dôsledku čoho
nie všetky odvolania korešpondujú so skutočným stavom v tej - ktorej veci.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.