Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 29, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/225/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214875
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214875.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a JUDr. Jany Urbanovej v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/267/2012-107
zo dňa 16.januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol a vyslovil, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznáva .
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie
predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s

obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
17Er/3853/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Z obsahu spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/3853/2010 vyplýva, že dňa 09.08.2010 bola
exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 11.01.2010, sp. zn.
SR 21544/09, zriadeného zriaďovateľom Slovenskou rozhodcovskou, a. s., so sídlom v Bratislave. V
predmetnej exekučnej veci vydal okresný súd Martin uznesenie č. k. 17Er/3853/2010 zo dňa 21.09.2010,

ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Dôvodom
bola skutočnosť, že súd po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu
na vykonanie exekúcie ako aj exekučného titulu z hľadiska jeho súladu so zákonom v zmysle ust.
§ 45 ods. 1 písm. b) a c), ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z., zistil rozpor
exekučného titulu so zákonom, ktorý potom bližšie v tomto uznesení odôvodnil. Toto uznesenie súdu
bolo dňa 29.09.2010 doručené tak právnemu zástupcovi oprávneného, ako aj exekútorovi a povinnému.
Už dňa 13.10.2010 oprávnený prostredníctvom svojho zástupcu podal odvolanie voči predmetnému

uzneseniu. Predtým ako vec bola predložená odvolaciemu súdu, oprávnený dňa 20.01.2011doručil na
súd späťvzatie odvolania v tejto veci, v dôsledku čoho bolo odvolacieho konanie právoplatne zastavené
a následne uznesením exekučného súdu zo dňa 27.07.2011 bola exekúcia zastavená podľa § 44 ods.
3 exekučného poriadku, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.09.2011.Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje

podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Nárok žalobcu na náhradu škody súd posudzoval podľa
citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu vzniku škody (teda v znení

účinnom pred 01.01.2013).
V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 eur a nemajetkovú
ujmu v peniazoch vo výške 298,73 eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (v
exekučnej veci Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/3853/2010), ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote (§44 ods. 2 zák. NR
SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a

doplnení ďalších zákonov, účinného v čase začatia exekučného konania). V predmetnej žalobe žalobca
uvádzal, že k udeleniu poverenia malo dôjsť po uplynutí zákonom stanovenej doby v omeškaní viac
ako 162 dní.
Z pripojeného exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená súdnym exekútorom dňa 09.08.2010 a o predmetnej žiadosti

súd rozhodol uznesením zo dňa 21.09.2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol.
Vykonaným dokazovaním súd dospel k presvedčeniu, že exekučný súd sa v konaní prieťahov nedopustil
napriek tomu, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol rozhodnutím
vydaným po 15 dňovej lehote, ktorú na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie stanovovalo vtedy

platné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011. Exekučný
poriadok rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) označuje iba od
01.06.2011, napriek tomu treba rozhodcovský rozsudok za exekučný titul považovať podľa § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely exekučného poriadku uskutočnenej zákonom
č. 102/2011 Z. z. z dôvodu, že vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41 ods. 2 písm. d) sa

podľa Dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených sa
rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Exekučný poriadok ustanovuje v § 44 ods. 2 procesnú lehotu 15
dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že exekučný súd nezistí rozpor žiadostí o
udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. Ústavný

súd vo viacerých rozhodnutiach vyslovil názor, že táto lehota neplatí v prípade negatívneho rozhodnutia
exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a že uvedené platilo aj pred
01.06.2010 (do účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z., ktorým sa menil exekučný poriadok) napr. II ÚS
245/2013-17, II ÚS 112/2013-17).
Vychádzajúc zo zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozhodnutí a vzhľadom na zistený

skutkový stav veci dospel súd k záveru, že žaloba žalobca nie je dôvodná, ani len čiastočne.
Predovšetkým žiadosť exekútora o udelenie poverenia došla na súd v čase účinnosti ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011, teda v čase keď súd nebol viazaný
15 dňovou lehotou od doručenia žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade ak
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. V konaní súdu nie je tak možné vidieť žiadny prieťah.

Teda v takomto konaní exekučného súdu nie je možné vidieť nesprávny úradný postup v príčinnej
súvislosti s ktorým mohla žalobcovi vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma. Takýmto spôsobom
nebola preukázaná základná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za konanie orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, teda nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorým bol v tomto
prípade Okresný súd Martin. Navyše žalobca nepreukázal ďalšiu podmienku pre existenciu takejto

zodpovednosti, ktorou je vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pretože neprodukoval žiadny
dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia v žalobe ohľadne tohto protiprávneho následku preukázal.
Pokiaľ žalobca žiadal vo svojom poslednom podaní o vykonanie dôkazu znaleckým posudkom, ktorým
by vyčíslil výšku vzniknutej škody v dôsledku opísaných skutočností, k tomu súd konštatoval, že
takýto dôkazný návrh už nepripustil a návrh na doplnenie dokazovania zamietol na pojednávaní

dňa 16.01.2014. Súd tak postupoval z dôvodu, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti
preukazujúcetietojehotvrdenia,zktorýchbysúdmalmožnosťzistiťkomubolznaleckýposudokzadaný,
v akom časovom horizonte bude súdu predložený, a teda či vyčkávaním na takýto znalecký posudokby neboli spôsobené ďalšie zbytočné prieťahy v konaní, ktoré žalobca opakovane súdom vyčíta. Naviac
vzhľadom na dôkaznú situáciu takýto dôkaz bol pre právne posúdenie nároku žalobcu irelevantný.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v konaní plne úspešná,
právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže podľa toho, čo zo spisu vyplývalo, žalovanej v tomto
štádiu konania proti žalobcovi preukázateľné trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho

zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemalmožnosťvyjadriťsaktýmtodôkazomaprednesomanemalmožnosťnavrhnúťdôkazynapodporu
svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu

listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe
dokazovania,ktoréhoobsah,rozsahsibezakéhokoľvekdôvoduurčilsám)kzáveru,žeexistujeokolnosť
brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov
konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise.
Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca

zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné.

Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho
ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo
veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p.. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie

neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a
neoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamej,abytakmalpriestornavrhnúťalebopredložiť
ďalšie dôkazy. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva,
nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.
Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti

vydával za odôvodnenie svojho rozhodnutia.

Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu súdu primárne odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu
za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať
svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne
z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je
založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri

rozhodovaní vo veci Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/3853/2010, z ktorej si uplatňuje svoj nárok
žalobca žalobou v tomto súdnom konaní, nedošlo (a ani nemohlo dôjsť) k prieťahom v súdnom konaní,
v dôsledku čoho by mala vzniknúť majetková škoda vo výške 125,00 eur a nemajetková ujma vo výške
298,73 eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..
Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkov

konania v odvolaní, vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že zákonná sudkyňa JUDr. Mária Gazdačková
konštatovala, že sa vo veci necíti zaujatá, a to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom,
alebo k ich zástupcom (č.l. 16 spisu). Zároveň sám žalobca vo svojom podaní zo dňa 30.10.2012, ktoré

došlo na Okresný súd Martin dňa 02.11.2012 uvádza, že nepodal námietku zaujatosti v zmysle § 15
ods. 1 O.s.p. (č.l. 14 spisu). Z uvedených dôvodov aktuálne neexistuje teda dôvod, pre ktorý by mal
nariadený súd rozhodovať o vylúčení/nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania
veci. Z obsahu spisového materiálu nevyplýva skutočnosť, prečo by odvolací súd nemal JUDr. Máriu
Gazdačkovú považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska a nevyplýva z neho, že

by došlo ku nejakým novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne,
preto argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je bezpredmetná. Nad rámec uvedeného
odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení
tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru
o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad,

potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný
postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre
jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu

citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže

byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr.

Márie Gazdačkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (16.01.2014) prvostupňový súd vytýčil dňa 02.12.2013 a tento boldoručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 06.12.2013 (č.l. 84 spisu). Až dňa 10.01.2014 bol
konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-mail) na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu, ktoré súd zaevidoval dňa 10.01.2014.

Okresný súd sa s návrhom na odročenie pojednávania vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom,
keď na pojednávaní uznesením rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti účastníkov a právneho
zástupcu žalobcu. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie
dôležitého (§119 ods. 1 O.s.p.) ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti
tvrdení žalobcu o konaní „vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti
účastníkov konania. Dôvodom žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti
sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho nestrannosti. Ak sudca takémuto návrhu na
odročenie pojednávania nevyhovel a vec následne prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a
právneho zástupcu žalobcu, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže žalobca v

návrhu na odročenie pojednávania len poukázal na svoje predchádzajúce podania, v ktorých označuje
skutočnosti, pre ktoré by mal byť sudca poverený systémom súdneho manažmentu z prejednávania a
rozhodovania vylúčený. V nadväznosti na uvedené podania žalobca už v podaní zo dňa 30.10.2012
jednoznačne na výzvu súdu uviedol, že nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p..
Keďže od tohto zásadného vyjadrenia žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti majúce vplyv na

nestrannosť zákonnej sudkyne, argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je bezpredmetná,
a teda jeho návrh na odročenie pojednávania bol nedôvodný.

Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými

slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom,
nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo116/93)azároveňniejeporušenázásadakontradiktórnostisporovéhokonania.Ustanovenie§101
ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného

ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Nedôvodným je aj tvrdenie žalobcu, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaný svoje
vyjadrenie k žalobe zo dňa 28.11.2013 doručil Okresnému súdu Martin dňa 02.12.2013, ktoré okresný

súd doručil právnemu zástupcovi žalobcu spolu s predvolaním na súdne pojednávanie, a ktoré prevzal
dňa06.12.2013.Nemenejvýznamnoujeajskutočnosť,žedôvodomneúspechužalobcuvkonanínebola
právna argumentácia žalovaného uvedená v jeho vyjadrení k žalobe a taktiež je z úradnej činnosti súdu
známe, že žalovaná vyjadrenia k podaným žalobným návrhom doručuje hromadne v totožnom znení.
Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalovaný sa k žalobe vyjadril a preto postup súdu v zmysle ust. § 153b

O.s.p. je vylúčený, z ktorého dôvodu na uvedenú námietku z odvolania krajský súd prihliadať nemohol.
Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia
pojednávania. Sám odvolateľ svojím procesným návrhom zo dňa 10.01.2014 navrhol zrušenie
nariadeného termínu pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.
Nezodpovedá stavu veci tvrdenie z odvolania, že okresný súd nepoučil žalobcu podľa ust. § 120 ods.

4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisového materiálu
vyplýva, že poučenie o procesných právach účastníkov, ktorého súčasťou je aj poučenie podľa ust. §
120 ods. 4 O.s.p., bolo účastníkom doručované spolu s predvolaním na súdne pojednávanie na deň
16.01.2014.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.

17Er/3853/2010- ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť nie
je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že okresný
súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza žiaden
procesný návrh žalobcu na prerušenie konania.

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu

zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho
úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe

žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním dokazovaním
dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie.
Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Žalobca nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia žaloby (neexistencia nesprávneho úradného postupu).

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej

veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo

odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.