Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, December 13, 2013

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 7C/284/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210968
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2013:5612210968.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš samosudkyňou JUDr. Gabrielou Briškovou v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, ul. Gr?sslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žaloba sa z a m i e t a.

Žalovanému sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou na tunajšom súde dňa 27. 9. 2012 domáhal uloženia povinnosti

žalovanému zaplatiť mu sumu 175 eur z titulu majetkovej škody a sumu 995,76 eur z titulu
nemajetkovej ujmy, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhrady trov konania. Žalobu
odôvodnil tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi na vymoženie pohľadávky
priznanej exekučným titulom, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu, z dôvodu nesplnenia záväzku
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere povinnou M. Y. (číslo exekučnej veci EX 1199/2005). Žalobca spísal
dňa 16. 9. 2010 návrh na zmenu exekútora. Exekučný súd bol povinný rozhodnúť podľa exekučného
poriadku o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.
Neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi. Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu
majetkovej škody, predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Žalobca vynaložil na správu

pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje s urgovaním a kontrolou stavu konania 15 eur, spolu
175 eur. Žalobca si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže márnym uplynutím
času došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: nastalo riziko zániku povinného, nastalo riziko zmarenia
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, nastalo riziko insolvencií povinného. Neexistencia

vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času
vyvolal u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôveryvprávoarovnosťvspoločnosti,zánikďalšíchplánovaných
podnikateľských aktivít, zánik už vytvorených podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobilaneistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v
požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady

nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na judikatúru ústavného súdu (vychádzajúc z doktríny ústavného
súdu, teda 663,88 eur za rok : 12 mesiacov, t.j. 55,32 eur mesačne). Exekučný súd bol bezdôvodne
nečinný po dobu viac ako 561 dní. Žalobca podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. písomnou žiadosťou
požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný pozitívne
nereagoval.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol ju zamietnuť. Žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na
odstránenieneželanéhostavu,čivyužilmožnosťsťažnostinazbytočnéprieťahyvpríslušnýchkonaniach
predsedovi súdu, možnosť podania ústavnej sťažnosti, t.j. či využil účinné prostriedky nápravy na
urýchlenie konania. Všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody boli doručené žalovanému 23. 4. 2012. Žaloba bola podaná pred uplynutím šesťmesačnej lehoty,
v dôsledku čoho ide o predčasne uplatnený nárok. Žalobca napriek výzve ministerstva spravodlivosti
pri predbežnom prerokovaní nároku neposkytol súčinnosť, čím zmaril možnosť predbežne prerokovať
nárok. Žalobca nepreukázal predpoklady pre priznanie náhrady škody pre nesprávny úradný postup
podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Všeobecným predpokladom

na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý
má nahradiť pôvodného. Exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží
žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, vyzve ho na vyčíslenie jeho doterajších trov
(keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v uznesení aj o
trováchdoterajšiehoexekučnéhokonaniaupôvodnéhoexekútora),akoajvyzvenazaslaniepríslušného

exekútorského spisu, za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia §
44 ods. 9 Exekučného poriadku. Sú prípady, že exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-
dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj
o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi
exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k

nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 16/02 pri posúdení, či došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd
prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje
automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem zbytočné prieťahy je autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať

lensohľadomnalehotyuvedenévzákone.Sohľadomnakonkrétneokolnostivecianivtýchtoprípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí sa vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahyvzmyslečlánku48ods.2ústavy.Žalobcasinesplnilpovinnosť
tvrdenia, ako ani dôkaznú povinnosť vo vzťahu k náležitostiam podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy

v konaní a priznať za ne náhradu. Žalobca nerozlíšil, či vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo
ušlý zisk. Žalobca ako spoločnosť zaoberajúca sa spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti potrebuje
a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel
využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj v období po ňom. Obdobne udržiavanie systému
predstavuje činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov.

Požadovať paušálne sumy je nesprávne a účelové. Škodu je potrebné preukázať, inak by dochádzalo
k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody. Žalobca nepreukázal vznik, ako ani výšku škody.
Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo
strany ústavného súdu. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto
súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a s tým spojených
okolností prípadu. V posledných rokoch zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu
spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila
najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z
titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval. Žalovaný

poukázal na list Európskej komisie Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť číslo JUST/A3/RM/kb
D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia
poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských
spotrebiteľov, ako aj slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Útvary Komisie sa o uvedenomdozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podaného Krajským súdom v
Prešove podľa článku 267 zmluvy. Problémy s uvedenými praktikami sa týkajú skutočnosti, že zmluvné
podmienky boli stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili

veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľa veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov
práv, ktoré vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.

r. o. obsahuje podmienky, ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení noriem na ochranu spotrebiteľa.
Celkové náklady úverov poskytovaných žalobcom boli neprimerane vysoké, v niektorých prípadoch
takmer 100% ročne zo sumy získanej od spoločnosti. Náklady na spracovanie zmluvy o úvere sa
javili mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré účtujú banky. Dlžník je povinný zaplatiť v prípade
nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške 91,25% ročne. Možnosť splatiť veriteľovi dlžnú sumu
pred termínom splatnosti, nemala zbavovať dlžníka povinnosti zaplatiť poplatok vo výške 95,6% z

úveru. Okresný súd Prešov, podľa článku v denníku SME zo dňa 16. 7. 2012, označil konanie žalobcu
v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť. Z článku vyplýva aj skutočnosť, že
Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov. Žalobca a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie. Žalobca je vnímaný
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie

nízkopríjmových osôb. V takýchto prípadoch súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie
žalobcu, najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva
zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené
má vplyv aj na otázku posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy museli obzvlášť opatrne
zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania

procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na charakteristiku správania sa žalobcu, je jeho nárok na
náhradu škody voči štátu v rozpore s dobrými mravmi, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť
pri spornej a negatívne posudzovanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Žalobca nepreukázal atribúty
zodpovednostného vzťahu, vrátane príčinnej súvislosti, a to priameho a bezprostredného vzťahu príčiny
a následku vo vzťahu k vzniknutej škode žalobcovi. Žalobca si stav, v ktorom sa ocitol zavinil sám,

spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pričom v súčasnosti je zrejmé, že žalobca si uplatňuje
ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej
ujmy. V súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej škody, pôvodný súdny
exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s ohľadom na
zachovanie kontinuity konania. Podľa § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku pôvodný súdny exekútor

vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp.
do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi.

Súd vykonal dokazovanie listinami: písomnosťou Európskej komisie, správou denníka SME, pripojeným
exekučným spisom sp. zn. 6Er/1378/2005, zistiac nasledovné:

Z listu Európskej komisie Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod číslom JUST/A3/RM/kb D
(2010)1360 bolozistené,žeÚtvaryKomisiedostalivsúvislostispodnikateľskýmipraktikamispoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. a ďalších nebankových inštitúcií pôsobiacich na trhu spotrebiteľských úverov
sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Útvary

saotýchtopraktikáchdozvedeliajprostredníctvomnávrhunazačatieprejudiciálnehokonaniapodaného
Krajským súdom v Prešove. Zdá sa, že týmito praktikami je postihnutá veľká časť obyvateľov Slovenska,
pričom ide najmä o občanov s nízkymi príjmami. Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú
predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných
podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich

zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií,
okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako
predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. V
písomnosti označenej ako Ekonomika SME bolo uvedené: vymáhanie dlhov súd nebankovke stopol, tá

zákaz obišla. Bolo zistené, že súd rozhodol, že POHOTOVOSŤ nesmie vymáhať dlžoby exekúciou, pre
iné firmy, to neplatí. Nebanková spoločnosť obišla súdny zákaz exekúcie tým, že postúpila pohľadávky
na inú firmu. Tá zase hrozí exekúciami. Žalobu proti POHOTOVOSTI, na ktorej praktiky upozorňovala
v roku 2010 aj Európska komisia, podala Asociácia užívateľov služieb. Odôvodnila to stovkami klientov,ktorých nebankovka poškodila a dohnala k psychickým problémom. Za sankčný úrok POHOTOVOSŤ
žiada úrok 91,25% ročne.

Z obsahu pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/1378/2005 bolo zistené, že dňa 3. 1. 2006
exekučný súd poveril súdneho exekútora Mgr. Ing. Ivana Šteinera so sídlom v Novom Meste nad Váhom
k vykonaniu exekúcie na návrh oprávneného proti povinnej M. Y., na vymôženie uloženej povinnosti
zaplatiť 8.640,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne od 28. 5. 2005 do zaplatenia.
Elektronickým podaním doručeným 20. 9. 2010 oprávnený navrhol zmenu súdneho exekútora. Výzvou

zo dňa 30. 9. 2010 exekučný súd vyzval súdneho exekútora na predloženie exekútorského spisu
a vyčíslenie trov exekúcie. Podaním doručeným súdu 12. 11. 2010 súdny exekútor zaslal súdu
exekútorský spis a vyčíslil trovy exekúcie. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 30.
3. 2012 č.k. 6Rr/1378/2005-24 súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Rozhodol o zastavení exekúcie.
Uznesením Krajského súdu v Žiline bolo uznesenie prvostupňového súdu potvrdené. Dôvodom bola
nevykonateľnosť exekučného titulu.

V súlade s ustanovením § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd rozhodol aj v neprítomnosti
účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu, ktorí boli na súdne pojednávanie riadne predvolaní.
Žalovaný požiadal o ospravedlnenie neúčasti, z dôvodu zachovania hospodárnosti konania. Žalobca
a jeho právny zástupca napriek nezrušeniu súdneho pojednávania sa na súdne pojednávanie bez

ospravedlnenia nedostavili. Súd rozhodol prihliadajúc na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy,
keďže preukázaný skutkový stav umožňoval vydať meritórne rozhodnutie a nebol zistený vážny
dôvod odročenia súdneho pojednávania. Podanie návrhu na prerušenie konania neospravedlňuje
neúčasť účastníka konania, ako ani žiadosť o odročenie súdneho pojednávania. O odročení súdneho
pojednávania alebo zrušení termínu súdneho pojednávania vždy rozhoduje súd, nie účastník konania.

V opačnom prípade u účastníka konania nasledujú sankcie.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení do 31. 12. 2012):

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 44 ods. 8, 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov:

Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka:

Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd žalobu zamietol, keď
vykonaným dokazovaním nebola preukázaná jej dôvodnosť. Žalobca nepreukázal naplnenie atribútov
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučným súdom.Žalobca predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to
nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobcu o bezdôvodnej nečinnosti exekučného súdu po dobu
viac ako 561 dní nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisového materiálu bolo preukázané,

že exekučný súd v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote vyzval súdneho exekútora na predloženie
exekútorského spisu a uplatnenie náhrady trov exekúcie, keďže v rozhodnutí o zmene súdneho
exekútora bol povinný rozhodnúť aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora. Súdny exekútor
však nepredložil písomný materiál a vyčíslenie trov exekúcie v súdom určenej lehote. Učinil tak až 12. 11.
2010. Obdobie od predloženia exekútorského spisového materiálu a vyčíslenia trov exekúcie nemožno

považovať za nečinnosť exekučného súdu. Podľa exekučného poriadku pôvodný súdny exekútor
vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora.
Vzhľadom na množstvo exekučných spisov, v dôsledku podaných návrhov na zmenu súdneho exekútora
zo strany žalobcu v postavení oprávneného. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (v danom prípade nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v lehote 30 dní) sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka

konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Nerešpektovanie lehôt ustanovených
zákonom aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu samo o sebe nemusí
znamenať porušenie článku 6 odsek 1 Dohovoru. Môže byť významné pri hodnotení, či sa celé konanie
skončilo v primeranej lehote (Wiesinger v. Rakúsko, séria A č. 213). Je potrebné uviesť, že uznesenie
o zmene súdneho exekútora nepredstavuje skončenie konania a uplynutie času mohlo byť právne

významné len pri hodnotení primeranosti celého konania. Žalobca však nepreukázal zásah do jeho
práva prekročením lehoty, keďže súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania do rozhodnutia
o zmene súdneho exekútora. V danom prípade však súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie a zastavení
exekúcie. Žalobca v procesnej pozícii oprávneného tak podal nedôvodný návrh na vykonanie exekúcie,
ktorá nemala byť ani vedená. Žalobca preto nepreukázal primárny atribút zodpovednostného vzťahu a

to nesprávny úradný postup, v dôsledku čoho žaloba nemohla byť úspešná.

Zámerom zákonom stanovenej lehoty je vždy zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť,
aby postup v exekučnom konaní nebol zdržiavaný nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je
pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah.

Uvedená lehota predstavovala ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby súd mohol
o zmene súdneho exekútora rozhodnúť. Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu však
nestačí len samotné prekročenie tridsaťdňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností
prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, súčinnosť súdneho
exekútora, iné procesné prekážky, vrátane ďalšieho priebehu konania, postupu exekútora. Novelizovaná

práva úprava ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (od 1. 1. 2013) explicitne zakotvila už aj požiadavku posúdenia nesprávneho
úradného postupu v závislosti od výsledkov právoplatných rozhodnutí označených súdov (Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu alebo Ústavného súdu SR) alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy,
prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy.

Nemožno však opomenúť správanie sa samotného žalobcu, vzhľadom na potrebu prihliadania
na konkrétne okolnosti prípadu v zmysle vyššie označenej judikatúry súdov. Predovšetkým štát
nezodpovedá za správanie sa účastníka konania ako poškodeného. Primeraná rýchlosť konania je
jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho

účinnosť, pričom pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však
neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita.
Rýchlosť nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných
princípov konania (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko
zo dňa 27. 12. 1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko zo dňa 22. 10. 1992 Európsky súd

pre ľudské práva v Štrasburgu uviedol, že článok 6 predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasne
zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti. Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie
sa nemá príliš unáhliť. S poukazom na tzv. „interpretačnú právoplatnosť“ judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu bolo elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať
podmienky pre rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, predovšetkým však pre rozhodnutie o

trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora, ktoré neboli priznané v uplatnenej výške pôvodného
súdneho exekútora. Bolo práve v záujme žalobcu (ako oprávneného), aby súd kvalifikovane posúdil
a rozhodol o uplatnených trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora, s čím je spojené plynutie
času. Žalobca, ktorý poukazoval na zásah do svojich podnikateľských aktivít, práve v ich dôsledkusa stal centrom pozornosti ochrany spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných
orgánov Európskej únie. Podmienky poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné
tituly predstavujúce rozhodcovské rozsudky, boli kvalifikované ako neprijateľné podmienky. V tomto

smere je potrebné poukázať na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý vo
svojom rozhodnutí Asturcom Telecomunicaciones C-40/08 zdôrazňuje povinnosť súdu ex offo skúmať
neprijateľné podmienky aj bez námietky účastníka konania. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú
chce smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom
a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo

vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudky Oceano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98
až C-244/98, Mostaza Claro, C-165/05). Možnosť skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky
predstavuje prostriedok vhodný na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13,
teda na zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň na
dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci
účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi

zo strany predajcov alebo dodávateľov. Osobitne je potrebné poukázať na Uznesenie Európskeho
súdneho dvora v Luxemburgu zo dňa 16. 11. 2010, POHOTOVOSŤ, s. r. o., proti V. Y., C-76/10,
ktorý práve vo vzťahu k žalobcovi rozhodol, že Smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť

aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii
nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.
Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere, upravujúca

sankciu v neprimerane vysokej výške považovať za nekalú v zmysle článkov smernice. V prípade
kladnej odpovede je úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Dodržanie zákonom stanovenej lehoty nemôže byť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti,

rešpektovania základných princípov konania. V predmetnom exekučnom konaní došlo k zastaveniu
exekúcievplnomrozsahu.Právevdôsledkusprávaniasapodnikateľskéhosubjektu-žalobcu,vovzťahu
k nerešpektovaniu noriem na ochranu spotrebiteľa. S poukazom na uvedené žalobca ako oprávnený
inicioval exekučné konanie nedôvodne, v dôsledku čoho je potrebné vyhodnotiť aj plynutie lehôt (keďže
návrh na vykonanie exekúcie nemal byť podaný).

S poukazom na uvedené výkon práva žalobcu bol aj v rozpore s dobrými mravmi, predstavujúci účelovo
vykonštruovaný nárok. Nemožno prehliadať ani množstvo žalôb rovnakého typu podaných žalobcom na
súdoch SR, bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového výkladu práva.

Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti žalovaného za vznik škody nebol daný
žiaden dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ďalším atribútom
zodpovednostného vzťahu. Nebol taktiež dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje
opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo k
uplynutiu zákonom stanovenej lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého ustanovenia žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, vznikol nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi v konaní neúspešnému. Z dôvodu, že žalovaný náhradu trov konania nevyčíslil
a z obsahu spisu nevyplývala, súd rozhodol tak, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Žiline v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,

kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, vakom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.