Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 11, 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/164/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218688
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Gešvantnerová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812218688.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Beatou Gešvantnerovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ,s.r.ososídlomBratislava,Pribinovaul.č.25,IČO:35807598,zast.FridrichPaľko,s.r.o.,
Bratislava, Gröslingova č. 4 Bratislava, IČO 36 864 421, konajúcim doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., advokátom a konateľom, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Súd navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 1782,16 eur z titulu

majetkovej škody a sumy 356,43 eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jeho žiadosti o udelenie
poverenia v exekučnom konaní EX XXXXX/XXXX - povinný G. G. v zákonom stanovenej lehote.
Uviedol, že napriek tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a
nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, súd o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol až dňa 16.8.2010 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,

pričom konanie začalo dňa 7.12.2009. K rozhodnutiu súdu vo veci teda došlo po uplynutí zákonom
stanovenej doby.

Navrhovateľ považoval za nesprávny postup exekučného súdu aj to, že spôsobom odporujúcim
zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok vykonal procedúru
preskúmania exekučného titulu - rozsudku rozhodcovského súdu. Podľa jeho názoru všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k

opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Poukázal na to, že existencia rozsudku rozhodcovského súdu,
ktorý je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný spôsobuje prekážku veci právoplatne
rozhodnutejazamedzujenavrhovateľoviiniciovaťobčianskesúdnekonanieapožadovaťsúdnuochranu
práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom. Takýto postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotí
ako nesprávny a v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V predmetnom prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými

prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej
sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom právazaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu
skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody po doručení upovedomenia o začatí exekúcie.
Majetková škoda teda predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná

právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní. Ďalej navrhovateľ v
návrhu uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného
súdu je takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva

navrhovateľa. Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu včas a efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky s
príslušenstvom, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
zamietnutá a preto bolo potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Na podporu nároku na náhradu
nemajetkovejujmyďalejuviedoldôvody:neexistenciaakéhokoľvekúčinnéhovnútroštátnehoprostriedku
nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných

práv žalobcu vyvolal u členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, ďalej bol spôsobený
zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu
vyvolala hospodársku stratu, nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Primeranú

náhradu nemajetkovej ujmy určil vo výške 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, t.j. uplatnil si
nárok vo výške 356,43,- eur. Navrhovateľ tiež uviedol, že v zmysle zákonného postupu písomne žiadal
odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. , odporca na jeho žiadosť pozitívne nereagoval.

V návrhu navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu Prievidza,
súd preto predložil spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza
Krajskému súdu v Trenčíne. Uznesením KS Trenčín sp. zn. 17NcC/642/2012-17 zo dňa 6.11.2012 bolo
rozhodnuté, že sudkyňa K.. G. I. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí vedenej pod
sp. zn. 8C/164/2012, po odchode tejto sudkyne zo súdu a pridelení veci JUDr.Gešvantnerovej súd

preto predložil spis opätovne na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza
Krajskému súdu v Trenčíne, tento rozhodol uznesením 17 NcC 16/2013-22 z 16.1.2013, že táto nie je
vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Odporca písomným vyjadrením zo 14.5.2013 zaujal stanovisko k návrhu navrhovateľa. Poukázal na
zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú povinnosť

nasúdnapriektomu,žedôkaznébremenoznášasám.Jenepravdivéaklamlivétvrdenie,ženavrhovateľ
nemá vedomosť o spisových značkách uvádzaných exekučných konaní, pretože v týchto konaniach bol
účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným z dôvodov, pre
ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody, pretože namieta nezákonné

konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, namieta nesprávny úradný
postup v podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Nie je teda zrejmé, či
uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v konaní, neuvádza či podal
sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd
pritom v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto
právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa 23.4.2012 boli
doručené odporcovi prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých bola

obsiahnutá aj žiadosť vo veci, ktorá je predmetom tohto konania. Návrh na súd pritom navrhovateľ podal
už dňa 27.9. 2012, teda pred uplynutím 6-mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“/. Ide preto o predčasne uplatnený
nárok na súde. Navrhovateľ pritom napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil,

neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a
nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktus povinným a podobne. Odporca preto ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných
žiadosti nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný.

Odporca ďalej v písomnom vyjadrení uvádza stanovisko k rozhodnutiu o poverení exekútora po 15-
dňovej lehote. Podľa jeho názoru súdna prax už dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je
výraznou prekážkou, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. S poukazom na príslušné zákonné ustanovenia preto
15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom

titule vo veciach, v ktorých bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po
1.6.2011. I prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ mal ďalej nesprávny úradný postup spočívať v zamietnutí žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tento postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom
na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a nemôže ísť ani o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím okrem iného
je nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, čo v danom
prípade nebolo splnené. Z dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa

nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a táto sa týka len
prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Nie je možné logicky predpokladať, že by bol
zámer zákonodarcu určiť 15-dňovú lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu. K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal ďalej odporca na

znenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1. 2013. Navrhovateľ v tejto
súvislosti nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy, existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia ESĽP, či právoplatného rozhodnutia ÚS SR, ktorými
by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom kompetentný

preskúmať len Ústavný súd SR. Odporca ďalej vzniesol námietku premlčania v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom keď uviedol, že pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-
dňovej lehoty od dourčenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 /t.j. tri roky pred dňom
kedy boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku/, pri každom nároku, pri ktorom došlo
k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora pred dňom 23.4.2009, pri každom

uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie pred 23.4.2009, pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred 23.4.2009,
vznáša námietku premlčania.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Poukázal na to, že navrhovateľ
nepreukázal existenciu dlžníka ako základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, rovnako nepreukázal
existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť
pohľadávky. V tejto súvislosti podľa jeho názoru rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie by iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom a nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej pre
uplatnenie nároku navrhovateľa na súde. Okrem toho navrhovateľ v rámci jeho nároku na majetkovú
škodu by musel preukázať jednak to, že ak by uplatnil nárok novým návrhom na súde, tento by
bez akýchkoľvek pochybností požadovaný nárok voči dlžníkovi navrhovateľovi priznal a jednak to, že

pohľadávkajenevymožiteľnávdôsledkupochybeniaokresnéhosúdu.Tútoskutočnosťvšaknavrhovateľ
nepreukázal a ani nepreukáže vzhľadom k tomu, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí po
smrti a pod. K uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal odporca na to, že nie je možné prihliadať
na tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov spoločnosti, pretože
nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým

spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda. Okrem toho náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či
rozumnou úvahou. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jehopraktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie /k uvedenému
odporca pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/
A3/RM/kb D /2010/1360/, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve

podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie
navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže
škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna

moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy
musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená
vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej
súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej
ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle

zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň
uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Navrhovateľ sa na pojednávanie napriek riadne a včas doručenému predvolaniu nedostavil, svoju
neúčasť neospravedlnil. Nedostavil sa ani odporca, ktorý svoju neúčasť písomne ospravedlnil z

dôvodu hospodárnosti konania. Súd preto vo veci konal v neprítomnosti účastníkov konania a vykonal
dokazovanie oboznámením pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 9Er/1/2010, oboznámením
písomných vyjadrení účastníkov konania ako aj oboznámením obsahu ostatného spisového materiálu
a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 9Er/1/2010, povinný G. G., Ex XXXXX/XXXX, súd zistil:
Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 04.01.2010, súd
uznesením z 22.04.2010 č. XEr/X/XXXX právoplatným 05.12.2010 v spojení s uznesením KS Trenčín
19CoE/363/10 zo dňa 21.10.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti
zamietol z dôvodu, že 03.03.2010 vyzval oprávneného prostredníctvom súdneho exekútora na

predloženie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej výzve oprávnený nevyhovel. Súd preto nemohol pre
nepreskúmateľnosť exekučného titulu, teda či nezaväzuje na plnenie odporujúce zákonu alebo dobrým
mravom vyhovieť žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a túto v celosti zamietol.
Súd zistil lustráciou v Spr registri, že vo veci XEr/X/XXXX nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní.
Oboznámil sa obsah spisu 8C/164/2012 a znalecký posudok doc. JUDr. PhDr. N. C. PhD. číslo 1/2013.

Súd sa oboznámil aj s posudkom doc. JUDr. PhDr. N. C. PhD. číslo 1/2013. Znalec podľa posudku
zisťoval či právo Európskej únie obsahuje zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch.
Znalec vychádzal z predpisov Európskej únie, z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie a ďalšej
literatúry.PrimárneprávoEurópskejúnieneobsahujeprávomocEurópskejúnieprijímaťzáväznýprameň
práva v oblasti uznávania a výkonu rozhodcovských nálezov. Newyorsky Dohovor o uznávaní a výkone

cudzích rozhodcovských rozhodnutí z roku 1958 má prednosť pred nariadením Brusel 1. Uviedol
ďalej právny rámec uznávania a výkonu rozhodcovského konania. Rozhodujúci dopad na možnosť
rozhodovať spotrebiteľské spory v rámci rozhodcovského konania majú ustanovenia Smernice č. 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľský zmluvách. Základným cieľom smernice
je zabezpečiť aby sa nekalé podmienky neuplatňovali v zmluvách uzatváraných so spotrebiteľmi, ak sa

uplatnenia nemajú byť záväzné pre spotrebiteľa ale zmluva má byť ďalej záväzná za tých podmienok že
jej plnenie je možné aj bez neprimeraných ustanovení. Okrem iného citoval že neprijateľná podmienka
je taká, ktorá spôsobí značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa. Okamžité vylúčenie pôsobnosti
smernice je zakotvené v dvoch prípadoch: ak zmluvné podmienky odrážajú záväzné zákonné a
regulačné ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov v ktorých sú členské štáty alebo

spoločenstvo zmluvnou stranou. Tiež sa nevzťahuje ani na definíciu hlavného predmetu zmluvy ani
na primeranú cenu a úhradu ako aj tovar a služby dodávané výmenným spôsobom pokiaľ sú tieto
podmienky zrozumiteľné. Medzi výnimku ktorá nespôsobuje okamžité vylúčenie pôsobnosti smernice
možno zaradiť aj podmienku ktorá bola individuálne dohodnutá ak spotrebiteľ bol schopný ovplyvniť
podstatu podmienky. Teda ani skutočnosť že podmienka bola individuálne dohodnutá nevylučuje

uplatnenie článku 3 ods. 2 smernice číslo 93/13 EHS,( ďalej len smernica ) ak celkové hodnotenie
zmluvy naznačuje že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Podľa znalca
príloha obsahuje orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok ktoré možno považovať za nekalé.
Tiež podľa jeho záveru nemusí byť zoznam nekalých podmienok uvedených v prílohe transponovanýdo vnútroštátnych právnych predpisov. Podľa tejto prílohy za nekalé možno považovať aj podmienky
ktorých účinkom je to zaviazať spotrebiteľa k podmienkam s, ktorými sa nemohol oboznámiť ako aj aby
riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Pri porovnaní znenia prekladu

v tejto časti prílohy v angličtine francúzštine a nemčine uzavrel že správne má byť uvedené že za
nekalémožnopovažovaťajpodmienkyktoréodspotrebiteľavyžadujúabysporyriešilvýlučneosobitným
typom arbitráže ktorá nie je upravená právnymi predpismi ak kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Znalcovi nie je známe ustanovenie akéhokoľvek predpisu
ktoré by prikazovalo aplikovať iba slovenské znenie právnych predpisov Európskej únie. Na podporu

tohto výkladu uviedol viacero rozsudkov Súdneho dvora v spotrebiteľských sporoch. Podľa ich záverov
je všeobecný súd povinný pri aplikácii vnútroštátnych ustanovení vykladať tieto čo najviac vo svetle
znenia smernice a jej účelu. Táto požiadavka vyžaduje aby vnútroštátny súd dal prednosť výkladu ktorý
umožní odmietnuť z vlastného podnetu právomoc založenú na základe nekalej podmienky . Súdny
dvor sa nemôže vyjadrovať k všeobecným kritériám na definovanie pojmu nekalej podmienky. Každá
podmienka musí byť skúmaná v konkrétnom prípade. Tiež poukázal na závery Súdneho dvora podľa

ktorých sa smernica má vykladať tak, aby vnútroštátny súd na, ktorý je podaná žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy pas zrušil toto rozhodnutie z
dôvodu že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa dovolával tejto neplatnosti
nie garancie rozhodcovského konania ale v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia.
Podľa záveru znalca súdny dvor nekonštatoval, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve je

nekalou podmienkou. Poukázal na rozhodnutie C - 40/08 podľa ktorého sama smernica vykladať tak že
vnútroštátny súd ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku ktorý bol
vydanýbezúčastispotrebiteľamusíhneďpotom,akosaoboznámisprávnymiaskutkovýmiokolnosťami
potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
v uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v takom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Ak je to tak, prináleží súdu vyvodiť všetky dôsledky ktoré z toho podľa vnútroštátneho práva
vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Podľa znalca z tohto
rozhodnutia vyplýva že možnosť preskúmať nekalý charakter zmlúv v konaní o výkone rozhodcovského
rozhodnutia závisí od rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto

posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Tiež poukázal na
rozhodnutie C - 76/10 podľa ktorého súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú
podmienku sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere ktorá bola uplatnená v tomto v rozhodnutí, ak tento
súd má na tento účel nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych

procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať a vyvodiť všetky dôsledky ktoré z toho vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, že spotrebiteľ nebude viazaný touto podmienkou. Tiež poukázal na ďalšie predpisy
a odporúčania ktoré uprednostňujú riešenie spotrebiteľských sporov mimosúdnym spôsobom. Záverom
znalca bolo to, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovského konania nie je
zakázané. Podľa znalca príkladmo uvedená nekalá podmienka v prílohe smernice písm. q) ods. 1

sa nemôže aplikovať na rozhodcovské konanie podľa zákona číslo 244/2002 Z.z. z dôvodu znenia
§ 31 ods. 3 podľa ktorého „ Rozhodcovský súd použije rovnako ako súd ustanovenia všeobecne
záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.“ Teda právo Európskej únie všeobecne
bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje aby majetkové spory, v ktorých
zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v

rozhodcovskom konaní.
Navrhovateľ si podaným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
dôvodu nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu, ktorý spočíva v tom, že o žiadosti o udelenie
poverenianavykonanieexekúcievočipovinnémuG.G.(Hsúdrozhodolpouplynutízákonomstanovenej
doby.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskejrepubliky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia

nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a
vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných
predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.

Navrhovateľ sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní EX/XXXXX/XXXX, ktoré je pred tunajším súdom

vedené pod sp.zn. 9Er/1/2009. Svoj nárok odvodzuje od toho, že v tejto veci bolo rozhodnuté o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po zákonom stanovenej lehote. Vykonaným
dokazovaním však bolo nepochybne preukázané, že tvrdenia navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. V
predmetnej exekučnej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa
4.1.2010 a tunajší súd o žiadosti rozhodol dňa 22.4.2010. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok

rozhodcovského súdu.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.5.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 platila uvedená právna
úprava s tým, že lehota na vydanie poverenia neplatila ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
c/ a d/ Exekučného poriadku. S účinnosťou od 1.6.2011 do citovaného ustanovenia bola zavedená len
úprava ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v platnom znení.Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou od 1.6.2010
vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o exekučné
tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Následne novelou Exekučného poriadku

č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol §41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený
aj o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Uvedená novela procesného charakteru neobsahovala
žiadne prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 1.6. 2011
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru súdu vychádzajúc z
výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota

sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade ak súd nezistil rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd takýto rozpor zistí a je povinný
nie udeliť poverenie ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Keby bol zámer zákonodarcu pod zákonnú 15 -dňovú lehotu vsunúť obe procesné situácie, nebola by
osobitne upravovaná situácia pri zistení rozporu napríklad exekučného titulu so zákonom. Uvedené má

i logické opodstatnenie, pretože pri skúmaní exekučného titulu ide o zložitejší proces posudzovania
zákonnosti priznaného plnenia, a to i v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ teda navrhovateľ považuje
za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní, v ktorom súd
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15 -dňovej lehote, je toto
tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje.

Vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 27 Er 539/2010
a sp. zn. 22 Er 915/2010 Ústavný súd Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu SR ( Pohotovosť) II.
ÚS 520/2012-39 z 10. júla 2013 o sťažnosti navrhovateľa) rozhodol, že základné práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli. Hoci konania na okresnom súde trvali
ku dňu podania sťažnosti 20, resp. 24 mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho
exekútora na vyhovenie exekúcie), ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová,
skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní
(ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach) pričom je nevyhnutné

vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv
a slobôd iných. K námietke, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní, ústavný
súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.

Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t.
j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok).
Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie. Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa
mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so

zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred
1. júnom 2010). Navyše, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je
pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty

na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný
súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy

nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v
zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).
K rozhodnutiu súdu došlo po necelých 4 mesiacoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, keď súd oprávneného (t.j. navrhovateľa) opakovane bezvýsledne žiadal o
predloženie úverovej zmluvy. Doloženie zmluvy bolo nevyhnutné k tomu, aby súd mohol posúdiť,

či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nezaväzuje povinného na plnenie nemožné,
nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ teda navrhovateľ vytýka súdu, že nerozhodol
včas, bolo to ovplyvnené práve konaním, resp. nečinnosťou navrhovateľa, ktorý nereagoval na
výzvy súdu. Po bezvýsledných výzvach adresovaných navrhovateľovi, súd vo veci rozhodol, pričomrozhodnutie riadne zdôvodnil a poukázal na nečinnosť oprávneného (t.j. navrhovateľa). Vzhľadom na
povahu veci, na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom ako aj správanie
navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní teda súd vo veci konal plynule a rozhodol v

primeranej lehote.

Navrhovateľ tiež namietal, že Okresný súd Prievidza nesprávne úradne postupoval, keďže rozhodol o
žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie tak, že nevydal poverenie, ale žiadosť o udelenie
poverenia zamietol. Tvrdil, že exekučný súd zasahujúc do skutkových a právnych tvrdení obsiahnutých

v rozhodcovskom rozsudku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu, pričom nebol ani legitímne schopný k vykonávaniu takýchto úkonov. Súd vytvoril stav
reálnej nevymožiteľnosti istiny a príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Na jednej strane
existuje relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý už nie je možné zrušiť a je z
pohľaduexekučnéhosúdumateriálnenevykonateľnýanadruhejstraneniejemožnéiniciovaťobčianske
súdne konanie a požadovať súdnu ochranu na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou

rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci rozhodnutej.

Podľa § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní /zákon č. 244/2002 Z.z./ súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie

zastaví okrem iného i z dôvodu ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.

b/ alebo c/.

Vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľa s poukazom na citované ustanovenia zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd nepovažoval
návrh navrhovateľa za dôvodný. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti výklad pojmu nesprávneho

úradného postupu, ktorý uviedol NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod
publikačným č. Rc 23/2011, podľa ktorého pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v
súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už
súvisí s rozhodovacou činnosti štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz

vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci,
skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť
skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo
vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003
Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do

úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie
z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Navrhovateľ sa však svojho práva na náhradu škody
z titulu nezákonného rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu
skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z
horecitovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej

i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira /C-40/08/, ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže
ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Súd len
príkladmo dáva do pozornosti ďalej i uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.
2011, uverejnené pod Rc 46/2012, kde právna veta znie: „Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie

exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydalrozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde

najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.
V zmysle uvedeného rozhodnutia je správnosť postupu exekučného súdu, ktorý „vstupuje“ do rozsudku
rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej doložky potvrdená, pričom súd
udáva, že i pred vydaním tohto uznesenia NS SR bola súdna prax v exekučných konaniach v tomto
smere takmer jednotne ustálená. Súd však uvádza, že NS SR v citovanom rozhodnutí uvádza i

záver, že keby súd akceptoval vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc,
išlo by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Preto je podľa názoru súdu
nesprávny názor navrhovateľa, že vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej,
pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt, nikdy nemal účinky právoplatného a vykonateľného
rozsudku /viď i ÚS IV. 78/2011/. Právna teória definuje tzv. ničotný akt /paakt/ i v tých prípadoch, keď
vydal akt niekto, kto k tomu nemal právomoc. Ničotný akt nemá účinky právneho aktu, môže však mať

účinky obdobné ako neplatný právny úkon, t.z. môže zakladať záväzok toho, kto ničotný akt vydal k
náhrade škody voči tomu, kto bol v dobrej viere, že ide o právny akt štátneho orgánu. Na podporu toho
záveru súd poukazuje na § 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu na prejednanie veci
aj vtedy, ak sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva SR podrobená rozhodcovskej zmluve, alebo že
rozhodcovská zmluva je neplatná. Pokiaľ teda rozhodcovská zmluva alebo doložka je neplatná, nebráni

to veriteľovi uplatňovať svoje právo na súde bez hrozby prekážky veci rozsúdenej v prípade vydania
rozhodcovského rozsudku. NS SR pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovskéhorozsudkuzhľadískuvedenýchv§45zákonač. 244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní
a následne exekúciu zastaviť ďalej aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z 29.3. 2011. Tento názor
vyplýva i z rozhodovacej činnosti ÚS SR - uznesenie IV.ÚS 60/2011 zo dňa 3.3. 2011, v ktorom Ústavný

súd SR odmietol sťažnosť práve navrhovateľa v súvislosti s postupom Okresného súdu Prievidza vo
veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej
stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku
splnená /§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní/, potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí

dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu
neopodstatnené. Navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda,
resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ by exekučný súd dôsledne a precízne posudzoval platnosť

rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky a vyvodil právny záver, že táto rozhodcovská
doložka je neplatná, rozhodcovský súd nemal oprávnenie vec prejednať a rozhodnúť rozsudkom, bol by
tento jeho postup legitímny. Pokiaľ navrhovateľ predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul, ktorý
jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie /rozhodcovské doložky si oprávnený
vopred pripravil vo Všeobecných obchodných podmienkach k zmluve o úvere/, nemôže sa teraz

odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku
veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková
ujma, zodpovedá si za ňu sám.

Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne,

a preto ho v celom rozsahu zamietol.

Onáhradetrovkonaniabolorozhodnutépodľa§ 142ods. 1O.s.p.. Vkonaníbolúspešnýodporca, tento
náhradu trov konania neuplatnil, nešpecifikoval, preto súd o jeho trovách ani nerozhodoval. Náhradu
trov konania uplatnil navrhovateľ, ktorý však v konaní úspešný nebol, jeho návrh súd zamietol, preto

mu náhrada trov konania neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd
v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu vo dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí obsahovať
označenie účastníkov konania, voči ktorému rozsudku smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie

napáda, v čom odvolateľ vidí nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu, čoho sa odvolanímdomáha, musí byť podpísané a datované. Odvolanie možno odôvodniť len z dôvodov podľa § 205
ods.2 O.s.p..