Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 3, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/442/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204582
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113204582.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

a členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na
odvolanienavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnava,č.k.8C/103/2013-79zodňa03.06.2014,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal náhrady
škody vo výške 11.410,69 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 2.282,14 Eur, ktorá mala vzniknúť
navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“),
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu
v zákonom stanovenej lehote. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový

súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d) a
§ 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“). O náhrade trov konania rozhodol
podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že z exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn.

4Er/543/2010 zistil, že súdny exekútor dňa 15.07.2010 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo u exekútora vedené pod sp. zn. EX 7312/10. Okresný súd
Senica uznesením č.k. 4Er/543/2010-14 zo dňa 05.11.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia s odôvodnením, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a rozhodcovský
súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala údaj o RPMN
a zaviazal povinného na zaplatenie poplatku za poskytnutý úver, teda exekučný titul priznal plnenie
zákonom nedovolané a odporujúce dobrým mravom. Oprávnený podal proti tomuto rozhodnutiu

odvolanie a Krajský súd v Trnave odvolacie konanie zastavil, nakoľko oprávnený zobral odvolanie
späť. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko
navrhovateľ nepreukázal, že by bol v neistote počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej, nepreukázal hrozbu škody, nepreukázal riziko ohrozujúcekonečné vymoženie pohľadávky a ani nepreukázal, že v postupe Okresného súdu Senica boli zistené
pochybenia a prieťahy v konaní. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vznik majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, ani ich výšku. Navrhovateľ si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy, ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Senica v exekučnom konaní, keď nesprávny úradný postup mal spočívať v tom, že súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia, ku ktorému došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 281 dní.
Údaje navrhovateľa sú nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich, že navrhovateľ ako oprávnený nemal

o veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch
pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Súd zistil, že súdny exekútor dňa 15.07.2010 doručil
súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a Okresný súd Senica uznesením zo dňa
05.11.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, teda nie po 236 dňoch ako
to tvrdil navrhovateľ. Prvostupňový súd považoval nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. I keď Okresnému súdu

Senica bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15.07.2010, ktorú
žiadosť súd zamietol dňa 05.11.2010, ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky,
či Európsky súd pre ľudské práva. Súd má právo v exekučnom konaní preskúmať dôkazy aj bez
návrhu účastníkov, ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu

rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania. Exekučný poriadok určuje lehotu len na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, ak má súd za to, že nie je zákonný dôvod na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne,
resp. čiastočne zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré

rozhodnutie by zákon stanovil pätnásťdňovú lehotu. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (resp. čiastočnom zamietnutí) zákonná lehota neexistuje, a preto nie je
možné konštatovať, že vo veci vedenej na Okresnom súde Senica pod spisovou značkou 4Er/543/2010
nebola nedodržaná zákonná lehota na vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase podania návrhu na
súd takúto lehotu pre tento druh exekučného titulu neurčoval. Navrhovateľ navyše žiadnym spôsobom

nepreukázal, že by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do
rozhodnutia o nej bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda; nepreukázal tiež že táto doba viedla k
strate jeho legitímnych očakávaní (že nastane zákonom predpokladaný stav), a že toto vyvolalo riziko
ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Podľa prvostupňového súdu neboli v postupe Okresného
súdu Senica zistené žiadne pochybenia, nakoľko exekučný poriadok účinný v čase podania žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neurčoval žiadnu lehotu na rozhodnutie súdu o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto je možno konštatovať, že sa nedopustil
nesprávnehoúradnéhopostupu.Vzhľadomkuvedenýmkonštatovaniamjezrejmé,žeabsentujeprvotná
podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a tento
nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa považoval

za neopodstatnený. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vznik uplatneného nároku na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy i napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku, keď účastníci konania majú dôkaznú povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených
skutočností. Účastník konania, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie tvrdených skutočností
a ním tvrdené skutočnosti neboli inak preukázané, nesie následky v podobe takého rozhodnutia súdu,

ktorý bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania. Aj preto
prvostupňový súd dospel k záveru, že navrhovateľ vôbec nepreukázal, že by mu mala v súvislosti s
postupom Okresného súdu Senica v predmetnej exekučnej veci vzniknúť škoda a ani ujma, pretože
neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné v zmysle zákonných kritérií
posúdiť vznik a rozsah škody, či ujmy. Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody,

ktorá mala predstavovať výšku istiny s príslušenstvom s odôvodnením, že táto istina s príslušenstvom
nemôže byť viac priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, s ktorým tvrdením sa súd
nemôžestotožniť,nakoľkožiadosťovydaniepoverenianavykonanieexekúciebolazamietnutázdôvodu
nespôsobilosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a bol to práve sám navrhovateľ, ktorý
si zvolil postup pre vymáhanie istiny s príslušenstvom cestou rozhodcovského súdu a nie všeobecného

súdu. Navrhovateľ neuviedol a ani žiadnym spôsobom nepreukázal, že by podal žalobu na všeobecnom
súde o zaplatenie predmetnej istiny s príslušenstvom voči dlžníkovi, ktoré konanie by bolo zastavené
pre prekážku res iudicata. Taktiež nie je možné s istotou tvrdiť, že by práve pri uplatnení nároku na
zaplatenie istiny s príslušenstvom v konaní pred všeobecným súdom bol navrhovateľ úspešný v celomrozsahu. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že práve obdobie, v ktorom nebolo rozhodnuté
súdom o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, viedlo k zániku zákonnej vymožiteľnosti
pohľadávky na zaplatenie istiny s príslušenstvom, teda k zmenšeniu existujúceho majetku navrhovateľa.

Navrhovateľ svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nepreukázal
a určenie resp. vyčíslenie výšky majetkovej škody v žalobe sa nedá považovať za relevantný dôkaz o
jej vzniku.

Prvostupňový súd v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy konštatoval, že nie sú dané dôvody

na jej priznanie z vyššie uvedených dôvodov. Samotné vedenie exekučného konania, bez ohľadu na
jeho dĺžku, nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s
povinným a ani nie je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia
dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní, keď tieto
riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Navrhovateľom uplatnená náhrada nemajetkovej
ujmy nebola zo strany navrhovateľa podložená reálnymi skutočnosťami a dôvody jej priznanie boli v

žalobe uvedené len všeobecne a nevzťahujú sa priamo na navrhovateľa ako obchodnej spoločnosti.
Odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré
sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, keďže im ujma nevzniká priamo, a preto sú postoje a pocity
členov riadiacich orgánov a majiteľov navrhovateľa irelevantné. Zánik podnikateľských aktivít a zánik už
vytvorených podnikateľských plánov navrhovateľ žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval. Vzhľadom

k uvedeným skutočnostiam súd dospel k záveru, že navrhovateľovi ani žiadna škoda, či ujma nevznikli.
Vzhľadom na vyššie uvedené, i v prípade, že by navrhovateľovi vznikla majetková škoda a nemajetková
ujma, nebola preukázaná príčinná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v konaní
vedenom pod spisovou značkou 4Er/543/2010, a preto prvostupňový súd návrh v celom rozsahu ako
nedôvodný zamietol.

V konaní odporca vzniesol námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009 - o
takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 15.07.2010, preto sa súd vznesenou námietkou premlčania

ani nezaoberal.

Prvostupňový súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázal, že by mu trovy
konania vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania navrhovateľ uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto

ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z..
Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s
poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody,
zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať

výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandarduochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadeniaodvolaciehopojednávania(§214 ods.2O.s.p.),adospelkzáveru,žeodvolaniuniejemožné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd

v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie

správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania uviedol, že navrhovateľ v pozícii oprávneného v exekučnom
konaní navrhol písomným podaním podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere

č. 2390340 dlžníkom (povinným) K. I., nar. XX.XX.XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie
exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 7312/2010. Nakoľko exekučný súd žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie,
došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15
dní od doručenia tejto žiadosti, keďže exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

a nie rozhodnutie rozhodcovskej komisie, pre ktoré vtedy táto lehota neplatila. Exekučný súd napriek
tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
dňa 05.11.2010 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o poverení

tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Navrhovateľ uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje
náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že mu vznikla
majetková škoda vo výške 11.410,69 Eur, predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac

nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň
si navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa,
že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo k vyvolaniu rizík - neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ

vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv
a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy a to: - neexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení s absolútnounemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
na rovnosť v spoločnosti, - úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní

exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov,
vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa,
ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Uviedol,

že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a
podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku
jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a realizácia
základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana
poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má
svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy

a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Navrhovateľ si
uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie sumu 2.282,14 Eur, t.j. 20% z uplatňovanej

istiny s príslušenstvom. Navrhovateľ ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na
náhradu škody, odporca však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto
žalobu.

Z vykonaného dokazovania, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn.
4Er/543/2010 vyplýva, že súdny exekútor dňa 15.07.2010 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanieexekúcie,ktorékonaniebolouexekútoravedenépodsp.zn.EX7312/10.OkresnýsúdSenica
uznesením č.k. 4Er/543/2010-14 zo dňa 05.11.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 11.02.2012. V exekučnom konaní teda

súd rozhodol v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko zistil rozpor exekučného titulu so
zákonom, súd nebol povinný do 15 dní od doručenia žiadosti písomne rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím, pretože pre toto rozhodnutie §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nestanovuje lehotu.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§

120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených

podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej
veci na navrhovateľovi. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v
citovanom ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo.
Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu,

ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide
o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom
právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán

verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučnéhosúdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal
v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (od 01.06.2010 do 31.05.2011),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie,
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na

podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresný súd Senica v
predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dní

neporušilžiadnezákonnéustanovenie,pretožezákonnálehota15dníoddoručeniažiadostivzmyslecit.
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora, ale
zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Vzhľadom na vyššie uvedené
odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci nedošlo

k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu
povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového súdu v tomto
smere sú preto plne správne.

Nie je dôvodná argumentácia navrhovateľa spočívajúca v tom, že ust. § 9 ods. zák. č. 514/2003 je

aplikovateľné len na zodpovednostné vzťahy, ktoré vznikli od 01.01.2013.

Súd prvého stupňa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nepoužil v znení účinnom od 01.01.2013. Na
predmetné ustanovenie prvostupňový súd poukázal v rámci použitých zákonných ustanovení v znení
spred 01.01.2013. Toto zákonného ustanovenie v znení po 01.01.2013 na vec neaplikoval.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii

prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy

by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom

nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škoduspôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá sčasti ani nie je súladná s odôvodnením napadnutého
rozsudku a ktorá vzhľadom na vyššie uvedené ani nie je spôsobilá dosiahnuť navrhované zrušenie
napadnutého rozsudku, prípadne jeho zmenu.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil

a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní
uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil,
riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné
a nehospodárne. K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva,

že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie
veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok
uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
navrhovateľa v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1,
2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi
osobitne nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.