Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 12, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/573/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214914
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214914.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom

Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/271/2012-133 zo dňa 16. 05.
2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 10C/271/2012-133 zo dňa 16. 05. 2014 p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Súčasne vyslovil, že žalovanému náhradu trov

konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
konal a rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp.
zn. 17Er/4512/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že dňa 27.09.2010 bola exekučnému súdu doručená žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu -
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriaďovateľa Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR
03564/10 zo dňa 13.05.2010. V predmetnej exekučnej veci vydal Okresný súd Martin dňa 29.09.2010
uznesenie sp. zn. 17Er/4512/2010, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia je zrejmé, že okresný súd postupoval
podľa ust. § 45 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a zistil nesúlad

exekučného titulu so zákonom. Konštatoval pritom, že exekučný titul priznáva nedovolené
plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a porušuje zákonné ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách. Dňa 10.11.2010 podal oprávnený proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, ktoré však
následne podaním zo dňa 19.01.2011, došlým na súd dňa 20.01.2011 zobral späť. V dôsledku
tejto skutočnosti bolo uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/4512/2010 zo dňa 04.03.2011
odvolacie konanie zastavené a napadnuté uznesenie tak nadobudlo právoplatnosť dňa 11.11.2010.

Následným uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/4512/2010 zo dňa 10.05.2011 bolo
exekučné konanie zastavené.Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody v sume 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 363,27 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/4512/2010), ktorý nerozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote
§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného
konania. V súlade s vyššie uvedeným mal súd I. stupňa za to, že je vylúčené aby došlo k oneskorenému
rozhodnutiu exekučného súdu v predmetnej exekučnej veci a k prieťahom v súdnom konaní, a to z

toho dôvodu, že uvedená procesná lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platí
iba za predpokladu, že exekučný súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ústavný súd vo viacerých
rozhodnutiach vyslovil názor, že táto lehota neplatí v lehote negatívneho rozhodnutia exekučného
súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a že uvedené platilo aj pred 01.06.2010

(do účinnosti zákona č. 144/2010, ktorým sa zmenil Exekučný poriadok (II. ÚS 245/2013-17, II. ÚS
112/2013-17). Pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisíí a zmierov nimi schválenými
totiž treba rozumieť aj rozhodcovské rozsudky (v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku účinnej zákonom č. 102/2011 Z. z.). Okresný súd v
prejednávanej veci nemal preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v exekučnom

konaní) ako jeden z kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, pričom žalobca v konaní nepreukázal ani vznik škody a majetkovej
ujmy,akoďalšiupodmienkupreexistenciutakejtozodpovednosti,nakoľkovkonaníneprodukovalžiaden
dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia v žalobe ohľadne tohto protiprávneho následku preukázal.
Súčasne prvostupňový súd nevykonal ani ďalšie dokazovanie (napríklad znaleckým posudkom, ktorým

by žalobca vyčíslil výšku vzniknutej škody v dôsledku v žalobe opísaných skutočností), takýto dôkazný
návrh nepripustil, odmietol ho na pojednávaní dňa 20.12.2013, keďže žalobca neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti, preukazujúce jeho tvrdenia, z ktorých by mal súd možnosť zistiť komu bol
znalecký posudok zadaný, v akom časovom horizonte bude súdu predložený a to práve s prihliadnutím
na ďalšie zbytočné prieťahy v konaní, ktoré žalobca opakovane súdom vyčíta. Navyše, vzhľadom

na dôkaznú situáciu v prejednávanej veci by takýto dôkaz bol pre právne posúdenie nároku žalobcu
irelevantný.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanej, ktorá bol v konaní
úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslila a z obsahu spisu jej vznik žiadnych trov
nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na
kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými

predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi
uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa žalobcu nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti
na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu na pojednávaní a zároveň riadne a

včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho názoru vo veci koná nezákonný
sudca) a preto nebol daný dôvod pre postup súdu v konaní podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v
situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými
v exekučnom spise, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym
otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe

dokazovania,ktoréhoobsah,rozsahsibezakéhokoľvekdôvoduurčilsám)kzáveru,žeexistujeokolnosť
brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať
účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach
verejnostinemožnotohtosudcupovažovať zanestranného.Uvedenérozhodnutiekrajskéhosúdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo
a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca zdôraznil, že podal ústavnú

sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu.
Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné. Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo

možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu
a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..

Žalobca zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na rozhodnutie exekučného súdu o žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia v predmetnom exekučnom konaní nebola exekučným súdom
dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci
preukázaný žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup, spočívajúci vo viacerých skutočnostiach, a
nielen jednej z nich. Konajúci súd sa mal preto vysporiadať pri rozhodovaní vo veci so všetkými
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),

preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové

vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.Vodvolanížalobcunietjedinejzmienky(tobôžprotiargumetnácie)vovzťahukargumentácii

okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného súdu Martin v
exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 17Er/4512/2010, z ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca žalobou v
tomto súdnom konaní, v štádiu konania o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, nedošlo k
žiadnym prieťahom, ktoré by bolo možné považovať za nesprávny úradný postup, v dôsledku ktorého by
žalobcovimalavzniknúťmateriálnaškodavovýške125,00Euranemajetková ujmavovýške363,27Eur

s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca teda v konaní predovšetkým
nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup.
Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že zákonná sudkyňa JUDr. Mária Gazdačková
konštatovala, že sa vo veci necíti zaujatá, a to ani pre pomer veci, ale ani pre pomer k
účastníkom alebo k ich zástupcom (č.l. 38-40 spisu). Zároveň sám žalobca vo svojom podaní zo dňa
30.10.2012, ktoré došlo na Okresný súd Martin dňa 02.11.2012 uvádza, že nepodal námietku zaujatosti

v zmysle ust. § 15a ods. 1 O.s.p. (č.l. 14 spisu). Z uvedených dôvodov aktuálne neexistuje teda dôvod,
pre ktorý by mal nadriadený súd rozhodovať o vylúčení/nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a
rozhodovania veci. Z obsahu spisového materiálu nevyplýva skutočnosť, prečo by odvolací súd nemal
JUDr.MáriuGazdačkovúpovažovaťzanestrannúzosubjektívnehoajobjektívnehohľadiskaanevyplývaz neho, že by došlo ku nejakým novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne,
preto argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je bezpredmetná. Nad rámec uvedeného
odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení

tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru
o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný
postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre
jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže

byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr.

Márie Gazdačkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (16.05.2014) prvostupňový súd stanovil na predchádzajúcom
pojednávaní dňa 28.03.2014, kedy došlo k jeho odročeniu a tento bol doručený splnomocnenému

zástupcovi žalobcu dňa 02.04.2014 (č.l. 129 spisu). Až dňa 26.03.2014 o 17:15 hod. (v stredu) bol
konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-mail) na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, pričom okresný súd sa s návrhom na
odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom a dôvod žalobcu na odročenie pojednávania
nepovažoval za závažný, pre ktorý by odročoval pojednávanie s tým, že pojednávanie vo veci vykonal.

Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§
119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení
žalobcu o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v
dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti žalobcu o odročenie
pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti.

Ak sudca takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovel a vec následne prejednal a rozhodol
v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods.
2 O.s.p., keďže sám žalobca uviedol, že námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni nepodal, a ani
samotná sudkyňa JUDr. Mária Gazdačková sa necítila vo veci zaujatá. Z uvedených dôvodov nebol
zákonný podklad na rozhodovanie nadriadeného súdu o vylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania

a rozhodovania veci. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom
a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na
odročeniepojednávania.Inýmislovami,vprípadepojednávaniabezprítomnostiúčastníkazapodmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenieNajvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti
sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť
dôvodnosťnávrhunaodročeniepojednávaniaanadväznekonaťvdôvodnýchprípadochvneprítomnosti

účastníkov konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň
k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom
samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Nedôvodným je aj tvrdenie žalobcu, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaná svoje

vyjadrenie k žalobe zo dňa 28.11.2013 doručila Okresnému súdu Martin dňa 02.12.2013, ktoré okresný
súd následne zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a adresát ho prevzal dňa 17.03.2014. Z obsahu spisu
je tiež zrejmé, že žalovaný sa k žalobe vyjadril, a preto postup súdu v zmysle ust. § 153b O.s.p. je
vylúčený. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že okresný súd rozhodol vo veci samej na pojednávaní
dňa 16.05.2014 a žalobca sa zrušenia takto nariadeného termínu pojednávania na ktoré bol riadne a
včas súdom predvolaný nedomáhal.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi

nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
17Er/4512/2010 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť nie
je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 133-147 spisu).

Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu

vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že okresný
súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza žiaden
procesný návrh žalobcu na prerušenie konania.

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu
zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho

úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním dokazovaním
dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie.

Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Žalobca nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-

právnym dôvodom zamietnutia žaloby (neexistencia nesprávneho úradného postupu), a preto nie sú
predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim

kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaný náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil

(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.