Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 13, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/382/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209933
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209933.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5C/198/2012-74 zo dňa 14.10.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 275 eur
titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (Okresný súd Čadca) v exekučnej veci
vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora Ex/10988/2008 (povinný Q. A. - dlžník). Navrhovateľ
vnávrhutvrdil,žeokresnýsúdrozhodoložiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie až dňa 4.2.2009, poverenie vydal s omeškaním viac ako 5 mesiacov, pritom v označenej

exekučnej veci neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil súd až po veľmi dlhej
dobe. Navrhovateľ hodnotil postup exekučného súdu v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom od 1.2.2002 do 31.5.2010.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej
škody v celkovej výške 125 eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov

spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. V dotknutom
období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur.

Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že
nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv.
Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdudôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík: neskorým ukončením
procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii
povinného. On v prípade skorého rozhodnutia exekučného súdu včas a efektívne mohol uskutočniť rad

iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva.
Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov a základných práv. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,

neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na strane
navrhovateľa, ale aj na strane ich majiteľov, ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv

a princípov právneho štátu. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil sumu 275 eur,
výpočet tohto nároku alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu vychádza z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR v nálezoch v prípade priznania finančného
zadosťučinenia za konštatované prieťahy všeobecnými súdmi v civilných konaniach.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu sp. zn. 6Er/7/2009
(sp. zn. súdneho exekútora Ex 10988/09) mal preukázané, že návrh na vydanie exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku bol podaný 11.8.2008, rozhodcovský rozsudok bol vydaný 9.9.2008,
právoplatný 29.9.2008. Žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bol u súdu podaný 12.1.2009,
súd rozhodol 4.2.2009.

Pri právnom posúdení postupu exekučného súdu okresný súd vychádzal z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v účinnom znení do 1.6.2010 a od 1.6.2010, v zmysle označeného ustanovenia
lehota15dnínavydaniepovereniaoddoručeniažiadostineplatí,akideoexekučnýtitulpodľa§41ods.2
písm. c/ a d/. I keď podľa skutkového stavu bolo preukázané, že okresný súd nevydal poverenie v lehote

15 dní, nebola však povinnosť súdu poverenie vydať v označenej lehote vychádzajúc z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v účinnom znení od 1.6.2010 v spojení s § 41 ods. 2 písm. c/ a d/
Exekučného poriadku.

Na tomto základe okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nesplnil prvú zákonnú podmienku existenciu

zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, nepreukázal totiž existenciu nesprávneho úradného
postupu v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/, d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom.Keďževšetkypodmienkyzodpovednostnéhovzťahumusia
byť splnené kumulatívne, bolo nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok
zodpovednostného vzťahu. Navrhovateľ nepreukázal ani vznik podmienok na náhradu nemajetkovej

ujmy podľa § 17 ods. 1,2,3,4 zákona č. 514/2003 Z.z. Navyše navrhovateľ pri poskytovaní úverov
koná v rozpore s dobrými mravmi z pohľadu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď opakovane
a v rozpore so zákonom poskytoval úvery neplatičom. Následne nebolo možné konštatovať, žeby
na strane navrhovateľa nastala morálna ujma, žeby postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné
meno vo vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom, s ktorým uzavrel alebo uzatvára

spotrebiteľské zmluvy. Okresný súd poukazuje aj na insolventnú situáciu dlžníka, ktorý prestal splácať
dlh už po uzavretí úverovej zmluvy a nie až po vydaní poverenia. Z exekučného spisu ďalej vyplynulo,
že navrhovateľ návrh na vydanie exekučného titulu podal 11.8.2008, rozhodcovský rozsudok bol vydaný
9.9.2008, právoplatný 29.9.2008, žiadosť o vydanie poverenia podal navrhovateľ dňa 12.1.2009, súd
poverenie vydal 4.2.2009.

Okresný súd uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jednej podmienky zodpovednostného
vzťahu, nepreukázal to, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu došlo
k takémuto zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi uspokojiť
pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila mu škodu.

V konaní odporca proti uplatnenému nároku vzniesol námietku premlčania, uvedenou námietkou súd
prvého stupňa sa aj zaoberal. Konštatoval podanie návrhu v zákonnej lehote. Navrhovateľ mohol svojeprávo prvý krát uplatniť 18.2.2009, trojročná premlčacia lehota by uplynula dňa 18.2.2013, návrh podal
27.9.2012. Je jednoznačné, že sa tak stalo v 3-ročnej premlčacej lehote.

Okresný súd rozhodoval aj o procesnom návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal prerušenia konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Súd konštatoval neexistenciu dôvodu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
Rozhodovanie v merite veci nezáviselo od otázky, ktorú by súd nebol oprávnený v konaní riešiť.
Nadriadený súd rozhodoval o vylúčení/nevylúčení sudcov okresného súdu nie na základe námietky

navrhovateľa,alenazákladetoho,žesudcoviazvlastnejiniciatívypodľa§15O.s.p.zdôvoduuvedených
v § 14 ods. 1 O.s.p. predložili vec predsedovi okresného súdu, ten následne predložil vec nadriadenému
súdunarozhodnutie.Otázkazákonnéhosudcujevyriešená,neexistujerozhodnutie,ktorýmbyvsúdenej
veci mala byť vylúčená zákonná sudkyňa z prejednania a rozhodovania veci.
Súd nezistil dôvod na prerušenie konania ani z pohľadu § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Označené
ustanovenie je fakultatívne, umožňuje súdu konanie prerušiť. Otázka zákonného sudcu bola vyriešená

zákonným postupom. Sudkyňa prejednávajúca vec nie je vylúčená z rozhodovania veci, navyše
navrhovateľ namieta nesprávny úradný postup súdu titulom tvrdeného prieťahu v konaní a prerušenie
konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom návrhu, ktorý navrhovateľ vo veci podal. Na jednej strane
navrhovateľ tvrdí prieťahy v exekučnom konaní a sám tieto prieťahy spôsobuje vznášaním procesných
návrhov v rozpore s účelom samotného konania, začaté na jeho návrh.

Okresný súd vec prejednal postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa a jeho
právneho zástupcu. Dôvod pre odročenie pojednávania, vznesený navrhovateľom nepovažoval za
dôvod závažný. Navyše návrh na odročenie pojednávania nemá náležitosti návrhu podľa § 119 O.s.p.

O náhrade trov prvostupňového konania okresný súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p. Konštatoval úspech odporcu v konaní a na tomto základe i jeho právo na náhradu trov
prvostupňového konania. Odporca i keď si uplatnil právo na náhradu trov, tieto v zákonnej trojdňovej
lehote nevyčíslil. Z tohto dôvodu okresný súd odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Namietal prioritne, že mu
postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené.

V konkrétnostiach namietal aplikáciu postupu podľa § 101 ods. 2 O.s.p., a na tomto základe prejednanie
veci v neprítomnosti účastníkov. On riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité

dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, nemohol preto súd postupovať podľa §
101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie
pred súdom.
Odvolateľ citoval obsahové znenie ustanovenia § 15, § 14 ods. 1, O.s.p. namietajúc vydanie rozhodnutia
nestranným sudcom. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v návrhu na začatie konania), ktorým

upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach jeho (odvolateľa)
a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto,
že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v

skutkovoaprávnetotožnýchveciach.Tentojehoprávnynázorjepodporovanýirozhodovacoučinnosťou
Krajského súdu v Trnave, napr. v rozhodnutí zo dňa 17.10.2012 sp. zn. 11NcC/46/2012-24 v právne
a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda. Obdobne
rozhodovali v skutkovo a právne rovnakých veciach Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove.
Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na

nestranný súd, rozhodovanie veci nezákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS 27/98, III.ÚS 16/2000.Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; keď on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca. Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z

tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Dôsledok správania súdu kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie jeho práva na súdnu ochranu (navrhovateľa), osobitne maria jeho možnosť konať
pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.

Okresný súd ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie na ktorom za
neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že trvá na osobnej

účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na
nestrannom súde.

Odvolateľ argumentoval ďalej, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozhodnutia, nemal možnosť vyjadriť sa ani

k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie bola porušená
zásada kontradiktórnosti súdneho konania. On ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa pritom neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči

dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je
z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za
dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu,
že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poukazoval i na to, že za situácie, keď odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil
písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu
rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b/ O.s.p., skutkovým základom pritom sa mal stať navrhovateľom
tvrdený skutkový stav.

Odvolateľ namietal i nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v otázke hodnotenia
majetkovej ako i nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako
je tomu tak i v prípade chýbajúcich dôvodov pri záveroch o nepreukázaní nemajetkovej ujmy. On
hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške

majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, súd
však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, jeho (navrhovateľa) nepoučil
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Na jednej strane súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, pre túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody,
preto rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Práve
všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa, nerešpektovanie

zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa nepredložil.Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom

v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil súd v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p., a vec správne
právne aj posúdil. Rozhodnutie okresného súdu po obsahovej stránke zodpovedá požiadavkám

ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa dáva účastníkom konania
relevantné odpovede na všetky skutkové a právne významné otázky na základe ktorých súdenú vec
uzavrel.

Je jednoznačné v konaní, že zákonná sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie,

uznesením nadriadeného súdu - Krajského súdu v Žiline č.k. 5NcC/292/2013-16 zo dňa 18.3.2013
z prejednania a rozhodovania veci vylúčená nebola, označené uznesenie nadriadeného súdu
právny zástupca navrhovateľa prevzal 26.4.2013. Ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu neexistuje
rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa Mgr. Andrea Kubjatková (ktorá vec prejednala a meritórne
aj rozhodla) mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci, naviac námietka navrhovateľa

v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v
danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Obdobný záver platí i vo vzťahu k procesnému návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/, § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p. Je jednoznačné, že otázka zákonného sudcu ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa (ale i
ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu) bola vyriešená rozhodnutím nadriadeného súdu. Neexistoval

preto dôvod pre prerušenie konania či už podľa § 109 ods. 1 písm. b/ resp. podľa § 109 ods. 2
písm. c/ O.s.p. Uvedené procesné otázky súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozhodnutia
riadne vyargumentoval, zodpovedal, odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa v
uvedených procesných otázkach a ňu aj poukazuje. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého
stupňa splnené všetky podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov prejednal postupujúc podľa §

101 ods. 2 O.s.p.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor i
na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany, bolo na navrhovateľovi, či

súdom umožnený procesný priestor zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije alebo nie.

Súd prvého stupňa vychádzal v dôkaznom konaní z návrhu na vykonanie dokazovania uplatnený
navrhovateľom priamo v návrhu na začatie konania. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie

existencie/neexistencie základu právneho nároku okresný súd zisťoval z obsahu pripojeného
exekučného spisu (sp. zn. súdneho exekútora Ex 10988/2008 u OS 6Er/7/2009), skutkové zistenia
súdu prvého stupňa korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch
rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania odpovede na otázky, z akej skutkovej situácie v
súdenej veci vychádzal, ktoré konkrétne ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na daný prípad

aplikoval. Právny záver okresného súdu vychádzajúci z aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku
(konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) má svoj zákonný rámec. Podľa označeného právneho
predpisu nebolo povinnosťou exekučného súdu vydať poverenie pre exekútora v lehote 15 dní, keďže
preukázateľne exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu a viazanosť exekučného súdu
lehotou 15 dní na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora neplatil.

Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je zodpovednosťou objektívnou. Zákon č. 514/2003
Z.z. v účinnom znení do 31.12.2012 si vyžaduje pre splnenie zákonných podmienok tohto
zodpovednostného vzťahu kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok. Stačí, ak nie jesplnená jedna zákonom požadovaná podmienka, už nie je naplnený zodpovednostný vzťah štátu.
V súdenej veci je jednoznačné, že nebol splnený primárny, základný predpoklad zodpovednostného
vzťahu - neexistuje nesprávny úradný postup. Vzhľadom na tento konštatovaný záver je potom

bez právneho významu skúmať ďalšie zložky zodpovednostného vzťahu : vznik škody a jej výšku,
príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Uvedený záver je v celom rozsahu
opodstatnený aj pri hodnotení otázky nemajetkovej ujmy.

Rozsah a obsah vykonaného dokazovania okresný súd si neustálil svojvoľne a sám. Vychádzal z

prioritne navrhovateľom označeného dôkazu a to z obsahu exekučného spisu ( navrhovateľ spis označil
v návrhu na začatie konania podľa spisovej značky súdneho exekútora), ktorý pre účely konania okresný
súd pripojil, oboznámil sa s jeho obsahom v konkrétnostiach na meritórnom pojednávaní.

Neexistoval dôvod pre postup okresného súdu podľa § 153b O.s.p. Odporca predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu a aj za stavu, že uvedené podanie odporcu súd nedoručoval

navrhovateľovi, skutkové argumentácie odporcu sú navrhovateľovi známe z ďalších skutkovo a právne
obdobných sporov, ktoré u okresných súdov v tisíckach konaniach navrhovateľ založil.

Ďalšie odvolacie argumentácie neboli spôsobilé vyvrátiť vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu.

Rozhodovanie okresného súdu o trovách prvostupňového konania má oporu v ustanovení § 142 ods.
l O.s.p.

Podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov
odvolacieho konania krajský súd nepriznal, keďže navrhovateľ v odvolacom konaní úspech nemal a
odporca - úspešný účastník si trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .