Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/197/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307206948
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2307206948.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek

senátu JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: I. M.,
nar.XX.XX.XXXX, bytom G. X, V., v konaní zastúpený advokátkou Mgr. Oľgou Kontšekovou, Bratislava,
Prievozská 4B, proti žalovanému: Ing. F. F., nar.XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/X, U., v konaní zastúpený
advokátom Mgr. Robertom Čibrikom, Šaľa, Hlavná 14, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 3. apríla 2012 pod č.k. 15C/278/2007-200 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti uloženej povinnosti ospravedlnenia sa
žalovaného žalobcovi p o t v r d z u j e.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti uloženej povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť strpieť a na svoje náklady
odstrániť následky neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti žalobcu tak, že vo verejných
denníkoch Nový čas, SME, PRAVDA, Niké Šport a na internetových portáloch www.aktualne.sk,
www.futbal.pravda.sk, www.plusjedenden.sk, www.profutbal.sk zverejní resp. zabezpečí odvysielanie
svojho prehlásenia v rámci Športových novín TV Markíza, text s nasledovným obsahom „F. F., prezident

futbalového klubu Močenok, uviedol som pre média, že pán I. M., delegát Slovenského futbalového
zväzu, patrí k funkcionárom Slovenského futbalového zväzu, ktorý si v súvislosti s výkonom svojej
funkcie pýtajú peniaze. Toto moje vyhlásenie je nepravdivé. Pán I. M. odo mňa v minulosti nežiadal
žiadne peniaze a ani inú finančnú výhodu. Za moje nepravdivé vyhlásenie pre médiá sa mu týmto
ospravedlňujem.“ Žalovaného ďalej zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
10.000 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy
súd žalobu zamietol. Žalovaného zaviazal tiež nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 2.665,26 eura

k rukám jeho právnej zástupkyne, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a tiež nahradiť trovy štátu
v sume 116,58 eura na účet Okresného súdu Galanta, ktorý je vedený v Štátnej pokladnici, do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal preukázané, že žalovaný v
mesiaci marec 2007 v zmysle § 11 a § 13 OZ neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobcu tým,
že v masovo-komunikačných prostriedkoch uvádzal informácie nepravdivého charakteru spočívajúce v
tom, že žalobca si mal ako delegát Slovenského futbalového zväzu pýtať úplatky. Nepravdivosť týchto
informácií pritom jednoznačne vyplynula zo záverov trestného konania. Rozsudkom Okresného súdu

Galanta sp. zn. 3T 88/2009-378 zo dňa 29.07.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05.05.2011,
bol žalobca spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol
obžalovanýstíhaný.Žalobcabolvuvedenejvecitrestnestíhanýprávezdôvodu,žesimalodžalovaného
dňa 20.08.2006 ako delegát futbalového zväzu pýtať úplatok za to, že nedostatky zistené pri obhliadkeareálu štadióna neuvedie do svojej správy. Nakoľko čin, za ktorý bol žalobca trestne stíhaný, sa kryje so
skutočnosťami a informáciami, ktoré žalovaný uvádzal vo svojich rozhovoroch, ktoré poskytol médiám,
súd je v zmysle ust. § 135 ods. 1 OSP pri svojom rozhodovaní viazaný rozhodnutím súdu v trestnom

konaní a to nielen v rozsahu, že bol spáchaný trestný čin ale aj v rozsahu, že trestný čin spáchaný nebol.
Žalobca bol v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený a bolo konštatované, že nebolo preukázané,
že skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný sa stal, preto mal súd za preukázané, že tvrdenia spočívajúce
v tom, že si žalobca ako delegát futbalového zväzu mal pýtať peniaze, sú nepravdivé. Nestotožnil sa s
výhradami žalovaného, že išlo o oprávnenú kritiku, nakoľko pod kritikou je potrebné rozumieť vyhlásenie,

resp. vyjadrenie názoru kritizujúcej osoby, pričom kritika na rozdiel od difamujúcich tvrdení musí mať
reálny a právny podklad. Pod kritikou teda nie je možné rozumieť vedomé uvádzanie nepravdivých
informácií. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd uložil žalovanému povinnosť odstrániť následky svojho
protiprávneho konania a poskytnúť žalobcovi zadosťučinenie rovnakou formou, akou žalovaný zasiahol
do osobnostných práv žalobcu. Súd preto uložil žalovanému povinnosť, aby na vlastné náklady a
svojou vlastnou činnosťou zabezpečil publikovanie ospravedlnenia v tých médiách, v ktorých

odznelo nepravdivé tvrdenie na adresu žalobcu (formou platenej inzercie). V zmysle § 13 ods. 2 OZ
súd priznal žalobcovi aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur, nakoľko mal za to, že zásah
do osobnostných práv žalobcu dosiahol takú intenzitu a rozsah vzhľadom na charakter nepravdivých
tvrdení a ich širokú publicitu, že odstránenie následku formou ospravedlnenia nepostačuje. O závažnosti
charakteru nepravdivých informácií svedčí aj to, že na ich základe bol žalobca vystavený trestnému

stíhaniu, čo je možné považovať za veľký zásah do pokojného života a súkromia každej osoby, keď je
táto vystavená psychickému tlaku s očakávaných následkov trestného stíhania. V uvedenom období
trestného stíhania žalobca nemohol riadnym spôsobom realizovať svoj súkromný a pracovný život,
nakoľko sa nachádzal pod psychickým tlakom, ktorému bol vystavený. Súd žalobcovi nepriznal náhradu
nemajetkovej ujmy v nim požadovanej výške 33.193,92 eura, pretože síce išlo o výrazný zásah do

osobnostných práv žalobcu, avšak tento zásah nemal negatívne dopady na pracovný život žalobcu,
nakoľko ako zamestnanec ministerstva vnútra naďalej pôsobil vo svojej profesii a taktiež naďalej pôsobil
a vykonával činnosť aj ako delegát Slovenského futbalového zväzu, hoci aj pod zvýšeným dohľadom.
Taktiež žalobca v konaní neprodukoval dôkazy, z ktorých by nepochybne vyplývali konkrétne zistenia,
akým spôsobom bolo narušené jeho fungovanie v sociálnej štruktúre, akým spôsobom boli narušené

jeho väzby v tejto štruktúre a to či už rodinné alebo ostatné. Z tohto dôvodu súd považuje priznané
finančné zadosťučinenie za postačujúce. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazujúc na §
142 ods. 1 OSP tým, že žalobca bol v konaní úspešný, nakoľko mal úspech v podstatnej a základnej časti
sporu a rozhodnutie o výške priznanej nemajetkovej náhrady, kde nebol úspešný v celej časti, záviselo
od úvahy súdu. Súd takto žalobcovi priznal náhradu trov vo výške 2.665,26 eura, ktoré pozostávajú

zo zaplateného súdneho poplatku v sume 2.157,60 eura a z trov právneho zastúpenia v sume 507,60
eura, ktoré pozostávajú z 2 úkonov po 48,63 eura, z 3 úkonov po 45,51 eura a z 3 úkonov po 91,29
eura. V zmysle § 147 ods. 1 OSP súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy štátu v celkovej sume
116,58 eura, nakoľko svedkom L. M. a L. F. za ich účasť na pojednávaní dňa 22.01.2008 bolo vyplatené
svedočné.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne. Žalovaný sa nestotožnil s odôvodnením
napadnutého rozsudku, nakoľko v zmysle § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt. Z tohto ustanovenia

vyplýva, že súd je viazaný len odsudzujúcim rozsudkom, nie však rozsudkom oslobodzujúcim. Súd
prvého stupňa tvrdenia žalovaného spočívajúce v tom, že si žalobca ako delegát futbalového zväzu
mal pýtať všimné, posúdil ako nepravdivé bez toho, aby o tejto skutočnosti rozhodoval podľa vlastného
uváženia zhodnotením všetkých produkovaných dôkazov tak, ako to vyžaduje OSP. Súd taktiež
nevyhodnocoval svedecké výpovede svedkov napriek tomu, že obaja svedkovia p. V. a p. B. potvrdili,

že potom ako žalovaný vyšiel z kabíny sa im hneď zdôveril, že žalobca od neho pýtal všimné.
Zdôraznil zásadný rozdiel medzi preukazovaním skutočností v civilnom a trestnom konaní, ktorým je
zásada trestného konania in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného), keďže o vine
obžalovaného možno rozhodnúť až vtedy, keď je jeho vina preukázaná bez akýchkoľvek pochybností.
Aj preto je § 135 OSP formulovaný tak, že oslobodzujúcim rozsudkom v trestnom konaní nie je

súd v občianskom súdnom konaní viazaný. Súd nezohľadnil ani skutočnosť, že voči žalobcovi bola
podaná obžaloba, z čoho je zrejmé, že podľa názoru prokuratúry výsledky vyšetrovania dostatočne
odôvodňovalipostavenieobvinenéhopredsúd.Nepresnosťsúduvzistenískutkovéhostavupredstavuje
tvrdenie,žežalovanýuvádzalnepravdivétvrdeniaopakovane.Akbolivyjadreniažalovanéhouverejnenév tlačených a internetových médiách, tieto boli len prevzaté z reportáže odvysielanej v televízii. Poukázal
tiež na tlačový zákon, podľa ktorého za obsah periodickej tlače je zodpovedný vydavateľ a teda
žalovaný nemôže byť pasívne legitimovaný na zverejnenie informácií neoprávnene zasahujúcich do

osobnostných práv v periodickej tlači, nakoľko pasívne legitimovaný je len vydavateľ. Žalovaný sa
nestotožnil ani s poznámkou súdu, že žalovaný ako osoba s vysokoškolským vzdelaním musel a
mal vedieť, ako sa v danej situácii zachovať a nemal podľahnúť tlaku médií. Žalovaný nepodľahol
len tlaku novinárov, ale taktiež podľahol presvedčeniu, že Slovenský futbalový zväz má záujem riešiť
korupciu vo futbale, keď zriadil komisiu boja proti korupcii. Ďalej zdôraznil, že ak súdy SR vytvoria

precedens, a priznajú právu na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy osobám dopúšťajúcim sa korupcie
voči osobám upozorňujúcim na takéto konanie, spôsobí to odmietavý postoj verejnosti k spolupráci
pri objasňovaní takéhoto protispoločenského konania. V závere uviedol, že nevidí opodstatnenosť
požiadavky žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a nemôže ani akceptovať náhradu
nemajetkovej ujmy určenej súdom vo výške 10.000 eur, nakoľko súd v odôvodnení konštatoval, že
žalobca nijako nepreukázal, že by mu konaním žalovaného bola spôsobená ujma v jeho súkromnom

alebo profesionálnom živote. Manželka žalobcu potvrdila, že jej vzťah k žalobcovi sa nezmenil a žalobca
aj naďalej vykonáva funkciu delegáta SFZ. Z odôvodnenia rozsudku tiež nie je zrejmé ako súd k sume
10.000 eur dospel.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý napadnutý rozsudok považoval za vecne správny,

a preto navrhol jeho potvrdenie. S názorom žalovaného uvedeného v odvolaní sa nestotožnil, pričom
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 6/1976, podľa ktorého je súd v občianskom súdnom
konaní vždy viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, ale musí vychádzať aj z iných
rozhodnutí vynesených v trestnom konaní, a dbať o to, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Aj keď je
teda súd v občianskom súdnom konaní vyslovene viazaný len odsudzujúcim rozsudkom vyneseným v

trestnom konaní, nemôže ponechať bez povšimnutia oslobodzujúci rozsudok. Vzhľadom na komplexné
dokazovanie predmetného skutku v rámci trestného konania a pripojenia celého trestného spisu sp. zn.
3T/88/2009 k predmetnému konaniu, bolo viac ako dostačujúco preukázané, že prijímanie úplatku tak,
ako ho popisoval žalovaný pred médiami, ako aj pred súdom prvého stupňa sa nestalo. Tiež poukázal
na skutočnosť, že žalovaný v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno, pričom nenavrhol žiadne

dôkazy rozdielne od tých, ktoré boli vykonané v predmetnom trestnom konaní, ktoré by odôvodňovali
a preukazovali jeho tvrdenia ohľadne prijímania úplatku zo strany žalobcu. Tvrdenie žalovaného o
preukázanosti skutku žalobcu tým, že v trestnom konaní došlo k podaniu obžaloby považoval za
účelové. Akýkoľvek úkon vykonávaný počas trestného konania a predpokladaný zákonom, nemôže
byť na ťarchu žalobcu a to najmä v tom prípade, ak súd v trestnom konaní právoplatne konštatoval,

že skutok tak, ako ho prezentoval žalovaný, sa nestal. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Co 15/97 (R 45/2000), podľa ktorého zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným
rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať
sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ďalej uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry je vydavateľ
periodickej tlače zodpovedný za ten obsah, ktorého autormi sú jeho pracovníci. Pokiaľ však v periodickej

tlači dochádza len k citovaniu názorov, výrokov a vyjadrení tretích subjektov, sú za tieto zodpovedné
práve tieto tretie subjekty, ktoré predmetný citát alebo výrok vyslovili. Žalovaný žalobcu obvinil z
trestného činu korupcie bez toho, aby o tejto veci rozhodoval príslušný súd, a práve na základe týchto
výrokov žalovaného sa následne začalo trestné konanie proti žalobcovi. Tento výrok žalovaného bol
okrem zverejnenia v periodickej tlači odvysielaný aj v televíznom vysielaní športového spravodajstva Tv

Markíza,ktorájenajsledovanejšoutelevíznoustanicouvSR.Žalobcaopätovnepoukázalnarozhodnutie
R 45/2000, ktoré jednoznačne priznáva oprávnenému subjektu právo na priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ak k zásahu do práv došlo formou tvrdenej, ale právoplatným rozsudkom súdu
nepreukázanej trestnej činnosti, pričom ak k zásahu došlo prostredníctvom masovokomunikačných
prostriedkov, ide o zásah takej intenzity, ktorý zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady

škody. Je teda zrejmé, že súd prvého stupňa vzhľadom na spôsob, formu, rozsah a intenzitu zásahu
žalovaného do žalobcových práv správne vyhodnotil, že v danom prípade boli splnené všetky zákonom
stanovené podmienky na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ohľadom
určenia výšky nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa vzal pri určovaní do úvahy všetky okolnosti, za
ktorých k zásahu došlo, a žalobca túto sumu považuje za správnu a primeranú okolnostiam.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP)
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§
201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal vec podľaust. § 212 ods. 1 a 2 OSP, posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania(odvolanie bolo
podané žalovaným v napadnutej vyhovujúcej časti vrátanie trov prvostupňového konania účastníkov),
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny. Senát odvolacieho súdu rozhodol
pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia z. č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže
vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a
nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či otázky, či súd prvého stupňa rozhodol vecne správne,
ak uplatnenému právu žalobcu poskytol právnu ochranu a uložil žalovanému žalobcovi sa ospravedlniť
a poskytnúť mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 10.000,- eur.

Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka obsahuje generálnu klauzulu ochrany osobnosti. V rámci
jednotného práva na ochranu osobnosti existujú jednotlivé čiastkové práva, ktoré zabezpečujú
občianskoprávnu ochranu jednotlivých typických hodnôt (stránok) osobnosti fyzickej osoby. Ustanovenie
§ 11 Občianskeho zákonníka podáva exemplárny výpočet jednotlivých stránok osobnosti človeka. Ako

typické zákon uvádza najmä právo na ochranu života, zdravia a tela zahrnujúce oblasť medicíny a
biomedicíny, právo na občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj právo na ochranu mena. Do tohto
rámca patrí tiež právo na súkromie fyzickej osoby, teda právo na jej nerušený osobný život, duševný
pokoj, nedotknuteľnosť života jednotlivca v kruhu jeho najbližších, vrátane rešpektovania rodinného
života, prejavov osobnej povahy - ako sú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a

zvukové záznamy. Patrí sem tiež ochrana vnútornej intímnej sféry osobnosti človeka.

Špecifickosť osobnostných práv spočíva v ich predmete (objekte), ktorým je osobnosť človeka. Ochrana
osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe bez ohľadu na pôvod, rasu, národnosť, sociálne postavenie
atď. Predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok, ktorý patrí

vždy konkrétnej fyzickej osobe. Toto právo je nescudziteľné, neprevoditeľné, časovo neobmedzené a
nepremlčateľné. Za určitých podmienok môžu právo na ochranu osobnosti uplatňovať po smrti fyzickej
osoby len jej najbližší príbuzní.

Právo na ochranu osobnosti je absolútnym právom fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým (erga

omes), t. j. proti ostatným fyzickým osobám, právnickým osobám, ako aj proti štátu. Jeho obsahom je
zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú
príkladmo uvedené v § 11 Občianskeho zákonníka, nevyžaduje sa vyvolanie následkov, stačí zásah,
ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv. Ochranu osobnosti zákon
zabezpečuje v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú napadnuté len jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby

(napr. fyzická integrita, občianska česť, meno, podoba človeka, prejavy osobnej povahy a pod.). V
občianskom práve platí zásada, že ohrozenie, resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka
je ohrozením, resp. porušením jeho osobnosti ako celku.

Nároky, ktoré môže ohrozená alebo poškodená fyzická osoba uplatňovať, sú uvedené v § 13

Občianskeho zákonníka. <. Okrem nich sa fyzická osoba môže domáhať aj náhrady škody, ktorá bola
neoprávneným zásahom do jej osobnosti spôsobená (§ 16 Občianskeho zákonníka).

Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak
došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú

exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka.

Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je možné ich použiť jednotlivo
alebo kumulovane, taktiež v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej
osoby. Zákon výslovne pripúšťa možnosť podania návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov

(negatórna žaloba), výslovne prípustný je aj návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov
(reštitučnážaloba)anávrhnaposkytnutieprimeranéhozadosťučinenia(satisfakčnážaloba),ktorénemá
charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho,
imateriálneho pôsobenia, so satisfakčnou povahou, najčastejšie vo forme ospravedlnenia. V prípade,ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2
priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu
peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu.

Osobnosť človeka je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva. Jednotné právo
na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov, na ktoré sa
možno pozerať relatívne úplne samostatne. V prípade neoprávneného zásahu do určitého absolútneho
osobnostného práva vznikne poškodenej osobe právo domáhať sa svojej ochrany. Okrem prostriedkov

právnejochranynemajetkovéhocharakteru(zdržovacia,reštitučná,satisfakčnážaloba)safyzickáosoba
v prípade, že morálne zadosťučinenie je nepostačujúce, môže domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného

práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné
právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv
nestačí.

V danom prípade žalovaný v odvolaní predovšetkým namietal, že súd nie je viazaný oslobodzujúcim

rozsudkom v trestnom konaní, a preto mal vyhodnocovať výpovede svedkov, na základe ktorých by
dospel k záveru, že tvrdenia žalovaného o žalobcovi boli pravdivé, čo potvrdili svedkovia p. V. a p. B..

Súd je v zmysle § 135 ods. 1 OSP viazaný len odsudzujúcim rozsudkom v trestnom konaní -
rozhodnutím, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, avšak v tejto súvislosti je potrebné poukázať

na stanovisko Najvyššieho súdu SR Pls 2/76 (R 27/1977), podľa ktorého ust. § 135 ods. 1 OSP
nemožno vykladať izolovane, bez zreteľa na ods. 2. Súd je v občianskom súdnom konaní viazaný vždy
rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, ale musí vychádzať aj z iných rozhodnutí vynesených
v trestnom konaní a dbať na to, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Aj keď je teda súd v občianskom
súdnom konaní viazaný len odsudzujúcim rozsudkom vyneseným v trestnom konaní, nemôže ponechať

bez povšimnutia oslobodzujúci rozsudok, ak sa v ňom konštatuje, že skutok, z ktorého sa vyvodzuje
nárok na náhradu škody, sa vôbec nestal, alebo že tento skutok nespáchal žalovaný a pod.

V prejednávanom prípade sa v trestnom konaní posudzovala rovnaká otázka, ako v občianskom konaní
- žalovaný o žalobcovi uviedol, že spáchal trestný čin korupcie, pýtal úplatok - aj v trestnom konaní

bola posudzovaná otázka pravdivosti tohto tvrdenia žalovaného, nie je dôvod v zmysle § 135 ods. 2
OSP nesúhlasiť s výsledkom trestného konania a toto nerešpektovať a vyvolať s ním rozpor. Aj v tomto
konaní sa vychádzalo z rovnakých dôkazov - boli vypočutí rovnakí svedkovia ako v trestnom konaní, no
žalovaný neponúkol žiadne dôkazy - ktoré by v trestnom konaní neboli vykonané a ktoré by preukazovali
pravdivosť jeho tvrdenia - neuniesol tak dôkazné bremeno, ktoré v konaniach o ochranu osobnosti v

prípade difamačných tvrdení je na žalovanom (tzv. dôkaz pravdy - Komentár k OSŘ - § 13, C.H.Beck
2009, str. 185).

Nakoľko žalovaný nepreukázal, že jeho tvrdenia sú pravdivé, neoprávnene zasiahol do práva žalobcu
na ochranu osobnosti. Súd prvého stupňa teda správne nariadil žalovanému ospravedlniť sa žalobcovi

za tieto tvrdenia a to v tých médiách, v ktorých bolo toto jeho tvrdenie uverejnené a to formou platenej
inzercie. Námietky žalovaného, že výrok je nevykonateľný, pretože vyžaduje súčinnosť tretej osoby, nie
sú opodstatnené.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z ktorého je zrejmé,

žebolodôvodnéuložiťžalovanémupovinnosťzabezpečiťodstránenieškodlivýchnásledkovjehozásahu
do osobnosti žalobcu a to formou, akou k tomuto zásahu došlo.Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti uloženej povinnosti
ospravedlnenia sa žalovaného žalobcovi ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd ale zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti uloženej nemajetkovej ujmy, ktorú súd
prvého stupňa žalobcovi priznal v sume 10.000,- eur.

Súd prvého stupňa žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur z toho dôvodu,
že hoci išlo o výrazný zásah do osobnostných práv žalobcu, tento zásah nemal negatívne dopady na

jeho pracovný život, nakoľko ako zamestnanec ministerstva vnútra naďalej pôsobil vo svojej profesii
a taktiež naďalej pôsobil a vykonával činnosť aj ako delegát Slovenského futbalového zväzu, hoci aj
pod zvýšeným dohľadom. Taktiež žalobca v konaní neprodukoval dôkazy, z ktorých by nepochybne
vyplývali konkrétne zistenia, akým spôsobom bolo narušené jeho fungovanie v sociálnej štruktúre, akým
spôsobom boli narušené jeho väzby v tejto štruktúre a to či už rodinné alebo ostatné.

Žalovaný v odvolaní argumentoval, že nevidí opodstatnenosť požiadavky žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a nemôže ani akceptovať náhradu nemajetkovej ujmy určenej súdom
vo výške 10.000,- eur, nakoľko súd v odôvodnení konštatoval, že žalobca nijak nepreukázal, že by mu
konaním žalovaného bola spôsobená ujma v jeho súkromnom alebo profesionálnom živote. Manželka
žalobcu potvrdila, že jej vzťah k žalobcovi sa nezmenil a žalobca aj naďalej vykonáva funkciu delegáta

SFZ.

Pri priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch a určení jej výšky je potrebné postupovať v zmysle ustálenej
judikatúry, ktorá akceptuje fakt, že v prípade rozširovania nepravdivých tvrdení o tom, že osoba spáchala
trestný čin prostredníctvom médií, ide o zásah takej intenzity, pri ktorom nepostačuje primerané morálne

zadosťučinenie, nakoľko bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, a takáto osoba má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (napr. rozhodnutie
NS SR 1 Cdo 15/97 - Ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde
televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu). Takýto zásah, spočívajúci
v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti v podstate zakladá

nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Už len skutočnosť, že
žalovaný do médií s celoštátnou pôsobnosťou uviedol, že žalovaný spáchal trestný čin korupcie, čo
nebolo preukázané, odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Otázkou však zostáva výška tejto náhrady, ktorá má byť individuálne určená. Z odôvodnenia rozsudku

nie je zrejmé, ako súd k sume 10.000 eur dospel(a nad túto sumu žalobu zamietol, pričom tento
zamietajúci výrok sa stal právoplatný, pretože nebol napadnutý odvolaním žalobcu).

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi
konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napríklad právo
zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a tiež napríklad umožniť navrhovateľovi
odstrániť vady jeho podania). Odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o

postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri
rozhodovaní.

Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne
určuje § 157 ods. 2 OSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť (dôvod na zrušenie v odvolacom konaní), ale aj k tomu,
že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku vyjadrenie miery, akou bola týmto zásahom znížená
dôstojnosť zdôvodnil iba veľmi všeobecne a nepreskúmateľne.Uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, a preto je potrebné pociťovanie a
prežívanie nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v
značnej miere, hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému

zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby,
hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie
konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej
fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie,
za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom

dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej
intenzite, rozsahu a trvaniu ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení
postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo
alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stali
rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium).

Platí zásada, že aj napriek tomu, že výška tohto zadosťučinenia sa stáva predmetom voľnej úvahy
súdu, súd musí v každom jednotlivom prípade vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto
rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Len tak možno vytvoriť záruky, že
určením výšky priznaného peňažného zadosťučinenia dôjde k zákonom požadovanému primeranému
zmierneniu vzniknutej závažnej nemajetkovej ujme.

Ikeďvýškanemajetkovejujmyzávisíodvoľnejúvahy,súdmusívkaždomjednotlivomprípadevychádzať
z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská.
Samotný žalobca sa k výške nemajetkovej ujmy, ktorú požaduje, dostatočne nevyjadril. Bolo preto
úlohou súdu prvého stupňa dostatočne zistiť okolností všetkých oblastí života žalobcu v čase, v ktorom

predmetný zásah utrpel a aké boli jeho následky a od toho odstupňovať mieru zásahu a od nej sa
odvíjajúcu náhradu.

Žalobca na základe trestného stíhania nebol prepustený zo zamestnania, nepreukázal, že by tieto
tvrdenia nejako zmenili postoje jeho najbližších k nemu, naďalej vykonával a aj vykonáva funkciu

delegáta SFZ, bol síce trestne stíhaný, ale nebol vo väzbe, informácia o jeho údajnej trestnej činnosti
bola síce celoštátne šírená, avšak jednorázovo, tieto informácie boli akoby v pozadí kauzy týkajúcej sa
braniaúplatkuX.S.,ktorýbolvysokýfunkcionárSFZaktorýbolzatentoskutokajprávoplatneodsúdený.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, aby súd prvého stupňa zistil
okolnosti života žalobcu, jeho pôsobenie ako delegáta futbalového zväzu, jeho profesionálny, v pracovný
i rodinný život v čase uvedeného zásahu a na základe toho vyvodí preskúmateľné hľadiská priznania
nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi nepochybne patrí.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o doterajších trovách prvostupňového a odvolacieho
konania(§ 224 ods. 3 OSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.