Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/137/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219631
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219631.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.VieryŠkultétyovejasudkýňJUDr.Beáty
Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa T., zastúpeného S. proti odporcovi L.,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza, č.k. 8C/216/2012-51 zo dňa 09. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy
903,21 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 180,64 Eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza. Zároveň návrh navrhovateľa na prerušenie
konania zamietol. Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu
návrh na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania. Návrh zdôvodnil tým, že podal
na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo

rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci a dôsledkom tejto sťažnosti bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci
nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania súd
rozhodol tak, že návrh zamietol. Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom
dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b)
O.s.p. vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu
prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa

rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie
o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie
vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom
o nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Pripomenul, že
samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez

ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky
odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu.
Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej
nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom (§ 16 ods. 3 O.s.p.), pričom o túto situáciu nejde. Konštatoval,
žesúduvpredmetnejvecilensubjektívnepochybnostinavrhovateľa ozákonnomsudcovinebránili
vo veci ďalej konať a z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 31.01.2011. Súd uznesením, č.k. 15Er/193/2011 zodňa 16.03.2011 žiadosť o udelenie poverenia zamietol, z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej
doložky. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ďalej § 3
ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona

č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škody spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č.
514/2003 Z. z.), ako aj § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Po zhodnotení
výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko
navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného
právneho vzťahu. Navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu pri rozhodovaní o

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, svoje nároky oprel o tvrdenie, že súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia po zákonnej lehote. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola doručená súdu dňa 31.01.2011 a tamojší súd o žiadosti rozhodol dňa 16.03.2011. Exekučným
titulom v danej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu a podľa § 42 ods. 2 Exekučného poriadku v
zneníúčinnomod01.06.2011salehota15dnínaudeleniepoverenianavykonanieexekúcienevzťahuje,
ak ide o takýto exekučný titul. Nemožno teda konštatovať, že súd vo veci rozhodol

po zákonom stanovenej lehote. K rozhodnutiu súdu došlo po 1 a pol mesiaci od doručenia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd podrobne a precízne vo svojom rozhodnutí
uviedol, v čom konkrétne vidí nezákonnosť exekučného titulu. Navrhovateľ tiež namietal, že Okresný súd
Prievidza nesprávne úradne postupoval, keďže rozhodol o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie
exekúcie tak, že nevydal poverenie, ale žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Vychádzajúc zo zákona

č. 244/2002 Z. z. v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd
nepovažoval návrh navrhovateľa za dôvodný. V tejto súvislosti súd dal do pozornosti výklad pojmu
nesprávneho úradného postupu, ktorý uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku,
sp. zn. 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným č. Rc 23/2011, podľa ktorého pojem nesprávny
úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť

ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosti štátneho
orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného
teda vyplýva, že postup súdu, zahrňujúci právne posúdenie veci, skutočnosť, že súd je oprávnený v
exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť skutkový stav, vybrať, aplikovať

zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo vydanom rozhodnutí, nemožno
považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003 Z. z. a zodpovednosť štátu za
takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo zrušené pre
nezákonnosť. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul - rozsudok

rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z citovaných zákonných ustanovení, ale i
z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie,
a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira (C-40/08). Pokiaľ
exekučný súd dôsledne a precízne posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej
doložky a vyvodil právny záver, že táto rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský súd nemal

oprávnenie vec prejednať a rozhodnúť rozsudkom, bol tento jeho postup legitímny. Vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru postupom dal do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ( T.) II. ÚS
520/2012-39 z 10.07.2013 o sťažnosti navrhovateľa, v ktorom okrem iného konštatoval, že z § 44 ods.

2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v
zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom
notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok). Zákon upravuje túto

výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Navyše,
z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade
negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01.06.2010). Navyše,

ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy
(obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho
- ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Na základe uvedených skutočností súd
dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne, a preto ho v celom rozsahu zamietol. O
náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca mal v konaní plný úspech, preto

mu vznikol nárok na náhradu trov konania a tento nárok si v konaní aj uplatnil. Súd mu však náhradu
trov konania nepriznal z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že odporcovi nejaké trovy vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa

nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd

prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania.
Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod

na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných
krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa

nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť
navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu

nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré

súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah
si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,

ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je
v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si
určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis.

Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia

rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla.
Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkovýdej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný.

Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda
ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu

práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu

podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku

ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 11.04.2011, pričom konanie sa začalo dňa 12.01.2011, t.z.
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom

omeškanie predstavuje viac ako 89 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na

Okresný súd Prievidza dňa 31.01.2011 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 16.03.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,

keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na

§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona
o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch,
je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd vykonal, zistil,
že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať, pričom spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie

sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy
na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke
o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom

konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že za stavu, kedy právny predpis v tomto čase v sebe

nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia (čo nie
je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do
rozhodnutiasúduozamietnutítejtožiadostinemožnovžiadnomprípadepovažovaťzaprieťahyvkonaní,
anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľanasúdnuochranu
- právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka

zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa, o námietke zaujatosti sudcu, vznesenej navrhovateľom, bolo
právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 06.11.2012 pod sp. zn.
17NcC/632/2012-16, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. ValériaPíšová nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Následne z dôvodu vylúčenia JUDr.
Píšovej z prejednávania veci bola predmetná vec na základe Opatrenia predsedu súdu Spr. 1493/12
pridelená JUDr. Miriam Kohútovej, PhD., pričom o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti

tohto sudcu bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16.01.2013,
č.k. 17NcC/3/2013-21, ktorý tohto sudkyňu nevylúčil z prejednania a rozhodovania danej veci. Čo sa
týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa

svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil
všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd
prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa taktiež
riadne odôvodnil, z akých dôvodov zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. V tomto smere
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého

stupňa na strane 5-6 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 23.07.2013, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 09.10.2013, teda navrhovateľovi

nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po
poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie podľa § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti

a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Poučenie
súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa
13.09.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .