Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/219/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2207213089
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2207213089.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: Obec Hviezdoslavov, proti žalovanému: U. E., nar. XX.
E. XXXX, bytom M. XX, zast. advokátkou: JUDr. Eva Skačániová, Dunajská Streda, Korzo Bélu Bartóka
789/3, o 746,86 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda zo 6. apríla 2010 č. k. 5C 45/08-188 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 746,86 eur
s 8,5% úrokom z omeškania od 12. septembra 2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní a vyslovil tiež,
že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie vo

veci samej odôvodnil právne ust. § 11 ods. 4 písm. a/ - c/ a § 13 ods. 4 písm. d/ zákona o obecnom
zriadení (zákona SNR č. 369/1999 Zb., správne inak č. 369/1990 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení), §§ 7 a 9 zákona o majetku obcí (zákona SNR č. 138/1991 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení, ktorý bol taktiež v dôsledku zjavnej chyby v písaní i zrejmej nesprávnosti na jednom mieste
odôvodnenia rozsudku označený za zákon č. 139/1991 Zb.) a § 420 ods. 1 a 3, § 443 a § 517 ods. 2
O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal za to,
že žaloba, ktorou žalobkyňa na žalovanom požadovala úhradu finančných prostriedkov vynaložených

ňou (v čase zastávania žalovaným funkcie starostu žalobkyne) na vyhotovenie geometrického plánu,
ktorým (čo aj v spojitosti s ďalším geometrickým plánom) došlo k zameraniu obecných pozemkov aj
s nimi susediacich pozemkov žalovaného a jeho príbuzných (ďalej tiež „sporný GP“), bola dôvodnou.
Okrem názoru o neunesení žalovaným dôkazného bremena na preukázanie zákonného postupu pri
objednaní geodetických prác na zameranie futbalového ihriska s odvolaním sa na absenciu takýchto
údajov v dokumentácii žalobkyne (?) mal za to (súd prvého stupňa), že žalovaný v minulosti ako starosta
obce si prakticky prisvojil na úseku rozpočtu kompetencie obecného zastupiteľstva, ktoré neschválilo

rozpočtový výdavok na sporný GP a zjavným dôvodom vyhotovenia takéhoto plánu bol záujem na
vyriešení otázky hraníc susediaceho (iného než obecného) pozemku (rozumej súkromný záujem rodiny
žalovaného). Preto podľa súdu prvého stupňa bolo namieste, aby žalovaný zaplatil žalobkyni celú sumu
zaplatenú pôvodne ňou a rovnajúcu sa cene sporného GP a to i s úrokom z omeškania od podania
žaloby. Vyhradenie rozhodnutia o trovách konania samostatnému uzneseniu (majúcemu sa vydať po
právoplatnosti rozsudku) potom odôvodnené bolo výlučne právne a to iba paušálnym odkazom na ust. §
151 ods. 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalovaný a navrhol ho zmeniť a žalobu celkom
zamietnuť. Súdu prvého stupňa vytýkal nesprávne vyhodnotenie dôkazov a tiež nesprávne právne
posúdenie veci. Mal za to, že pri posudzovaní otázky schválenia rozpočtových výdavkov obce na rok2006 a to konkrétne výdavkov na geodetické práce bolo treba vychádzať z jediného predloženého
dôkazu, ktorým bola ním rukopisne vyhotovená zápisnica zo zasadnutia obecného zastupiteľstva
žalobkyne 16. decembra 2005 (zachytená v „písanke“, v ktorej si viedol počas „starostovania“ záznamy),

pričom je neadekvátne poňatie dôkazného bremena predostreté odôvodnením napadnutého rozsudku
(pri ktorom by mal on, teda žalovaný, zodpovedať za nepreukázanie skutočností tvrdených žalobkyňou)
a v tejto súvislosti nemožno prijať ani argumentáciu týkajúcu sa jeho údajných tvrdení o schválení
sporného zamerania až v roku 2006 (stalo sa tak už v roku 2005). Na takýto záver treba usudzovať aj
z výpovedí svedkov vyslúchnutých súdom prvého stupňa a preto záver o prekročení ním kompetencií

založený na neschválení výdavkov obecným zastupiteľstvom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Ani záver o spôsobení ním škody na ujmu obce nie je správny, keď nebolo dané ani preukázané jeho
zavinenie a vykonanie zamerania jeho pozemkov bolo len dôsledkom skoršej objednávky na zameranie
obecného pozemku a upozornenia geodeta, že on (žalovaný) sčasti užíva i obecný majetok (na čo by
nebol povinný ani reagovať, keďže by u neho bolo treba usudzovať aj na splnenie podmienky vydržania
a výlučne z pozície starostu sa snažil stav dať do poriadku). Napokon tu nebol dôvod usúdiť ani na

vznik škody žalobkyni, ktorá oproti zaplateniu alikvotnej časti ceny sporného GP získala protihodnotu
predstavovanú použiteľnosťou plánu z jej strany na právne úkony.

Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi, tak i pre
názor o účelovosti obrany žalovaného z jeho odvolania. Neobstojí podľa nej opieranie sa o obsah

„písanky“ žalovaného, ak ona sama už 8. júna 2009 predložila súdu zápisnicu zo zasadnutia obecného
zastupiteľstva a z tej i príloh k nej schválenie príslušného rozpočtového výdavku nevyplýva, rovnako
ako ani zo stavu skutočného čerpania rozpočtu. Štatút obce predložený byť nemohol, nakoľko v agende
odovzdanej žalovaným sa nenachádzal a ani štatút zachytený v „písanke“ žalovaného oprávnenie
starostu nakladať s majetkom obce bez súhlasu obecného zastupiteľstva neobsahuje. Žalovaný potom

podľa nej nebol schopný preukázať potrebu zamerania obecného pozemku (keď tu šlo o parcelu
vedenú na katastri v registri „C“, teda o pozemok so zrejmými a nespornými hranicami) a práve záujem
žalovaného na usporiadaní svojho súkromného vlastníctva v susedstve vlastníctva obecného viedol k
faktickému zneužitiu obecných prostriedkov (tým, že za úkony urobené zjavne iba v záujme žalovaného
bolo sčasti zaplatené z obecných zdrojov).

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 15. novembra 2011 č. k. 10Co/189/2010-229 napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a v časti trov konania ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa o potrebe vyhovenia žalobe, nie však aj s
právnym posúdením veci okresným súdom, majúc za to, že tu nešlo o nárok zo zodpovednosti za škodu,

ale o simuláciu záujmu žalobkyne na zameraní obecných pozemkov, susediacich s pozemkami rodiny
žalovaného,hocituvskutočnostibolibazáujemžalovanéhonausporiadanívlastnýchpozemkov.Takáto
simulácia založila neplatnosť zmluvy dojednanej žalobkyňou podľa § 39 O. z. a bezdôvodné obohatenie
na strane žalovaného (za ktorého sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám), ktoré tak tento musel byť
povinný vrátiť. V časti trov konania potom zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa v takejto

časti na ďalšie konanie vyplynulo z konštatovania neexistencie dôvodov pre okresným súdom zvolený
postup, v čom bolo treba vidieť (nad rámec i tu prítomného neúplného právneho posúdenia veci) aj
postup súdu odnímajúci účastníkom možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalovaného uznesením z 24. mája 2013 sp. zn. 2 Cdo

326/2012 vyššie označený rozsudok tunajšieho odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti zrušil a v rozsahu
zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie, vytýkajúc mu nepoužitie (resp. nie celkom náležité použitie)
ust. § 213 ods. 2 O. s. p. (o povinnosti odvolacieho súdu poskytnúť účastníkom možnosť vyjadriť sa aj
k rozhodujúcim ustanoveniam práva nepoužitým v prvostupňovom konaní) a takto tiež prekvapivosť a
nepredvídateľnosť nových dôvodov na ujmu práva účastníkov namietať správnosť „nového“ právneho

názoru odvolacieho súdu.

Odvolací súd preto v ďalšom konaní prejednal podľa § 243d ods. 1 a § 212 ods. 1 O. s. p. v
medziach odvolania žalovaného opätovne už len vec samu (keď tzv. zrušujúci výrok skoršieho rozsudku
odvolacieho súdu nebol uznesením súdu dovolacieho dotknutý), napravil dovolacím súdom vytknuté

opomenutie (ktoré inak bolo opomenutím len v prípade ust. § 39 O. z., nakoľko § 454 O. z. ako druhé
zo skôr tunajším súdom použitých ustanovení, zakladajúcich údajnú prekvapivosť názoru odvolacieho
súdu, bolo súčasťou tzv. balíka ustanovení vyjadreného spôsobom „§ 451 a nasl. O. z.“) a to s
prihliadnutím k neposkytnutiu jediným sa v tomto smere vyjadrujúcim žalovaným žiadnych relevantnýchnámietok voči použitiu už raz použitej úpravy a neprineseniu ním ani ničoho iného súceho podstatne
ovplyvniť skôr priblížené nazeranie na problém (ako bude uvedené i v závere tohto rozsudku) podľa §
214 ods. 1 a contrario O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba opakovania ani dopĺňania

dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý
verejný záujem), keď nezistil žiaden dôvod ustúpiť od svojho už po prvý raz vysloveného záveru, že
napadnutýrozsudokvovecisamejnaprieknemožnostistotožneniasasprávnymposúdenímvecisúdom
prvého stupňa a i s niektorými závermi pojatými takýmto súdom do odôvodnenia jeho rozsudku treba

považovať za vecne správne rozhodnutie a to prakticky na základe tej istej argumentácie, s ktorou sa
už účastníci mali príležitosť oboznámiť v prvšom rozsudku odvolacieho súdu.

Podľa § 39 O. z. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom a podľa § 41a ods. 2 vety prvej rovnakého zákona ak
právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov

a ak sú splnené všetky jeho náležitosti.

Podľa § 454 O. z. potom bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Naďalej treba trvať na tom, že už z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bezpečne

vyplýva, že sumu požadovanú od žalovaného (22.500 niekdajších Sk) zaplatila žalobkyňa ako úhradu
ceny geometrického plánu Ing. G. O.. 33 472 602-189/06 zo 4. novembra 2006, že účelové určenie
takéhoto plánu v ňom samotnom bolo vymedzené ako „oddelenie pozemku parc. č. 63/1-2 a ri(e)šenie
právneho stavu parc. č. 344/72-73“ a že z pozemkových nehnuteľností takýmto plánom dotknutých
(oddeľovaných, resp. riešených) a nachádzajúcich sa v katastrálnom území M. vlastníčkou tých prvých

(rozumej parcely č. 63 plánom rozdelenej na dve nové parcely č. 63/1 a 63/2) je žalobkyňa a naopak
vlastníkom tých druhých žalovaný s ďalšími osobami (v pláne označení ako „U. E. a spol.“). V tejto
súvislostitrebadoplniť,žedruhýmipozemkamitutrebarozumieťparceluč.1232/22registra„E“katastra,
tvoriacu súčasť ďalšej parcely č. 344/1, obe plánom rozdeľované tak, aby pri zachovaní parcelného
čísla 344/1 u jedného z troch novo vytváraných pozemkov došlo k zníženiu výmery novo konštruovanej

parcely ostatného uvedeného parcelného čísla práve o tú výmeru, ktorá má prislúchať ďalším dvom
novým samostatným pozemkom (tým parc. č. 344/72 a 344/73, vyčleňovaným z pôvodnej parc. č.
344/1). Rovnako nemohlo byť pochybnosti o tom, že z faktúry zhotoviteľa sporného GP č. 56/06, splatnej
21. novembra 2006 vyplýva adresovanie takejto faktúry jedinému odberateľovi označenému spôsobom
„Obecný úrad Hviezdoslavov“ a uvedenie celej tam uvedenej sumy (totožnej so sumou požadovanou v

prejednávanejveci)zageometrickýplánč.189/06kat.úz.M.(právezaspornýGP).Spissíceobsahujeaj
fotokópiu neočíslovaného príjmového pokladničného dokladu zhotoviteľa sporného GP zo 7. novembra
2006,potvrdzujúcuprijatieodžalovaného„aspol.“sumy12.000niekdajšíchSkza„geom.plánč.206/06“
s nevedno kedy dopisovaným dodatkom v znení „časť 189/06“, oproti tomu však zhotoviteľ ani žalovaný
(prvý v rámci výsluchu súdom prvého stupňa a druhý tam ani pred odvolacím súdom v konaní sp. zn.

10Co/189/2010) neboli schopní uspokojivo vysvetliť rozpor spočívajúci v tom, že ak faktúrou č. 56/06 sa
tvrdila cena sporného GP 22.500 niekdajších Sk a príjmovým pokladničným dokladom cena iná (bližšie
však neozrejmená), nepreukázanou (bezpečne) bola iná než faktúrou tvrdená cena sporného GP (tá
výsledná, keďže tu chýbal dôkaz na to, aká časť sumy 12.000 niekdajších Sk pripadala na úhradu ceny v
príjmovom doklade primárne zmieneného plánu č. 206/06 a aká (ak vôbec nejaká) na úhradu časti ceny

sporného GP (tej, ktorá podľa tvrdení žalovaného aj zhotoviteľa plánu nemala byť zahrnutá do faktúry č.
56/06). Špecificky k polemike účastníkov konania a tiež k záveru súdu prvého stupňa, obom týkajúcim
sa nedoloženia schválenia príslušného rozpočtového výdavku potom spis už od doručenia súdu podania
dnes už len niekdajšieho advokáta žalobkyne JUDr. U. z 8. júna 2009 vrátane príloh (teda odo dňa
takémuto dňu nasledujúceho) obsahuje i zápisnicu zo zasadnutia obecného zastupiteľstva žalobkyne

konaného 16. decembra 2005, z ktorej sa navzdory neverifikovaniu jej obsahu tiež podpisom žalovaného
podáva schválenie predbežného rozpočtu obce na rok 2006, nie však aj osobitne výdavok na geodetické
práce uvádzaný žalovaným (ktorý okrem toho priamo nevyplýva ani z listiny označenej za „rozpočet
výdavkov na rok 2006“) a napokon (rozhodne však nie v poslednom rade) z výsluchu žalovaného na
odvolacom súde (opäť pri skoršom prejednávaní tejto veci pod sp. zn. 10Co/189/2010) vyplynulo, že pri

snahespornýmGPaajďalšímipodľaneho(žalovaného)tzv.výlučnesúkromnýmgeometrickýmplánom
(rozumej oboma plánmi v ich súhrne) vyriešiť otázku pozemkov obecných aj súkromných bol vedený
úmyslom v budúcnosti docieliť zámenu pozemkov a takto získať (pre seba, poťažne svoju rodinu, resp.
i pre obec) relatívne celistvú plochu (nech aj podľa obsahu výsluchu účastníka mal byť takýto zámer aždôsledkom poučenia zhotoviteľom sporného GP, že je tu nezhoda medzi skutočným užívaním a právnym
režimom pozemkov, ktorých sa takýto plán týkal).

Za opísanej situácie mal odvolací súd za to, že síce niet dôvodu nestotožniť sa so spôsobom rozhodnutia
zvoleným súdom prvého stupňa (teda s vyhovením žalobe), toto však už neplatilo (resp. to nemohlo
platiť bezo zvyšku, ako bude uvedené ďalej) o možnosti súhlasu s právnou argumentáciou obhajujúcou
takéto rozhodnutie.

Nebolo to tak preto, žeby bolo namieste akceptovať obranu žalovaného založenú na údajnom
nezmenšení majetku žalobkyne, čiže na snahe presvedčiť o efektivite vynaložených prostriedkov a
využiteľnosti žalobkyňou sporného GP. V tomto smere totiž majetková ujma na strane žalobkyne
nepochybne nastala (zaplatením ceny sporného GP, ktorú nepopieral ani žalovaný) a v otázke
využiteľnosti výsledku (sporného GP) sa odvolací súd stotožňuje s tou časťou argumentácie žalobkyne,
podľa ktorej tu nebola bezpečne preukázaná potreba jej pozemok s inak nespornými hranicami

geometrickým plánom zameriavať. V čase vyhotovovania sporného GP síce rozčleňovanie pozemkov
evidovaných v katastri na parcely registra „C“ a „E“ nevyplývalo (ako je to dnes) priamo z katastrálneho
zákona (v tejto súv. por. ust. § 7 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení platnom a účinnom do 31. augusta
2009, čiže do nadobudnutia účinnosti zákona č. 304/2009 Z. z. aj v znení po takejto novelizácii), ale
len z ust. § 13 ods. 1 vyhlášky č. 79/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov (slúžiacej na vykonanie

katastrálneho zákona a zrušenej neskoršou vyhláškou č. 461/2009 Z. z.), to však na tu spomínanej
priamej nepotrebnosti sporného GP pre obec nič nemenilo. Za stavu skutočne problematického
preukazovania tvrdení oboch strán sporu vo vzťahu k otázke schválenia či naopak neschválenia
príslušného rozpočtového výdavku obce na zasadnutí jej obecného zastupiteľstva v decembri 2005 (kde
podkladom predloženým oboma stranami sporu bolo treba vytýkať pomerne nízku mieru hodnovernosti)

však súhlasiť bolo treba so žalovaným v tom, že jedným z atribútov nástupu zodpovednosti za škodu
je aj zavinenie škodcu (okrem tzv. škodnej udalosti, škody a príčinnej súvislosti medzi nimi) a u tohto
na preukázanie usúdiť nešlo.

Toto ale na možnosť vyhovenia žalobe nemalo žiaden vplyv a to i navzdory dôvodnosti ďalšej odvolacej

námietky žalovaného, podľa ktorej tu došlo k uplatneniu prinajmenšom do istej miery absurdného
poňatia princípu dôkazného bremena. I keď v súvislostiach tejto konkrétnej veci sa javí vysoko
pravdepodobným, že zámerom okresného súdu bolo v tu spochybňovanej časti odôvodnenia jeho
rozsudku zdôrazniť najmä nepreukázanie žalovaným schválenia príslušného rozpočtového výdavku
obecným zastupiteľstvom a k zmiešaniu takejto skutočnosti s absenciou podkladov pre takýto záver v

dokumentáciižalobkynedošloneujasnenímsiprincípovdôkaznéhokonaniavrátaneprincípupresúvania
(plávania) dôkazného bremena; takéto dôvodne vytknuté pochybenie sa na správnosti rozhodnutia
napadnutým rozsudkom neprejavilo.

Tu totiž naopak význam malo len to, že jednak súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uplatňovaného

nároku či už v žalobe alebo v rámci neskoršej argumentácie účastníkov (pri riadení sa zásadou „iura
novit curia“, čiže, že je to súd, ktorý pozná právo), na druhej strane tu však podľa odvolacieho súdu
podopretého i výsledkami ním doplneného dokazovania šlo o pomerne jednoznačný (nech aj len
radom dôkazov majúcich skôr charakter tých nepriamych preukázaný) prípad uzavretia žalovaným
simulovaného právneho úkonu zjavne sa priečiaceho dobrým mravom, u ktorého takto bolo treba

konštatovať jeho neplatnosť, pričom takýmto úkonom bol zastretý iný právny úkon vyjadrujúci skutočnú
vôľu účastníka, u ktorého naopak dôvod neplatnosti daný nebol. Simulácia tu s prihliadnutím k
špecifickej kumulácii dvoch statusov žalovaného (1. občana - vlastníka pozemku a 2. starostu obce
vlastniacej pozemok susediaci s pozemkom občana, ktorý zhodou okolností v rozhodnom období bol
štatutárnym zástupcom vlastníčky) spočívala v snahe navodiť dojem záujmu žalobkyne (obce) na

vstupe do zmluvného vzťahu so zhotoviteľom sporného GP (ktorý záujem tu, ako bolo už priblížené
vyššie, nebol - resp. bol len proklamovaný žalovaným, logicky tvrdiacim po vzniku sporu práve toto),
hoci takýto záujem tu mal len vlastník susediaceho pozemku (tiež starosta obce, tu však v pozícii
občana a vlastníka pozemku susediaceho s tým obecným a majúceho v budúcnosti záujem na výmene
pozemkov). Takáto simulácia mala potom ten následok, že právny úkon obce (úkon simulovaný)

nemohol byť platný (práve pre rozpor s dobrými mravmi prameniaci z toho, na čo poukazovala
žalobkyňa, teda na využití žalovaným možnosti čo aj len sčasti z obecných prostriedkov financovať
svoj súkromný záujem; tu aj odhliadnuc od diskutabilnej zhody vôle žalobkyne - v rozhodnom čase
reprezentovanejžalovaným-sprejavomvôlenavonok),oneplatnostivšaknaopaknebolomožnéhovoriťu úkonu zastretého (dissimulovaného). V jeho prípade mimo akúkoľvek pochybnosť bola prítomná vôľa
žalovaného (ako jedného zo spoluvlastníkov pozemku susediaceho s tým obecným) zamerať vlastné
pozemky (čo aj s nezáujmom platiť za vymeranie, resp. presnejšie rozdelenie tých obecných) pre účely

zamýšľaných právnych úkonov v budúcnosti (v tomto prípade pominúc paralelný vstup žalovaným aj do
nezastieraného vzťahu s príslušným geodetom). Faktickým dôsledkom takejto simulácie, majúcim však
i právne konzekvencie, bolo potom, že tu právnemu stavu (platnosti úkonov len žalovaného ako fyzickej
osoby) nezodpovedal faktický stav plnenia zhotoviteľovi sporného GP zo strany žalobkyne (kde na to
chýbal potrebný právny podklad - predstavovaný platným právnym úkonom, keď ten simulovaný bol z

dôvodov priblížených vyššie neplatný) a náprava takéhoto stavu bola možnou len tak, aby sa vrátilo
bezdôvodné obohatenie získané tak, že sa za niekoho (v tomto prípade za žalovaného) plnilo (v tomto
prípade žalobkyňou) to, čo podľa práva (rozumej podľa právneho stavu plynúceho zo stavu platnosti a
neplatnosti jednotlivých právnych úkonov) mal plniť sám (resp. spolu s ním i ďalšie osoby, ktoré však
na rozdiel od neho pri vyjdení z doterajších podkladov v spise a uzavretí možnosti dokazovať ďalej
preukázateľne do vzťahu so zhotoviteľom sporného GP nevstúpili).

Ak osobitosťou skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia prichádzajúcej takto do úvahy je, že na
vydanie bezdôvodného obohatenia nie je povinný ten, komu sa plnilo, ale ten, za koho sa plnilo, žalobu
v prejednávanej veci bolo treba považovať za dôvodnú z tohto právneho dôvodu.

Ak preto súd prvého stupňa (i keď riadiaci sa inými právnymi úvahami) žalobe vyhovel, jeho rozsudok
vo veci samej bol vo výroku vecne správnym rozhodnutím (§ 219 ods. 1 O. s. p.). To sa týkalo nielen
požiadavky na vrátenie tzv. istiny (sumy dnes predstavujúcej 746,86 eur), ale i úrokov z omeškania v
sadzbepripúšťanejnazákladezákonaužodpodaniažaloby.Ubezdôvodnéhoobohatenia(inakrovnako
aj u škody) totiž právo neustanovuje splatnosť záväzku na vydanie (náhradu) a žalovaný podľa listín

pripojených už k žalobe nepochybne získal vedomosť o výzve na vrátenie (podľa § 563 O. z.) už pred
začatím konania (ako to potvrdil najmä listom z 2. júla 2007 doručeným neskoršej žalobkyni deň nato),
takže do omeškania sa dostal už pred začatím konania.

Odvolací súd preto o odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej rozhodol

spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho rozsudku (čiže tak, že rozsudok súdu prvého
stupňa v príslušnej časti potvrdil).

Pre úplnosť (a to k otázke dôkazného bremena) sa pritom žiada zopakovať i to, že bolo treba prisvedčiť
súdu prvého stupňa a naopak sa nestotožniť s argumentáciou žalovaného, že by tomuto účastníkovi

nebolomožnévytýkaťneuneseniedôkaznéhobremena(vovzťahukjehotvrdeniam).Princíppresúvania
dôkazného bremena v občianskom súdnom konaní je totiž založený na presúvaní (resp. plávaní)
bremena medzi oboma stranami sporu, kedy každého z účastníkov sporu ťaží dôkazné bremeno na
jeho vlastné tvrdenia a unesenie dôkazného bremena jednou stranou sporu nesie so sebou povinnosť
protistrany v spore preukazovať vlastné tvrdenia (v čom je časti zahrnuté i praktické vyvrátenie tvrdení

protistrany skôr sa javiacich jednoznačných a preukázaných). Toto platilo aj v prípade uplatnenia
žalovaným tvrdenia, že on zaplatil všetky výdavky za geodetické práce pričítateľné jemu osobne
(resp. ďalším spoluvlastníkom ním vlastnených pozemkov) - tu rozumej ako platby za geometrický
plán, ktorý sa mal týkať pozemkov celkom odťažitých od pozemkov obce zameraných sporným GP
a preto zameraných iným plánom (plánom č. 206/06), tak aj alikvotnú časť platby za zameranie tých

pozemkov sporným GP, ktoré nepatrili obci. I túto skutočnosť bolo povinnosťou žalovaného (on ju
tvrdil) preukázať bezpečne, teda spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti (čo v sebe nieslo
potrebu preukázania, že žalobkyňa skutočne platila len to, čo sa týkalo zamerania jej pozemkov a
navyše, že tu bola aj potreba takéhoto zamerania). Z celého vykonaného dokazovania bolo pritom
zrejmé, že toto sa žalovanému nemohlo podariť predovšetkým preto, že už sporný GP ho usvedčoval

z toho, že tzv. kľúčovým tu nebolo zameranie obecného pozemku (predstavovaného ihriskom), ktorý
ako identifikovateľný aj v prírode a zapísaný ako parcela registra „C“ zásadne nebol dôvod rozčleňovať
(vyjmúc z toho potrebu prezentovanú žalovaným, ktorá však bola len jeho potrebou a nie potrebou
verejnou). Ak aj žalovaný uvádzal, že popri zameraní futbalového ihriska bolo odčlenenie od takéhoto
pozemkupozemkuužívanéhonímsamotným(žalovaným)atiežrozdelenieďalšíchpozemkov(majúcich

slúžiť na prípadnú zámenu v budúcnosti s tým pozemkom, ktorý žalovaný užíva a ktorý je priľahlým
k jeho pozemkom - o. i. parc. č. 89/4) len tzv. postranným produktom, túto argumentáciu odvolací
súd zhodne so súdom prvého stupňa považuje za účelovú, pretože naopak z dokazovania vyplýva, že
žalovaný mal záujem práve si usporiadať vlastníctvo svojich pozemkov a nebyť tohto dôvodu, inak bynejestvoval žiaden iný, pre ktorý by sa mali jestvujúce pozemky deliť. Ani odvolanie sa žalovaným na
výpoveď geodeta mu v skutočnosti nemohla pomôcť, ale mu z hľadiska hodnovernosti jeho tvrdení skôr
priťažovalo osobitne so zreteľom k problematickej (povedané veľmi eufemisticky) schopnosti vysvetliť,

prečo boli viaceré merania týkajúce sa pozemkov žalovaného rozdelené do viacerých geometrických
plánov a prečo boli tiež už vyššie spomenutým spôsobom fakturované.

Nadosiaľuvedenomničnemoholzmeniťaniobsahpodaniažalovanéhoz28.októbra2014,reagujúceho
na výzvu súdu, týkajúcu sa možného použitia vyššie citovaných ustanovení O. z. V tomto zotrvávanie

odvolateľa na tvrdení o už vyššie opísanej postupnosti jeho počinov (teda o nadobudnutí poznatku,
že jeho pozemok zasahuje do obecného, až od geodeta majúceho zamerať pozemok obecný) a ani
odvolaniesanaschopnosťtotodokumentovaťzapomocičestnéhovyhláseniageodetanebolospôsobilé
ovplyvniť základný záver, že obecný pozemok bol oplotiteľný (ohraničiteľný alebo vykolíkovateľný) a
na uvádzaný účel využiteľný aj bez zamerania a preukázaná nevyhnutnosť jeho zamerania tu nebola.
Rovnako právne bezvýznamným bolo nakladanie žalobkyne s obecným pozemkom po jeho zameraní

sporným GP, pretože tu šlo o okolnosti bez dopadu na povinnosť zaplatiť či už cenu diela alebo
vydať bezdôvodné obohatenie. Pre vznik tohto nebolo určujúcim, či geodetické práce boli objednané
a vykonané, ale len to, či zmluva predstavujúca podklad pre vykonanie i následné fakturovanie prác
bola platnou alebo nie (pričom v tejto veci šlo na základe výsledkov vykonaného dokazovania o druhý
z takýchto prípadov). Neudržateľným bolo i odvolávanie sa na dobromyseľnosť, nedostatok simulácie

a údajnú nemožnosť dovolania sa neplatnosti simulovaného úkonu voči účastníkovi považujúcemu
úkon za platný, keď toto by sa mohlo uplatniť len vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy považovanej
za neplatnú a tými súčasne účastníci konania v prejednávanej veci (žalobkyňa na jednej a žalovaný
na druhej strane) neboli a ani byť nemohli (šlo o vzťah druhej z takýchto osôb s geodetom, zastretý
simuláciou záujmu prvej z takýchto osôb vstúpiť do vzťahu s geodetom tiež, ktorej simulácii zjavne

napomáhalo využitie žalovaným pozície „štatutára“ žalobkyne v rozhodnom čase). Námietka údajným
nepreukázaním výšky bezdôvodného obohatenia by mohla obstáť len pri schopnosti obhájenia aspoň
čiastočnej platnosti zmluvy (o aký prípad nešlo) a napokon ani návrhom na doplnenie dokazovania
výsluchom osoby majúcej v rozhodnom čase pracovať s geodetom by sa nešlo vážne zapodievať bez
toho, aby účastník dovolávajúci sa takéhoto dôkazu aspoň spravdepodobnil prítomnosť navrhovanej

svedkyne pri jeho rokovaniach s geodetom (keď v opačnom prípade by malo ísť o dôkazne bezcenné
svedectvo z tzv. druhej ruky).

O trovách odvolacieho ani dovolacieho konania potom odvolací súd navzdory zdanlivej povinnosti i na
toto podľa § 224 ods. 4 O. s. p. nerozhodoval, pretože nerozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách

konania v prvom stupni (bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo) spôsobuje prenos príslušných
povinností práve na okresný súd.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.