Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 10, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/436/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3893899308
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3893899308.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členov JUDr.
Gabriely Janákovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci navrhovateľa: J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. Y., W. č. XX, B. O., zast. JUDr. Ľubicou Lukáčovou, advokátkou, AK Prievidza, M. Hodžu 10/3 proti
odporcom: 1/ VJARSPOL, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 153/35, Nitrianske Pravno, IČO: 31 645
429, 2/ Česká republika - Ministerstvo obrany Českej republiky, Praha 6, Náměstí Svobody 471, o

odškodnenie úrazu a náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa a odporcu 2/ proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza zo dňa 28. februára 2013, č.k. 11C/211/1993-381, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v časti príslušenstva m e n í tak, že odporca 2/ je povinný zaplatiť
navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 20.274,- Kč od 19.05.1994 do zaplatenia,
vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.03.1995 do zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy 894,-
Kč od 01.04.1995 do zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.05.1995 do zaplatenia,
vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.06.1995 do zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy 894,-

Kč od 01.07.1995 do zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.08.1995 do zaplatenia, vo
výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.09.1995 do zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč
od 01.10.1995 do zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.11.1995 do zaplatenia, vo
výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.12.1995 do zaplatenia.

Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. zaviazal odporcu 2/ zaplatiť navrhovateľovi 39.574,50

Kč spolu s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 20.274,- Kč od 29.11.1993 do zaplatenia,
vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.03.1995 do zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy
894,- Kč od 01.04.1995 do zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.05.1995 do
zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.06.1995 do zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo
sumy 894 Kč od 01.07.1995 do zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.08.1995 do
zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.09.1995 do zaplatenia, vo výške 3 % ročne
zo sumy 894,- Kč od 01.10.1995 do zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.11.1995

do zaplatenia, vo výške 3 % ročne zo sumy 894,- Kč od 01.12.1995 do zaplatenia, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia. Výrokom II. návrh voči odporcovi 1/ a čo do zvyšku zamietol. Výrokom
III. štátu nepriznal právo na náhradu trov konania. Výrokom IV. odporcovi 2/ náhradu trov konania
nepriznal. Výrokom V. rozhodol, že odporca 1/ nemá právo na náhradu trov konania. Konštatoval, že
navrhovateľ sa po viacerých úpravách žalobného petitu konečným návrhom domáhal náhrady za bolesťvo výške 3.071,- Kč, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia s trojnásobným zvýšením vo výške
17.000,- Kč, náhrady za stratu na zárobku počas PN vo výške 59.672,- Kč a náhrady za stratu na
zárobku po skončení PN za obdobie od 05.08.1991 do 31.12.2003, spolu vo výške 1.294.226,50 Kč,

na tom skutkovom základe, že dňa 04.08.1990 ako vojak základnej vojenskej služby Vojenského útvaru
XXXX v Q. utrpel u právneho predchodcu odporcu - Štátny majetok Nitrianske Pravno úraz - zlomeninu
krčka stehennej kosti vľavo a otvorenú zlomeninu vpravo, následkom čoho sa stal plne invalidným a
následne čiastočne invalidným. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa konštatoval, že
v konaní zostalo nesporné, že dňa 04.08.1990 utrpel navrhovateľ úraz. V čase tohto úrazu bol vojakom

základnej vojenskej služby, ktorú začal vykonávať 02.04.1990 a ako vojak základnej vojenskej služby
nastúpil do Vojenského útvaru v Q.. XXXX. Vzhľadom na to, že úraz sa stal navrhovateľovi 04.08.1990,
nároky navrhovateľa posudzoval podľa vtedy platného zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce, podľa
ktorého v zmysle ust. § 4 na pracovnoprávne vzťahy prokurátorov a vyšetrovateľov prokuratúry a na
príslušníkov ozbrojených síl v činnej službe sa Zákonník vzťahuje, len pokiaľ to výslovne ustanovuje
alebo pokiaľ to ustanovujú osobitné predpisy. Konštatoval, že ustanovenie tohto paragrafu treba vyložiť

tak, že pôsobnosť Zákonníka práce sa vzťahuje len na tých, ktorí vykonávajú vojenskú službu ako
svoje povolanie, pričom pojem ozbrojené sily upravoval § 2 vtedy platného zákona č. 92/1949 Sb.
(Branný zákon), ktorý v § 20 ods. 2 písm. a/ zakotvil, že vojenská činná služba zahrňuje základnú
službu a v § 20 ods. 4 citovaného zákona ustanovuje, že vojaci, ktorí plnia niektorú z povinností
uvedených v odseku 2 sú vojakmi v činnej službe. Ak teda navrhovateľ, ktorý nastúpil základnú vojenskú

službu pred predmetným úrazom, bol v čase úrazu osobou vo vojenskej činnej službe a bol vojakom
v činnej službe, bol príslušníkom ozbrojených síl. Zákonník práce v ust. § 206 ods. 2 upravil možnosť
vtedajšiemu ministerstvu národnej obrany ustanoviť právnym predpisom potrebné odchýlky zo svojej
pôsobnosti. Takýmto právnym predpisom bol právny predpis Všeob. P-21 (práv), ktorý bol predpisom
pre vyšetrovanie a odškodňovanie úrazov a chorôb z povolania a ktorý stanovil na základe § 206 ods.

2 Zákonníka práce potrebné odchýlky vo svojej pôsobnosti pri vykonaní ustanovenia § 187 - § 203 a
§ 205a - § 205c Zákonníka práce. Citovaný právny predpis v Hlave 4 článku 46 definoval pracovný
úraz ako úraz, ktorý utrpeli osoby pri plnení úloh služby v ozbrojených silách alebo v priamej súvislosti
s týmto plnením a ktorým bolo spôsobené poškodenie zdravia alebo smrť. Zodpovednosť za škodu
vzniknutú pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania upravovali články 52 až 57 Hlavy 4. V

zásade podľa článku 52 Hlavy 4, ak došlo pri plnení služobných úloh alebo v priamej súvislosti s ním
k poškodeniu zdravia alebo k smrti úrazom osôb uvedených v článku 2, zodpovedá za škodu tým
vzniknutú vojenská správa. Ak by osoby uvedené v článku 2 utrpeli úraz pri činnostiach uvedených v
§ 41 nariadenia vlády č. 223/1988 Zb., zodpovedá im za škodu na zdraví organizácia, pre ktorú boli
v dobe úrazu činné. Podľa článku 56 útvar zodpovedá za škodu spôsobenú pracovným úrazom jeho

príslušníkom i vtedy, ak sa im stal pracovný úraz pri výkone služby alebo zamestnania u iného útvaru
alebo inej organizácie (napríklad pracovné úrazy vzniknuté v civilných organizáciách pri poskytovaní
vojenských výpomocí); za pracovné úrazy vzniknuté jeho príslušníkom pri dobrovoľných výpomociach
zodpovedá útvar len vtedy, ak dobrovoľná výpomoc bola organizovaná vojenským útvarom alebo ZO
KSČ, či ZO SZM v rámci patronátnej činnosti, inak zodpovedá organizácia, v ktorej prospech bola

dobrovoľná výpomoc vykonávaná. Keďže v danej veci jednou zo sporných otázok bolo, či a ktorý
zo žalovaných zodpovedá za predmetný úraz navrhovateľa, súd prvého stupňa sa zaoberal tým, či
k úrazu navrhovateľa došlo pri vykonávaní dobrovoľnej výpomoci organizovanej vojenským útvarom.
Konštatoval, že ustanovenie § 41 ods. 3 nariadenia vlády č. 223/1988 Zb. nerozlišuje dobrovoľnú
výpomoc bez ďalšieho a dobrovoľnú výpomoc organizovanú v rámci patronátnej činnosti, takéto

rozlíšenie však upravoval § 44 ods. 2 nariadenia vlády č. 54/1975 Zb., ktoré bolo zrušené nariadením
vlády č. 223/1988 Zb. dňom 01.08.1989, kedy nadobudlo účinnosť nariadenie vlády č. 223/1988. Na
základe historických údajov zverejnených na internete, vychádzajúc tiež z rozhodnutia Najvyššieho
súdu č. 4Cz 6/82 konštatoval, že je zrejmé, že existovali patronátne závody, ktoré mali poskytovať
pomoc pre JRD, Štátne majetky na sezónne práce, pričom táto pomoc sa realizovala vyslaním svojich

zamestnancov na takéto práce. Charakteristickým znakom patronátnej činnosti bola plynulosť pomoci
organizácii pri plnení dôležitých úloh v záujme spoločnosti. Patronátna činnosť okrem iných odvetví sa
uplatňovala aj v poľnohospodárstve, organizovala sa na základe patronátnej zmluvy uzatvorenej medzi
organizáciou, ktorá pracovníka zamestnávala a organizáciou, ktorej sa vypomáhalo. Od dobrovoľnej
výpomoci v rámci patronátnej činnosti treba odlišovať výpomoc, ktorú vykonávali pracovníci organizácie

na výzvu národných výborov alebo iných organizácií, na základe toho organizácia na takúto prácu
uvoľňovala svojich pracovníkov, aby vypomohli napr. aj pri poľnohospodárskych prácach. V danej
veci výkonu práce navrhovateľa u právneho predchodcu odporcu 1/ predchádzalo uzavretie zmluvy o
dobrovoľnej pracovnej výpomoci zo dňa 01.08.1990 a pred ním vydaný rozkaz pre výkon služby veliteľaVojenskéhoútvaruč.XXX zodňa03.08.1990.Vzmluveodobrovoľnejpracovnejvýpomociz01.08.1990
sa neuvádza, či ide o výpomoc v rámci patronátnej činnosti, ale v bode 3 upravujúcom vyúčtovanie
dobrovoľnej pracovnej výpomoci mal Vojenský útvar Q. vyúčtovať okrem iného náhrady vyplatené za

odškodnenie pracovných úrazov a chorôb z povolania a náhrady za prípadné škody alebo straty podľa
ďalej uvedených zásad. Štátny majetok, š. p. Nitrianske Pravno sa zaviazal zaplatiť Vojenskému útvaru
Q. čiastky, ktoré vojenská správa vyplatí príslušníkom DPV za odškodnenie pracovných úrazov, ktoré
sa im stanú pri výkone DPV alebo v priamej súvislosti s ňou podľa zákona č. 65/1965 a predpisu Všeob-
P-21 (práv). Týmto VÚ Q. nepriamo upravil svoju zodpovednosť za škodu pri prípadnom pracovnom

úraze.Vychádzajúczvýznamupojmupatronátnačinnosť,prektorújetypickáplynulápomoc,zvýpovede
svedkov X. J., U. Z., ale najmä zo správy o vyšetrení a prejednaní úrazu vypracovanej VÚ Q.. XXXX,
súd uzavrel, že v danom prípade išlo o dobrovoľnú činnosť vykonávanú VÚ Q. v rámci patronátnej
činnosti realizovanej dohodou medzi VÚ Q. a bývalým ŠM Nitrianske Pravno, š. p. Poukázal pritom
najmä na správu VÚ Q. o vyšetrení a prejednaní úrazu, v ktorej sa uvádza, že k úrazu došlo pod
patronátnou zmluvou so Štátnym majetkom Nitrianske Pravno, pričom v tejto správe sa tiež uvádza, že

k predmetnému úrazu došlo pri výkone vojenskej služby, resp. v priamej súvislosti s výkonom služby,
že ide o pracovný úraz, za ktorý zodpovedá vojenská správa v rozsahu 50 % vzhľadom na zbavenie sa
zodpovednosti sčasti. Z uvedeného súd vyvodil, že za predmetný pracovný úraz zodpovedá odporca
v 2. rade.

Ďalej súd prvého stupňa zisťoval, či došlo k zbaveniu sa zodpovednosti odporcu 2/ celkom alebo sčasti,

v zmysle ust. § 191 ods. 1, 2 zákona č. 65/1965 Zb. (Zákonníka práce) v nadväznosti na predpis Všeob-
P-21 (práv.), a uzavrel, že v danej veci neprichádza do úvahy úplná liberácia odporcu 2/, keď v konaní
nebolo preukázané, že by Štátny majetok, štátny podnik Nitrianske Pravno, na ktorom bola výpomoc
vykonávaná, sústavne vyžadoval a kontroloval dodržiavanie bezpečnostných predpisov a pokynov, s
ktorýmimalbyťnavrhovateľoboznámený.Dospelkzáveru,žeuodporcu2/potommôžedôjsťkzbaveniu

sa zodpovednosti iba sčasti, pričom neprichádza do úvahy zbavenie sa zodpovednosti podľa § 191 ods.
2 písm. b/ Zákonníka práce, keďže znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ nebol pod
vplyvom alkoholu v takej miere, že by jednou z príčin škody bola opitosť navrhovateľa alebo zneužitie
iných omamných prostriedkov. Dospel k záveru, že odporca sa potom zbavil svojej zodpovednosti
sčasti podľa § 191 ods. 2 písm. a/ O.s.p., keďže v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ porušil

svojím zavinením pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci bol s nimi riadne
oboznámený a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že o zákaze sedieť na vlečke traktora naloženej slamou bol navrhovateľ riadne oboznámený.

Pokiaľ ide o jednotlivé čiastkové nároky, pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu bolestného,
v tejto časti nárok navrhovateľa ako premlčaný zamietol. Uviedol, že navrhovateľ si nárok uplatnil s

poukazom na posudok o bolestnom zo dňa 20.11.1993, ktorým bolo určené bolestné na 393,75 bodov Q.
vrámcijehosúkromnejporadenskejslužbypreodškodňovanieúrazovČeskéBudejovice. Zvykonaného
dokazovania zistil, že v poradí prvý lekársky posudok bol vyhotovený Vojenskou nemocnicou Y.,
odborným lekárom - chirurgom Q., z ktorého vyplýva, že ide o posudok súvisiaci s úrazom navrhovateľa
zo dňa 04.08.1990, s tým, že navrhovateľ bol ošetrený na chirurgickom ošetrení OUNZ Bojnice, kde

bol liečený do 08.11.1990 a odtiaľ bol preložený do Vojenskej nemocnie Ružomberok na doliečenie.
Vzhľadom na túto skutočnosť dospel k záveru, že možno dôvodne predpokladať, že zdravotný stav
navrhovateľa bol natoľko čo do liečby úrazu ustálený, že bolo možné už vtedy vykonať bodové
ohodnotenie bolestného a vydať lekársky posudok o bolestnom. Vzhľadom na skutočnosť, kedy bol stav
navrhovateľa ustálený z hľadiska posúdenia bolestného, vzhľadom na osobu a okolnosti, za ktorých

bol vypracovaný druhý znalecký posudok na bolestné z 20.11.1993, keď lekár, ktorý posudok vyhotovil,
nemal k dispozícií zdravotnú dokumentáciu navrhovateľa, vzhľadom na nedostatočné zdôvodnenie,
prečo si navrhovateľ dal vypracovať nový znalecký posudok a tiež skutočnosť, že bodové hodnotenie
v oboch prípadoch súvisí s tým istým úrazom, súd považoval posudok Q. z 20.11.1993 za účelovo
podaný, s cieľom dosiahnuť náhradu za bolesť v premlčacej lehote. Keďže navrhovateľ si uplatnil

nárok z takto podaného znaleckého posudku z 20.11.1993 po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty,
vzhľadom k tomu, že obaja odporcovia vzniesli námietku premlčania, súd mu z uvedených dôvodov
náhradu za bolesť nepriznal, majúc za to, že navrhovateľ bol za bolesť odškodnený podľa lekárskeho
posudku zo dňa 23.01.1991, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia konštatoval, že

navrhovateľ si tento nárok uplatnil s poukazom na posudok o sťažení spoločenského uplatnenia zodňa 20.11.1993 vypracovaného Q. Q.. Aj v tomto prípade platí pre osobu, ktorá lekársky posudok
vydala to isté, čo uviedol pri vydanom posudku o bolestnom a dodal, že v zmysle čl. 90 právneho
predpisu Všeob.P-21 (práv) tam, kde poškodenie zdravia pracovným úrazom si vyžiadalo ústavné

liečenievovojenskejnemocnici,atoivtedy,keďvovojenskejnemocnicisavykonávadoliečeniezačatév
civilnom zdravotníckom zariadení, stanoví výšku bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa
vyhlášky 32/1965 Zb. náčelník oddelenia vojenskej nemocnice, kde sa postihnutý liečil. Podľa záverov
znaleckého posudku, ktorý bol vyhotovený v súdnom konaní, bolo možné ustáliť stav navrhovateľa pre
posúdenie sťaženia spoločenského uplatnenia asi rok po úraze, pričom z vyhlášky č. 32/1965 Zb., z

§ 9 tejto vyhlášky vyplývalo, že posúdenie sa vykoná, len čo stav poškodeného možno považovať za
ustálený. Keďže v danom prípade k ustáleniu zdravotného stavu došlo asi rok po úraze, zodpovedalo
by tomu obdobie august 1991. Posudok, z ktorého navrhovateľ si uplatňuje nárok, však bol vyhotovený
až 20.11.1993 a návrh v tejto veci podaný 31.12.1993. Súd potom uzavrel, že pri rovnakej premlčacej
lehote ako u nároku za náhradu za bolesť je premlčaný i nárok navrhovateľa na sťaženie spoločenského
uplatnia a i v tejto časti, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania odporcami, návrh zamietol.

Súd zamietol návrh aj v prípade nároku na náhradu za stratu zárobku počas práceneschopnosti.
Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že navrhovateľ bol práceneschopný od 04.12.1990 do
04.08.1991. V zmysle § 261 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. nepremlčujú sa nároky zamestnanca na
náhradu za stratu na zárobku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania alebo inej škody
na zdraví a nároky na náhradu nákladov na výživu pozostalých, ale nároky na jednotlivé plnenia z nich

vyplývajúce sa premlčujú. V prípade náhrady za stratu na zárobku počas PN, u dočasnej PN začína
plynúť premlčacia lehota odo dňa skončenia PN a keďže PN navrhovateľa skončila 04.08.1991 a pre
tento nárok platí rovnako dvojročná subjektívna premlčacia lehota v zmysle § 263 ods. 3 zák. č. 65/1965
Zb., potom i nárok navrhovateľa u tohto nároku je premlčaný, keď odporcami bola vznesená námietka
premlčania.

U nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN považoval nárok sčasti za dôvodný. Pri
výpočte náhrady za stratu na zárobku po skončení PN súd v súlade s vyhláškou č. 235/1988 Zb.
účinnej od 01.01.1989 do 15.01.1992 s poukazom na prechodné ustanovenie § 23 zákona č. 1/1992
Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku zisťoval priemerný zárobok
navrhovateľa. Konštatoval, že rozhodným obdobím pre zistenie priemerného zárobku navrhovateľa bol

rok 1990. Vychádzajúc zo mzdového listu navrhovateľa za rok 1990, pri zistení, že navrhovateľ, ktorý od
01.04.1990 nastúpil na ZVS, v rozhodnom období neodpracoval aspoň 70 dní, konštatoval, že namiesto
priemerného zárobku treba použiť pravdepodobný zárobok v zmysle § 5 vyhlášky č. 235/1988 Zb.,
pričom priemerný zárobok na účely náhrady škody je upravený v § 15 vyhl. č. 235/1988 Zb. Pri zisťovaní
priemerného zárobku navrhovateľa vychádzal z jeho priemerného zárobku potvrdeného spoločnosťou

AMBIT a. s. Kompletní stavební práce, obchod Český Krumlov z 13.03.1995, z ktorého oznámenia
vyplýva, že ostatní zamestnanci navrhovateľa v jeho veku boli zaradení do rovnakej platovej triedy v tej
dobe - trieda 4 - 9,60 Kčs/hod. a že priemerný zárobok v dobe pracovného pomeru navrhovateľa bol
12,48 Kčs/hod. Poukázal na to, že toto potvrdenie výškou zárobku zodpovedá najbližšie skutočnému
zárobku navrhovateľa podľa mzdového listu navrhovateľa za rok 1990 u tohto zamestnávateľa pred

nástupom na ZVS, keď zistil, že hrubá mzda navrhovateľa bola v januári 1990 v sume 1.286 Kčs
a vo februári 1990 - 1.383 Kčs. Zodpovedá to i potvrdeniu tejto spoločnosti zo dňa 21.10.1993, že
priemerný zárobok navrhovateľa pred nástupom na ZVS bol 1.716 Kčs. Uviedol zároveň, že potvrdenie
tejto spoločnosti z 24.11.1993, o priemernom zárobku vo výške 32,43 Kč/hod., ktoré bolo predložené
súdu, nezodpovedá priemernému zárobku navrhovateľa v rozhodnom období, keď podľa oznámenia

tejto spoločnosti datovaného 24.11.1993 bol navrhovateľ zamestnaný ako murár od 01.09.1986 do
03.08.1991 a priemerný zárobok pracovníkov vykonávajúcich prácu rovnakého druhu v tejto organizácii
dosahuje 32,43 Kč/hod., pričom použitie prítomného času nasvedčuje o oznámení priemerného
zárobku pracovníkov vykonávajúcich prácu murára v čase vydania tohto potvrdenia. Priemerný zárobok
navrhovateľa v rozhodnom období, ktorý vypočítal ako násobok hodinového zárobku navrhovateľa 12,48

Kč a 184,79 v zmysle § 15 ods. 3 vyhlášky č. 235/1988 Zb. stanovil potom na sumu 2.306,- Kčs brutto.
Keďže v súlade s § 195 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. náhrada za stratu na zárobku po skončení PN
sa po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov poskytovala bez redukcie, priznal navrhovateľovi za
obdobie od 04.08.1991 do 04.08.1992 náhradu za stratu na zárobku po skončení PN ako rozdiel medzi
jeho priemerným zárobkom pred vznikom škody a výškou poberaného plného invalidného dôchodku,

pričom zároveň konštatoval, že nárok na náhradu za stratu zárobku za mesiace august a október 1991sú premlčané, preto za tieto mesiace v dôsledku vznesenia námietky premlčania bolo potrebné nárok
navrhovateľa zamietnuť. Za mesiace november, december 1991, za mesiace január 1992 až december
1992 a za mesiace január 1993 až august 1993 patrí navrhovateľovi náhrada za stratu na zárobku po

skončení PN vo výške 904,- Kč mesačne ako rozdiel medzi priemerným zárobkom 2.306,- Kč a plným
invalidným dôchodkom poberaným v tej dobe vo výške 1.402,- Kč (bez zvýšení, na ktoré sa neprihliada).
Za mesiace november, december 1991 náhrada za stratu na zárobku po skončení PN predstavuje sumu
1.808,-Kč,zarok199210.848,-Kčazamesiacejanuár1993ažaugust1993 7.232,-Kč.Od16.09.1993
bol navrhovateľovi odňatý plný invalidný dôchodok a bol mu priznaný čiastočný invalidný dôchodok vo

výške 788,- Kč mesačne (bez zvýšení, na ktoré sa neprihliada), preto konštatoval, že sa predpokladá, že
jeho pracovná činnosť bola sčasti zachovaná a že popri ČID mohol dosahovať zárobok. Po 16.09.1993
bol navrhovateľ v rôznych obdobiach buď v evidencii nezamestnaných alebo nezamestnaný bez
evidencie alebo pracoval, pričom spornou bola otázka, či v čase dobrovoľnej nezamestnanosti alebo v
čase evidencie navrhovateľa ako nezamestnaného, patrí navrhovateľovi náhrada za stratu na zárobku
po skončení PN a v akej výške za situácie, že bol poberateľom ČID, prípadne nebol poberateľom

žiadneho invalidného dôchodku a súčasne nemal zárobok. Dospel k záveru, že zamestnávateľ alebo
zodpovednostný subjekt je povinný nahradiť len takú škodu, ktorá poškodenému vznikla v príčinnej
súvislosti s pracovným úrazom a skutočnosť, že poškodený zamestnanec sa nemôže zamestnať v inom
zamestnaní len pre nedostatok pracovných miest, nie je spôsobená v príčinnej súvislosti s pracovným
úrazom, ale situáciou na trhu práce, keď nedostatok vhodných pracovných príležitostí je objektívnou

okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu na to, či pracovná spôsobilosť bola znížená
pracovným úrazom, alebo z iných príčin. Pri určení zárobku zamestnanca po pracovnom úraze treba
vychádzať z účelu tejto náhrady a tým je odškodnenie zníženej alebo zaniknutej pracovnej spôsobilosti
poškodeného zamestnanca s neschopnosťou dosahovať z dôvodu následkov pracovného úrazu
rovnaký zárobok ako pred poškodením; tomuto účelu potom zodpovedá použitie pravdepodobného

zárobku podľa §-u 17 ods. 4 Zák. č. 1/1992 Zb. o mzde a §-u 134 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý by
poškodený zamestnanec zrejme dosiahol v zamestnaní pri práci zodpovedajúcej jeho schopnostiam,
kvalifikácii a zdravotnému stavu a ktorú by preukázateľne vykonával, keby tomu nebránil nedostatok
pracovných príležitostí. Za tejto situácie súd započítaval v období evidencie navrhovateľa i jeho
dobrovoľnej nezamestnanosti po 16.09.1993 pravdepodobný zárobok, ktorý by navrhovateľ dosahoval

popri ČID, vo výške minimálnej mzdy, ktorú by navrhovateľ prinajmenej dosahoval ako zárobok popri
čiastočnom invalidnom dôchodku. Spôsob výpočtu pravdepodobného zárobku podrobne uviedol v
odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom zistil, že sumárne navrhovateľovi vznikla strata na zárobku po
skončení PN v roku 1991 vo výške 1.808,- Kč, v roku 1992 vo výške 10.848,- Kč, v roku 1993 vo výške
7.618,- Kč, v roku 1994 vo výške 10.728,- Kč, v roku 1995 vo výške 13.297,- Kč, v roku 1996 vo výške

6.170,- Kč, v roku 1998 vo výške 1.067,- Kč, v roku 2003 vo výške 1.230,- Kč, spolu v sume 52.766,-
Kč. S prihliadnutím na čiastočné zbavenie sa zodpovednosti odporcu 2/ sčasti určil časť škody, ktorú
znáša navrhovateľ podľa miery jeho zavinenia, a to v rozsahu 25 %. Navrhovateľovi tak potom priznal
náhradu za stratu na zárobku po skončení PN vo výške 75 % zo sumy 52.766,- Kč, v sume 39.574,50
Kč a vo zvyšku nárok navrhovateľa zamietol. Navrhovateľovi priznal úrok z omeškania podľa § 256 ods.

2 zákona č. 65/1965 Zb., vyhlášky č. 45/1964 účinnej do 30.04.1995 a nariadenia vlády č. 87/1995 Zb.
účinnéhood01.05.1995,pričomnavrhovateľovipriznalúrokzomeškaniazosúmzodpovedajúcichstrate
na zárobku v príslušnom mesiaci, odo dňa, odkedy je odporca 2/ v omeškaní so zaplatením tej-ktorej
mesačnej náhrady za stratu na zárobku s tým, že odporca 2/ je v omeškaní od prvého dňa v mesiaci
nasledujúcom po dni splatnosti príslušnej straty na zárobku. Viazaný návrhom navrhovateľa priznal mu

úrok z omeškania v žalovanej výške 3 % ročne, odo dňa žiadaného navrhovateľom, resp. až od prvého
dňa omeškania po splatnosti príslušnej náhrady za stratu na zárobku, pokiaľ navrhovateľ žiadal priznať
úrok z omeškania od skoršieho dňa ako nastalo omeškanie. Pokiaľ navrhovateľ žiadal priznať úrok z
omeškania vo väčšom rozsahu, od skoršieho dňa (kedy ešte splatnosť príslušnej mesačnej náhrady za
stratu na zárobku po skončení PN nenastala), vo zvyšku návrh zamietol.

O náhrade trov konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p., vzhľadom na výsledok konania.
Navrhovateľ i odporca 2/ boli osobne oslobodení od súdnych poplatkov, preto rozhodol, že štát nemá
právo na náhradu trov konania. O trovách konania odporcu 2/ rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že
odporcovi 2/, ktorý mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti by patrila náhrada trov konania, avšak
odporcovi 2/ nepriznal náhradu trov konania v zmysle ust. § 150 O.s.p. z dôvodov hodných osobitného

zreteľa, ktoré videl v osobných, príjmových pomeroch navrhovateľa a v okolnostiach, ktoré ho viedli kuplatneniu práva na súde. O trovách konania odporcu 1/ rozhodol tak, že odporca 1/ nemá právo na
náhradu trov konania, nakoľko tieto trovy nežiadal.

Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a odporca 2/.

Navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne napadol výrok rozsudku prvostupňového súdu vo
výroku I. a II. a žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že zaviaže odporcu
zaplatiť navrhovateľovi náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 17.100,- Kč a náhradu
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v sume 1.281.025,50 Kč spolu s úrokom z
omeškania. Ako odvolací dôvod uviedol ustanovenie § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. V odvolaní uviedol,
že proti tej časti rozsudku, ktorou súd prvého stupňa zamietol jeho nárok na bolestné a náhradu za

stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti ako premlčané, nemá výhrady. Pokiaľ však ide o nárok
na sťaženie spoločenského uplatnenia je toho názoru, že k jeho premlčaniu nemohlo dôjsť. Sťaženie
spoločenskéhouplatneniaboloprvýkrátohodnotenéposudkomQ.z20.11.1993,čoboldoklad,zktorého
sa poškodený po prvýkrát dozvedel o výške škody vzťahujúcej sa k sťaženiu spoločenského uplatnenia.
O tom, kto za škodu zodpovedá, sa dozvedel až z rozhodnutia súdu. Podľa ustálenej praxe vypracovanie

posudku prichádza do úvahy, keď zdravotný stav poškodeného z lekárskeho hľadiska možno považovať
za ustálený, pričom v danom prípade zmena invalidity na čiastočnú v septembri 1993 svedčí o tom,
že zdravotný stav navrhovateľa nemohol byť z pohľadu zhoršenia, prípadne zlepšenia ustálený už v
auguste 1991. K nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti uviedol, že
k zamietnutiu nároku za mesiace august až október 1991, vzhľadom na námietku premlčania, taktiež

nemá výhrady. Nestotožnil sa však s výpočtom náhrady za stratu na zárobku po skončení PN za
obdobie od novembra 1991 do decembra 2003, a to jednak z dôvodu použitého priemerného zárobku,
keď súd prvého stupňa pri jeho výpočte mal vychádzať z ust. § 23 vyhlášky č. 235/1977 Zb., a teda
nemal vychádzať zo zárobku, ktorý dosahovali zamestnanci vo veku navrhovateľa, ale zo zárobku
spolupracovníkov vykonávajúcich prácu toho istého druhu, pretože je to pre navrhovateľa výhodnejšie,

ako aj z dôvodu započítavania pravdepodobného zárobku, keď započítavanie fiktívneho zárobku ako
príjmu poškodeného, ktorý je nezamestnaným, nie je zákonom výslovne upravené, tento postup nemá
oporu v zákone. Bol toho názoru, že pri výpočte straty na zárobku treba postupovať výlučne podľa
§ 195 ods. 1, 2 Zákonníka práce, pretože skutočnosť, že sa navrhovateľ stal nezamestnaným, nie je
skutočnosťou, ktorá by mala za následok prerušenie príčinnej súvislosti medzi škodou a pracovným

úrazom. Namietal aj mieru zavinenia navrhovateľa ustálenú súdom na 25 %, keď všeobecný predpoklad,
že navrhovateľ ako držiteľ vodičského oprávnenia mal vedieť, že sa nesmie prepravovať na plošine
nepostačuje a keď v konaní nebolo preukázané, že navrhovateľ bol riadne oboznámený s predpismi na
zaistenie BOZP.

Odporca 2/ napadol rozsudok prvostupňového súdu do výrokov I., II. a IV. a žiadal, aby odvolací súd

rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby podľa § 220 O.s.p.
rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu proti odporcovi 2/ zamietne v celom rozsahu,
proti odporcovi 1/ žalobu zamietne z dôvodu plného zbavenia sa zodpovednosti za pracovný úraz
navrhovateľa a odporcovi 2/ prizná náhradu trov konania. Ako odvolací dôvod uviedol ustanovenie §
205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. Nestotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, že v predmetnej veci

sa jednalo o dobrovoľnú vojenskú výpomoc v rámci patronátnej zmluvy; v tomto smere dospel súd k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že z tvrdenia samotného navrhovateľa v žalobnom
návrhu vyplýva, že svoj prvý nárok na náhradu škody na zdraví si uplatnil najskôr u veliteľa Vojenského
útvaru 5109 Martin, pričom bol odkázaný na právneho predchodcu odporcu 1/, ktorý mu priznal a vyplatil
náhradu za bolesť vo výške 1.417,- Kč. Túto skutočnosť tak podľa odporcu 2/ je možné posúdiť ako

uznanie zodpovednosti za predmetný úraz navrhovateľa a de facto aj potvrdenie toho, že sa jednalo
o dobrovoľnú vojenskú výpomoc mimo patronátnej zmluvy, pretože jedine v tomto prípade zodpovedá
za škodu na zdraví organizácia, v ktorej prospech je dobrovoľná výpomoc poskytovaná. Poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cz 6/82, kde Najvyšší súd judikoval, že patronátna
činnosť sa organizuje na základe patronátnej zmluvy uzavretej medzi organizáciou zamestnávajúcou

zamestnancov a organizáciou, ktorej sa vypomáha. Dobrovoľná výpomoc organizovaná v rámci
patronátnej činnosti sa potom považuje za plnenie pracovných úloh. S ohľadom na to by bolo možné
považovať v prejednávanej veci dobrovoľnú vojenskú výpomoc za organizovanú v rámci patronátnej
činnosti, ak by súčasne bol výkon prác v rámci výpomoci plnením služobných úloh vojakov základnejvojenskej služby. Ako však z okolností predmetného prípadu vyplýva, bola dobrovoľná vojenská
výpomoc poskytovaná o víkendoch, aby jej poskytnutie neohrozilo práve plnenie služobných úloh.
Obdobnú vec riešil tiež Mestský súd v Prahe, ktorý vo svojom rozsudku sp.zn. 5Co 556/62 zo dňa

05.12.1962 okrem iného konštatoval, že patronátna zmluva už z jej pojmového označenia vyžaduje
plnenie oboch zmluvných partnerov v rámci tejto zmluvy, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že zo strany Štátneho majetku Nitrianske Pravno, štátny podnik nebola poskytovaná v prospech
Vojenského útvaru 5109 Martin žiadna pomoc. Na základe uvedeného mal za to, že súd prvého stupňa
pochybil, keď prezumoval existenciu patronátnej zmluvy medzi Vojenským útvarom 5109 Martin a

Štátnym majetkom Nitrianske Pravno, štátny podnik. Súčasne sa nestotožnil s posúdením zbavenia
sa zodpovednosti ako čiastočného súdom prvého stupňa z dôvodu, že dodržovanie ustanovenia o
bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci nebolo priebežne vyžadované a kontrolované, keď naopak
svedok Ján Lenhart vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že priebežný dohľad na dodržiavaní predpisov
k zabezpečeniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vykonával spoločne s agronómom Štátneho
majetku Nitrianske Pravno, štátny podnik a v prípade zistenia porušenia predpisov o bezpečnosti a

ochrane zdravia pri práci na toto vojakov s agronómom upozorňovali. Odvolaním napadol aj priznané
úroky z omeškania za obdobie od 29.11.1993, keď poukázal na to, že žaloba vo veci bola podaná
na Okresný súd Prievidza až dňa 31.12.1993. Vyslovil názor, že odporca 2/ nemôže zodpovedať za
obdobie, po ktoré konanie neprebiehalo, jedná sa predovšetkým o obdobie od podania návrhu na
pripustenie zmeny subjektu na strane odporcu 2/ zo Slovenskej republiky - Ministerstva obrany na Českú

republiku - Ministerstvo obrany, t.j. od 16.01.1996 do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Okresného
súdu Prievidza, ktorým bola pripustená zmena na strane odporcu 2/. Taktiež aj obdobie, v ktorom
bol navrhovateľ vo výkone trestu v Českej republike a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k spracovaniu
súdom prvého stupňa vyžiadaného znaleckého posudku, ako aj k opakovanému ustanovovaniu znalca k
spracovaniu uvedeného znaleckého posudku, čo v konečnom dôsledku viedlo k ďalšiemu predlžovaniu

prebiehajúceho súdneho konania.

Odporca 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny
potvrdiť.

Navrhovateľ a odporca 2/ v písomných vyjadreniach k odvolaniam zotrvali na svojich dovtedajších
vyjadreniach.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je
potrebné v časti priznaných úrokov z omeškania zo sumy 20.274 Kč, podľa § 220 O.s.p. zmeniť a v
zostávajúcej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť.
Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné
nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
skutočnosťami uvedenými v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p.

V preskúmavanej veci navrhovateľ ako odvolací dôvod uvádza ustanovenie § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.
(rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) a odporca 2/
uvádza ako odvolacie dôvody ustanovenie § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a ustanovenie § 205 ods. 2 písm.
f/ O.s.p.

Pokiaľ sa jedná o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., jeho nedostatok spočíva
predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania.
Uplatnením takéhoto dôvodu na odvolanie v podstate odvolateľ spochybňuje činnosť súdu označenú

ako hodnotenie dôkazov a podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva v nesprávnom postupe súdu
pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti,
ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliadne na skutočnosti,
ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporuvo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo
možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani ináč nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by
si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní
najavo,prípadnepreto,žeprihodnotenídôkazov,poznatkov,ktorévyšlinajavozhľadiskaichzávažnosti,

zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
ustanoveniu § 133 - § 135 O.s.p.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je daný v prípade mylnej aplikácie právnej normy
na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.
V preskúmavanej veci odvolací súd nezistil opodstatnenosť uplatnených dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. d/ a f/ O.s.p.

Pokiaľ ide o skutkové a právne závery prvostupňového súdu, podstatnou v danom konaní bola
otázka, ktorý zo žalovaných subjektov nesie zodpovednosť za náhradu škody, spôsobenú na zdraví
navrhovateľa úrazom, ktorý vznikol pri výkone jeho základnej vojenskej služby dňa 04.08.1990. Odvolací
súd preskúmaním rozhodnutia prvostupňového súdu zistil, že súd prvého stupňa túto zodpovednosť
stanovil správne, keď uzavrel, že za predmetný pracovný úraz zodpovedá odporca 2/. Podstatné bolo

pritom ustáliť, či dobrovoľná pracovná výpomoc vykonávaná vojakmi základnej vojenskej služby, ktorí
boli zaradení vo Vojenskom útvare Q.. XXXX, bola vykonávaná v rámci patronátnej činnosti realizovanej
v bývalom Štátnom majetku Nitrianske Pravno, štátny podnik, alebo sa jednalo o dobrovoľnú pracovnú
výpomoc mimo patronátnej činnosti. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s názorom prvostupňového
súdu, že sa jednalo o výkon dobrovoľnej pracovnej výpomoci v rámci patronátnej činnosti. Vyplynulo to

totiž z výsledkov vykonaného dokazovania, najmä z výpovede svedkov, z ktorých je zrejmé, že Vojenský
útvar XXXX Q. vykonával túto dobrovoľnú pracovnú výpomoc pre Štátny majetok, štátny podnik
Nitrianske Pravno pravidelne, každoročne, po dlhší čas, to znamená, že táto výpomoc mala charakter
opakujúcej sa činnosti, vykonávanej tým istým subjektom u toho istého subjektu pravidelne dlhodobo,
čo možno zahrnúť pod pojem patronátu. Napokon za rozhodujúci dôkaz v tomto smere treba považovať

Správu o vyšetrení a prejednaní úrazu zo dňa 21.09.1990, podpísanú veliteľom Vojenského útvaru
5109, v ktorej je výslovne uvedené, že k úrazu došlo pod patronátnou zmluvou so Štátnym majetkom
NitrianskePravno,pretotrebaexistenciutejtozmluvy,hocineboladoložená,prezumovať.Pretoodvolací
súd skutkové aj právne závery prvostupňového súdu o zodpovednosti odporcu 2/ považoval za správne
a odporcom 2/ uplatnené odvolacie námietky v tomto smere za nedôvodné.

Aj závery prvostupňového súdu o zbavení sa zodpovednosti odporcu 2/ sčasti odvolací súd považoval
za správne. Súd prvého stupňa správne vychádzal z ust. § 191 zákona č. 65/1965 Zb. a predpisu
Všeob-P-21 (práv) a dospel k správnemu záveru, že odporca 2/ nepredložil také dôkazy, ktoré
by mohli viesť k záveru o úplnej liberácii. Treba pritom poukázať na to, že citované zákonné
ustanovenie zakotvuje zodpovednosť objektívnu, preto bolo na odporcovi 2/, ktorý mal povinnosť

tvrdenia a niesol aj dôkazné bremeno k týmto tvrdeniam, aby preukázal, že navrhovateľ porušil
svojím zavinením bezpečnostné predpisy alebo pokyny, že bol pod vplyvom alkoholu alebo že konal
ľahkomyseľne s vedomou nedbanlivosťou a ďalej, že je tu príčinná súvislosť medzi takýmto konaním
navrhovateľa a škodou. Tak, ako v prípadoch všeobecnej zodpovednosti za škodu, musí dokázať i
zavinenie navrhovateľa (neprezumuje sa jeho vina). V preskúmavanej veci nariadeným znaleckým

dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ nebol pod vplyvom alkoholu v takej miere, ktorú by
bolo možné charakterizovať ako opilosť a ktorá by mohla mať vplyv na jeho rozpoznávacie a ovládacie
schopnosti v čase vzniku úrazu, keď znalec konštatoval, že vplyv alkoholu na jeho rozpoznávacie a
ovládacie schopnosti v tomto čase bol forenzne zanedbateľný. Argumentom pre čiastočné zbavenie
sa zodpovednosti odporcu 2/ bola potom iba skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplynulo,

že navrhovateľ bol oboznámený s bezpečnostnými predpismi, zároveň však na ťarchu odporcu 2/
treba pripísať, že z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že dodržiavanie týchto bezpečnostných
predpisov nebolo sústavne kontrolované. Preto záver prvostupňového súdu, že odporca 2/ sa nezbavilsvojej zodpovednosti úplne, ale iba čiastočne, pričom mieru zavinenia navrhovateľa stanovil na 25 %,
považoval odvolací súd za správny.

Pokiaľ sa jedná o jednotlivé uplatnené nároky navrhovateľa, z rozhodnutia prvostupňového súdu

vyplýva, že tento zamietol z dôvodu premlčania nárok navrhovateľa na náhradu za bolesť, náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia s trojnásobným zvýšením, náhradu za stratu na zárobku
počas práceneschopnosti a časť náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za
mesiace august až október 1991. Navrhovateľ nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
nepovažoval za premlčaný, keď poukázal na to, že sťaženie spoločenského uplatnenia bolo prvýkrát

ohodnotené až posudkom Q. z 20.11.1993, kedy sa poškodený po prvýkrát dozvedel o výške škody,
vzťahujúcej sa k sťaženiu spoločenského uplatnenia. Poukázal tiež na to, že jeho zdravotný stav
nemohol byť ustálený už v auguste 1991, nakoľko v roku 1993 došlo k zmene invalidity z úplnej na
čiastočnú, čo svedčí o tom, že jeho zdravotný stav sa menil. Tieto námietky odvolací súd nepovažoval za
dôvodné. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že okolnosť, kedy má poškodený po prvýkrát vystavené bodové
ohodnotenie následkom poškodenia zdravia, nie je pre posúdenie plynutia premlčacej subjektívnej doby

pre uplatnenie práva na náhradu škody a pre posúdenie výšky náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia podstatná. Sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká v dobe, keď je možné zdravotný
stav poškodeného po úraze, chorobe z povolania alebo inom poškodení zdravia, prípadne po ich
zhoršení považovať za ustálený a kedy možno posúdiť, aký, prípadne či vôbec, má zmenený zdravotný
stav poškodeného preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné a spoločenské potreby alebo

pre plnenie jeho spoločenských úloh a pristúpiť k jeho bodovému ohodnoteniu. Posúdenie otázky,
či je možné zdravotný stav poškodeného považovať za ustálený z hľadiska nároku na náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia závisí od vyjadrenia lekára. V preskúmavanej veci ustanovený
súdny znalec v záveroch znaleckého posudku uviedol, že zdravotný stav navrhovateľa bol ustálený
skôr ako dňa 20.11.1993, kedy si dal vypracovať ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia Q.,

pričom znalec konštatoval, že posúdenie sťaženia spoločenského uplatnenia bolo možné vykonať
skôr, a to asi rok po úraze, čomu zodpovedá obdobie august 1991. Pri dvojročnej subjektívnej lehote,
potom, pokiaľ bol návrh v tejto veci podaný až 31.12.1993 na súde, bol aj tento nárok navrhovateľa
premlčaný a pri vznesenej námietke premlčania odporcami bol súd prvého stupňa povinný k námietke
premlčania prihliadnuť. K ďalším námietkam navrhovateľa, týkajúcim sa náhrady za stratu na zárobku

po skončení práceneschopnosti, kde navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa nemal pri výpočte
priemerného zárobku vychádzať z ustanovenia § 15 vyhlášky č. 235/1988 Zb., ale z ustanovenia § 23
citovanejvyhlášky,keďnemalprizisťovanípriemernéhozárobkuvychádzaťzozárobku,ktorýdosahovali
zamestnanci vo veku navrhovateľa, ale zo zárobku spolupracovníkov vykonávajúcich prácu toho istého
druhu, pretože to bolo pre navrhovateľa výhodnejšie, táto odvolacia námietka navrhovateľa bola

opodstatnená. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že ak sa stal pracovník invalidným
alebo čiastočne invalidným následkom pracovného úrazu, ktorý utrpel do piatich rokov po skončení
povinnej školskej dochádzky alebo štúdia, je priemerným zárobkom pred vznikom škody spôsobenej
pracovnýmúrazompriemernýzárobokjehospolupracovníkovvykonávajúcichprácutohodruhu,naktorú
sa postihnutý pracovník pripravoval, pokiaľ je to pre neho výhodnejšie. Súd prvého stupňa preto mal

priemerný zárobok zistiť podľa § 23 vyhlášky č. 235/1988. Odvolací súd, dospejúc k tomuto záveru,
sa snažil zistiť u posledného zamestnávateľa navrhovateľa priemerný zárobok jeho spolupracovníkov,
zistil však, že posledný zamestnávateľ navrhovateľa spoločnosť AMBIT a.s. so sídlom Český Krumlov,
Horní brána 512, IČO 46679146 bol dňa 28.12.2012 vymazaný z obchodného registra a táto osoba v
súčasnosti neexistuje, preto tieto údaje už nie je možné zistiť. Nemožno pritom vychádzať z potvrdenia

tejto spoločnosti zo dňa 24.11.1993, v ktorom oznamuje zárobok pracovníkov vykonávajúcich prácu
rovnakého druhu v tejto organizácii v sume 32,43 Kč na hodinu, pretože z tohto oznámenia vyplýva,
ako na to správne poukázal súd prvého stupňa, že ide o oznámenie priemerného zárobku pracovníkov
vykonávajúcich prácu murára v čase vydania tohto potvrdenia. Z uvedených dôvodov odvolací súd
dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu je potrebné aj v tejto časti potvrdiť, keď skutočný

zárobok spolupracovníkov navrhovateľa, vykonávajúcich prácu toho istého druhu v danom období, už v
súčasnosti nie je možné z uvedených dôvodov zistiť a keď mal za to, že súdom prvého stupňa stanovený
priemerný zárobok zodpovedá skutočnému zárobku navrhovateľa podľa mzdových listov pred nástupom
na ZVS.

Ani ďalšiu námietku navrhovateľa, že započítavanie fiktívneho zárobku do príjmu poškodeného, ktorý

je nezamestnaným, nemá oporu v zákone a že pri výpočte straty na zárobku treba aj v tomtoprípade postupovať výlučne podľa § 195 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce, pretože skutočnosť, že
navrhovateľ sa stal nezamestnaným, nie je skutočnosťou, ktorá by mala za následok prerušenie
príčinnej súvislosti medzi škodou a pracovným úrazom, ktorá by odôvodňovala zníženie poskytovania

náhrady za stratu na zárobku, nepovažoval za dôvodnú. V zmysle ustálenej ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, aj keď zodpovednosť za škodu spôsobenú pracovným úrazom
je zodpovednosťou objektívnou (bez ohľadu na zavinenie), je zamestnávateľ povinný nahradiť len
takú škodu, ktorá poškodenému zamestnancovi vznikla pracovným úrazom, t.j. v príčinnej súvislosti s
pracovným úrazom. Skutočnosť, že poškodený zamestnanec sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní,

ktoré by zodpovedalo jeho pracovným úrazom v zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok
pracovných miest, nie je podľa názoru odvolacieho súdu spôsobená v príčinnej súvislosti s pracovným
úrazom, ale situáciou na trhu práce. Aj keď je zamestnanec pre tento nedostatok bez práce a jeho
sociálne pomery sa v dôsledku toho, že nemá po pracovnom úraze príjem z vlastnej zárobkovej činnosti,
zhoršili, nemožno na tieto okolnosti z hľadiska odškodnenia pracovného úrazu prihliadať, keďže nie sú
v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom. Nedostatok vhodných pracovných príležitostí je objektívnou

okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu na to, či ich pracovná spôsobilosť bola
znížená pracovným úrazom alebo z iných príčin. Preto z dôvodu zodpovednosti za škodu pri pracovnom
úraze nemôže byť zamestnancovi nahradená ujma, spočívajúca v tom, že tento zamestnanec nemôže
pre nedostatok vhodných pracovných miest mať príjem z vlastnej zárobkovej činnosti (viď medzi inými
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 93/2003). Postup prvostupňového súdu, ktorý započítaval

v období evidencie navrhovateľa a jeho dobrovoľnej nezamestnanosti po 16.09.1993 pravdepodobný
zárobok, považoval preto odvolací súd za správny.

Za dôvodnú však považoval námietku odporcu 2/ v časti, v ktorej súd priznal navrhovateľovi úrok z
omeškania zo sumy 20.274,- Kč od 29.11.1993 do zaplatenia. Úroky z omeškania možno navrhovateľovi
totiž priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na náhradu škody nie je ustanovený čas plnenia, treba podľa
ustanovenia § 563 vychádzať z toho, že škodca je povinný škodu nahradiť prvý deň po tom, čo ho
veriteľ o splnenie požiadal. Ak nedošlo o požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie
považovať žalobu; dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe, potom bude deň po doručení tejto
žaloby odporcovi. V preskúmavanej veci odvolací súd z obsahu spisu nezistil, že by navrhovateľ pred

podaním žaloby písomne vyzval právneho predchodcu odporcu 2/ na zaplatenie žalovanej sumy, v
zmysle uvedeného potom môže požadovať náhradu škody až od nasledujúceho dňa po doručení žaloby
právnemu predchodcovi odporcu 2/. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba bola právnemu predchodcu
odporcu 2/ (Vojenskému úradu pre právne zastupovanie Bratislava) doručená dňa 18.05.1994, preto
navrhovateľovimožnopriznaťúrokyzomeškaniazuvedenejsumyažodnasledujúcehodňapodoručení

žaloby, t.j. od 19. mája 1994. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v tejto
časti zmenil a v zostávajúcej časti priznané úroky z omeškania potvrdil, keď tieto boli priznané neskôr,
v závislosti od splatnosti príslušnej náhrady za stratu na zárobku v tom-ktorom mesiaci.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolpodľa§224ods.1a§142ods.1,2O.s.p.tak,ženavrhovateľovi
a odporcovi 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, vzhľadom na čiastočný úspech aj neúspech

oboch účastníkov v odvolacom konaní a odporcovi 1/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
nakoľko si ich neuplatnil postupom podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .