Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 14, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/297/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2105221400
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2105221400.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.,
S. XX, zastúpeného spoločnosťou: PROSMAN a PARTNERI, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom
Trnava, Hlavná 31, proti žalovanej: A. S., nar. XX.X.XXXX, bytom Q., M. I. XX, zastúpenej advokátkou:
JUDr. Darina Kurňavová, so sídlom Trnava, Kapitulská 5, o zaplatenie 3.851,32 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 29C/147/2005-658 zo dňa 15.4.2014
- vo výroku I. - vo vyhovujúcej časti, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I. p o t v

r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomprvostupňovýsúdvýrokomI.žalovanejuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovisumu
3.851,32 Eur, úrok z omeškania 6% ročne zo sumy 3.851,32 Eur od 14.9.2005 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti súd návrh zamietol a výrokom III. ustálil,
že o náhrade trov konania rozhodne samostatne.

Právne súd rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 4, § 10 ods. 3, § 11, § 13, § 33, § 37, § 53, § 61 zák.
č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v platnom znení, pričom poukázal

na vyjadrenie spracované austrálskym advokátom o dotknutom práve Nového Južného Walesu i na
bod 14 General Limitation Act 1969 No 31 /zákon č. 31 z roku 1969/ ako i na § 2 ods. 2, § 9 ods.
3, § 17 ods. 2 zák. č. 659/2007 Z.z. v znení k 1.1.2009. Súd uzavrel, že pokiaľ ide o právo, ktoré je
nutné v danej veci aplikovať, je nutné vychádzať z § 10 ods. 3 zák. č. 97/1963 Zb., pričom na daný
prípad sa vzťahuje austrálske právo, ktorého obsah nebol konajúcemu súdu známy, keďže sa jedná
o úpravu iného štátu, preto súd postupoval v zmysle zákona a za účelom zistenia austrálskeho práva
vyžiadal informáciu z MS SR, avšak ani týmto spôsobom sa súdu nepodarilo zistiť obsah austrálskeho

práva. Žalobca potom predložil súdu v súlade s možnosťou oznámenou MS SR vyjadrenie spracované
austrálskym advokátom, ktoré súd na danú vec aplikoval.

Súd vychádzal z toho, že žalobcu zaťažovala v konaní dôkazná povinnosť, že existovala ponuka,
akceptácia tejto ponuky a prevedenie čiastky. Súd zohľadnil potvrdenie B. J. zo dňa 11.11.2013, ktorý
nielen opätovne potvrdil, že dňa 18.11.2004 sa žalobca a svedkovia R. P. a C. P. dostavili a podpísali
prehlásenie, ktoré notár overil. Taktiež potvrdil, že miestny súd v Novom Južnom Walese má právomoc

na drobné pohľadávky a prejednáva občianskoprávne nároky na sumu nepresahujúcu 10.000,- AUD.
Dôkazy v drobných pohľadávkach sa na súde aplikujú prostredníctvom písomných prehlásení o
dôkazoch, pričom predsedajúci sudca posudzuje opodstatnenosť písomných dôkazov bez potreby, aby
sa svedkovia osobne dostavili k výsluchu, alebo na krížový výsluch. Súd skonštatoval, že vyjadreniaúčastníkov ohľadne uzavretia dohody o pôžičke boli protichodné, žalovaná poprela poskytnutie pôžičky
v sume 5.000,- AUD žalobcom, avšak súd vzhľadom na jej vyjadrenie z vyšetrovacieho spisu, ako aj
listinnými dôkazmi mal za preukázané, že suma 5.000,- AUD bola žalovanej poukázaná na účet. Pokiaľ

ide o ponuku žalobcu na poskytnutie pôžičky, súd mal za to, že žalobca uvedené preukázal nielen tým,
že suma bola prevedená na účet žalovanej, ale aj prehláseniami svedkov R. P. a C. P., ktorí zhodne
uviedli, že počuli žalovanú sľúbiť, že žalobcovi vráti 5.000,- AUD, keď jej tie peniaze požičia. Toto podľa
prvostupňového súdu preukazuje, že finančná suma, ktorá bola poskytnutá žalovanej v novembri 2002
bola poskytnutá titulom pôžičky, ako to tvrdí žalobca. Súd v tejto súvislosti poukázal aj na ďalšie skutkové

okolnosti a to, že konkrétne poskytnutie finančných prostriedkov bolo realizované ešte pred uzavretím
manželstva účastníkov konania, výzva na vrátenie prostriedkov bola žalobcom odoslaná 9.9.2005.
Súd mal za to, že samotná žalovaná okrem toho, že popiera uzavretie dohody, nepredložila žiadne
dôkazy, ktorými by tvrdenia žalobcu vyvrátila. Naopak vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 25.3.2014
uviedla, že suma 5.000,- AUD jej bola žalobcom poskytnutá asi preto, že jej ich chcel žalobca darovať,
pretože bola v tej dobe nastávajúcou manželkou, zároveň doplnila, že žalobca hovoril o darovaní 5.000,-

AUD, pretože chcel, aby keď príde na Slovensko, tieto peniaze investovala a zabezpečila im bývanie.
Uvedeným však zároveň svoje tvrdenie o darovaní v podstate poprela. Žalobca pritom popieral tvrdenie
žalovanej o darovaní žalovanej sumy. Svedkovia označení žalovanou, ktorí boli v konaní vypočutí sa
k pôžičke 5.000,- AUD nevedeli vyjadriť. Pokiaľ ide o samotné podmienky poskytnutia pôžičky, súd
mal za preukázané, že medzi účastníkmi neexistuje dohoda o prípadných úrokoch z pôžičky, dohoda

o splatnosti pôžičky, ani dohoda o výške úrokov z omeškania. V dôsledku toho pri aplikácii právneho
stanoviska advokátskej kancelárie mal súd za to, že pôžička bola splatná na požiadanie, pričom žalobca
vyzval žalovanú listom zo dňa 9.9.2005 na zaplatenie, avšak nepredložil doklad o doručení výzvy, preto
súd vychádzal z e-mailu žalovanej zo dňa 13.9.2005, ktorým potvrdila doručenie výzvy zo dňa 9.9.2005
a mal za to, že pôžička bola splatná dňa 13.9.2005. Z predloženého právneho posúdenia advokátskej

kancelárie mal súd za preukázané, že austrálske právo pozná úrok z omeškania v súvislosti s dlžnými
finančnými sumami, pričom výšky úroku oznámené súdu sú v nižšej (? - zrejme vyššej) sume, ako
požaduje žalobca a preto súd viazaný predmetom konania priznal žalobcovi požadovanú výšku úroku
z omeškania 6% ročne zo žalovanej sumy. Nestotožnil sa pritom s dňom vzniku omeškania 13.9.2005,
keď mal za to, že až nasledujúcim dňom sa žalovaná dostala do omeškania, preto úrok z omeškania

za deň 13.9.2005 ako nedôvodný zamietol.

Súd na námietku žalovanej dospel k záveru, že predmetná žalovaná suma nie je premlčaná. Aplikoval
pritom ust. 14 písm. a) zákona Limitation Act 1969/31 v zmysle ktorého je premlčacia doba 6 rokov
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvýkrát. V danej veci podal žalobca návrh na súd

dňa 3.10.2005, teda v rámci plynutia premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť dňom 13.9.2005, resp.
najneskôr dňom 22.11.2002, kedy bola žalovaná suma poukázaná žalovanej na účet. Súd teda uzavrel,
že žalovaná pohľadávka nie je premlčaná.

Záverom súd uzavrel, že skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním sú dostatočné pre

posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k meritu a preto nebolo potrebné výnimočne
nariaďovať ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov konania, keď prihliadol na
zásadu rovnosti účastníkov konania s tým, že vykonaním nenavrhnutých dôkazov by súd jedného z
účastníkov favorizoval a druhého znevýhodnil. Súd zamietol návrh žalobcu na vypočutie svedkov R.
P. a C. P. prostredníctvom telemostu ako nehospodárny, s ohľadom i na písomné prehlásenie zo dňa

18.11.2004 i na časový odstup od udalosti, ku ktorej by sa mali vyjadriť.

V závere súd s poukazom a § 151 ods. 1 a 3 a § 155 ods. 1 O.s.p. uzavrel, že o náhrade trov konania
rozhodne samostatne, keďže účastník je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných
dní od vyhlásenia rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku podľa výslovného vyjadrenia proti všetkým výrokom (podľa obsahu nie voči
zamietajúcemu výroku II.) podala prostredníctvom svojej advokátky odvolanie žalovaná, ktorým sa
domáhala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti (?) zmenil tak, že návrh sa v celom rozsahu
zamieta. Argumentovala tým, že súd síce dostatočne zistil skutkový stav, avšak na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a taktiež
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p. Je toho názoru, že žalobca v konaní nepreukázal vznik predmetnej zmluvy o pôžičke, ktorá mala
vzniknúť ústnou formou, pretože nebola preukázaná existencia ponuky, akceptácia tejto ponuky, bolopreukázané len prevedenie čiastky. Neobstojí preto rozhodnutie súdu v tom, že sa oprel o vyjadrenia
účastníkov ohľadne uzavretia dohody, pretože tieto boli protichodné a žalovaná poskytnutie pôžičky
poprela. Ani z vyšetrovacieho spisu nie je jednoznačné, že by žalovaná bola vyhlásila, že došlo k

pôžičke, pretože táto nikdy od žalobcu nežiadala poskytnutie pôžičky. Nesprávnosť rozhodnutia spočíva
aj v tom, že súd zhodnotil prehlásenie svedkov R. P. a C. P. osvedčené pred notárom 18.11.2004 ako
dôkazy toho, že žalobca požičal žalovanej 5.000,- AUD. Tieto prehlásenia považuje za nehodnoverné,
nemôžu byť v konaní použité ako dôkazy. Z výpovedí týchto svedkov nie je jednoznačne zrejmé, že by
žalovaná od žalobcu žiadala peniaze a taktiež nie je jednoznačné, že by ich žiadala titulom pôžičky,

ktorú by mu mala vrátiť. Svedectvá nepreukazujú, že finančná suma, ktorá bola poskytnutá žalovanej
v novembri 2002 bola poskytnutá titulom pôžičky, ako to tvrdí žalobca. Odvolateľka poukázala tiež na
časový odstup dvoch rokov od odoslania peňazí a výpovedí týchto svedkov. Podľa nej z vykonaného
dokazovania je nesporné, že medzi účastníkmi nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke, žalobca
neuniesoldôkaznébremenoapretomalsúdvovecisamejrozhodnúťvjehoneprospech.Súdpredmetné
dôkazy vyhodnotil jednoznačne a to napriek ich nevierohodnotosti, nepriamosti a účelovosti, nezohľadnil

výpovede svedkov U. J. a E. J., ktorí vypovedali, že žalobca prostredníctvom žalovanej poskytoval
finančné prostriedky za účelom ich použitia na podnikanie žalobcom a v tejto súvislosti vznikali náklady,
vrátane nákladov za používanie telefónu. Tieto finančné prostriedky nikdy neboli označené žalobcom
ako pôžička. Ako pôžičku ich kvalifikoval až následne, potom čo sa stal jeho podnikateľský zámer na
Slovensku neúspešný. Vzhľadom na to odvolateľka žiadala, aby odvolací súd v súlade s § 220 O.s.p.

rozsudoksúduprvéhostupňazmeniltak,žežalobuvcelomrozsahuzamietneazároveňzaviažežalobcu
zaplatiť žalovanej náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vyčíslených sumou
v odvolacom konaní 141,09 Eur plus 8,04 Eur paušál, na označený účet, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovanej predložil prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny v celom rozsahu potvrdil a zároveň žalobcovi priznal trovy odvolacieho konania vo výške
179,05 Eur za úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu plus režijný paušál plus DPH (141,09 Eur
plus 8,04 Eur plus 29,82 Eur). Poukázal na to, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že došlo k prevodu

istiny v prospech žalovanej. Žalobca v konaní preukázal ústnu ponuku a akceptáciu peňažnej pôžičky
svojou výpoveďou, výpoveďou svedkov a vyjadrením žalovanej v trestnom konaní. Z vyhlásení svedkov
pred notárom je zrejmé, že žalobca ponúkol odporkyni poskytnutie peňazí a odporkyňa túto ponuku
prijala, teda že medzi účastníkmi došlo k pôžičke. Zdôraznil, že podľa austrálskeho procesného práva
písomnévyhláseniesvedkovjedôkazom,ktorývtejtoveciúplnepostačujeprekonaniepredaustrálskym

súdom. Svedecké výpovede urobené pred verejným notárom v Austrálii sú dostatočne dôveryhodné a
prípustné aj podľa slovenského procesného práva. Žalobca má za to, že súd sa dostatočne vysporiadal s
dokazovaním skutočnosti, že došlo k uzavretiu pôžičky podľa austrálskeho práva. Tvrdenia žalovanej sú
preto zavádzajúce a nepravdivé. Svedkovia navrhnutí žalovanou sa vyjadrovali k inému záväzkovému
vzťahu uzavretému v inom čase, čo bolo preukázané dôkazmi doloženými do konania a nijako sa

nevyjadrovali ohľadom spornej pôžičky, ktorá je predmetom tohto konania. Podnikateľský zámer žalobcu
nemá žiaden súvis s poskytnutou pôžičkou. Žalobca pritom nemá vedomosť o tom, ako žalovaná
s peňažnými prostriedkami z pôžičky naložila. Žalobca v konaní ponúkol súdu dostatok dôkazov
preukazujúcich jeho tvrdenia. Naopak žalovaná neponúkla súdu okrem svojich protichodných výpovedí
žiadne dôkazy vyvracajúce tvrdenia žalobcu. Svoje účelové tvrdenia na ostatnom pojednávaní, že jej

peniaze boli darované nijako nepreukázala. Samotné výpovede žalovanej preukazujú nedôveryhodnosť
jej tvrdení, ktorá svoje tvrdenia v priebehu času menila ako jej to vyhovovalo a to od pripustenia
poskytnutia pôžičky vo vyjadrení v trestnom konaní až po vyjadrenie na ostatnom pojednávaní, keď
už tvrdila, že išlo o dar. Vzhľadom na to jej tvrdenia sú nevierohodné. Výpoveď odporkyne je nutné
považovať za účelovú a vykonštruovanú s tým, že žiadne jej tvrdenie nebolo potvrdené dôkazmi. Naopak

všetky jej tvrdenia boli počas súdneho konania vyvrátené. Žalobca má za to, že zo všetkých vyššie
uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že došlo k uzavretiu pôžičky a že súd z vykonaných
dôkazovdospelksprávnymskutkovýmzisteniamavychádzalajzosprávnehoprávnehoposúdeniaveci.
Vzhľadom na to navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť s tým, že žalovaná neuviedla
žiadne relevantné dôvody, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu rozsudku a z jej strany ide iba o účelové

oddaľovanie právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, protiktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných

skutočným rozsahom a dôvodmi odvolania - teda v časti I., ktorou bolo žalobe vyhovené, pričom výrok
II., ktorou bol návrh v časti zamietnutý nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu (§ 212 ods. 1
O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia
rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211
ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej

tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, v
dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku v napadnutej časti v zmysle § 219 O.s.p.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným obsahom odvolania odporkyne bolo v podstate
posúdiť, či prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam.

Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a účastníkov, účelom ktorého je získanie
poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení účastníkov.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného

na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho

nepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,ktorésúdvykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

včítane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti s dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda

zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu ale nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať
zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť
ich vzájomný vzťah.

Opierajúc sa o vyššie uvedené zásady dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov, odvolací súd

je toho názoru, že prvostupňový súd sa nimi v danom konaní dôsledne riadil, keď vykonal dôkazy
navrhnuté účastníkmi v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie danej veci, vykonané dôkazy jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým záverom, s
ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatňovaného nároku, keď prvostupňový súd
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie danej veci, jeho výsledky správne jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a pretože
odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvého stupňa vo veci, ktoré na vec

aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto i správnym spôsobom vo vzťahu k danej veci
vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne presvedčivé
a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím naodvolacie argumenty žalovanej nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového
súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke.

Odvolací súd po oboznámení sa s celým obsahom spisu včítane vykonaných dôkazov dospel k
rovnakému záveru ako prvostupňový súd, že žalobca v danej veci uniesol svoje dôkazné bremeno a
dostatočným spôsobom poskytnutými dôkazmi preukázal svoje tvrdenie, že medzi účastníkmi došlo k
ústnemu uzavretiu zmluvy o pôžičke na peňažnú čiastku 5.000,- AUD. Táto skutočnosť za protichodných
tvrdení účastníkov bola preukázaná najmä svedeckými výpoveďami svedkov R. P. a C. P. zachytenými

v notárskej zápisnici zo dňa 18.11.2004 vo forme prehlásení urobených v súlade s právnym poriadkom
Nového Južného Walesu, kde k dohode o pôžičke i pozorovaním svedkov došlo. Z týchto prehlásení
svedkov s poukazom na ich formuláciu jednoznačne vyplýva, že došlo tak k ponuke pôžičky danej
výške zo strany žalobcu žalovanej i k akceptácii tejto ponuky žalovanou, ktorá naviac pred svedkami
prisľúbila, že tieto peniaze žalobcovi vráti („...A. prosíkala o pomoc, aby jej požičal peniaze...“, „“...
A. sľúbila vrátiť pôžičku...“, „... súhlasil jej požičať tých 5.000,- AUD...“, „...A. povedala, že mu vráti

peniaze...“), pričom prevedenie danej čiastky na účet žalovanej bolo nespochybniteľne preukázané a
nebolo medzi účastníkmi ani sporné. Ani odvolací súd nevidel dôvod, pre ktorý by mal prehlásenia týchto
svedkov považovať za nehodnoverné, ako to tvrdila žalovaná. Ich nehodnovernosť nespôsobuje ani
odstup dvoch rokov od popisovanej udalosti, keďže to nie je taká dlhá doba, za ktorú by priemerný
človek zabudol na ojedinelé a neopakujúce sa zážitky. Nie je na závadu, ak si žalobca tieto svedecké

prehlásenia zabezpečil až s odstupom dvoch rokov, teda vtedy, keď zistil, že žalovaná mu predmetné
peniaze odmieta vrátiť. Ako podporné dôkazy o uzavretí predmetnej dohody o pôžičke svedčia i
výpovede žalovanej v trestnom konaní obsiahnuté v pripojenom trestnom spise, v ktorých jednoznačne
poskytnutie pôžičky nepoprela. Prvostupňový súd správne poukázal na to, že žalovaná v priebehu
konania nepredložila žiaden relevantný dôkaz, ktorým by dohodu o pôžičke vyvrátila, keď ňou navrhnutí

svedkovia sa k poskytnutiu tejto sumy nevedeli bližšie vyjadriť. Pri vyhodnocovaní unesenia dôkazného
bremena v danom prípade nebolo možné opomenúť situáciu, za ktorej bola predmetná pôžička
poskytnutá, keď účastníci v rozhodnom období boli pred sobášom, mali teda k sebe blízky citový
vzťah, dôverovali si a v takejto situácii nebýva štandardné vyhotovovanie písomnej zmluvy o pôžičke,
či vydávanie si písomných potvrdení.

S poukazom na vyššie uvedené, po vyčerpaní odvolacích dôvodov, potom odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti, ako vo výroku I. vecne správny s použitím ust. § 219
ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov tohto odvolacieho konania bude s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p. rozhodnuté
súdom prvého stupňa.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.