Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 10, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/85/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112230581
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112230581.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a sudcov

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 17C 557/2012-77 zo dňa 18.6.2014
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. (ďalej aj ,,žalobkyňa“) poskytuje okrem iného aj úvery vrátane úverov
spotrebiteľom. Úver poskytla aj Z. P. (zmluva č. 8630499 zo dňa 30.9.2008), H. P., Z. Y., U. K., C. G.,
O. P., G. J., H. K., E. H..

Rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s. bolo Z. P., H. P.,
Z. Y., U. K., C. G., O. P., G. J., H. K., E. H. uložené zaplatiť žalobkyni plnenie zo zmluvy. V rozhodcovskom

rozsudku nie je uvedená ani výška úveru, ani rozsah splnenia dlhu. Rozsudok tak ako je to spravidla aj
v iných obdobných rozhodcovských veciach je len o plnení sumy, ktorú označila POHOTOVOSŤ, s.r.o.

Zo spisov Okresného súdu Prešov súd prvého stupňa zistil, že:

Vo veci 14Er/l17/2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 18.
9. 2009, pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 24. 2. 2011. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 3. 2011. Dňa 2. 8. 2011 súd exekúciu zastavil.

Vo veci 14Er/357/2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 26.
11. 2009, pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 4. 3. 2011. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 3. 5. 2011. Dňa 7. 2. 2014 súd exekúciu zastavil.

Vo veci 18Er/57/2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 27.

8. 2009, pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 31. 1. 2011. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 2. 3. 2011. Exekúcia bola zastavená v danej veci uznesením zo dňa 28.
8. 2013.Vo veci 18Er/338/2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 8. 6.
2010, pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 13. 7. 2010. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 1. 2011.

Vo veci 20Er/l/2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola\ podaná na súd 4. 1. 2010,
pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 25. 1. 2011. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 3. 5. 2011. Exekúcia bola zastavená v danej veci uznesením zo dňa 26. 10. 2011.

Vo veci 15Er/l19/2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 18.
9. 2009, pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 30. 3. 2011. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 3. 5. 2011. Exekúcia bola zastavená v danej veci uznesením zo dňa 1.
8. 2011.

Vo veci 27Er/l16/2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 18.

9. 2009, pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 26. 1. 2011. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 1. 3. 2011. Exekúcia bola zastavená v danej veci uznesením zo dňa 15.
12. 2011.

Vo veci 12Er/26/2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 21.

1. 2010, pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 10. 3. 2011. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 3. 5. 2011. Dňa 12. 8. 2011 súd exekúciu zastavil.

Vo veci 20Er/543/2() 10 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 30.
8. 2010, pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 27. 1. 2011. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 1. 3. 2011. Dňa 31. 5. 2011 súd exekúciu zastavil.

Vo veci 25Er/l/2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 4. 1. 2010,
pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 26. 1. 2011. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 26. 2. 2011. Dňa 11.8. 2011 súd exekúciu zastavil.

Zobsahuznaleckéhoposudkuznalcadoc.JUDr.PhDr.H.R.,PhD.č.1/2013súdzistil,žetentoobsahuje
právne hodnotenie predmetu sporu.

Z obsahu znaleckého posudku č. 1/2014 Ekonomickej univerzity v Bratislave súd zistil, že týmto

znaleckým posudkom boli vyčíslené náklady na činnosti žalobcu spojené s neskorým rozhodnutím o
vydaní poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri neskorom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie.
Išlo o tieto činnosti - overenie skutočnosti, či súd rozhodol v exekučnej veci, overenie skutočnosti ako
súd rozhodol o žiadosti o vydanie poverenia, urgovanie vydania rozhodnutia, urgencie a spracovanie
sťažnosti na postup súdu, úhrada poplatkov, spracovanie reakcie súdu, prípadne vypracovanie nového

stanoviska, overovanie bonity dlžníka, komunikácia s dlžníkom, overovanie prijatia elektronického
podania -urgencie/sťažnosti.

Súd mal za preukázané, že závery tohto znaleckého posudku sú všeobecné a netýkajú
sa konkrétneho uplatneného nároku, lebo žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že mu

vznikla materiálna škoda jednotlivými administratívnymi úkonmi tak, ako sú uvedené v
znaleckom posudku.

Prvostupňový súd žalobu zamietol. Neuznal tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe. Poukázal na
rozpor s dobrými mravmi pri právnom úkone, ktorým sa mala založiť právomoc rozhodcovského súdu.

Exekučný súd bol oprávnený preskúmať exekučný titul a zastaviť exekúciu vedenú na základe takýchto
okolností. Žalobkyni vytkol nekalé obchodné praktiky spojené s používaním neprimeraných úrokov,
neprimeraných sankcií, neprijateľných dojednaní o rozhodcovskom konaní. Prvostupňový súd odmietol
argumentáciu o vzniku škody na strane subjektu, ktorý sám koná v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobkyňa v odvolaní trvala na tvrdení, že exekučný súd vytvoril stav právnej neistoty, konal s prieťahmi,
nesústredene a nerešpektoval prebiehajúce konanie týkajúce sa porušenia práva na zákonného sudcu
a nestranný súd. Navrhla zrušiť rozsudok a vrátiť vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.Krajský súd v Prešove preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku vecne správny.

Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie prvostupňového súdu a v súvislosti s
odvolacími dôvodmi dopĺňa nasledovne:

Žalobkyňa za obdobných okolností podala tisíce návrhov na exekučné súdy. Spoločným znakom

odmietavého prístupu exekučných súdov k návrhom žalobkyne bolo vyhodnotenie konania žalobkyne
ako nemravné a založené spravidla na neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
najmä na nečestnej rozhodcovskej doložke (porov. veci tunajšieho súdu 1CoE 28/2014, 3CoE 10/2014,
7CoE 105/2014, 8CoE 105/2014, 19CoE 15/2014).

Žalobkyňa viní štát za neúspešnú exekúciu a navrhuje priznať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj len ,,Zákon“) náhradu škody a
nemajetkovú ujmu. Podľa žalobkyne exekučný súd išiel nad rámec oprávnení exekučného súdu, konal
napriek výzvam s prieťahmi, nedodržal 15-dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody za náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky a

nemajetkovú ujmu za stratu dôvery v právo a nespravodlivé riešenie veci.

Zdá sa, že zásadný problém žalobkyňa vidí v opatrení exekučného súdu neudeliť poverenie na
vykonanie exekúcie vedenej na základe rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd preto na zdôraznenie

správnosti postupu exekučného súdu, ktorý podľa žalobkyne mal spôsobiť škodu, dopĺňa, že Slovenská
republika má vnútroštátne pravidlo, ktoré umožňuje exekučnému súdu netrvať na materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
len ,,SD“) práve vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10; tiež rozsudok C-40/08
Asturcom). Spomínané pravidlo umožňujúce preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul z

hľadiska imperatívu dobrých mravov zákon stanovuje v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovením § 45 ods.

1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak sa vykladajú teleologicky vo vzájomnej
súvislosti. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. totiž celkom zreteľne umožňuje exekučnému
súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok, keďže len tak (jeho preskúmaním)
môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle citovaného ustanovenia umožňujú zastavenie
výkonu takéhoto rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu napokon potvrdzuje i judikatúra

Najvyššieho súdu SR, na ktorú odvolací súd v záujme stručnosti len odkazuje (R 46 a 47/2012).

Exekučný súd jasne vysvetlil, že právny úkon zakladajúci rozhodcovské konanie odporoval morálke a
princípom unijného práva a v demokratickej spoločnosti sa takéto exekúcie jednoducho povoliť nedajú.

Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s nedodržaním lehoty
na udelenie poverenia a s tvrdenými prieťahmi. V prerokúvanej veci išlo o exekúcie na základe
rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym rozhodcovským súdom voči spotrebiteľom, a to na základe
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že takéto
doložky sa môžu považovať za neprijateľné podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka

a tiež vzhľadom na relatívne turbulentný vývoj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veciach
ochrany spotrebiteľa v danom období (porov. rozsudky citované aj v iných zamietavých uzneseniach
exekučného súdu príp. iných súdov), nemožno podľa názoru súdu uvedené veci považovať za právne
úplne jednoduché, pretože až do daného času ešte netvoril prieskum rozhodcovských rozsudkov úplne
obvyklú a bežnú súčasť agendy exekučných súdov pri rozhodovaní o žiadosti o povolenie exekúcie. To

sa prejavovalo najmä požiadavkou na predkladanie spisov rozhodcovských súdov, ich preskúmavaním
a pod.Správanie účastníkov síce k dĺžke konanie samo osebe neprispelo. Nemožno však nebrať zreteľ na
osobitosti nielen predmetnej veci ale tisícov obdobných právnych vecí. Podľa § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. má žalobkyňa aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak a ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej
ujmy sa pritom prihliada na kritériá uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona, teda najmä a) osobu poškodeného,
b)závažnosťvzniknutejujmyanaokolnosti,zaktorýchknejdošlo,c)závažnosťnásledkovvsúkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení. Z takto formulovaných kritérií je podľa názoru súdu zrejmé, že

žalobkyneakoprávnickejosobysamôžetýkaťnanajvýškritériumuvedenévpísmeneb),pretožeostatné
sa celkom zjavne môžu týkať len fyzickej osoby. Žalobkyňa nemá súkromný život ani spoločenské
uplatnenie, ani „osobu“, doterajší život alebo prostredie, kde žije a pracuje.

Podľa súdu však práve okolnosti danej veci neumožňujú priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Žalobkyňa si totiž musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity na to,

aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu exekučných
spisov je pritom zrejmé, že minimálne súdny exekútor musel byť na takýto nápad pripravený, čo sa
prejavuje napríklad tým, že v zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie, je jeho
podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne. Je síce
pravdou,žejepovinnosťouštátuzabezpečiť,abybolaspravodlivosťposkytnutávčas,pričompersonálne

a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené zásady platia pre
štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod sa zaujímať
o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v
priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci prevencie

(§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jeho
podania schopný vybaviť, a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné,
ako vybavovanie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup
k spravodlivosti pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci
na úkor všetkých ostatných. Žalobkyňa tak podľa názoru súdu nemohla rozumne (legitímne) očakávať

vybavenie svojich žiadostí v 15 dňovej lehote ani v tých prípadoch, v ktorých mala nárok na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Za týchto okolnosti nemohla žalobkyňa z nedodržania tejto lehoty
zažiť žiadnu „stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci“. Za ujmu nemožno považovať ani samo
„vyvolanierizíkohrozujúcichkonečnévymoženiepohľadávky“,„vnútornézásahydospoločnosti“(zrejme
pocity„frustráciečlenovriadiacichorgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľov“),keďževtomtoprípadeide

o príliš hypotetické a navonok prakticky nedokázateľné následky. Samo „ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania“ je podľa názoru súdu v prvom rade dôsledkom predošlého plánovania a
rozhodnutia žalobkyne zahltiť exekučné súdy tisícmi vecí v pomerne krátkom čase, v dôsledku čoho
tu jednoznačne prichádza do úvahy spoluzavinenie žalobkyne ako poškodenej pri vzniknutom stave (§
441 Občianskeho zákonníka).

To všetko podľa názoru súdu vylučuje, aby žalobkynina ujma musela byť kompenzovaná ešte aj
náhradou v peniazoch.

I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup exekučného súdu považovať za

poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej
sadokoncaojedinelánečinnosťvobdobíniekoľkomesiacovnekvalifikujeakozbytočnéprieťahyvkonaní
(porov. napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). V takýchto
konaniach je tak problematické kvalifikovať postup exekučného súdu ako prieťahy „zbytočné“ v zmysle
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný súd
nedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuvpodobe„zbytočnýchprieťahovvkonaní“vzmysle§9ods.1
zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala
žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej

ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.Odvolateľ namieta neprípustnú retroaktivitu v súvislosti s použitím ust. § 9 ods. 2 Zákona v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. (účinný od 1.1.2013). Zdá sa, že ide o právny lapsus, pretože prvostupňový
súd uvedené ustanovenie neaplikoval retroaktívne.

Vo vzťahu k znaleckému posudku sa odvolací súd rovnako stotožňuje aj s podrobným odôvodnením
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda vo veci sp. zn. 10C 175/2014. ,,Ku skutkovým záverom
ohľadom zvýšených nákladov žalobkyne na mzdy zamestnancov, na poštovné, na tlač a na správu
informačného systému dospel súd zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorého faktickú správnosť v tomto

smere súd nespochybňuje. Z uvedeného znaleckého posudku však podľa súdu v žiadnom prípade
nevyplýva, že tieto zvýšené náklady sú v príčinnej súvislosti práve s exekučným konaním, v ktorom malo
podľa tvrdenia žalobkyne dôjsť k prieťahom. Pri hodnotení tohto súd vyšiel z týchto úvah:

Celkovo tak možno v tejto časti skonštatovať, že až na tri úkony (sťažnosť na prieťahy) nemožno zo
znaleckého posudku nijakým spôsobom zistiť, prečo sú zvýšené mzdové náklady dôsledkom tvrdeného

nesprávneho úradného postupu, a nie celkom jednoduchým a logickým dôsledkom skutočnosti, že
žalobkyňa sa jednoducho v rokoch 2009 až 2011 rozhodla uplatniť a vymáhať obrovské množstvo
nárokov voči svojím dlžníkom, čo si nevyhnutne vyžiadalo zvýšenú administráciu a s ňou spojené
náklady.Inakpovedané,zoznaleckéhoposudkunemožnonijakozistiť,čibyktýmtozvýšenýmnákladom
nebolo došlo aj v prípade, že by súdy vydali všetky poverenia na vykonanie exekúcie presne v zmysle

žiadostí žalobkyne a v zákonnej 15 dňovej lehote.

Rovnaké výhrady možno proti znaleckému posudku vzniesť, aj pokiaľ ide o výpočet škody v podobe
zvýšených nákladov na poštovné, tlač a správu informačného systému, keďže z neho vôbec nie
je zrejmé, prečo by takéto zvýšenie nemohlo byť celkom logickým dôsledkom faktu, že žalobkyňa

jednoducho v danom období vo zvýšenej miere pristúpila k uplatňovaniu a vymáhaniu svojich nárokov.
Navyše, v tejto časti pôsobí znalecký posudok skôr dojmom primitívnej účtovnej trojčlenky, keď na
s. 34 až 42 úplne mechanicky vypočítava rozdiel medzi skutočnými nákladmi zistenými z faktúr od
tretích osôb za poštovné, tlač a správu informačného systému a takto zistené zvýšenie následne
úplne mechanicky delí „počtom obchodných prípadov“, teda v podstate počtom vymáhaných nárokov

žalobkyne v príslušnom roku (pričom z celého znaleckého posudku sa nedá zistiť, odkiaľ sa znalec
k týmto počtom „obchodných prípadov“ dopočítal). To všetko úplne bez toho, aby sa vôbec zaoberal
banálnou otázkou, ako je preukázané, že celé zvýšené náklady išli len na tie „obchodné prípady“ -
exekučné konania, z ktorých žalobkyňa uplatňuje náhradu škody, a nie napríklad na rozposielanie s
týmto konaním nesúvisiacich písomností (napríklad súkromných) (poštovné), na tlač úplne nesúvisiacich

propagačných materiálov (náklady na tlač) alebo na inštaláciu lepšieho, či výkonnejšieho počítačového
systému „len tak“, z rozmaru žalobkyne (navyše znalec vôbec nevyhodnotil, či z úpravy počítačového
systému nemala žalobkyňa trvalý prospech, ktorý by časť nákladov kompenzoval). Ak v tejto časti vôbec
možnoznaleckémuposudkupriznaťvôbecnejakúlogickúúvahu,očomsúdpochybuje,idepodľanázoru
o typický prípad logickej chyby „post hoc ergo propter hoc“, teda keď sa z časovej súvislosti dvoch javov

(zvýšená exekučná aktivita a zvýšené náklady) automaticky vyvodí ich príčinná súvislosť. Zo všetkých
týchto dôvodov dospel súd k záveru, že predložený znalecký posudok preukazuje nanajvýš tak fakty v
ňom uvedené (skutočnosť, že u žalobkyne došlo v rokoch 2009 až k zvýšeniu mzdových nákladov a
nákladov na poštovné, tlač a správu počítačového systému), no v žiadnom prípade nepredstavuje dôkaz
príčinnej súvislosti týchto zvýšených nákladov s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Na základe

toho súd podľa § 132 v spojení s § 120 ods. 1 O. s. p. (dôkazné bremeno žalobkyne) dospel k záveru,
že vznik škody v príčinnej súvislosti nebol dokázaný“.

Odvolací súd nevidí vadu konania v prípade neprerušenia konania vo veci zákonného súdu.
Prvostupňový súd nebol exekučným súdom a táto odvolacia námietka je súčasťou ako keby

formulárových podaní žalobkyne, ale zjavne smerovaných vo veciach, v ktorých o náhrade škody
rozhodoval súd, ktorý bol zároveň exekučným súdom, a to nie je prípad predmetnej veci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 219 O.s.p.).

V odvolacom konaní úspešnému žalovanému trovy nevznikli. Z tohto dôvodu sa ich náhrada nepriznala
(§ 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.