Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/812/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210910
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210910.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr.Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v
konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/269/2012-47 zo dňa 23.decembra2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš.
Nesprávnosť postupu mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného)
vedenej (pôvodne) súdnym exekútorom Mgr. F. Kráľom pod sp. zn. Ex 713/06 (a následne po pripustení
zmenesúdnymexekútoromJUDr.RudolfomKrutýmpodsp.zn.Ex6880/2011)exekučnýsúdnerozhodol

o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonnej 30-dňovej lehote.
Na základe vykonaného dokazovania súd I. stupňa ustálil, že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn.
8Er/849/2006bol dňa 20.9.2010 exekučnému súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. V
reakcii na následnú výzvu exekučného súdu zo dňa 1.10.2010o predloženie exekútorského spisu,
pôvodný súdny exekútor dňa 18.10.2010s poukazom na množstvo spisov požiadal o predĺženie lehoty
na vyjadrenie sa a vyčíslenie trov exekúcie. K predloženiu vyčíslenia došlo podaním z 24.11.2010,
obsahujúcim súčasne nesúhlas s navrhovanou zmenou súdneho exekútora. Exekučný súd uznesením

zo dňa 20.1.2011 návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel.
V danej spojitosti súd prvého stupňa konštatoval, že nie je preukázaná bezdôvodná nečinnosť
exekučného súdu, nakoľko tento postupoval so všetkou opatrnosťou, dbajúc (okrem povinnosti
rozhodnúť v zákonom určenej lehote) i na povinnosť vyplývajúcu z § 44 ods. 8 EP, t.j. postúpenie veci
s exekučným spisom novému exekútorovi. Z tohto dôvodu požiadal súdneho exekútora o predloženie
exekučného spisu a vyčíslenie dovtedy vzniknutých trov exekúcie a následne rozhodol v najbližšom
možnom termíne.

Napokon, za nepreukázanú vyhodnotil aj existenciu ďalších podmienok vzniku predmetného
zodpovednostného vzťahu - škody, príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a zavineným
protiprávnym konaním, rovnako ani tvrdenej nemajetkovej ujmy.O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému
odporcovi náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a
vrátenia veci okresnému súdu na nové prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho
konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a
prednesom a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo

podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že elektronicky na mailovú adresu súdu podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený
skutočnosťou, že všetci sudcovia daného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
vo veci. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného
skutkovéhostavu,bezoboznámeniasasobsahompredloženejústavnejsťažnostianesprávneaplikoval

§ 101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa
meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho
zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť na rozhodnutie o pridelení inému
súdu. Navrhovateľovi však vôbec nebolo predložené rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov
okresného súdu, pričom v prípade nevylúčenia sudcov by sa navrhovateľ bránil podaním sťažnosti na

Ústavnom súde, za okolnosti ich vylúčenia by bolo zrejmé, že o veci rozhodoval nezákonný sudca. Bez
vydania akéhokoľvek rozhodnutia však bola možnosť jeho obrany pred zákonným sudcom odňatá a
celkom zmarená.
Zároveň odvolateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a

rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. V konaní pritom môže vylúčený sudca urobiť len také úkony,
ktoré nepripúšťajú odklad. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je

v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie
súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považuje nesprávny

úradný postup exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní
a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva
hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí preto vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie,
čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal

vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo

byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo však predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa
o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil

vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa
vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti
sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a
porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (23.12.2013 - pondelok) prvostupňový súd určil
5.12.2013, právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené 9.12.2013. Písomné
vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené 19.12.2013 (štvrtok), t.j. až po vykonaní

predvolania (s ktorým je praktické spojiť doručovanie už predloženého vyjadrenia) navrhovateľa na
pojednávanie a zároveň v odstupe jedného pracovného dňa pred nariadeným termínom pojednávania.
Nemožno preto vzhľadom na krátky časový interval a reálny čas možného doručenia považovať za
porušenie požiadavky bezodkladnosti nedoručenie vyjadrenia (§ 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.) v
súdenej veci. Okrem toho, s opakujúcou sa/rovnakou protiargumentáciou odporcu bol navrhovateľ

dôkladne oboznámený v tisíckach skutkovo a právne obdobných sporov, ktoré vedie proti odporcovi.
Ilustráciou formalistického charakteru námietok navrhovateľa je aj skutočnosť, že ani po následnom
doručení vyjadrenia odporcu okresným súdom (spolu s rozsudkom), žiadny spôsobom (pričom v
odvolacom konaní mal postačujúci priestor - viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Oboer/266//2013 zo dňa 18.9.2014) na argumentáciu protistrany/odporcu nereagoval.
V rovnaký deň, t.j. až 19.12.2013 navrhovateľ elektronickým podaním žiadal o zrušenie pojednávania

z dôvodu „objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil
uplatnený dôvodu odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to zodpovedá ďalej rozoberaným
záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101
ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie
pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného

ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami,
v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie

(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup
nevyužil, uvedené však nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej a v okolnostiach súdenej veci (vyššie spomenutá znalosť protiargumentácie
odporcu, neúčasť odporcu na pojednávaní, zjavná účelovosť žiadostí o odročenie vzhľadom na už

známu neúspešnosť navrhovateľa v konaniach pred Ústavným súdom SR, v rámci ktorých namieta
vylúčenie sudcov) nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie relevantného porušenia práva
účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v

intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie
pojednávaniaanivposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladať
jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3
Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej

nestrannosti.
Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I.
ÚS 88/2013 z 6.2.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.
Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie

o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 9.12.2013 bolo
navrhovateľovi (spolu s predvolaním na pojednávanie) doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline č.
k. 8NcC 72/2013-19 o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodnutia predmetných vecí.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní rezignoval
na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom- t.j. úvahe o priebežne vykonávaných
nevyhnutných úkonoch exekučného súdu - ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa

obmedzil len na všeobecné konštatovania („nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“,
“konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“),
ktoré sú len opakovaním žalobného návrhu a to bez relevantnej reakcie na konkrétny dôvod meritórnehorozhodnutia, ktorý sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadal vo vecnej
rovine.
V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať

nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Zároveň z uvedeného však vyplýva aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd
so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že
okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“,

nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa predmetnou odvolacou
námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenie okresný súd nevyvodil a
ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.
Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky
nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, okrem už vyššie

uvedeného záveru, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje, ide - bez bližšej
konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať - o námietku neurčitú a preto nepreskúmateľnú.
Nemožno z pohľadu odvolacieho súdu tiež poznamenať, že formulovanie odvolacích dôvodov
„príkladmo“ je z pohľadu rozhodovacej praxe odvolacieho súdu ojedinelým zjavom, predovšetkým s
ohľadom na zastúpenie navrhovateľa advokátom, t.j. osobou znalou práva.

Z pohľadu opísanej „kvality“ predloženého odvolania nemiestne vyznieva odvolacia námietka, v zmysle
ktorejjerozhodnutieprvostupňovéhosúdunepreskúmateľnéprenedostatokdôvodov.Krajskýsúdvtejto
spojitosti konštatuje, že okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská účastníkov, procesný stav v prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z nich vyvodil svoje
právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal.
Nadväzne je z pohľadu procesného ne/úspechu výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému
dôvodu, na ktorom okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú,
resp. akúkoľvek konkrétnu protiargumentáciu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na závery Ústavného
súdu SR, vyslovené práve vo vzťahu k hromadným podaniam navrhovateľa, v zmysle ktorých (záverov)
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Z tohto pohľadu má

judikatúra Ústavného súdu SR neakceptujúca možnosť liberácie štátu z dôvodu nadmerného množstva
vecí, resp. zaťaženosti súdov, svoj základ v „štandardnej“ situácii. Táto doktrína (bližšie napr. II.ÚS
245/2013) platí i naďalej v prípadoch relevantne odlišných od (hromadných) vecí navrhovateľa, vo
vzťahu k navrhovateľovi sa však (doktrína) modifikuje a je preto možné z ústavného hľadiska akceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania konaní, ktorých veľké množstvo zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z

dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania navrhovateľa. Taktiež za významné Ústavný súd označil, že v
dotknutých prípadoch hromadných podaní sa nejedná o osobno-statusový spor, pracovný spor či inak
existenčnú vec pre navrhovateľa ako i skutočnosť, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa so
všetkými návrhmi navrhovateľa sa nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou takéhoto súdu
poskytnúť súdnu ochranu v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorý sa v identickom

čase tiež domáhajú súdnej ochrany pred súdom. Podobne podľa Európskeho súdu pre ľudské práva
nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom samo o sebe nemusí znamenať porušenie článku 6
odsek 1 Dohovoru.

Taktiež z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR vyplýva, že pre možnosť vyhodnotenia prieťahov v

konaní ako kvalifikovaných (z pohľadu vzniku zodpovednosti štátu) by muselo ísť o prieťahy „významné“.
V okolnostiach súdenej veci, kedy „omeškanie“ s rozhodnutím o zmene exekútora bolo vyvolané
viacerými okolnosťami (z ktorých ani jednu subjektívne nespôsobil exekučný súd), a to :

- zákonnou požiadavkou zabezpečiť exekútorský spis (ktorý exekútor sám nepredložil),

- povahou predmetnej veci založenejna rozhodcovskom rozsudku ako exekučnom titulu vyžadujúcom z
úradnej moci osobitné právne posúdenie z pohľadu spotrebiteľského práva
- enormným množstvom podaní oprávneného,pričom napriek týmto okolnostiam exekučný súd rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora
predloženom 20.9.2010, po doručení požadovaného exekútorského spisu realizovanom dňa
24.11.2010(až ktorým momentom došlo k odstráneniu prekážky pre samotné rozhodnutie), uznesením

zo dňa 20.1.2011 (t.j. v priebehu dvoch mesiacov od doručenia exekútorského spisu), však podľa názoru
odvolacieho súdu (vzhľadom na uvedené okolnosti) nie je možné dospieť k záveru o kvalifikovanom
charaktere prieťahov v dotknutom exekučnom konaní. Uvedené platí o to viac, že účinky pôvodného
návrhu na vykonanie exekúcie zostávajú zachované i v prípade podania návrhu na zmenu exekútora.
Inými slovami, pôvodný súdny exekútor bol oprávnený/povinný konať aj v období do rozhodnutia o jeho

zmene.

Nadväzne možno uzavrieť, že za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z
kumulatívnych predpokladov zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej
ekonómie námietky odvolateľa týkajúce sa ostatných podmienok daného zodpovednostného vzťahu
bezpredmetné.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil v
meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo

veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho

konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.