Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/725/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214682
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214682.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocneným zástupcom
Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Martin č. k. 7C/242/2012-99 zo dňa 6. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 7C/242/2012-99 zo dňa 06.03.2014, žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietol. Žalovanej (ďalej „žalovanému“) proti žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že žalobca sa domáhal, aby súd vydal rozsudok, ktorým by žalovanému uložil povinnosť
nahradiť mu škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo výške 3.887,65 eur a nemajetkovú ujmu
vo výške 777,53 eur. Žalobca s poukazom na ust. § 44 ods. 2 zákona NS SR č. 233/1995 Zb. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučného poriadku“) platného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 uviedol, že bola založená
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Tiež tvrdil, že exekučný súd t. j. Okresný súd Martin napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala znaky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu, keďže tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti, predpokladané zákonom, rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 15. 02. 2011, hoci exekučné konanie začalo
04. 11. 2010, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby v omeškaní viac ako 103 dní.
Súd mal z exekučného spisu sp. zn. 17Er/6519/2010 preukázané že žalobca dňa 04. 11. 2010 spísal
pred súdnym exekútorom návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému D. na vymoženie pohľadávky
priznanej rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 10. 11. 2009 sp. zn. SR 18251/09 zriadeného
Slovenskou rozhodcovskou, a.s., Bratislava, Karloveské rameno č. 8, IČO: 35 922 761. Po tom čo dňa
22. 12. 2010 Okresný súd Martin prijal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vydal svoje
rozhodnutie, ktorým túto žiadosť zamietol dňa 04. 01. 2011. V takomto konaní nie je podľa súdu možné
vidieť zbytočné prieťahy.

Súčasne však podľa presvedčenia súdu škoda, ak vôbec žalobcovi vznikla, nemohla vzniknúť v
príčinnej súvislosti s takýmto nesprávnym úradným postupom, teda s postupom súdu, ktorý predchádzal
rozhodnutiu a totiž vyššie uvádzanému uzneseniu o zamietnutí žiadosti exekútora a vydanie poverenia.
Takáto škoda podľa súdu (ak mala vzniknúť nevymožiteľnosťou pohľadávky žalobcu) mohla vzniknúť
v príčinnej súvislosti s vydaným rozhodnutím, z čoho vyplýva, že logicky mohla vzniknúť ako následok
rozhodnutia súdu. Ak teda žalobca bol nespokojný s rozhodnutím súdu o žiadosti exekútora na vydanie
poverenia vo veci, kde vystupoval ako oprávnený, mal sa snažiť o dosiahnutie zrušenia takéhoto,
pre neho nevýhodného rozhodnutia všetkými dostupnými právnymi prostriedkami. Voči predmetnému
uzneseniu bolo totiž prípustné odvolanie, o čom bol žalobca riadne poučený v predmetnom uznesení.
Aj z preukázaných vyššie konštatovaných skutočností a spravujúc sa ustanoveniami zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom ku dňu vzniku
škody, teda v znení účinnom pred 01. 01. 2013 (§ 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 4 ods. 1 písm. a/ v znení
účinnom po 01. 01. 2013, § 5 ods. 1 v znení účinnom do 31. 12. 2012, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1,
2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 5, § 19 ods. 1, 3), ďalej len „zákona č. 514/2003
Z. z.“ súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko neboli splnené predpoklady vyžadované
zákonom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobcom. V konaní
totiž nebola preukázaná ani existencia zákonného rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného
postupu exekučnému súdu, ktorým by žalobcovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.
s. p.“) a žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže
podľa toho, čo zo spisu vyplývalo, žalovanému v tomto štádiu konania proti žalobcovi preukázateľné
trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného (správne malo byť uvedené žalobcu - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože
sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu
tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie,
pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania.

Ďalej žalobca vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za
neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej
účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným
sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Žalobca v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa žalobcu ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému
návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa
§ 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho, súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám
(žalobca navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a následne vo
veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci
sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní žalobca namietal, že vo veci konal a rozhodol vylúčený sudca s poukazom na skutočnosť,
že upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, je
potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že objektívne nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.

K odvolacej námietke, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti pričom uskutočnil podanie (obsiahnuté
v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania
vylúčiť, odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie žalobcu, ktorý súdu uviedol, že námietku
zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 12 spisu). Zákonný sudca vo veci
nadriadenému súdu vec z dôvodu zaujatosti nepredložil lebo sa necítil zaujatý, a to ani pre pomer k veci,

k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. V uvedenej veci nekonal a účastníkom konania nie je na
strane žalovaného Okresný súd Martin (č. l. 16 p.v. spisu). Námietkou, že vo veci rozhodoval vylúčený
sudca, sa môže účastník brániť aj v rámci odvolacích námietok, ako to urobil žalobca v tomto prípade. Ak
nie je vydané rozhodnutie nadriadeného súdu ohľadom zákonnej sudkyne o tom, že sudca je alebo nie
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže pri skúmaní tohto dôvodu posúdiť
otázku vylúčenia sudcu samostatne, čo by bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia (§ 221
ods. 1 písm. g/ O. s. p.).
Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Krajský súd v skutočnosti, že škoda mala žalobcovi
vzniknúť postupom Okresného súdu Martin, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí
dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010), pričom v danom prípade
takýto súd účastníkom konania nie je, vec sa ho týka len sprostredkovane. Je nutné rozlišovať
medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah
v posudzovaných súvislostiach. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom
prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní
a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy
objektívne dané, len sama táto skutočnosť preto nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Vzájomný vzťah
medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu
vzniká, a zánikom funkcie sudcu zaniká, osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné
práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne
záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§
2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR
pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere
prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny
prístup, nadhľad a potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným
sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k
veci. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba také chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Nc/86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dôvod na vylúčenie
zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý záver rešpektuje aj aktuálnu rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31. 05. 2010; 6Cdo/201/2013 z
19. 06. 2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani
výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06. 02. 2013)
vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam žalobcu v obdobných prípadoch.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a
viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na
takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, odvolací
súd k týmto uvádza:

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je potrebné
uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 06. 03. 2014 (neobstojí preto námietka
žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania), kedy bolo pojednávanie
i uskutočnené (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z č. l. 97 spisu). Žalobca a splnomocnený
zástupca žalobcu prevzali predvolanie na dané pojednávanie dňa 19. 02. 2014 (č. l. 96 p. v. spisu). Z
obsahu spisu okresného súdu nevyplýva, že by žalobca požiadal o odročenie pojednávania. Tým, že
sa na pojednávanie žalobca ani jeho zástupca nedostavili potom neobstojí jeho námietka, že okresný
súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci a
odvolací súd konštatuje, že boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na
prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu. Pokiaľ okresný súd vec
na pojednávaní dňa 06. 03. 2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým žalobcovi možnosť konať
pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie nedostavil, hoci bol na
pojednávanie včas predvolaný viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.). Tým si
žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam
protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s.
p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho
súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnuté samotným žalobcom (č.l. 2 spisu)
prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 17Er/6519/2010.

K tvrdeniu žalobcu, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že aj keby
nedoručenie vyjadrenia žalovaného k žalobe bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s. p., nejde
o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.). Odvolací súd
zároveň poukazuje na to, že vyjadrenie žalovaného v tejto konkrétnej veci nebolo súdu doručené. Dňa
27. 04. 2014 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného vo veci sp. zn. 7C/199/2012 (č. l. 83 spisu) s tým,
že ide o vyjadrenie k žalobným návrhom zo dňa 17. 09. 2012 a 21. 09. 2012, teda hromadné vyjadrenie
vo viacerých obdobných veciach tých istých účastníkov konania. Vzhľadom na uvedené má súd zato, že
nebolo potrebné vyjadrenie žalovaného doručovať v každej veci osobitne. V prípade dostavenia sa na
pojednávanie by zároveň žalobca bol v rámci pojednávania oboznámený aj s predmetným vyjadrením
žalovaného, ktoré je totožné ako v mnohých ďalších obdobných veciach týchto účastníkov, založených
na obdobnom skutkovom základe (ako to vyplýva zo samotného vyjadrenia žalovaného). Vzhľadom
na uvedené skutočnosti má súd za to, že námietka žalobcu o neznalosti vyjadrenia žalovaného a
nemožnosti reagovať naň nie je dôvodná.

Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Táto námietka
žalobcu nie je pravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 06. 03. 2014, na ktorom bol
vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva žalobcom tvrdená skutočnosť. Okresný súd na označenom
pojednávaní nerozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania, lebo žalobca v prejednávanej veci
takýto návrh ani nepodal.

Pokiaľ žalobca v odvolaní vytýkal, že okresný súd nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b
O. s. p., odvolací súd zároveň poukazuje na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v zmysle
§ 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že skutkový
stav tvrdený žalobcom považuje súd za nesporný. Je zrejmé, aj vzhľadom na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Napokon žalobca v odvolaní tiež tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, však v odôvodnení prezentované časové úseky
tomu nenasvedčujú.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné

pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §
157 ods. 2 O. s. p.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti zamietajúceho výroku napadnutého rozsudku a s prihliadnutím
na odvolacie dôvody žalobcu poukazuje na to, že v predmetnej veci bolo exekučným súdom o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodnuté do 15 dní od doručenia žiadosti, ako je to zrejmé aj
z napadnutého rozsudku okresného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd len dodáva, že v danom prípade
neplatila žalobcom uvádzaná lehota 15 dní na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia, nakoľko
exekučný titul predstavoval rozhodcovský rozsudok, pričom v rozhodnom čase bolo účinné ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011.
V zmysle citovaného ustanovenia zákonom stanovená lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie neplatí v prípade, ak ide o exekučný
titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie rozhodcovských komisií, a to vrátane rozhodcovských rozsudkov (ako to vyplýva z obsahu
dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01. 06. 2011 novelizované
aj ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku taktiež
vyplýva (a to vo vzťahu ku všetkým exekučným titulom), že zákon lehotu 15 dní na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie upravuje vo všeobecnosti
pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález ÚS
SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne konštatoval: "Z
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon túto lehotu v prípade
negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01. 06. 2010).".

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.