Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 11, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/123/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812206634
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8812206634.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Tomášom Kušnírom, s.r.o., Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanej: W. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XX, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovanej Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov
5, Prešov, IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, ul. Nám. SNP 7, Stropkov, o
zaplatenie 1.576,69 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou
č.k. 5C/239/2012-134 zo dňa 04.03.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jsa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

II. Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

III. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania vedľajšiemu účastníkovi na
účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku vo výške 95,29 Eur v lehote 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak,
že „Súd konanie v časti o zaplatenie 967,54 Eur s príslušenstvom zastavuje.

V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

Súd nepriznáva odporcovi náhradu trov konania.

Žalobca je povinný zaplatiť, nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania, do 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd vracia navrhovateľovi časť zaplateného súdneho poplatku, ktorý mu bude vrátený do 15 dní od

doručenia právoplatného odpisu tohto rozhodnutia Daňovému úradu Bratislava 1, prostredníctvom tohto
Daňového úradu Bratislava.Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že dňa 18.05.2006
uzavrel postupca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník zmluvu o splátkovom úvere. Podľa ktorej sa veriteľ
zaviazal poskytnúť za podmienok dohodnutých v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach

peňažné prostriedky žalovanej ako spotrebný úver a žalovaná ako dlžník sa zaviazala, že peňažné
prostriedky vráti, zaplatí úroky, odplatu za poskytnutie úveru a splní ďalšie záväzky podľa zmluvy. Mal za
preukázané, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 697,07 Eur, pričom splatnosť prvej splátky bola
dohodnutá k 20.06.2006 a poslednej dňa 20. 04. 2011. Zároveň boli dohodnuté poplatky za upomienky
a poplatok za vedenie úverového účtu.

Prvostupňový súd mal za preukázané, že dňa 16. 10. 2011 bola uzatvorená Dohoda o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku medzi žalobcom a žalovanou. V článku 2 dohody - uznanie
záväzku žalovaná uznala čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na
základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom. V článku 3 dohody vyhlasuje, že má vedomosť o
premlčaní dlhu a jeho následkoch.

Na takto zistený skutkový stav prijal právny názor, že uplatnená pohľadávka žalobcu je premlčaná.

Premlčacia doba začala plynúť 30.09.2007 a uplynula dňa 30.09.2010. Žaloba bola podaná na súde
až po uplynutí všeobecnej premlčacej trojročnej lehoty. Uznanie záväzku žalovanej v dohode uzavretej
medzi žalobcom a žalovanou dňa 16.10.2011 vzhľadom na predformulovaný obsah a okolnosti podpisu
nepovažoval za uznanie záväzku a v dôsledku toho tak nenastalo predĺženie premlčacej doby v zmysle
§ 110 ods. Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že dohoda o uznaní dlhu musí spĺňať náležitosti

platného právneho úkonu. Ak dlžník nevedel o premlčaní už pre omyl skutkový alebo omyl právny, nemá
jehouznanie právne účinkyadlžníksamôžebrániťnámietkou,žedlhnevznikolaleboževčaseuznania
neexistoval. Vzťah medzi účastníkmi posúdil ako vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom a poukázal
na to, že spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere a predpokladá sa, že dodávateľ má
vedomosti a skúsenosti oproti spotrebiteľovi a vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu

založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Poukázal na ustanovenie § 2 písm.a/, § 3 ods. 1, ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, § 6 ods. 3, § 23a ods. 1, 2 zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, 52
ods.2,3, 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka, §387 ods.1,2, §388
ods.1, § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504, § 506 Obchodného zákonníka.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov
konania z dôvodu, že si ich neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a
nedostatočného zistenia skutkového stavu veci.

V odvolaní ďalej uviedol, že právny predchodca žalobcu - postupca neukončil záväzkovo právny vzťah

uzatvorený medzi postupcom na jednej strane a žalovaným na druhej strane, nebola vyhlásená
mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola vypovedaná a taktiež nedošlo k odstúpeniu od zmluvy.
Žalobca nedisponuje dokladmi, ktoré by danú skutočnosť- ukončenie zmluvy preukázali. Splatnosť
úveru nastala až splatnosťou poslednej splátky dňa 20.04.2011. Poukázal tiež nato, že nielen že
nedisponuje dôkazom o odstúpení od zmluvy, ale zároveň jeho právny predchodca od zmluvy

neodstúpil. Pokiaľ súd vychádzal z údajov uvedených v zmluve o postúpení pohľadávok, ide o
nepreukázané údaje, ktoré nie sú relevantné pre posúdenie ukončenia zmluvy a teda posúdenie plynutia
premlčacej doby.

Odvolateľ zároveň poukazuje na skutočnosť, že na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj

napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.V odvolaní ďalej uviedol, že nesúhlasí s priznaním trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi,
pretože vedľajší účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc
pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Na priznanie náhrady trov konania je nevyhnutné

splnenie podmienok vyžadovaných podľa §142 O.s.p., a to najmä účelnosť vynaložených trov konania.
V zmysle vyššie uvedeného odvolateľ zastáva názor, že trovy konania vedľajšieho účastníka nie sú
trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril vedľajší účastník na strane žalovaného. Navrhol, aby
odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho

konania.

Vo vyjadrení ďalej uviedol, že žalobca sám vo svojej žalobe uvádza, že pôvodný veriteľ odstúpil
od zmluvy, ktorá je právnym titulom uplatňovaného nároku. Rovnaké tvrdenia obsahujú žalobcom
predložené dôkazy a ako to vyplýva aj zo samotnej dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
dlhu, že k tomuto dňu bol dlh žalovanej premlčaný, a preto muselo dôjsť k ukončeniu právneho vzťahu.

Tvrdenia žalobcu o tom, že nedošlo k predčasnému ukončeniu úverového vzťahu preto považuje za
účelové a to vzhľadom k vznesenej námietke premlčania vedľajším účastníkom.

Ďalej uviedol, že prvostupňový súd postupoval správne, ak na daný vzťah aplikoval normy Občianskeho
zákonníka. Poukázal na závery prijaté od rozhodnutia viacerých súdov napríklad Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v rozhodnutí 5MCdo/20/2009, Krajského súdu v Prešove celkom 6Co/81/2012 -

279.

Vo vzťahu k trovám konania poukázal na rozhodnutia súdov, z ktorých vyplýva, že argumentáciu žalobcu
o neúčelnosti trov právneho zastúpenia už prekonala rozsiahla judikatúra slovenských odvolacích
súdov, ktorá zaujala v súlade s európskou líniou ochrany spotrebiteľa v súlade s právnymi aktmi EÚ s
vnútroštátnymi normami, ale judikatúrou Súdneho dvora aj Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

K tejto právnej problematike je presvedčivý väčšinový názor o principiálnom práve vedľajšieho účastníka
na náhradu trov právneho zastúpenia v sporoch, v ktorých bol vedľajším účastníkom podporovaný
účastník úspešný a vznikol mu nárok na náhradu trov.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnuté výroky rozsudku spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia

pojednávania (§ 214 O.s.p.) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na
úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred rozsudok
verejne vyhlásil a dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky pre potvrdenie
napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa právneho záveru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny

právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods.
2 O.s.p. )

K odvolacím námietkam a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd udáva.

Žalobca tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právnypredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolateľ nesúhlasí s prijatým záverom prvostupňového o premlčaní dlhu a trvá na tom, že k ukončeniu

zmluvného vzťahu nedošlo. Prvostupňový súd vychádzal zo skutkových zistení, podľa ktorých dôkazom
o splatnosti dlhu žalovaného je výstup z bankového systému označený ako príloha k zmluve o postúpení
pohľadávok zo dňa 24. 03. 2011 z ktorého vyplýva, že žalovaná bola so splnením pohľadávky v
omeškaní 1312 dní a k dátumu 30. 09.2007 došlo k preklasifikovaniu pohľadávky a k odúčtovaniu, čo
korešponduje s údajom o splatnosti pohľadávky a to dňa 30. 09. 2007, kedy začala plynúť premlčacia

doba.

Podľa § 100 ods. 1 zákona číslo 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „O.z.“), právo sa premlčí,
ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len
na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 O.z., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 110 ods. 1 O.z., ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu,
premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne
uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v
uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje so záverom prvostupňového súd a má za to, že dôkazy,

ktoré v prejednávanej veci boli vykonané potvrdzujú, že k predčasnej splatnosti celého dlhu zo strany
pôvodného veriteľa, teda Slovenskej sporiteľne a.s. došlo. Vyplýva to a nie je možné neprihliadnuť na
tvrdeniažalobcuuvádzanéžalobcomužvsamotnejžalobe,podľaktorých došlokmimoriadnejsplatnosti
predmetného úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu (vyplýva to z čl. III. žaloby), kde žalobca
deklaruje, že postupca odstúpil od pôvodnej zmluvy uzavretej so žalovanou a vyzval žalovanú na úhradu

dlžnej sumy). Ďalším dôkazom o splatnosti celej sumy je aj listinný dôkaz nachádzajúci sa v spise
(čl.30) označený ako Príloha č.1 k Zmluve o postúpení pohľadávok č. 0568/2011/CE zo dňa 24.03.2011,
kde je definovaný zostatok pohľadávky vo výške 1.576,69 Eur a zároveň aj počet dní omeškania 1312
dní (čo predstavuje dobu 3 roky a 217 dní), ktoré poukazujú na to, že k tejto predčasnej splatnosti úveru
došlo už v roku 2007.

Podľa § 132 O.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci.

Súd je preto povinný všetky dôkazy, ktoré vykonal vyhodnotiť a všetky tieto dôkazy sa musia stať
predmetom jeho hodnotenia a úvah. Starostlivo musí vždy prihliadať ku všetkému, čo vyšlo za konania

najavo. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri, ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

„Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti skúma súd, či boli dôkazy získané a vykonané
spôsobom zodpovedajúcim zákonu alebo či vykazujú v tomto smere vady k dôkazom, ktoré boli získané
alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi súd neprihliada. Hodnotením

dôkazov z hľadiska ich pravdivosti, súd dochádza k záveru ktoré skutočnosti, ktoré vyplývajú z dôkazov
sú pre rozhodnutie významné, ktoré možno považovať za pravdivé a ktoré nie. Vyhodnotiť dôkaz z
hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazov poskytovanej správy podľa
druhu dôkazného prostriedku. Pri dôkaze výpovedi svedka súd vyhodnocuje vierohodnosť výpovede s
prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania, k prejednávanej veci, aká je jehorozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočností, o ktorých
vypovedá vzhľadom k spôsobu reprodukcie tejto skutočnosti, ako aj k chovaniu pri výsluchu a k
poznatkommedziskalnýmnazáklade reprodukcietejtoskutočnostiakpoznatkomzískanýmnazáklade

hodnotenia iných dôkazov do akej miery je dôkaz výpovede svedka v súlade s inými dôkazmi, čím
odporuje, prípadne sa vzájomne dopĺňajú celkové posúdenie uvedených hľadísk, potom poskytuje záver
o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
33Cdo/1152, 1199/2002).

Správne vyhodnotil prvostupňový súd dôkazy predložené žalobcom a postupoval v súlade s

ustanovením § 132 O.s.p.

Niejemožné akceptovaťodvolacienámietky žalobcuspočívajúcevtom,žepredmetnýdlhniejesplatný
a že dôkazmi o jeho splatnosti ku dňu postúpenia pohľadávky zo dňa 24.03.2011 žalobca nedisponuje.
Predmetné tvrdenia žalobcu je možné hodnotiť ako neunesenie dôkazného bremena v tom smere, že
predmetný dlh uplatňovaný v tomto konaní nie je splatný a že pôvodný veriteľ - Slovenská sporiteľňa,
a.s. nevyhlásil predčasnú splatnosť celého dlhu.

Žalobcovi ako účastníkovi zmluvy o postúpení pohľadávok, na základe ktorej nadobudol aj predmetnú
pohľadávku vo vzťahu k žalovanej totiž nič nebránilo zabezpečiť si od postupcu, teda svojho právneho
predchodcu dôkazy o svojich tvrdeniach o splatnosti pohľadávky.

Dôkaznýmbremenomsarozumieprocesnázodpovednosťúčastníkakonaniazato,žezakonanianeboli
preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre

seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Ak teda žalobca v priebehu konania a po vznesenej námietke premlčania tvrdil, že nedošlo k ukončeniu
zmluvného vzťahu a ani nenastala splatnosť dlhu, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu
relevantnédôkazynapreukázanietejtoskutočnosti.Akteda existovali nazačiatkuavpriebehukonania
pred prvostupňovým súdom dôkazy na podporu pôvodných tvrdení žalobcu, že nastala splatnosť

dlhu a až následne tvrdil žalobca, že nenastala splatnosť dlhu, bolo jeho povinnosťou v konaní
označiť dôkazy na preukázanie svojho nového tvrdenia. Ani v odvolacom konaní sa nič nezmenilo na
skutkových zisteniach ohľadne splatnosti dlhu. Možno tak prijať záver, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, nemohol byť prijatý záver o pravdivosť jeho tvrdení po vznesenej námietke premlčania zo
strany vedľajšieho účastníka. Skutočnosť, že nenastala splatnosť dlhu zostala nepreukázaná a súd

nemohol prijať záver o pravdivosti tohto sporného tvrdenia žalobcu.

Pokiaľ žalobca podal žalobu 29.06.2012 na súde prvého stupňa, urobil tak zjavne po uplynutí zákonom
stanovenej premlčacej lehoty uvedenej v § 101 Občianskeho zákonníka, pričom v súlade s ustálenou
súdnou praxou je potrebné konštatovať, že v predmetnej veci je potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka ohľadom premlčacích lehôt platných vo vzťahu medzi účastníkmi, a to práve s

ohľadom na § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka.

Žalobca vo svojom odvolaní zastáva názor, že na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda o absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj
napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.

Odvolací súd v tejto súvislosti udáva, že nemali by byť žiadne pochybnosti, že spor vznikol zo

zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) aspotrebiteľom pri výkone jeho úverovej služby, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (B2C Business to
Consumer) a že sporný vzťah sa má posúdiť vo svetle cieľov smernice Rady 93/13 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (,,smernica“).

V čase vzniku zmluvy o úvere (18.05.2006) platila nasledujúca definícia typovej spotrebiteľskej
zmluvy (§ 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení novely vykonanej zákonom
365/2004 Z.z.). (1) Typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo
viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
(2) Typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú

nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu
predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2.
podmienky,ktorýmisapodmieňujepredajvýrobkualeboposkytnutieslužbypožiadavkou,abyspotrebiteľ
zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu;
b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie §

54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú
vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré
typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody.

Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,
a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva,

že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv,
zákonodarca by to explicitne upravil.

Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.
Sám zákonodarca napríklad pri spotrebiteľských úveroch, medzi ktoré patria aj úvery, neodkázal pri

odstúpení od zmluvy na úpravu Obchodného zákonníka, ale odkazovou poznámkou pod č. 19 pri § 5
zákona č. 258/2001 Z.z. odkázal na právnu úpravu v Občianskom zákonníku, aj keď za spotrebiteľské
úvery sa považujú aj úvery ako absolútne obchody a Obchodný zákonník má vlastnú úpravu odstúpenia
od zmluvy. Aj keď podľa legislatívnych pravidiel vlády nemajú odkazové poznámky normatívnu povahu,
uvedený odkaz zákonodarcu názory o absolútnej prednosti právnej úpravy obchodného práva na

spotrebiteľské úverové vzťahy relativizuje.

Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia úverových vzťahov právnu úpravu obsiahnutú
v Občianskom zákonníku Niektoré rozsudky pritom boli podrobené kontrole ústavnosti. Rozsudok
Krajského súdu v Prešove 6 Co 81/2012, obstál i v ústavnej rovine (ústavná sťažnosť proti tomuto
rozsudku bola odmietnutá uznesením Ústavného súdu SR I.ÚS 402/ 2013-10). Odvolací súd tak nemá

dôvod od týchto záverov sa odchyľovať. Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v
prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu
úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo/20/09,
rozsudok OS Banská Bystrica vo veci 61Cb/221/09).

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod a

anidôvodnosťaplikácieObchodnéhozákonníka.Odvolacísúdlenpripomína,žeprednosťmajúosobitnéustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského
práva vrátane ustanovení § 52 až § 54.

Prvostupňový súd uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v súlade

so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

Vo vzťahu k Dohode o uznaní záväzku a o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa
16. 10 2011 odvolací súd len poznamenáva. Súhlasí so záverom prvostupňového súdu, že Dohoda
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorá je podpísaná žalovanou má nepochybne
charakter predtlačenej formulárovej zmluvy, obsah ktorej nemohla žalovaná ovplyvniť, preto aj táto
dohoda má charakter spotrebiteľskej zmluvy, pretože bezprostredne nadväzuje na predchádzajúce

dojednania spotrebiteľského charakteru s právnym predchodcom žalobcu.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu
aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Podľa tohto ustanovenia je uznanie dlhu samostatným zabezpečovacím inštitútom a zakladá právnu

domnienku existencie dlhu v dobe uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Ustanovenie § 558 pre vznik domnienky trvania dlhu vyžaduje, aby ten, kto uznal premlčaný dlh o jeho
premlčaní vedel. Len vtedy platí domnienka existencie dlhu v dobe uznania, pokiaľ dlžník o premlčaní
nevedel, jeho uznanie dlhu tento právny následok nemá. Nezáleží na tom, či dlžník o premlčaní nevedel
z dôvodov neznalosti právnej úpravy premlčania alebo z dôvodov iných (skutkových).

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že obdobných prípadoch sa skonštatovala nekalosť
použitej obchodnej praktiky zo strany žalobcu pri predkladaní formuláru na predĺženie premlčacej lehoty
značne znevýhodňujúcej spotrebiteľa (porovnaj rozsudky Krajského súdu v Prešove 20Co/86/2012,
11Co/37/2012 zo dňa 7.6.2012, 3Co/53/ 2012 zo dňa 05. 12. 2012, 16Co/133 /2012 zo dňa 27. 09.
2012, 11Co/37/2012 zo dňa 07. 06. 2012) .

Odvolací súd považuje postup dodávateľa ako postup v rozpore s úrovňou osobitnej schopnosti a
starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi,
zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho
oblasti činnosti (nedostatok odbornej starostlivosti). Dohoda o splátkach je nepochybne formulár, ktorý
vopred pripravil veriteľ pre dlžníka obsahujúci viacero právnych vzťahov, napríklad jednostranné prejavy

uznania záväzku, prehlásenie o vedomosti o premlčaní dlhu a jeho o následkoch a dvojstranné právne
úkony o dohode o splátkach a dohode o uzavretí rozhodcovskej doložky. Skrytým cieľom je dosiahnutie
uznania záväzku a predĺženia premlčacej doby na uplatnenie nároku žalobcu.

Uznanie záväzku ako právny úkon je za uvedených okolností v rozpore s dobrými mravmi, a preto
absolútne neplatné (§ 39 O.z.).

Vo vzťahu k trovám konania vedľajšieho účastníka a k námietkam odvolateľa odvolací súd udáva.
Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka považuje
za neúčelne vynaložené, pretože vedľajší účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný
poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach a na priznanie náhrady trov
konania teda nie sú splnené podmienky v zmysle §142 O.s.p., a to najmä účelnosť vynaložených trov

konania.

Táto argumentácia je zjavne nepresvedčivá a naráža aj na základné princípy občianskeho súdneho
konania. Predovšetkým žalobca neuviedol jediný rozumný dôvod, prečo práve tento typ právnickej
osobymábyťvylúčenýzprávanaprávnezastúpenieadvokátomanietnatooporyvžiadnomustanovenívšeobecne záväzného právneho predpisu. Túto argumentáciu nepodporuje ani judikatúra Súdneho
dvora Európskej únie, ktorá naopak nevidí žiadny dôvod na poskytnutie právnej ochrany aj právnickej
osobe „Zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v článku 47 Charty základných práv Európskej

únie, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické osoby, a pomoc
poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania alebo
zastupovanie advokátom“ ( porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-279/09).

Ak by súd mal odvolací súd prijať argumentáciu žalobcu, tak potom vzhľadom na jeho nepochybne
profesionálne vymáhanie pohľadávok by sa malo to isté pravidlo aplikovať na neho samotného. Aj

jeho právne zastúpenie by sa javilo nadbytočné a zbytočné navyšujúce trovy konania. Argument o
navyšovaní trov zjavne neobstojí.

Každý účastník musí počítať s tým, že v súdnom konaní môže neuspieť a najtypickejším negatívnym
následkom v takomto prípade je aj náhrada trov konania protistrane, ale aj na jej podporu vedľajšiemu
účastníkovi. Niet dôvodu na výnimku u profesionálnych právnických osôb zaoberajúcich sa vymáhaním
pohľadávok.

Aktivity vedľajšieho účastníka evidentne súvisia s ochranou spotrebiteľa a aj v predmetnej veci je
zjavné, že žalovaný spotrebiteľ by musel čeliť žalobe profesionála pri vymáhaní pohľadávok naviac
zastúpeného advokátom.

Ochrana spotrebiteľa súvisí s kvalitou života a jej podoby môžu byť rozmanité. Nemusí ísť výlučne
o agendu neprijateľných podmienok (smernica Rady 93/13 EHS), či nekalých obchodných praktík

(smernica EP 2005/29), ale o celú škálu rozmanitých vzťahov dopadajúcich na bežných ľudí. To platí
aj pre zbytočné odkladanie uplatňovania práva s výrazným časovým odstupom, ktoré je spájané aj s
rizikom jeho premlčania. Nie je nič výnimočné, že s odstupom času má spotrebiteľ zhoršené podmienky
obrany, sťažuje sa dôkazná situácia, a preto aj obrana námietkou premlčania je dôležitá a má svoj
význam.

Zákonodarca v § 137 O.s.p. explicitne u právnických osôb zaoberajúcich sa kolektívnou ochranou
práv zvýraznil v rámci indikatívneho výpočtu trov konania aj výdavky takejto osoby. Z dôvodovej
správy ,,Navrhovaná právna úprava bude dopadať aj na ďalšie právnické osoby, ktoré sú v súlade
s právnymi aktmi Európskej únie aktívne legitimované na kolektívnu ochranu zákonom chránených
záujmov, napr. vo sfére ochrany pred diskrimináciou, alebo vo sfére kolektívnej ochrany práv

spotrebiteľa. V týchto prípadoch budú osobitnými predpismi napr. zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon), zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 82/2005
Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Navrhovaná právna úprava bude predstavovať aj
výrazný príspevok ku kolektívnej ochrane práv osôb“. Niet dôvodu na výnimku ani v prípade vedľajšieho

účastníka.

Občiansky súdny poriadok v ust. § 24 a nasl. umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní
zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Občiansky súdny poriadok vo
svojich ustanoveniach pritom nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý uplatňovať svoje záujmy v
konanípredsúdomsanemoholdaťzastúpiťzástupcomaabylenztohtodôvodumunemalabyťpriznaná

náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. U právnických osôb zameraných na
kolektívnu ochranu práv môže ísť o rôzne záujmové zameranie a dokonca špecializáciu (napr. bytové
spotrebiteľské veci, finančný trh a iné). Služba advokáta je pochopiteľná a logická, pretože úspech
v súdnom konaní je determinovaný nielen tým, kto a aké právo má (hmotnoprávny aspekt), ale aj
schopnosťou toto právo uplatniť (procesnoprávny aspekt). Náklady s tým spojené sú v zásade účelné.

Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v
konaní advokátom. Odvolacie námietky žalobcu sú neopodstatnené.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v jeho napadnutých výrokoch ako vecne správny
potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.), vrátane správneho výroku o trovách konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

V odvolacom konaní bol úspešný vedľajší účastník na strane žalovanej, ktorý ma právo na náhradu trov
odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Trovy odvolacieho konania vedľajšieho účastníka
pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu), a to:
tarifná odmena 71,37 Eur (§ 10 ods. 1 v spojení s § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. pri
tarifnej hodnote veci 1.576,69 Eur) + 8,04 Eur režijný paušál + 15,88 Eur 20 % DPH. Žalobca je preto

povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej trovy odvolacieho konania pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia v celkovej výške 95,29 Eur, a to na účet jeho právneho zástupcu JUDr.
Ambróza Motyku v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3: 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.757/2004 Z.z o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.