Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/622/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212441
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6912212441.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36
864 421, proti odporcovi Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
13C/117/2012 - 28 zo dňa 04. 02. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť mu škodu vo výške 175 € ako majetkovú škodu a sumu 331,92 € ako
nemajetkovú ujmu, všetko titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Rimavská Sobota.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že navrhovateľ svoj nárok na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje v dôsledku nečinnosti exekučného súdu, ktorý o jeho návrhu na
zmenu exekútora nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. Okresný súd však vykonal dokazovanie
oboznámenímsasexekučnýmspisomOkresnéhosúdu RimavskáSobota sp.zn.1Er/2006/2006,podľa
ktorého mal za preukázané, že návrh oprávneného na zmenu exekútora bol okresnému súdu doručený
dňa 02. 11. 2009. Následne okresný súd (exekučný súd) rozhodoval, a to dňa 13. 11. 2009 uznesením o
námietkach povinného tak, že ich zamietol a až následne dňa 05. 05. 2010 vydal uznesenie o vyhovení

návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Vzhľadom na povahu úkonu, ktorým bolo rozhodovanie
súdu o návrhu oprávneného na zmenu exekútora, ktorý úkon podľa názoru súdu vyžaduje aj osobitnú
právnu úvahu zo strany súdu, nie je možné konštatovať, že by v konaní exekučného súdu došlo k
zbytočným prieťahom v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu. Súd prihliadol aj na okolnosti, za
ktorých k tvrdenej ujme navrhovateľa malo dôjsť, keď konštatoval, že v období, keď bol podávaný
návrh na zmenu súdneho exekútora navrhovateľom boli na exekučný súd zo strany navrhovateľa
postupne podávané hromadné podania v zmysle Exekučného poriadku v iných exekučných veciach

- a to v počtoch výrazne negatívne ovplyvňujúcich plynulé vybavovanie exekučnej agendy tamojším
súdom v zákonom stanovených lehotách, pričom následkom toho došlo k mimoriadnej zaťaženosti tohto
exekučného súdu.Naviac, okresný súd poukázal i na tú skutočnosť, že nemal v konaní preukázané, že by na strane
navrhovateľa v dôsledku ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo ku
škode, či akejkoľvek nemajetkovej ujme a za týmto účelom navrhovateľ neposkytol súdu žiadne dôkazy,

teda nepreukázal, o akú konkrétnu hodnotu sa zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s porušením
právnej povinnosti zo strany odporcu v konkrétnej exekučnej veci, resp. nepreukázal, akú hodnotu
mohol získať, keby ku porušeniu tejto povinnosti nebolo došlo. Navrhovateľ ani žiadnym spôsobom
nekonkretizoval, či si voči odporcovi uplatňuje škodu v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku.
Nepreukázal ani dôvodnosť žalovanej výšky škody spočívajúcej vo výdavkoch "vo veci správy a

vymáhania svojej pohľadávky" v konkrétnej exekučnej veci, teda že ku vzniku ním žalovanej škody v tejto
exekučnej veci vôbec došlo, ale ani existenciu bezprostredného a priameho vzťahu medzi porušením
právnej povinnosti zo strany odporcu a vznikom tvrdenej škody. Okresný súd poukázal aj na to, že
výdavky navrhovateľa spojené s pracovnými výkonmi zamestnancov pomocou informačného systému,
udržiavanie a správa informačného systému, administrácia listín a komunikácia s exekútorom sú takými
výdavkami, ktoré museli navrhovateľovi vznikať v priebehu predmetného exekučného konania bez

ohľadu na porušenie právnej povinnosti exekučným súdom v tomto konaní. Na záver konštatoval, že
poškodený, pokiaľ je ním právnická osoba, musí v konaní preukázať, aké závažné následky vznikli v jeho
pracovnej (podnikateľskej) oblasti, a to v bezprostrednej (nie len tvrdenej a predpokladanej) príčinnej
súvislosti s porušením právnej povinnosti orgánom verejnej moci, avšak navrhovateľ existenciu takýchto
závažných následkov nepreukázal. V predmetnej exekučnej veci bol výkonom exekúcie poverený JUDr.

Jozef Ďurica, ktorý až do rozhodnutia o zmene exekútora bol povinný aj naďalej si plniť svoje povinnosti
z titulu jeho funkcie a z toho dôvodu v exekúcii riadne pokračovať vykonávaním všetkých potrebných
úkonov. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote o zmene exekútora nemohlo dôjsť k
vzniku
žiadnej materiálnej škody, a pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky,

na ktorú mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity podania.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie

navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., súčasne v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O. s. p., keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal i to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doposiaľ neboli uplatnené
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne

namietal, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a jeho právneho zástupcu, napriek tomu, že
požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými
dôvodmi. Okresný súd nemohol podľa neho postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p., a ak tak urobil, odňal
mu tým právo na konanie pred súdom. Dôvodom pre prerušenie konania, ako aj skutočnosť, aby bolo
nariadené pojednávanie zrušené bola najmä okolnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom

súdneho managmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V konaní
bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad, pričom ústne pojednávanie
vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. V dôsledku

jeho neprítomnosti na pojednávaní, napriek tomu, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na
pojednávaní, sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa teda nemal
možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, v dôsledku čoho
došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu

možnosti konať pred súdom. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd rozhodol bez toho, aby mu
umožnil, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. Naviac, navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení.

Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jeho tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel

jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Uvedené sa týka i
dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite

odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý súdny proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak
okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného

súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého

množstva typových podaní navrhovateľom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
16NcC/324/2012-8 zo dňa 11. 10. 2012, že zákonná sudkyňa JUDr. Martina Koreňová nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený
súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo
subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv

na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou zaoberal, ak z
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený sudca, ide o
samostatný odvolací dôvod v zmysle § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. a navrhovateľ tento dôvod v odvolaní
uplatnil. Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:

Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom

priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri
výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle

spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).

Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva
svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne
JUDr. Martiny Koreňovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 16NcC/324/2012-8 zo dňa 11. 10. 2012 nebola zákonná sudkyňa JUDr.
Martina Koreňová vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Rimavská

Sobota pod sp. zn. 13C/117/2012, pretože nebola zákonnou sudkyňou v exekučnej veci, resp. v konaní
exekučného súdu, z ktorého postupu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací
súd opätovne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011,
v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania
a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť

navrhovateľovi spôsobená škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013).
Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá
sa mala týkať práve uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16NcC/324/2012, napriek

tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom
inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd
v konaní o sťažnosti navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo
a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo
dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti

uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľky odmietol
pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné
dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, ako sú už posúdené Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, navrhovateľ v
odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania

tvrdenej navrhovateľom zo stany okresného súdu nedošlo.

Neobstojí ani ďalšia námietka navrhovateľa, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho
právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania

o otázke nestrannosti sudcu. Navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podal odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Uvedené tvrdenie je v rozpore s
obsahom spisu, z ktorého jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ nepodal žiaden návrh na prerušenie
konania,oktorombyokresnýsúdnerozhodol,resp.malrozhodnúť.Nepravdivýmjetaktiežjehotvrdenie,

že okresný súd ignoroval jeho žiadosť na zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu, ak z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žiadny takýto návrh na zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu navrhovateľom podaný nebol.

Ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa uvedené v odvolaní, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti

postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p. nie je pravdivé. Okresný súd vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa ust. § 115a ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že v súdenej veci ide o drobný spor (§ 115a
ods. 2 O. s. p.). Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia výslovne uviedol: „vzhľadom k tomu, že v danom
prípade ide o konanie, v ktorom si navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi zaplatenie majetkovej škody anemajetkovej ujmy, ktorého hodnota neprevyšuje sumu 1.000 €, ide o drobný spor, preto súd vo veci
nenariadil pojednávanie a dňa 04. 02. 2014 vo veci verejne vyhlásil rozsudok.“

Podľa § 115a ods. 2 O. s. p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Podľa
ust. § 200ea ods. 1 O. s. p., ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1.000 €, od toho
okamihu ide o drobný spor. V súdenej veci si navrhovateľ uplatňoval zaplatenie majetkovej škody v
sume 175 € a nemajetkovej ujmy v sume 331,92 €. Nepochybne preto ide o drobný spor a okresný súd
postupoval zákonným spôsobom, ak v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. oznámil miesto a čas verejného

vyhláseniarozsudkunaúradnejtabulisúduvlehotenajmenej5dnípredjehovyhlásením(viďoznámenie
o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku zo dňa 09. 01. 2014 na č. l. 26 spisu). Okresný súd
preto účastníka konania - navrhovateľa upovedomil zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku, žiadnym spôsobom mu neodňal možnosť konať pred súdom a zo strany
okresného súdu k navrhovateľom namietanej procesnej vade konania nedošlo. Ani odvolací súd na
prejednanie odvolania navrhovateľa proti rozhodnutiu vo veci samej nenariadil pojednávanie v zmysle

§ 214 ods. 1 písm. b) O. s. p., nakoľko napriek tomu, že súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O. s.
p. bez nariadenia pojednávania, nie je vo veci samej potrebné zopakovať, ale ani doplniť dokazovanie.
Nemožnoaleopomenúťanito,žesámnavrhovateľvnávrhuaanivrámciodvolaciehokonanianeoznačil
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ani nenavrhol ich vykonanie, prípadne konkrétne nenamieta,
ktoré dôkazy v jeho prospech vykonané neboli.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Z ust. § 44 ods. 1 O. s. p. vyplýva účastníkovi, ako

aj ich zástupcom právo nazerať do súdneho spisu, robiť si z nich výpisky, odpisy a fotokópie alebo
požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov. Ide o procesné oprávnenie účastníka
konania.Využitímuvedenéhoprocesnéhooprávneniamalanavrhovateľkamožnosťvdostatočnomčase
a dostatočným spôsobom uplatniť svoje procesné práva za účelom vyjadrenia sa k dôkazom a ovplyvniť
tak súdne konanie.

Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia naviac vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne
oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Rimavská Sobota, sp.zn. 1Er/2006/2006, ktorý
dôkaz ako jediný výslovne žiadal aj navrhovateľ a ktorý spis bol i v rámci exekučného konania k dispozícii
navrhovateľovi, ako oprávnenému. Sám navrhovateľ práve vychádzajúc z obsahu tohto exekučného

spisu vychádzal aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odvolací
súd preto opätovne zdôrazňuje, že v prípade, ak by navrhovateľ využil svoje vyššie uvedené práva,
mal by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedeným exekučným spisom, ako aj písomným podaním
odporcu, adekvátne naň včas reagovať pred rozhodnutím vo veci samej. Okresný súd neporušil právo
navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale

ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov

konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sariadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

Keďže odvolací súd má za to, že navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom,resp.jehoprávonakontradiktórnysúdnyprocesasúčasnevovecirozhodolzákonnýanestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie

nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej lehote. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci k
prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a zároveň poukázal na to,

že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by na jeho strane došlo v dôsledku ním tvrdeného
nesprávneho úradného postupu k vzniku škody a nemajetkovej ujmy. Taktiež konštatoval neexistenciu
bezprostredného a priameho vzťahu medzi prípadným porušením právnej povinnosti zo strany odporcu
a vznikom tvrdenej škody, či tvrdenej nemajetkovej ujmy.

Právny záver okresného súdu, že dĺžka exekučného konania od doručenia návrhu na zmenu súdneho
exekútora do vydania rozhodnutia, ktorým bolo jeho žiadosti vyhovené, nie je takej povahy, aby bolo
možné v danej veci vysloviť porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, považuje odvolací súd za správny.

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania za nesprávny úradný postup okresného súdu označil
nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov. V prejednávanej veci bolo zistené, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora došlo po 6
mesiacochodpodanianávrhunazmenuexekútoraOkresnémusúduRimavskáSobota,keďtátožiadosť
bola doručená dňa 02. 11. 2009. K vydaniu rozhodnutia, ktorým došlo k zmene súdneho exekútora,

resp. bolo vyhovené návrhu na zmenu súdneho exekútora, došlo dňa 05. 05. 2010. Nemožno však
opomenúť, že v čase po podaní tohto návrhu exekučný súd musel prioritne rozhodnúť o námietkach
povinného, o ktorých rozhodol dňa 13.11.2009, tak, že ich zamietol. Následne zisťoval pobyt povinného
za účelom účinného doručenia tohto uznesenia. Naviac, exekučný súd po podaní návrhu oprávneného
na zmenu exekútora je povinný realizovať postup v zmysle § 44 Exekučného poriadku, teda vyzvať

exekútora na predloženie spisu, ako aj vyčíslenie trov konania. Súdny exekútor predložil vyúčtovanie
trov až 24.05.2010. Odvolací súd zdôrazňuje, že účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie aj v prípade zmeny exekútora zostávajú zachované, a to bez ohľadu na skutočnosť, či došlo
k zmene súdneho exekútora a kedy k uvedenej zmene došlo.

Dôležité je však posúdenie, či je možné vyhodnotiť, že ak k vydaniu tohto rozhodnutia došlo po 6
mesiacoch od podania žiadosti, či konal okresný súd neprimerane dlho a spôsobil tým prieťahy v konaní.
Aj odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v trvaní viac ako 6
mesiacov nie je neprimeraná, najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému
ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával žiadosti o

udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd
väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním
na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým
odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné považovať za plne akceptovateľnú.
Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa

ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp.
právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov
sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr. I. ÚS 42/01). V prejednávanom prípade nedošlo k
žiadnym prieťahom v konaní zo strany exekučného súdu a vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia po 6 mesiacoch od doručenia tejto žiadosti na exekučný súd je v súlade s právom
navrhovateľa na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov.Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o

porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod
termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť
alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva

zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v
danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých

troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho
úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej
ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z
predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom

konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom. Napriek tomu, okresný súd sa vecne správne vysporiadal aj s otázkou vzniku navrhovateľom
tvrdenej škody a nemajetkovej ujmy, ak nemal za preukázaný jej vznik a ani príčinnú súvislosť medzi
prípadným nesprávnym úradným postupom a škodou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

podrobné odôvodnenie okresného súdu na strane 3. a 4., na ktoré v podrobnostiach podľa § 219 ods.
2 O. s. p. odkazuje. Odvolací súd sa preto stotožňuje i s právnym záverom okresného súdu, podľa
ktorého na strane navrhovateľa nedošlo ku vzniku škody, a ani k nemajetkovej ujme, pričom navrhovateľ
nepreukázal ani existenciu bezprostredného a priameho vzťahu medzi ním tvrdeným porušením právnej
povinnosti zo strany odporcu a vznikom škody a nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne

zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré

nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o
náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu
v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust.§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní.. Odporca si napriek úspechu vodvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, tieto mu zo spisu nevyplývajú, preto
mu odvolací súd ich náhradu nepriznal.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.