Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 29, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/36/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5909203004
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5909203004.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Quehenberger Logistics SVK a.s., so sídlom Mostová 34, 034 01 Ružomberok, IČO: 36 384 551,
zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Augustínom Tomášom, advokátom, so sídlom H. XX, XXX XX
K., proti žalovanému: UNISWAP 60 Kft, Kertész u. 24, Hatvan, Hungary, IČO: 19 641 107, zastúpenému
právnym zástupcom Dr. Bánkuti Gábor, advokát, so sídlom V. u. XX/A., XXXX S., Hungary, v konaní o
zaplatenie sumy 1.497,55 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Ružomberok č.k. 1Cb/14/2009-242 zo dňa 12.09.2012

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 1Cb/14/2009-242 zo dňa 12.09.2012 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 95,01 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu
JUDr. Agustína Tomáša, advokáta, so sídlom H. XX, XXX XX K..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
1.497,55 Eur spolu s 5 % p.a. úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 05.01.2009 do zaplatenia, to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 897,13 Eur z
titulu trov právneho zastúpenia a z titulu zaplateného súdneho poplatku za podaný návrh sumu 89,50
Eur, ktoré trovy právneho zastúpenia je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu a

zaplatený súdny poplatok na účet žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 617 ods. 1 Obchodného zákonníka zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ"), § 621 OBZ, § 622 ods. 1 OBZ, § 622 ods. 2 písm. a) až c) OBZ,
§ 629 OBZ, vyhláška č. 11 z roku 1975 ministra zahraničných vecí o Dohovore o prepravnej zmluve
v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (ďalej len CMR), článok 17 bod 2 CMR, článok 18 bod 1
CMR, článok 17 bod 4 CMR, článok 25 bod 1 MCR, § 324 OBZ, § 340 ods. 1, 2 OBZ, § 365 OBZ, §
369 ods. 1 OBZ, okresný súd žalobe vyhovel. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 15.06.2009

žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podal návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu
pre zaplatenie sumy 1.497,55 Eur, ktorá pohľadávka sa týkala poškodenia tovaru počas jeho prepravy
v dňoch 18. až 19.09.2008. Po odstránení vád podania Okresný súd Ružomberok dňa 13.07.2009
vydal pod sp.zn. lCb/14/2009 európsky platobný rozkaz a týmto platobným rozkazom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.497,55 Eur spolu s 5 % p.a. úrokom od 05.01.2009 až do jeho zaplatenia,
ako aj trovy konania v celkovej výške 275,90 Eur. Proti európskemu platobnému rozkazu podal žalovaný
odpor, po doručení ktorého právny zástupca žalobcu požiadal o pokračovanie v konaní.Okresný súd Ružomberok vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, cestou dožiadaného súdu v
právnej pomoci vypočul svedkov, ktorých vypočutie navrhol žalovaný a oboznámil sa s listinnými
dôkazmi. Žalobca po skutkovej stránke uplatnený nárok odôvodnil tým, že pri preprave tovaru došlo

k jeho poškodeniu, čo bolo zistené pri vykládke tovaru. Keďže Mondi SCP a.s. holding si nemôže
dovoliť poškodiť svoje dobré meno a konečný odberateľ odmietol poškodenú zásielku prevziať, vystavil
dobropis, z ktorého odpočítal hodnotu výmetu (cena za zberový papier), keď celková škoda potom
predstavovala 1.497,55 Eur. Jeho odberateľ, spoločnosť Budapest Papír Kft, im vystavil faktúru, ktorú
oni spoločnosti Mondi SCP a.s uhradili, čím im vznikla škoda, ktorej zaplatenia sa domáhali na okresnom

súde. Žalobca poukázal na článok 2 a článok 12 Dohody o spolupráci a takisto na článok 17 Dohovoru
o prepravných zmluvách v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (ďalej „CMR"), ktorú ratifikovala
Maďarská republika, a vzhľadom k tomu, že išlo o objektívnu zodpovednosť prepravcu za škodu, ktorá
objektívne bola preukázaná, bol nárok žalobcu v celom rozsahu daný. Žalobca tiež poukázal na článok
37 CMR, ktorý upravuje nároky dopravcu, ktorý zaplatil náhradu škody a má nárok na ich úhradu.
Príčinou vzniku škody bolo zlé naloženie tovaru, jeho následné zlé rozloženie v kamióne a nezaistenie

tovaru a z toho vzniknuté poškodenie, čo bolo v priamej príčinnej súvislosti.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný prostredníctvom svojho
právneho zástupcu uviedol, že príčinou vzniku škody bol nesprávne zabalený tovar, ktorú skutočnosť
nemal možnosť zistiť. Navyše pri vykládke tovaru nebola spísaná žiadna zápisnica, ktorá by
preukazovala výšku spôsobenej škody a vzhľadom k týmto chýbajúcim dokladom nebolo možné sa

uspokojiť s tvrdením žalobcu. Po zmene právneho zástupcu žalovaného žalovaným žalovaný navrhol,
že žalobcovi postúpi svoje pohľadávky, ktoré má voči spoločnostiam na území Slovenskej republiky
a takouto formou je možné uhradiť pohľadávku. Podľa nového právneho zástupcu žalovaného bola
zásielka poškodená už pri manipulácii s vysokozdvižným vozíkom pri nakladaní tovaru, a keďže došlo k
takémutopoškodeniu,chybamuselanastaťužpribaleníprepravovanejzásielky.Vzmyslečlánku17bod

4 písm. b) CMR bol tovar jednoznačne zle zabalený, pričom vodič, ktorý prepravu vykonával, oznámil
poistnú udalosť v poisťovni Allianz Hungaria, ktorá si dala vypracovať znalecký posudok, z ktorého
vyplynulo, že rozsah poškodenia bol vo výške cca 50.000 HUF, z ktorého dôvodu podľa žalovaného
nebolo možné požadovať náhradu za spôsobenú škodu, aká bola žalobcom požadovaná.

CestouprávnejpomociokresnývykonalvýsluchsvedkaJ.K.,ktorýpredmaďarskýmsúdomuviedol,žez

vyjadrenia vodiča (ktorá skutočnosť sa aj dostala do zápisnice o poškodení tovaru) malo ku škode dôjsť
tým spôsobom, že pri nakladaní sa mohlo stať, že vidly vysokozdvižného vozíka poškodili tovar na dvoch
paletách. Svedok uviedol, že nie celkom dobre tomu rozumel, prečo potom vodič hneď pri nakládke túto
skutočnosť neoznámil odosielateľovi, pričom potvrdil, že pri vykládke tovaru a pri ohliadke poškodenej
zásielky bol prítomný. Škoda „sa mala sťahovať" na tovar z dvoch europaliet, ktorý sa „rozšmykol"

a papiere boli rozhádzané v nákladnom priestore motorového vozidla a oni ich kvalifikovali
ako nepredajné, ktorú skutočnosť Mondi SCP, a.s. akceptovala a hodnota týchto dvoch paliet bola
stornovaná. Výsluch ďalšieho svedka, ktorého vypočutie navrhoval žalovaný, sa nepodarilo zrealizovať,
nakoľko podľa údajov, ktoré uviedol žalovaný, sa ho nepodarilo predvolať a následne vypočuť. Táto
skutočnosť potom okresný súd viedla aj k tomu, že návrh na vypočutie ďalších svedkov prostredníctvom

právnej pomoci zamietol, nakoľko žalovaný a jeho právny zástupca mali dostatok času a priestoru,
aby dožiadanému súdu oznámili skutočné údaje týkajúce sa nimi navrhnutých svedkov a vykonávanie
ďalších dôkazov už potom konajúci Okresný súd Ružomberok považoval za nadbytočné vo svetle iných
dôkazov, ktoré boli pred okresným súdom vykonané.

V rámci dokazovania sa okresný súd oboznámil s objednávkou na prepravu č. 282124230 zo dňa

16.09.2008 s dátumom nakládky dňa 18.09.2008 a dátumom vykládky dňa 19.09.2008, cena za
prepravu bola dohodnutá na výšku 390 Eur bez dane so splatnosťou 50 dní, súčasťou „objednávky
boli všeobecné obchodné podmienky; okresný súd sa tiež oboznámil" s prepravným „listom CMR
NB 63183 8 zo dňa 18.09.2008, NB 631839 zo dňa 18.09.2008, s faktúrou UN213/2008/V na sumu
390 Eur, ktorou odporca UNISWAP 60 Kft vyúčtoval právnemu predchodcovi navrhovateľa spoločnosti

LOGWIN ROAD + RAIL SLOVAKIA, a.s., hodnotu prepravy, so zápisnicou o škode zo dňa 19.09.2008,
s oznámením o výške škody zo dňa 05.01.2009 na sumu 1.497,55 Eur, s výpočtom k reklamácii" s
fotografiou rozsahu poškodenia naloženého tovaru, s výzvou na zaplatenie dlžnej sumy, s pokusom ozmier zo dňa 18.03.2009. Okresným súdom bolo ustálené, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že došlo
medzi nimi k uzavretiu zmluvy o preprave veci v zmysle § 610 a nasl. OBZ, podľa ktorého
zmluvou o preprave veci sa dopravca zaväzuje odosielateľovi, že prepraví vec (zásielku) z

určitého miesta (miesto odoslania) do určitého iného miesta (miesto určenia) a odosielateľ sa zaväzuje
zaplatiť mu za to odplatu (prepravné). Okresný súd konštatoval, že z celkového množstva tovaru daného
na prepravu - 10,22 ton - došlo k poškodeniu dvoch paliet v celkovej váhe 1,022 ton v hodnote 1.825,12
Eur. Táto cena bola odberateľom Mondi SCP, a.s. dobropisovaná konečnému zákazníkovi, keď vrátený
tovar Mondi SCP, a.s spracoval ako výmet v hodnote 327,57 Eur. Po odpočítaní uvedenej sumy od ceny

poškodeného tovaru (1.825,12 - 327,57 Eur), celková výška škody, ktorá vznikla žalobcovi na preprave,
predstavovala čiastku 1.497,55 Eur.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že dôkazné bremeno na preukázanie,
že prepravca ani pri vynaložení maximálne možnej miery opatrnosti nemohol zabrániť vzniku škody,
prislúcha žalovanému. Dôkazy, ktoré boli vykonané v konaní pred okresným súdom, nasvedčovali
však tomu, že tovar bol naložený v poriadku. Z vyjadrenia účastníkov a z vyjadrenia svedka pred

dožiadaným súdom vyplynuli skutočnosti, ktoré by potencionálne mohli nasvedčovať podozreniu, že pri
nakládke mohlo dôjsť k poškodeniu prepravovaného tovaru, bolo však povinnosťou vodiča takýto tovar
odmietnuť prevziať na prepravu a spísať o tom príslušný záznam. To sa však nestalo, naopak, žalovaný
za prepravu prijal úhradu v zmysle uzavretej zmluvy o preprave veci. Na zodpovednosti žalovaného
za škodu spôsobenú na prepravenom tovare nič nemení ani plnenie zo strany poisťovne „Allianz

HU", keď ako vyplynulo z vyjadrenia zástupcu žalobcu, poistné plnenie, v rozsahu, v ktorom žalovaný
čiastočneuznalopodstatnenosťnárokužalobcu,muvôbecnebolopoukázané.Tietoskutočnostiokresný
súd viedli k dostatočne odôvodnenému a právne podloženému záveru o tom, že nárok žalobcu na
zaplatenie žalovanej čiastky bol v celom rozsahu dôvodný, keď táto suma predstavovala sumu, ktorú
on svojmu konečnému odberateľovi dobropisoval a Mondi SCP, a.s. ju žalobcovi uhradil, čím mu vznikla

v tomto rozsahu škoda. Na výzvu uhradiť škodu žalovaný nereagoval, dostal sa so svojím plnením do
omeškania, preto okresný súd priznal žalobcovi aj 5 % ročný úrok z omeškania zo žalovanej sumy, a to
ododňanasledujúcehopomárnomuplynutívýzvynaplnenie,tedaododňa05.01.2009aždozaplatenia.
O trovách prvostupňového konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol,

že žalobca uzatvoril so žalovaným zmluvu o preprave, na základe ktorej mal žalovaný prepraviť tovar
na Slovensko. Nakládka sa uskutočnila 18.09.2008 a vykládka 19.09.2008. „Z množstva tovaru 10,2
tony na dvoch paletách - na ktorých bolo naložených spolu 1.022 ton tovaru - bolo balenie poškodené".
Dôsledkom poškodenia sa tovar do určitej miery rozhádzal. V spore pre odškodnenie prvostupňový súd
dal za pravdu žalobcovi a žalovaného zaviazal na zaplatenie vzniknutej škody na preprave a to 1.497,55

Eur, ďalej náklady konania 897,13 Eur a náklady právneho zastúpenia 89,50 Eur. Podľa žalovaného
prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil dôkazy. Zodpovednosť žalovaného zakladal na tom, že pri
vzniku poškodenia mal odmietnuť naložiť tovar a mal dať spísať zápisnicu. V tejto súvislosti uviedol, že
žalobca zas v čase vykládky zabudol na spísanie zápisnice. Tie dva záväzky spolu úzko súvisia, keďže
požiadavka plnenia podľa zmluvy je spolupráca medzi stranami. V prípade, že žalovaný spravil chybu

pri nakládke tým, že zabudol na zápisnicu, v čom spravil chybu aj „navrhovateľ" pri vykládke, „na to sa
nemôže odvolávať v konaní".

Žalovaný v odvolaní vyjadril svoj nesúhlas s mierou zistenej škody, namietal, že okresný súd pri tomto
bode neprihliadal na znalecký posudok, ktorý zaslala poisťovňa „Allianz Hungaria Biztosító," v ktorom
ako hodnota škody bola zistená vo výške 50.000.- Ft." Okresný súd ohľadne toho ani „námatkovo"

nepreskúmal, ako sa môže v takej veľkej miere odlíšiť požiadavka žalobcu od sumy, ktorú určil znalec.
Okresný súd pochybil podľa žalovaného v prospech žalobcu, keď si nevšimol tú skutočnosť, že žalobca
sa ani nepokúsil o zachránenie poškodeného tovaru, ale ho spracoval na papierový odpad, čím získal
len malú časť hodnoty tovaru. Podľa žalovaného mal okresný súd podrobne zistiť dôvod spomínaného
rozdielu hodnoty, veď aj v prípade prípadnej zodpovednosti žalovaného môže byť tento zaviazaný na

napravenie škody, ktorá sa skutočne stala a dá sa dokázať.V odvolaní žalovaný uviedol, že okresný súd neprešetril tie okolnosti, prečo boli poškodené len
spomínané dve palety. Podľa žalovaného počas prepravy v prvom rade tak môže dôjsť k poškodeniu,
že toto spôsobia chyby v technike riadenia. V tomto prípade na uloženie tovaru pôsobia vo väčšine

prípadov negatívne vplyvy, čo by v prejednávanej veci znamenalo, že sa poškodí tovar nielen na dvoch
paletách, ale na viacerých, prípadne celý tovar. Ak by v ostatnom tovare však nenastalo
„pokazenie uloženia (chyba v uložení)", na balení by mohli rôzne deformácie potvrdiť chybu prepravcu,
avšak ostatné palety zostali nepoškodené. Podľa žalovaného sa nedá prijať argumentácia okresného
súdu, že palety neboli vhodne pripevnené, pretože v takom prípade by sa mohlo očakávať, že sa tovar

„rozšmykne" aj z viacerých paliet. Žalovaný prepravoval spomínaný tovar podľa obvyklého prepravného
konania. Škoda teda mohla vzniknúť výlučne pri nakládke a to tak, že vysokozdvižný vozík svojimi
vidlami poškodil balenie. Kompetencia vodičov prepravy je pri nakládkach taká, že usmerňuje osoby,
ktoré nakládku vykonávajú. V prípade, že tovar sa nepoškodil pri začatí nakládky, ani počas nej sa
viditeľne nepoškodil, nemôže sa od neho očakávať aby spoznal vážnosť vzniknutých zmien na balení.
Balenie totiž nevykonával on, nemá vedomosť ani o kvalite baliaceho materiálu, tak nemožno u neho

predpokladať vedomosť o vzniku škody. Podľa žalovaného vznik škody nastal pri nakladaní, avšak
okresný súd toto ani meritórne nepreskúmal. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušil a aby prihliadol na žalovaným uvedené okolnosti a oslobodil žalovaného od
povinnosti uhradenia škody. „Škoda vznikla výlučne pri nakladaní tovaru prostredníctvom nakladajúceho
pracovníka, a to takým spôsobom, že „viditeľnostné" schopnosti prepravcu nemohli predpokladať neskôr

vzniknutú škodu".

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní jeho právneho zástupcu,
ktorý zdôraznil, že v odvolaní sú uvedené zrejmé nesprávnosti, napríklad pokiaľ ide miesto nakládky,
„o rozhodnutie o trovách konania, kde sú zamenené trovy právneho zastúpenia so súdnym poplatkom
atď". Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, keď uvádzal, že

dopravca mal odmietnuť vykonanie prepravy, ak tovar bol poškodený už pri naložení alebo to mal uviesť
do zápisnice a argumentoval tým, že žalovaný tiež nespísal zápisnicu pri vykládke, preto sa na to
nemôže odvolávať v konaní. Tieto tvrdenia žalovaného boli však v rozpore s platnou právnou úpravou
a preto ich bolo potrebné považovať za irelevantné. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru CMR, dopravca pri
prevzatí zásielky na prepravu preskúma a) správnosť údajov v nákladnom liste o počte kusov a o ich

značkách a číslach, b) zjavný stav zásielky a jej obalu. „Podľa ods. 2 citovaného čl. 8, ak dopravca nemá
vhodné prostriedky, aby preskúmal správnosť údajov uvedených v ods. 1 písm. a) tohto článku, zapíše
do nákladného listu výhrady, aj ich odôvodnenie. Tak isto musí odôvodniť všetky výhrady, ktoré zistil
voči zjavnému stavu zásielky a jej obalu. Ako vyplývalo z čl. 9 ods. 2 Dohovoru CMR, ak nákladný list
neobsahuje výhrady dopravcu s ich odôvodnením, platí právna domnienka, že zásielka a jej obal boli

v okamihu prevzatia dopravcom v dobrom zjavnom stave. Na preukázanie svojich tvrdení nepredložil
dopravca žiadne dôkazy. Poznámku o poškodení zásielky vidlami nakladača, vysvetlil svedok K. J.,
ktorý bol vypočutý pred dožiadaným súdom v Maďarsku, ktorý uviedol, že „Zdôrazňujem, že to len
vodič povedal, tak sa to dostalo do zápisnice, že on si myslí, že pri nakladaní sa mohlo stať, že
vidly vysokozdvižného vozíka poškodili tovar Reál Copy A/4 na dvoch paletách. Ja som tomu celkom

nerozumel, že prečo potom zobral, resp. hneď pri nakládke prečo to neoznámil, teda toto povedal
vyslovene vodič V. W., tak sa dostali jeho slová do zápisnice". Takéto vyhlásenia vodiča po skončení
prepravy nemožno považovať „za vivinenie sa" zo zodpovednosti v zmysle čl. 17 ods. 4 Dohovoru
CMR. Ako vyplývalo z čl. 18 ods. 1, dôkaz o tom, že strata zásielky, jej poškodenie alebo prekročenie
dodacej lehoty vznikli niektorou z príčin uvedených v čl. 17 ods. 2, patrí dopravcovi. Podľa čl. 17

ods. 1 dopravca zodpovedá za úplnú alebo čiastočnú stratu zásielky alebo za jej poškodenie, ktoré
vznikne od okamihu prevzatia zásielky na prepravu až do okamihu jej vydania, ako aj za prekročenie
dodacej lehoty. Ide teda o objektívnu zodpovednosť. Dopravca je oslobodený od tejto zodpovednosti v
zmysle čl. 17 ods. 2 Dohovoru CMR, ak stratu zásielky, jej poškodenie alebo prekročenie dodacej lehoty
zavinil oprávnený, príkaz oprávneného, ktorý nebol zavinený nedbalosťou dopravcu, vlastnou chybou

zásielky alebo okolnosťami, ktoré dopravca nemôže odvrátiť a ktorých následky odstrániť nie je v jeho
moci. Žalovaný doposiaľ nepredložil žiadne dôkazy v zmysle čl. 18 ods. 1 Dohovoru CMR, ktoré by
preukazovali jeho zbavenie sa zodpovednosti v zmysle právnej úpravy.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolacím námietkam žalovaného o určení výšky škody uviedol, že škoda
bola preukázaná faktúrami, ktorými si uplatnil poškodený náhradu škody voči žalobcovi a výpisom z účtu

o jej úhrade. Výšku škody potvrdil aj svedok K. J. vo svojej výpovedi zo dňa 21.09.2011, ktorý pracuje uodberateľa Budapeštianskej spoločnosti P.Kft., vo funkcii vedúci logistiky a osobne sa zúčastnil vykládky
z dôvodu poškodenia zásielky. Zároveň vo svojej výpovedi potvrdil, že odosielateľ Mondi SCP a.s., im
výšku škody dopropisovala. Ďalšie úvahy žalovaného o tom, že ak by bola chyba v spôsobe jazdy, tak

by sa poškodil tovar aj na iných paletách, sú právne irelevantné. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle §
219 ods.1 OSP napadnutý rozsudok, ako vecne správny potvrdil a žalovaného zaviazal náhradou trov
odvolacieho konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §

156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním
v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/36/2013-306 zo dňa 31.03.2014

k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 31.03.2014 (č.l. 307 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP"), odvolací súd

je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov
konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd

rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku
napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v
písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v
spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je
potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku
okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a
odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce
len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného

súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.497,55 Eur s príslušenstvom.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď natie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa

30.11.2012 (č.l. 268 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov
dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods.1 OSP), odvolací súd dospel k
záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Z podaného odvolania žalovaného bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalovaného považuje

krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie
súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť
nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním

súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie
súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval
nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval
nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval.

Je nesporné, že v danej veci postupoval súd prvého stupňa správne, keď na posúdenie nároku žalobcu
vychádzal z ustanovení Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave
(ďalej len „CMR"). „Podľa čl. 1 bod 1 CMR sa tento dohovor vzťahuje na každú zmluvu o preprave
zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej
dodania, ako sa uvádza v zmluve, ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným

štátom tohto Dohovoru. Toto ustanovenie platí bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán".
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Obo 19/2011 zo dňa 31. mája 2012).

Žalovaný v odvolaní namietal závery okresného súdu, ktorý za rozhodujúce považoval konanie vodiča,
ktorý podľa okresného súdu mal odmietnuť vykonať ďalšiu prepravu, ak došlo k poškodeniu tovaru,
pričom zdôraznil, že i žalobca spravil chybu pri vykládke, a preto sa nemôže odvolávať na postup

vodiča, ktorý napriek poškodeniu neodmietol naložiť tovar. Z vykonaného dokazovania pred súdom
prvého stupňa bolo ustálené, že pri preprave tovaru došlo k jeho poškodeniu, pričom poškodenie
bolo zistené pri vykládke tovaru. Podľa krajského súdu práve v rovine tejto odvolacej námietky bolo
namieste upriamiť pozornosť na skutočnosti vyplývajúce z tvrdení právneho zástupcu žalovaného pred
súdom prvého stupňa, že k poškodeniu prepravovanej zásielky došlo pri manipulácii s vysokozdvižným

vozíkom už pri nakladaní tovaru. Zároveň už pred súdom prvého stupňa žalovaný namietal zabalenie
uvedeného tovaru. K uvedeným skutočnostiam však v priebehu prvostupňového konania, ale ani v
rámci odvolacieho konania, majúc na zreteli § 120 ods. 1, 4 OSP, neposkytol žalovaný také tvrdenia,
z ktorých by bolo zrejmé, resp. z ktorých by vyplývali dostatočné indície, že došlo buď k chybe v
uložení tovaru, alebo že k poškodeniu tovaru došlo v dôsledku negatívnych vplyvov. Ak žalovaný v

rámci uplatnenej obrany namietal, že sa okresný súd nezaoberal tým, že došlo k poškodeniu práve
dvoch paliet predmetného tovaru, tak podľa odvolacieho súdu i táto námietka žalovaného zostala len vo
všeobecnej rovine bez náležitej konkretizácie, špecifikácie skutočností, dôkazov, z ktorých by vyplývali
aspoň odôvodnené predpoklady základov tejto aplikovanej argumentácie žalovaného. „V občianskom
súdnomkonaníúčastnícisúpovinníprispieťktomu,abysadosiaholúčelkonanianajmätým,žepravdivo

a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods.
1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie
dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi
k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci". (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M

Cdo 15/2010). Práve v rovine tejto odvolacej námietky žalovaného považuje krajský súd za podstatné
zdôrazniť, že pri medzinárodnej cestnej nákladnej doprave je zodpovednosť dopravcu za poškodenietovaru prepravovaného na základe nákladného listu CMR stanovená CMR. Zodpovednosť dopravcu
vyplývazjehozákladnéhozáväzkuuskutočniťdohodnutúprepravuzmiestaodoslaniadomiestaurčenia
sodbornoustarostlivosťouvprimeranejlehoteavydaťzásielkuoprávnenémupríjemcovivneporušenom

stave. Krajský súd pripomína, že v článku 9 CMR sú obsiahnuté pravidlá o dôkazoch. Nákladný list je
dôkaznou listinou vyvrátiteľnou, v každom prípade však platí, ak nie je preukázaný opak, ako doklad
o tom, že bola uzavretá prepravná zmluva. Ak však nákladný list nie je k dispozícii, platí prepravná
zmluva, pokiaľ jej uzavretie je preukázané inak. Ak nie sú v nákladnom liste zanesené výhrady v zmysle
článku 8 ods. 2, platí právna domnienka o správnosti zanesených údajov, o tom, že je bezchybný

stav tovaru, obalu a označenia. Táto právna domnienka sa však nevzťahuje na údaj o hmotnosti
tovaru. Proti všetkým právnym domnienkam sa však pripúšťa protidôkaz. V nejasných prípadoch musí
potom dopravca viesť dôkaz o svojich tvrdeniach (primerane a podporne, vzhľadom na eurokonformný
prístup poukazuje krajský súd na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu Oberlandesgericht „OLG
Karlsruhe 18.10.1967"). Domnienka podľa čl. 9 ods. 2 predpokladá, že bol vystavený nákladný list
zodpovedajúci predpisom CMR (primerane a podporne, vzhľadom na eurokonformný prístup poukazuje

krajský súd na rozhodnutie Spolkového súdneho dvora „BGH 9.2.1979"). Pre stanovenie zodpovednosti
cestného dopravcu je dôležité určiť začiatok plynutia zodpovednosti. Pokiaľ ide o škodu na zásielke,
tak zodpovednosti za takúto škodu sa môže dopravca zbaviť uplatnením vyviňujúcich dôvodov, ktoré
sú striktne stanovené v CMR. Ide teda o dôvod, ktorý dopravca nemohol vopred predpokladať, ani
škodu odvrátiť. Pre stanovenie začiatku zodpovednosti dopravcu nie je rozhodujúci okamih samotného

začatia prepravy, ani dátum uzavretia prepravnej zmluvy, dôležité je, aby zásielka bola prevzatá za
účelom uskutočnenia prepravy, pretože pokiaľ dopravca prevezme zásielku za iným účelom, napr.
účelom jej uskladnenia, tak nezodpovedá počas tejto doby ako dopravca, ale skladovateľ. Na základe
ustálenej dôkaznej situácie odvolací súd konštatuje, že žalovaný nepreukázal existenciu okolností, ktoré
by vylučovali jeho zodpovednosť za spôsobenú škodu.

V rámci odvolacieho konania bolo relevantné a nosné pre rozhodnutie krajského súdu, že samotný
žalovaný v odvolaní pripustil, že škoda mohla nastať pri nakládke tovaru s tým, že žalovaný v
skutkovej rovine uviedol okolnosti, z ktorých vyplývalo, že vodič „v tomto smere usmerňuje osoby",
ktoré nakládku vykonávajú. Z uvedenej funkcie vodiča žalovaného potom nie je možné v zmysle CMR
konštatovať existenciu okolností, ktoré by vylučovali jeho zodpovednosť, keďže rozsah kompetencií

vodiča jednoznačne a nepochybne potvrdzoval zodpovednosť vodiča za správnosť nakládky tovaru.
Ak túto skutočnosť uviedol žalovaný priamo v odvolaní, tak potom len dotvrdil záver okresného súdu
o vzniku zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu. Ak žalovaný v odvolaní namietal, že on
nevykonával samotné balenie uvedeného tovaru, tak potom krajský súd uvádza, že z vykonaného
dokazovania tak v skutkovej ako i v právnej rovine nebolo osvedčené, preukázané, že k poškodeniu

prepravovaného tovaru mohlo dôjsť pri balení tovaru, resp. v čase pred nakládkou, teda, že tovar mohol
byť zabalený takým spôsobom, v dôsledku ktorého došlo k jeho poškodeniu. K tvrdeniu žalovaného,
že ak palety neboli vhodne pripevnené, z ktorého dôvodu sa dalo očakávať, že sa tovar zošmykne z
viacerých paliet, považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že uvedené tvrdenie žalovaného
zostalo len v rovine tvrdení bez prináležiaceho preukázania, resp. osvedčenia pravdepodobnosti tohto

tvrdenia. Krajskému súdu pri tomto závere je zrejmé, že „zbavovacie dôvody" v čl. 17 ods. 4 CMR sú
označené ako „zvláštne nebezpečenstvo", keďže zmenšujú dopravcovo dôkazné bremeno. „Dopravca
tu totiž musí len objasniť skutkový stav, aby odôvodnil domnienku pre správnosť svojich „zbavovacích"
dôvodov, pričom táto domnienka je popierateľná" (čl. 18 ods. 2 CMR, primerane a podporne, vzhľadom
na eurokonformný prístup poukazuje krajský súd na rozhodnutie Krajinského súdu „LG Koeln 7.2.1965").

Ak je škoda zavinená nedostatkom obalu, môže sa dopravca úspešne dovolávať ustanovenia čl. 17 ods.
4 písm. b) CMR, vylučujúceho zodpovednosť, pričom v jeho prospech platí domnienka dôkazu podľa čl.
18 ods. 2 veta 1. Dopravca tu môže príčinu škody len „vyložiť", t.j. nemusí ju preukazovať, ale samotné
tvrdenie nestačí (primerane a podporne, vzhľadom na eurokonformný prístup poukazuje krajský súd
na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu Oberlandesgericht „OLG Koeln 5.2.1975"). Žalovaný teda

neosvedčil, že poškodenie zásielky mohlo vzniknúť z dôvodu uvedeného v čl. 17 ods. 4 písm. b), c)
CMR. Odvolací súd na základe tohto zistenia, že žalovaný neosvedčil, že poškodenie zásielky mohlo
vzniknúť z dôvodu uvedeného v čl. 17 ods. 4 písm. b), c) CMR v nadväznosti na čl. 18 ods. 2 CMR
vychádzajúc z toho, že uvedeným osvedčením nevznikla právna domnienka, že poškodenie zásielky z
tohto dôvodu vzniklo, nepovažoval za podstatné skúmať, či žalobca spôsobil škodu, pretože na neho

neprešlo dôkazné bremeno podľa čl. 18 ods. 2 druhá veta CMR.Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre
správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov
okresný súd aplikoval ust. § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť

dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože
sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd,
podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa
14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli
vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

Ak žalovaný v odvolaní namietal postup dokazovania okresného súdu, ktorý nevykonával dokazovanie
znaleckým posudkom, ktorý zaslala poisťovňa „Allianz Hungaria Biztosító", kde bola zistená hodnota

škody vo výške 50.000 Ft, tak krajský súd poukazuje na to, že zo sumáru všetkých dôkazov, ktoré boli
produkované v priebehu prvostupňového konania, okresný súd mal dostatočne preukázaný skutkový
stav, ktorý následne správne vyhodnotil. V tomto smere je potrebné poukázať na to, že predložený
znalecký posudok bol listinný dôkaz, ktorý bol len jedným z komplexu - sumáru vykonaných listinných
dôkazov a okresný súd pri vyhodnotení tohto listinného dôkazu postupoval v súlade s § 132 OSP.

Krajský súd považuje za podstatné poukázať na skutočnosti vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 12.11.2012, sp.zn. 3Cdo 16/2012, s ktorými sa stotožnil a v zmysle ktorých „ak je
súdu v konaní predložený posudok, ktorý síce vypracovala osoba zapísaná v zozname znalcov, avšak
jeho vypracovanie nenariadil súd, (napr. posudok bol vypracovaný na základe požiadania účastníka
konania), skutočne nejde o znalecký posudok v zmysle § 127 OSP. Aj takýmto posudkom možno

však vykonať dôkaz, ale iba ako listinou. Rozdielnosť sa prejaví v najmä v hodnotení tohto dôkazu.
Pokiaľ súd napriek tomu v procese vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania prizná stupeň
preukázanosti zistený zodpovedajúcich inak zisteniam vyplývajúcim zo znaleckého posudku (§ 127
OSP), takým zisteniam, ku ktorým dospel súd na základe „posudku" vyhotoveného nie je po nariadení
súdom, ale na požiadanie niektorého z účastníkov konania, nejde o procesný postup súdu zakladajúci

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP." Je potrebné pripomenúť, že nebol porušený § 132
OSP, pretože okresný súd hodnotil dôkazy tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti a vychádzal z
toho, čo vyšlo za konania najavo. K nevykonaniu dôkazov navrhnutých žalovaným krajský súd uvádza,
že tento postup prvostupňového súdu bol v súlade aj s Nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 350/08,
podľa ktorého ...„navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania,

avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský

súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené účastníkom, nemôže sama osebe
viesť k záveru o porušení jeho práv". Krajský súd akcentuje, že nevykonanie navrhnutých dôkazov
žalovaným okresný súd riadnym spôsobom odôvodnil a takémuto postupu predchádzala racionálna
úvaha prvostupňového súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania. Ďalej krajský
súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009,

podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané
procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z

hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97)." K úplnosti krajský súd uvádza, že

v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu
neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide ovýsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným
presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods.
2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie

vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

Krajský súd dodáva, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný
navrhnutý dôkaz účastníkom, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu
slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,

správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods.
1 veta prvá OSP, § 125 veta prvá OSP). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré
navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že OSP účastníkom
konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalovaný ako
odvolateľ v danej veci aj využil, nebolo mu odňaté. Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov

vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je ani postupom, ktorým
by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané,
patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ
okresný súd a následne ani krajský súd ako súd odvolací nevykonali dôkazy navrhnuté žalovaným a
takýto návrh žalovaného bol okresným súdom zamietnutý, týmto postupom nebol žalovaný vylúčený z

realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu OSP priznáva.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok

okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP")
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa

§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi

súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.Na základe odvolacích dôvodov žalovaného nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané
podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal
z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného

súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie
podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súd
v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu
stotožňuje.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné

akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj

iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011,
č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený

ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade
trov prvostupňového konania nebolo žalovaným osobitne napadnuté.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods.
1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov
odvolacieho konania v podaní zo dňa 12.09.2012 a 01.02.2013 (č.l. 247, 292 spisu). Priznaná náhrada

odvolacích trov na strane žalobcu spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, a to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v sume
71,37 Eur + režijný paušál 7,81 Eur + 20 % DPH, teda celkovo v sume 95,01 Eur, ktorú sumu nahradí
žalovaný žalobcovi v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalobcu,

v zmysle § 149 ods. 1 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

(zák. č. 233/1995 Z.z.).