Uznesenie ,
Zmenené Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Prešov

Judgement was issued by JUDr. Eva Šofranková

Judgement form – Uznesenie

Judgement nature – Zmenené

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/202/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107215363
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8107215363.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: PhDr. Y. V., CSc., bytom M. X, T. - M., zastúpený JUDr.
Jozefom Bujňákom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 94 proti žalovanému: Slovenský Červený
kríž, IČO: 00 177 466, Grösslingova 24, Bratislava, v konaní o náhradu škody, o odvolaní žalobcu
proti uzneseniam Okresného súdu Prešov z 30.05.2014, č. k. 15C/176/2007-442 a z 03.07.2014, č. k.
15C/176/2007-457, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Mení uznesenie tak, že žalobcovi priznáva oslobodenie od súdnych poplatkov.

Mení uznesenie tak, že žalovanému nepriznáva náhradu trov konania.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov s odôvodnením, že jeho finančná situácia
nedovoľuje, aby mohol uhradiť vysoký súdny poplatok, nakoľko je starobným dôchodcom a spolu s
manželkou sa stará o dve maloleté deti. Súd prvého stupňa uznesením z 3.7.2014 nepriznal žalobcovi

oslobodenie od súdneho poplatku. Citoval ust. § 138 ods. 1 O. s. p. a skúmal majetkové, osobné a
zárobkové pomery žalobcu. Z vyplneného tlačiva súd prvého stupňa zistil, že žalobca je starobným
dôchodcom s mesačným starobným dôchodkom 578,- Eur. Žije v spoločnej domácnosti s manželkou,
ktorej mesačný príjem zo zamestnania predstavuje 640,- Eur. Spoločne sa starajú o dve nezaopatrené
deti, žalobca má úspory v banke v sume 3.031,57 Eur, vlastní osobné motorové vozidlo zn. FORD
FOCUS, rok výroby 2009. Spoločne s posudzovanou osobou (manželkou) mesačný príjem žalobcu

predstavuje 1.218,- Eur. Ich životné minimum spoločne s posudzovanými osobami na domácnosť
predstavuje sumu 517,12 Eur mesačne, na dve nezaopatrené, neplnoleté deti (198,09 Eur + 138,19 Eur
+ 90,42 Eur + 90,42 Eur). Rozdiel medzi týmito sumami (1.218,- Eur - 517,12 Eur) predstavuje sumu
700,88 Eur, čo postačuje na úhradu súdneho poplatku v tomto konaní, ktorý je vo výške 597,- Eur. Berúc
do úvahy vyššie zistené majetkové

pomery žalobcu s ohľadom aj na výšku súdneho poplatku, súd nepriznal žalobcovi oslobodenie od

súdneho poplatku a mal za to, že je v jeho možnostiach tento zaplatiť.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že ust. § 138
ods. 1 O. s. p., pojem „pomery účastníka“ bližšie nekonkretizuje. V zmysle ustálenej judikatúry sa
pri rozhodovaní súdu majú zohľadniť sociálne a majetkové pomery účastníka, ale aj ďalšie okolnosti
na strane žiadateľa ako aj povaha uplatňovaného nároku. Vzhľadom na to sa nemožno uspokojiť
so stručnou argumentáciou, že žiadateľ má úspory v banke a príjmy rodiny sú vyššie ako životné

minimum žiadateľa a sním spoločne posudzovaných osôb. Naviac už stotožňovanie výdavkov rodinyso sumou životného minima pri rozhodovaní je nesprávne a proti účelu a obsahu formuláru žiadosti o
oslobodenie od súdnych poplatkov, kde sa žiada uvádzať a následne zohľadňovať skutočné náklady
konkrétneho žiadateľa. Súd tiež žiadnym spôsobom nebral do úvahy okolnosti prejednávanej veci a

povahu uplatňovaného nároku. Žalobca v rozhodnom čase vynaložil prostriedky zo svojho majetku, aby
konal ako prezident žalovaného s cieľom reprezentovať jeho dobré meno a chrániť záujmy žalovaného
pred protiprávnou činnosťou niektorých vedúcich funkcionárov. Žalobca sa nechcel obohatiť, a preto
súd mal pri rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov prihliadať vo zvýšenej miere
aj na povahu uplatňovaného nároku, morálny aspekt tohto súdneho konania a osobe žalobcu, ktorému

sa doteraz nedostalo žiadnej satisfakcie. Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a žalobcovi priznať
oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa uznesením z 30.5.2014 zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania
vo výške 394,16 Eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Citoval ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a uzavrel,
že žalovaný bol v konaní plne úspešný, a preto má právo na plnú náhradu účelných trov, ktoré mu s
konaním vznikli. Žalovaný si uplatnil náhradu trov konania sumou 786,76 Eur ako náhradu hotových

výdavkov - cestovného motorovým vozidlom z F. do T. a späť za účelom účasti na pojednávaniach. K
špecifikovanej náhrade trov nepredložil žiadne doklady na preukázanie relevantnosti uplatnenej výšky
náhrady (technický preukaz vozidla, doklad o nákupe pohonných hmôt, o vyplatení stravného a pod.).
Zo spisu vyplýva, že poverená osoba žalovaného sa zúčastnila na pojednávaniach, ktoré nariadil súd v
dňoch 25.11.2009, 24.02.2010, 25.10.2010, 214.11.2010, 19.01.2011, 21.02.2011, 16.04.2014 (správne

16.04.2012; poznámka odvolacieho súdu), 11.03.2013, 25.03.2013, 24.06.2013 a 25.09.2013. Súd
preto za spravodlivé považoval priznať žalovanému náhradu cestovného ako pri preprave prostriedkom
verejnej dopravy - vlakom. V období od 01.01.2009 do 31.10.2011 cena cestovného jedným smerom
na trase F. - T. predstavovala čiastku 17,18 Eur, v období od 01.11.2011 do 31.12.2013 predstavovala
18,80 Eur. Náhrada cestovného za účasť na uvedených pojednávaniach obojsmerne predstavuje spolu

čiastku 394,16 Eur. Berúc do úvahy, že rozhodnutie o trovách konania je integrálnou súčasťou výsledku
rozhodovacieho procesu a základnou zásadou rozhodovania o trovách je zásada úspechu vo veci,
žalobca ako neúspešný účastník konania je povinný zaplatiť úspešnému žalovanému

náhradu trov konania vo výške 394,16 Eur. Zároveň súd uviedol, že predpoklady pre možnú aplikáciu
ust. § 150 ods. 1 O. s. p., zistené neboli.

Uznesenie včas napadol odvolaním žalobca. Uviedol, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno voči
vynaloženiu trov konania, a preto mu náhrada trov konania nemala byť vôbec priznaná v zmysle
zásady „vigilantibus iura scripta sunt“. Žalovaný si naviac uplatňoval stravné za dva osoby, pričom na
pojednávaniach vo veci sa pravidelne zúčastňovala iba jedna osoba. Nemôže tiež súhlasiť s tým, že
v konaní neboli preukázané predpoklady na aplikáciu ust. § 150 O. s. p.. Už zo samotnej podstaty

zisteného skutkového stavu vyplýva, že okolnosti veci dostatočne odôvodňujú aplikáciu ust. § 150 O.
s. p., pri rozhodovaní o trovách. Pre rozhodnutie vo veci samej bolo na ťarchu žalobcu, že v dôsledku
svojho nakoniec správneho presvedčenia konal aj po protiprávnom konaní žalovaného ako prezident
Slovenského Červeného kríža. Preto pri aplikácii ust. § 150 O. s. p., treba brať zreteľ na to, že v
rozhodnom čase chcel chrániť a presadzovať dobré meno žalovaného, najmä ho chcel chrániť pred

protiprávnou činnosťou a bezdôvodným obohacovaním sa na úkor žalovaného zo strany F. M., riadne
vedeného agenta ŠTB. Toto svoje konanie na prospech žalovaného bol ochotný vykonávať aj na vlastné
náklady,pričomveril,žekeďsaonezaniknutíjehofunkcievsúdnomkonaníspravodlivoavzmyslepráva
rozhodne, žalovaný ako inštitúcia reprezentovaná svojimi orgánmi a členmi mu s trochou pokory dá za
pravdu a poskytne mu za jeho snaženie nejakým spôsobom morálnu satisfakciu. Nestalo sa tak, nikto

zo spoluzodpovedných za protiprávny stav neprejavil ani snahu po ospravedlnení. Žalovaný dodnes k
žalobcovi zaujíma pasívny a ignorujúci postoj. Ust. § 150 O. s. p., má slúžiť ako korelatív tvrdosti zákona
pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ktorý sa síce má uplatniť iba výnimočne zo strany súdu, avšak
nepochybne práve v takýchto prípadoch, keď sa morálka a dobré mravy musia presadiť nad písané
právo. Naviac súd musí zohľadniť, že žalobca je starobný dôchodca, ktorý požiadal o oslobodenie od

súdnych poplatkov. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p., preskúmal napadnuté uznesenia bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a obidva uznesenia súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220
O. s. p..

Podľa ust. § 138 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb., v znení neskorších predpisov (Občiansky súdny poriadok;
ďalej len O. s. p.) na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych
poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú, a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné
uplatňovanie, alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie
a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Pri rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov sú rozhodujúce pomery účastníka i to,

že účastník nesmie svojvoľne alebo zrejme bezúspešne uplatňovať alebo brániť svoje právo.

Citované ustanovenie dopĺňa oslobodenia uvedené v zákone č. 71/1992 Zb., v znení neskorších
predpisov o súdnych poplatkoch. Toto doplnenie je zákonným príspevkom k naplneniu ústavného práva
na súdnu ochranu. Uplatnenie čl. 46 Ústavy SR by totiž nebolo

úplné, ak by svoje ústavné právo na súdnu ochranu nemohol uplatniť subjekt, ktorý nie je osobne

oslobodený od súdneho poplatku podľa zákona č. 71/1992 Zb., avšak nie je najmä z majetkových
dôvodov schopný znášať v súdnom konaní poplatky.

Súd pri posudzovaní pomerov účastníkov musí starostlivo zvažovať, či si žiadateľ vzhľadom na svoje
sociálne postavenie zaslúži osobitný ohľad, a či skutočne nemôže znášať poplatkové povinnosti bez
ohrozenia svojich základných životných potrieb, či výživy.

Práve o takýto stav ide podľa obsahu spisu aj v predmetnej posudzovanej žiadosti žalobcu o priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov. Pri mesačnom príjme žalobcu (578,- Eur), ktorý je starobným
dôchodcom, ktorý zároveň spoločne s manželkou zabezpečuje výchovu a výživu dvom nezaopatreným,
neplnoletým deťom, použitie ust. § 138 ods. 1 O. s. p., odôvodňuje priznať žalobcovi oslobodenie od
súdnych poplatkov celkom. Takýto objektívny nedostatok finančných prostriedkov by nemal spôsobovať

účastníkovi nemožnosť dovolať sa svojho práva na súde. Naviac z obsahu spisu nevyplýva záver o
svojvoľnom alebo zrejme bezúspešnom uplatňovaní práva, a preto odvolací súd dospel k záveru, že u
žalobcusúsplnenépodmienkyprepriznanieoslobodeniaodsúdnychpoplatkovpodľavyššiecitovaného
ust. § 138 ods. 1 O. s. p..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov podľa § 220 O. s. p. zmenil a žalobcovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa § 150 ods. 1 O. s. p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

V danom prípade predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu škody. Z obsahu spisu vyplýva,
že žalobca od 27.10.2001 vykonával u žalovaného funkciu prezidenta Slovenského Červeného kríža
(ďalej len SČK), pričom Výkonná rada SČK na svojom mimoriadnom zasadnutí uznesením zo dňa
06.06.2004 č. 31/2004 pozastavila žalobcovi výkon funkcie prezidenta a pozastavila mu všetky funkčné
pôžitky vyplývajúce z funkcie, t. j. funkčný pôžitok za výkon funkcie prezidenta, používanie služobného

mobilného telefónu, používanie služobného motorového vozidla, vrátane príplatku za vedenie tohto
vozidla a zrušila mu aj kanceláriu v T.. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 8C/530/2004
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5Co/507/2007 bolo určené, že uznesenieVýkonnej rady SČK č. 31/2004 zo dňa 06.06.2004 v časti týkajúcej sa pozastavenia výkonu funkcie
prezidenta žalobcu je neplatné (v rozpore s ust. § 2 ods. 4 zákona č. 84/1994 Z. z.). Žaloba žalobcu
o náhradu škody bola súdom prvého stupňa zamietnutá a odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvého

stupňa stotožnil, že dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že žalobca v konaní síce preukázal
protiprávne konanie príslušného orgánu žalovaného (t. j. že uznesenie zo dňa 06.06.2004 o pozastavení
funkcie

žalobcu ako prezidenta SČK bolo prijaté v rozpore so zákonom), ale žalobca v konaní nepreukázal
príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a vzniknutou škodou. Pri

rozhodovaní o trovách konania prvostupňový súd rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
vzhľadom na úspech žalovaného v spore. Podľa názoru súdu prvého stupňa predpoklady pre možnú
aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p., o trovách konania zistené neboli. S týmto záverom súdu prvého
stupňa ohľadne ust. § 150 O. s. p. sa odvolací súd nestotožňuje a uvádza:

Vychádzajúc z ust. § 150 ods. 1 O. s. p. je zrejmé, že ide o procesný inštitút, ktorý nie taxatívne, ale
indikatívne vypočítava okolnosti relevantné na jeho aplikáciu. Odvolací súd považuje predmetnú vec

za takú, v ktorej je dôvodné aplikovať citované zmierňujúce ustanovenie. V prípade rozhodovania o
náhrade trov konania je treba prihliadať ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie
povinnosti k náhrade trov konania. Výrok o trovách konania musí byť v súlade s priebehom celého
konania a úvaha vedúca k náhrade trov musí byť odôvodnená. Takýto názor zaujal aj Ústavný súd
Českej republiky v náleze, sp. zn. IV. ÚS 454/04, kedy vyslovil, že zásada vyplývajúca z čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len Listina) predpisuje, že výrok o nákladoch musí byť v súlade
s priebehom konania a úvaha vedúca k ich uloženiu musí byť stručne odôvodnená. Tento názor vyslovil
v situácii, kedy z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu okrem jednoduchého poukazu na úspech
žalobkyne sa nebolo možné dozvedieť, prečo takéto rozhodnutie súd učinil, navyše v situácii, kedy bol
sťažovateľ s poukazom na sociálnu potrebu oslobodený od povinnosti platiť súdne poplatky. Obdobná

situácia sa zopakovala i v náleze, sp. zn. II. ÚS 153/06, sp. zn. IV. ÚS 2856/08.

Odvolací súd len poznamenáva, že rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou
súdneho konania ako celku a je samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva účastníka podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí

zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).

V posudzovanej právnej veci je významné, že žalobca bol odvolacím súdom úplne oslobodený od
súdnych poplatkov. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania chýba úvaha a
záver súdu prvého stupňa o tom, či a prípadne aký má na rozhodnutie v tejto veci vplyv rozhodnutie
o oslobodení od platenia súdnych poplatkov. Odvolací súd po preskúmaní prejednávanej veci dospel

k záveru, že ide o prípad, kde sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady
trov konania úspešnému žalovanému. Súd prihliadol predovšetkým na majetkové, osobné a sociálne
pomery žalobcu. Žalobca ako 79-ročný starobný dôchodca s mesačným dôchodkom vo výške 578,-
Eur má v priamom zaopatrení spolu s manželkou dve nezaopatrené, maloleté deti (synovia L. a H.,
obidvaja narodení XX.XX.XXXX-viď č. k. 453 spisu). Prvostupňovým súdom priznaná náhrada trov

konania predstavuje výšku 394,16 Eur. S prihliadnutím na základné životné výdaje potrebné na stravu,
ošatenie, bývanie, dokáže suma trov konania, ako aj výška súdneho poplatku (597,- Eur) vážne ohroziť
základné životné potreby žalobcu.

Sprihliadnutímnavyššieuvedenéskutočnostijeodvolacísúdtohonázoru,ževdanomprípadenastrane
žalobcu sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v jeho pomeroch, ako aj v okolnostiach

prípadu. Ide o spor (o náhradu škody) medzi žalobcom a žalovaným, pričom v konaní bolo nepochybne
preukázané, že žalovaný neplatne pozastavil žalobcovi výkon funkcie prezidenta, v rozpore so zákonom
(§ 2 ods. 4 zákona č. 84/1994 Z. z.). Žalobca u žalovaného dlhodobo vykonával funkciu prezidenta SČK,
pričom funkcia prezidenta SČK nie je založená na pracovnoprávnom ani obdobnom právnom vzťahu.
Ide o vzťah založený na dobrovoľnom členstve k SČK, pričom členovia SČK plnia úlohy vyplývajúce im z

dobrovoľnéhočlenstvabeznárokunaakúkoľvekodmenu.Zvyššie uvedenýchdôvodovideovýnimočnýprípad, kedy sú dané dôvody pre aplikáciu ust. § 150 O. s. p., a preto odvolací súd napadnuté uznesenie
zmenil (§ 220 O. s. p.) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalobca ako úspešný

účastník odvolacieho konania nežiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania a neúspešný žalovaný
nemá nárok na ich náhradu.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.