Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoP/92/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114201142
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2114201142.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa: Y. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., W. XX, proti
odporkyni: Ing. Q. P., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., W. XX, o rozvod manželstva a úpravu výkonu
práv a povinností rodičov k maloletým deťom: U. P., nar. XX.XX.XXXX a R. P., nar. XX.XX.XXXX,
zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec,
oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnava,č.k.26P/2/2014-37zodňa4.septembra

2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh o rozvod manželstva zamietol a o náhrade trov
konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na ich náhradu.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 18, § 19 ods. 1, § 23 ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 1,

2,3,§36ods.1,§62ods.1,2,4,5,§65ods.1Zákonaorodine.Zodôvodneniarozhodnutiasúduprvého
stupňa vyplýva, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zákonné podmienky rozvodu
v danom prípade nie sú splnené. Zo psychologickej správy Referátu poradensko-psychologických
služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany súd zistil, že navrhovateľ na psychologických
konzultáciách mal problém zadefinovať dôvody, ktoré ho viedli k podaniu návrhu o rozvod. Navrhovateľ
síce verbalizoval, že bol vo vzťahu s odporkyňou nespokojný, nevedel však prijateľne vysvetliť s čím

a taktiež mal problém vysvetliť jeho predstavu o porozvodovom usporiadaní vzťahov. Odporkyňa bola
ochotná riešiť situáciu prostredníctvom psychológa na rozdiel od navrhovateľa, ktorý odmieta riešenie
manželskej krízy prostredníctvom psychologického poradenstva. Odporkyňa nesúhlasila s rozvodom
manželstva, podľa nej je možné obnovenie ich manželského spolužitia s navrhovateľom. Nezhody
navrhovateľa a odporkyne, ako potvrdili obaja, pramenili z nedorozumení medzi odporkyňou a matkou
navrhovateľa, čo nie je dôvod pre rozvod manželstva účastníkov. Odporkyňa uviedla, že odkedy sa

dozvedela o nevere navrhovateľa, prestali s navrhovateľom intímne žiť, ale že od apríla 2014 obnovili s
navrhovateľom intímne spolužitie. Odporkyňa uviedla, že aj letnú dovolenku trávil navrhovateľ v mieste
ich trvalého bydliska spolu s ich maloletými deťmi, ktoré tvrdenia navrhovateľ nespochybnil. Odporkyňa
sa vyjadrila, že si s navrhovateľom ako manželia rozumejú a podľa nej u nich nie sú dôvody pre rozvod
ich manželstva. Zo zhodných výpovedí navrhovateľa a odporkyne mal súd za preukázané, že priateľke
navrhovateľa sa v Q. XXXX narodilo dieťa. Sám navrhovateľ uviedol, že okrem detí, ktoré sa narodili

z jeho manželstva s odporkyňou, iné deti nemá a že na rodnom liste dieťaťa jeho priateľky nie je
otec uvedený. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho mimomanželský vzťah vykazuje
známky stability a perspektívnosti a ani v tomto smere nežiadal žiadnym spôsobom doplniť dokazovanie.
Navrhovateľ a odporkyňa sa podieľajú na výchove maloletých detí, obidvaja podľa svojich schopností,
možností a majetkových pomerov prispievajú na úhradu potrieb rodiny, na výživu maloletých detí.
Tvrdenia navrhovateľa, že s odporkyňou spolu intímne nežijú odporkyňa nepotvrdila, práve naopak,

uviedla, že obnovili s navrhovateľom intímne spolužitie. Súd mal na základe vykonaného dokazovaniaza preukázané, že manželstvo navrhovateľa a odporkyne nie je tak vážne a trvale rozvrátené, keď
samotné zrušenie spoločnej domácnosti nemožno vždy považovať za dôkaz trvalosti rozvratu, a preto
považoval návrh navrhovateľa o rozvod manželstva za predčasný a teda nedôvodný. Súd rozhodol o

trovách konania podľa ustanovenia § 144 Občianskeho súdneho poriadku tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
zmeny tohto rozhodnutia tak, že súd manželstvo rozvedie a rozhodne tiež o úpravu práv a povinností k
maloletým deťom, alternatívne zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa odvolateľa súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal závery
psychologickej správy, ktorú považoval za subjektívny názor, navrhovateľ jasne vysvetlil dôvody, ktoré
ho viedli k návrhu na rozvod. Zdôraznil aktuálny stav manželstva, keď s odporkyňou nežije v spoločnej
domácnosti od novembra 2013, t.j. takmer 10 mesiacov, čo relevantne poukazuje na nefunkčnosť a
rozvrátenosť manželstva. Navrhovateľ sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval práve z dôvodu, že si

nevedel predstaviť spoločný život s odporkyňou, ich manželstvo považuje za dávno nefunkčné a nemieni
ho nejakým spôsobom zachraňovať a pretrvávať v ňom. Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil
a akceptoval jednostranné tvrdenie odporkyne o obnovení intímneho spolužitia v apríli 2014, ktoré
navrhovateľ poprel, na druhej strane neprihliadol na existenciu mimomanželského vzťahu navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu sa preto javí ako nepresvedčivé, jednostranné a nepreskúmateľné. Súd prvého

stupňa tiež nesprávne vyhodnotil tvrdenie odporkyne, že navrhovateľ s rodinou trávil letnú dovolenku,
v skutočnosti išlo o renovačné práce na dome, kde spolu doposiaľ žili. Navrhovateľ svoj nový vzťah
považuje za trvalý, čo súd neakceptoval, súd si osvojil len jednostranné vyjadrenia odporkyne. Súd sa
nezaoberal otázkou, že manželia nežijú v spoločnej domácnosti od novembra 2013. Na záver odvolania
odvolateľ navrhol konkrétnu úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Podľa

odvolateľa je možné s určitosťou konštatovať, že hmotnoprávne prvky manželstva nie sú naplnené,
vzťahy medzi manželmi sú rozvrátené, manželstvo neplní svoj spoločenský účel a žiadnu zo svojich
zákonných funkcií.

Odporkyňa odvolací návrh nepodala, k odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila písomne a tiež sa domáhala
zmeny prvostupňového rozhodnutia tak, že súd manželstvo rozvedie a rozhodne tiež o úpravu práv a

povinností k maloletým deťom. Odôvodnila to tým, že navrhovateľ nedokáže žiť v súlade s ust. § 18
Zákona o rodine, aj podľa odporkyne je ich manželstvo v súčasnej dobe rozvrátené, neplní svoj účel a
žiadnu zo svojich funkcií a odporkyňa si nedokáže viac predstaviť spoločnú komunikáciu. Súd prvého
stupňa v čase rozhodovania správne posúdil návrh na rozvod ako predčasný, situácia sa radikálne
zmenila,zmenilosaajsprávanienavrhovateľakdeťom.Odporkyňasarozhodlasnehnuteľnostipatriacej

navrhovateľovi, kde doposiaľ bývala aj s deťmi, odsťahovať a vytvoriť im zdravé rodinné prostredie inde.

Krajský súd v Trnave ako odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné a

rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa bol návrh navrhovateľa na rozvod manželstva
účastníkov konania. Rozsudkom napadnutým odvolaním navrhovateľa súd prvého stupňa návrh
navrhovateľa zamietol. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti tohto rozhodnutia
súdu prvého stupňa.

Odvolací súd je pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozhodnutia zásadne viazaný uplatnenými
odvolacími dôvodmi, vyplýva z toho mimo iné to, že pri preskúmavaní správnosti napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa môže prihliadať len k tým dôvodom, ktoré odvolateľ v odvolaní označil,
nie je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch ustanovených v § 212 ods. 2 O.s.p. (nejde o daný
prípad), pričom však vždy musí prihliadať k vadám, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

i keď neboli v odvolaní uplatnené - § 212 ods. 3 O.s.p.Z uvádzaného ustanovenia procesného predpisu § (212 ods. 3 O.s.p.) potom vyplýva, že odvolací súd
musí vždy rešpektovať procesno-právne vady konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu

k možnosti nesprávnosti výsledku konania. Kedy o takúto procesnú vadu ide, je vecou posúdenia
konkrétneho prípadu.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj vychádzajúc z obsahu spisu dospel k záveru,
že rozsudok je nepreskúmateľný (čo v konečnom dôsledku namietal aj odvolateľ), nakoľko z jeho obsahu
nemožno jednoznačne vyvodiť, akými úvahami sa súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov riadil, z
ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, a to všetko v rámci

zákonných predpokladov rozvodu manželstva.

Odňatie možnosti konať pred súdom je taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O takúto vadu konania ide len vtedy, ak išlo o
postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi). Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení O.s.p.

je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,
ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a
nasl.ÚstavySlovenskejrepublikyačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.I
podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 09.12.1994, séria
A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91),

Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12.05.2004, sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu
SR (rozsudok z 27.04.2006, sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky
vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé (táto úprava zjavne dopadá ako na tzv. sporové konania s postavením

účastníkov ako žalobcu a žalovaného, tak i na tzv. konania nesporové). Korektným a i ústavne
konformným výkladom ustanovení O.s.p. citovaných zhora (najmä však § 157 ods. 2 O.s.p.) potom
treba dospieť k záveru, že v nich uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný
nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia nesúladu medzi právnymi závermi
súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení nevyplývajú

a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
príslušné zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa tak vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a
povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách

rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo dokonca i mimoriadnych opravných
prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na
spravodlivé súdne konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O.s.p. (zrušenie rozhodnutia súdu

prvého stupňa), tak sám osebe i dôvodnosť odvolania.

Jediným hmotnoprávnym dôvodom rozvodu manželstva je jeho kvalifikovaný rozvrat. Nakoľko
manželstvo počas svojej existencie plní funkciu sociálnu, ekonomickú, biologickú a výchovnú,
manželstvo možno rozviesť až vtedy, keď sa už žiadna z týchto funkcií nerealizuje. Preto súd v konaní o
rozvod manželstva musí skúmať, či manželia žijú spolu ako rodina, spoločne hospodária, či uhrádzajú

spoločne potreby rodiny, či si plnia svoju vzájomnú vyživovaciu povinnosť, či spoločne spravujú svoj
majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve, či spolu intímne žijú, keď pri posudzovaní týchto otázok
je nevyhnutné vychádzať z podmienok konkrétnej rodiny. Dokazovanie treba zamerať na opis stavu,počas ktorého manželia považovali manželstvo ešte za funkčné. Následne je nevyhnutné porovnať ho
so súčasným stavom a zisťovať dôvody, ktoré túto zmenu vyvolali. Zistené skutočnosti musí konajúci súd
zhodnotiť v individuálnom kontexte konkrétneho manželstva, pretože to čo sa niekde môže hodnotiť ako

bežné, môže v druhom manželstve signalizovať jeho nefunkčnosť. Zistenie príčin rozvratu manželstva
napomôže posúdiť jeho vážnosť. Pokiaľ si súd ustáli, že vzťahy medzi manželmi sú skutočne vážne
rozvrátené, musí dokazovanie zamerať na otázku trvalosti rozvratu. Rozvrat je dostatočne trvalý vtedy,
ak už nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Jedným z dôkazov trvalosti rozvratu môže
byť výslovný alebo faktický súhlas druhého manžela s rozvodom. Príčiny rozvratu má súd povinnosť

nielen zistiť, ale aj vyhodnotiť a pri rozhodovaní na ne prihliadnuť (napr. pri rozhodovaní o náhrade trov
konania). Je veľmi dôležité, aby súd k zisteniu príčin rozvratu manželstva nepristupoval formálne, najmä
vzhľadom na možný prípad trvania niektorého z manželov na ich preskúmaní.

Súd v danom prípade v odôvodnení napadnutého rozhodnutia síce odôvodnil, na základe čoho dospel
k záveru o predčasnosti podaného návrhu na rozvod manželstva, tento záver však nemal dostatočnú
oporu vo vykonanom dokazovaní, vychádzal predovšetkým z jednostranných vyjadrení odporkyne, bez

náležitého vysporiadania sa s argumentáciou navrhovateľa, čo spôsobilo jeho celkovú nepresvedčivosť
a aj nepreskúmateľnosť. Súd prvého stupňa nevyhodnotil skutočnosť, že manželia spolu nežijú v
spoločnej domácnosti od novembra 2013, navrhovateľ potvrdil aj mimomanželský vzťah. Skutočnosť,
že manželia spolu nežijú, pritom vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 19P/91/2013-21
zo dňa 05.03.2014, v ktorom súd schválil rodičovskú dohodu, na základe ktorej boli obe maloleté deti

zverené do osobnej starostlivosti matke a otec sa zaviazal prispievať na výživu na každé dieťa v sume
120,- Eur mesačne.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa rozsudok neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z § 157 ods. 2
O.s.p., pre nedostatok dôvodov je konanie pred súdom prvého stupňa postihnuté vadou majúcou za
následok zrušenie jeho rozhodnutia (pre nedostatok dôvodov).

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (167 ods. 2 O.s.p.)
je okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.
Navyše odvolací súd nemôže svojou činnosťou nahrádzať činnosť zverenú do výlučnej kompetencie
súdu prvého stupňa.

Vzhľadom na uvedené nedostatky v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutiam, pre ktoré je
toto rozhodnutie nepreskúmateľné, musel odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Po vrátení veci súd prvého stupňa posúdi vec na základe vyššie uvedeného, po starostlivom prihliadnutí

na všetky skutočnosti, ktoré doposiaľ vyšli v konaní najavo, doplní potrebné dokazovanie, výsledky
celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotí a po komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov a
to tak jednotlivo ako i vo vzájomných súvislostiach, opätovne vo veci rozhodne, pričom svoje rozhodnutie
aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodní.

Vnovomrozhodnutísúdprvéhostupňarozhodneiotrováchodvolaciehokonania (§224ods.3O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte v pomere hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.