Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/6/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609207253
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2609207253.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141, Bratislava, Pribinova
25, a tiež splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko s.r.o., IČO: 36 864 421, Bratislava, Grösslingova 4, proti
povinnej: Y. S., nar. XX. R. XXXX, bytom U. - L., A. XXXX, za účasti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, Bratislava, Záhradnícka 62, o vymoženie 390,75 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej

proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 15. augusta 2013 č. k. 4Er/633/2009-60, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekučného konania m e
n í tak, že zastavuje exekúciu.

V časti trov exekúcie ako aj trov konania napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení z a m i e t a .

Povinnej ani súdnemu exekútorovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil (správne z dôvodov uvedených
nižšie mal zastaviť „exekúciu“ - pozn. odvolacieho súdu). Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie
nepriznal. Povinnej nepriznal náhradu trov konania. Oprávnenej nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (v ďalšom texte „E.p.“), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „ZoRK“); § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1
zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník (v ďalšom texte „O.z.“) a § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“), ako aj citáciami z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie

vo veci C-76/10 a odvolaním sa na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Vecne dôvodil, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávnenou a povinnou je
spotrebiteľská, pričom právna predchodkyňa oprávnenej pri uzatváraní zmluvy o úvere konala v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvorila s povinnou ako s nepodnikateľom. Rozhodcovskú
doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku, nakoľko spôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V závere uviedol, že

neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností odporuje dobrýmmravom, preto exekučné konanie zastavil. Trovy exekúcie exekútorovi nepriznal, nakoľko tento si trovy
exekúcie neuplatnil.

Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, čo odôvodnil tým, že napriek výzve súdu si ich

neuplatnil.

Uznesenie súdu prvého stupňa napadla odvolaním podaným v zákonnej lehote oprávnená, pričom
napadnuté uznesenie žiadala zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie
odôvodnila tým, že prvostupňový súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne
konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, v súvislosti
s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Oprávnená

tvrdila, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť
účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej,
rovnako dať možnosť oprávnenej vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinnej. V danom prípade
však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek
tomu ju aplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady 93/13/EHS.

Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž
o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd nehodlá
akceptovať túto argumentáciu, oprávnená navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu
otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti

aplikovateľnostimožnejneprijateľnejpodmienkypotom,čospotrebiteľnedalnajavo,žezamýšľauplatniť
jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne
odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil
súdu,žezamýšľauplatniťjejneprijateľnosťpotom,čomusúdoznámil,žeposúdilpodmienkuakomožne
neprijateľnú?“

Ďalej dôvodila, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods. 2
ZoRK sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá
legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať
právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval až potom, čo už raz súlad exekučného
titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 E.p. preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia

rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 ZoRK a nie je súdom v zmysle ustanovenia
§ 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v
konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. V
prípade, že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, takúto
ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia

exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 E.p., tak ako ju v danej veci
uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávaniaaprincípomprávnejistoty.Ustanovenie§41ZoRKupravujelehotu,vktorejúčastníkkonania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po

uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských
súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov
založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov
právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Márnym uplynutím lehoty na

podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné.
Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom
konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právoplatný rozsudok rozhodcovského
súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd ním je viazaný. Ani v
rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery)
rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnená preto žiadala, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (v ďalšom texte „O.s.p.“)
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia§ 44 ods. 2 veta prvá a druhá E.p. s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie
revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 E.p., bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho
v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny

poriadok.

V odvolaní ďalej namietala, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na
podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka (§ 45 ods. 1 ZoRK). Exekučný súd konal
mimo zverenej právomoci, porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov
konania, právo na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Taktiež došlo postupom

súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti súdneho konania, nakoľko bola
oprávnená uvedená exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako
postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V tejto súvislosti namietala,
že nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu a tiež nemala možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi
alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Súd prvého stupňa

vzhľadom na ustanovenie § 58 ods. 2 E.p., porušil právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na
spravodlivý súdny proces, pretože nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, hoci tak podľa zákona povinný
urobiť a hoci bolo v danom prípade potrebné pre objasnenie veci nariadiť pojednávanie. Exekučný
súd tiež nevykonal dokazovanie dôsledne, teda nezisťoval skutkový stav veci, čím bola účastníkom
konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne

rozhodnutie vo veci. Ďalej namietala, že exekučný súd je v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm.
c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými
mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je však aj napriek tomu
podľa názoru oprávneného dojednaná v súlade so zákonom, nakoľko jej obsahom neboli ustanovenia,
ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Otázku, či exekučný

titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v
celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na
vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom.

V prípade nestotožnenia sa s jej odvolacími dôvodmi sa oprávnená v odvolaní domáhala, aby odvolací

súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej
len ZFEÚ). Podľa oprávnenej tvrdenie súdu, že predmetná smernica považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu,
ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal
na znenie smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z

nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne
akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať SD
EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu. S poukazom na rozhodnutia
rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny

orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné
konanietýkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkov
konaniazbaviloprávnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaanáslednejaplikácii
všeobecnými súdmi SR. S poukazom na uvedené potom oprávnená žiadala, aby súd na základe § 109

ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 ZF EÚ rozhodol tak, že konanie preruší podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
a SD EÚ na základe čl. 267 ZF EÚ predloží tieto prejudiciálne otázky:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede SD EÚ na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základezákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo

zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinná k odvolaniu oprávnenej uviedla, že súhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas
účastníčka konania (§ 201 a 204 O.s.p. a § 37 ods. 1 E.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 58 ods. 3 E.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej
je nedôvodné.

Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej
súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a pojatej do odôvodnenia napadnutého

uznesenia. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto predostretých dôvodov
odvolací súd sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím i jeho odôvodnením a v podrobnostiach na toto
poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať ešte nasledovné:

Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie

exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného
súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného
súduSRč.k.II.ÚS545/2010-15,podľaktoréhoexekučnýsúdjeoprávnenýapovinnýskúmaťzákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebnéužzačatéexekučnékonaniezastaviť,pričomexekučnýsúdtakmôžeurobiťnanávrhúčastníka
konania, ako aj bez návrhu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 E.p. vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie

vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 E.p., t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola
uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, čineplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 E.p. vyžaduje
účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa tvoriacich

samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd
ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona
o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú

všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ,
pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria
bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského
konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli
by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt"

v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je
spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere

konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní

ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa
ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.
1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého

výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto
rozhodovania.Zákonorozhodcovskomkonanínevylučuje,abyotázka(nedostatku)právomocirozhodcu
bola skúmaná i v exekučnom konaní.

V predmetnej veci bola medzi povinnou a oprávnenou dňa 18.10.2007 uzatvorená zmluva o úvere.

V danom prípade však nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy

o úvere, pretože právny predchodca oprávnenej poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej
obchodnej činnosti a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004
Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť
1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných
zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny

charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom
aplikovaná správne. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo
dňa 05.02.2013 sp. zn. 3 Cdo 157/2012.

Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je
implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval

Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993,
str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto
smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa

nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
Predmetnásmernicadefinujetedaspotrebiteľskúzmluvuakozmluvuuzatvorenúmedzipredajcomalebo
dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 O.z. účinné
do 31.12.2007.Po zhrnutí všetkých týchto skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je
zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 O.z. účinné v čase
uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu

úpravu ochrany spotrebiteľa v O.z.

Predmetná rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú
z tejto zmluvy budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Takto formulovaná

rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,
ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať, že právo voľby spotrebiteľa je len iluzórne a
takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa,
pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť
a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená,

len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o
individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok
môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ,
ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko
spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto

je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako
neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 O.z., účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože
spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd ďalej len dodáva, že na danú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) O.z.,

nakoľkototoustanovenienadobudloúčinnosťaž01.01.2008,pričompredmetnázmluvabolauzatvorená
už skôr. Pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa §
53 ods. 1 O.z., ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie §
53 ods. 3 účinné do 31.12.2007 (v súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 O.z.) obsahovalo len demonštratívny
výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe
ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci odvodil z ustanovenia § 53 ods.
1 O.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4

O.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,
preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný
právny akt.

Odvolací súd však považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľky, že preskúmavané

rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd, ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne

vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnená podalavo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrela širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných

sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd

nevytýčil vo veci pojednávanie. V zmysle § 58 ods. 2 E.p.(v znení účinnom od 01.01.2013) exekučný
súd má len možnosť, nie povinnosť nariadiť pojednávanie, a to len vtedy, ak je to nevyhnutné pre
objasnenie veci. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky je listina obsahujúca túto
doložku (úverová zmluva a jej všeobecné podmienky), nie je potrebné na vykonanie tohto dôkazu

nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie
je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej
doložky je právnou otázkou. Nariadenie pojednávania len z dôvodu, aby mohol byť vykonaný dôkaz
listinoujejprečítanímalebooznámenímobsahubyzatýchtookolností,akoajsprihliadnutímnamožnosť
odvolacieho konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania.

Odvolací súd návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nevyhovel
a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval sú
v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnená namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta
prvá a druhá E.p. s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený

riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska.

Ustanovenie § 44 ods. 2 E.p. nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho

štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný

súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na
prerušenie konania. Navyše ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie citovanom uznesení
Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný

skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu
oprávnenej a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a
sekundárneho úniového práva tak, ako to požadovala odvolateľka.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267
ZF EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) SD EÚ o vydanie rozhodnutia
o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZF EÚ má povahu

osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom SD EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr
Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke
pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,
pretože v tomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j.
že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia OSP nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie

a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej
únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je
len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej
republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie
úniového právneho predpisu.

V zmysle záverov vo veci ESD-C-302/2004 SD EÚ nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej
otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú vstupu do EÚ. SR vstúpila do EÚ
dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok,
došlo 31.10.2008, z tohto hľadiska by bola daná právomoc SD EÚ na zodpovedanie prejudiciálnej otázky
v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom
riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc

aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci
spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v

prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávnenej SD EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ

v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili
právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc. Naopak
bolo skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná.
Potom dospeli k záveru, že nakoľko rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednanáindividuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor
odvolateľa v tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom

dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní nie je vylúčené.

Druhou otázkou sa odvolateľka snažila získať odpoveď na otázku, či je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne
formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných

zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia
a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej
nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola
individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za

nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že
smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v
spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé, kým základné predpoklady pre
posudzovanie zmluvných podmienok sú upravené priamo v čl. 3 tejto smernice.

V danej veci je však potrebné zdôrazniť, že súd neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako zmluvnej

podmienky neodvodil z ustanovení smernice, ale z vnútroštátnej úpravy - § 53 ods. 1 O.z., ktorého
znenie je transpozíciou čl. 3 smernice 93/13/EHS do právneho poriadku SR (novelou O.z. - zákonom č.
150/2004 Z.z.). Ustanovenie § 53 ods. 1 obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej podmienky, pričom
v ustanovení § 53 ods. 3 (resp. 4) O.z. uvádza len demonštratívny výpočet podmienok, ktoré možno
považovať za neprijateľné, a preto aj akákoľvek iná podmienka môže byť považovaná za neprijateľnú za

predpokladu,žespĺňakritériastanovenéods.1.Pretoajvprípade,akdojednanierozhodcovskejdoložky
používanej oprávneným vo všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou
priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou

podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľkou nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď
prejednávaný spor po stránke právnej nepredurčuje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľky SD EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17
a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne

procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

SD EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany
zavedenýpredmetnousmernicouvychádzazmyšlienky,žespotrebiteľsavporovnaníspredajcomalebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky

predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda
zabránenietomu,abyjednotlivýspotrebiteľnebolviazanýnekaloupodmienkou,anaprispenieksplneniu
cieľa stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,

ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel SD EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť(C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou

dotknutéhovnútroštátnehosúduurčiť,čisamápodmienkazmluvyoúverepovažovaťzanekalúvzmysle
čl. 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je
viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov SD EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra SD EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách

s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho
práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie
poverenia podľa § 44 ods. 2 E.p. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 E.p., obe spočívajúce
v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny

súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47
tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť
sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku

SD EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie
je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z
povinnosti predkladania predbežných otázok SD EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo
konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ,
teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na

zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Oprávnená tiež navrhla konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na

základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „má tvrdenie o tom, že sa od
vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto
podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto
podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po

tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Odvolací súd nepovažuje za
potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože vzhľadom na celú už vyššie
uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd je oprávnený ex offo posudzovať nekalú
povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Navyše k naznačenej otázke sa už
Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej sa oprávnenej, čiže oprávnená musí mať o tomto

závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť
s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti
spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so
spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom

stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské
konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd
bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve
o úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada oprávnená konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ

je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie
zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ.Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s
predbežnou otázkou výkladu úniového práva na SD EÚ, návrh oprávnenej na prerušenie konania
zamietol.

Jedinou(užvprvomodsekuodôvodnenianaznačenou)výhradouodvolaciehosúdu,týkajúcousavýroku
napadnutého uznesenia, nemajúcou však vplyv na prípadný vecný úspech odvolania oprávnenej, tak
bolo len zastavenie exekučného konania namiesto správneho zastavenia exekúcie. V tomto prípade
sa tak evidentne stalo v dôsledku pomýlenia súdu prvého stupňa do istej miery zavádzajúcou úpravou
v ZoRK, ktorý do úpravy exekučného vymáhania pohľadávok priniesol nenáležité a koncepciu v E. p.

zdanlivo narušujúce narábanie s pojmami. Takáto nenáležitosť spočíva (ako na to upozornil tunajší súd
už vo svojom uznesení z 25. júla 2013 č. k. 10CoE/69/2013-40, vydanom v konaní Okresného súdu
Senicasp.zn.5Er/658/2008)vnarábanívust.§45ZoRKlenspojmomzastavenieexekučnéhokonania,
teda bez rozlišovania, že E. p. takýto postup pozná iba do času udelenia poverenia súdnemu exekútorovi
alebo v prípade zistenia samým exekučným súdom akejkoľvek takej prekážky na ujmu ďalšieho behu
konania, ktorú možno vyhodnotiť za nedostatok podmienky konania. Obdobne ako u súdneho výkonu

rozhodnutí pritom platí, že kým konanie o výkon (tu exekučné konanie) možno zastaviť len do nariadenia
výkonu (tu rozumej do udelenia poverenia na vykonanie exekúcie), v neskoršom čase možno zastaviť
iba výkon (tu rozumej rozbehnutú a už prebiehajúcu exekúciu). Ak by sa súd prvého stupňa riadil aj práve
uvedeným a poskytol by tak korektný (najmä systematický) výklad príslušného pojmu z ustanovenia §
45 ods. 1 a 2 ZoRK, nestalo by sa mu i to, že vo výroku jeho uznesenia sa ocitol nepopierateľný rozpor

oboch jeho viet (z ktorých prvá hovorila o zastavení exekučného konania a druhá o trovách exekúcie).

Takýto rozpor šlo samozrejme odstrániť len právnou zmenou napadnutého uznesenia v časti zastavenia
exekučného konania spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu (podľa
§ 220 O.s.p. pri zachovaní podstaty rozhodnutia, teda jeho faktickom potvrdení) a súbežným potvrdením
uznesenia v časti trov exekúcie a trov konania podľa § 219 O.s.p. (nakoľko proti týmto závislým výrokom

nikto výslovne nebrojil).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a
preto právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom (povinnej reálne preto, lebo
bolo definitívne odvrátené riziko uloženia tzv. náhradovej povinnosti jej a exekútorovi len formálne
pre otvorenie odvolaním aj možnosti vyporiadať sa s otázkou správnosti nepriznania mu náhrady trov

exekúcie). Pretože však týmto účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a
nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa §
251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. spôsobom uvedeným v tretej vete výroku
tohto svojho uznesenia.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná

veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.