Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 22, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sži/25/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201525
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1012201525.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO : 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
so sídlom Grösslingova 4, 811 9 Bratislava, IČO : 36 864 421, za ktorú koná konateľ a advokát Doc.
JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému Krajskému súdu v Bratislave, so sídlom Záhradnícka
10, 813 66 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. Spr. 6215/12 zo dňa

2. augusta 2012, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. augusta
2013, č. k. 5S/277/2012-41, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/277/2012-41 zo dňa
27. augusta 2013 potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením z 27. augusta 2013, č. k. 5S/277/2012-41 Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“)
zastavil konanie, v ktorom sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobou osobne
podanou na krajskom súde domáhal zrušenia ním napadnutého rozhodnutia. Dôvodom zastavenia
konania bolo nezaplatenie súdneho poplatku zo strany žalobcu (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 71/1992 Zb.“ alebo „ZSP“).

Krajský súd odvolávajúc sa na ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992

Zb. a položku 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov ZSP v odôvodnení napadnutého uznesenia
poukázal na to, že zo súdneho spisu vyplýva, že žalobca bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku
za žalobu vo výške 66 €, pod následkom zastavenia konania, výzvou doručenou právnemu zástupcovi
žalobcu dňa 30. júla 2013 (č.l. 31 súdneho spisu). Žalobca na výzvu na zaplatenie súdneho poplatku
reagoval podaním doručeným krajskému súdu dňa 5. augusta 2013 označeným ako „Odvolanie voči
výzve/ uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu“ argumentujúc tým, že súd

pochybil, keď vydal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, pretože o uložení povinnosti zaplatiť súdny
poplatok musí súd rozhodnúť uznesením, ktoré musí byť odôvodnené podľa § 169 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), inak je nepreskúmateľné. Namietal aj nesprávnosť výzvy z dôvodu,
že krajský súd nie je orgánom verejnej správy, ale orgánom verejnej moci.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že ZSP konkrétne v ustanovení § 10 ods. 1
jasne hovorí o „výzve“ (nie uznesení) na zaplatenie súdneho poplatku a k námietke ohľadom položky

10 písm. a) sadzobníka poukázal na § 17 a § 19 zákona o slobode informácií.Onáhradetrovkonaniakrajskýsúdrozhodolpodľa§146ods.1písm.c/OSPvspojenís§246cOSPtak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko konanie vo veci bolo zastavené.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie žalobca. Žiadal uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobca svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1
písm. f/ a h/ OSP a na § 205 ods. 2 písm. f/ OSP, namietajúc, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, a rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Považujúc výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za nesprávnu namietal, že predmetné uznesenie
neobsahuje odôvodnenie v zmysle § 169 ods. 1 OSP, a preto je nepreskúmateľné. Podľa položky
č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov spoplatneniu podlieha len podanie návrhu/žaloby na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu, ktorý je orgánom verejnej správy. Podľa názoru žalobcu

však Krajský súd v Bratislave nie je orgánom verejnej správy, jeho rozhodnutie preto nie je rozhodnutím
orgánu verejnej správy; žalobca nežiada o preskúmanie rozhodnutia verejnej správy, ale orgánu verejnej
moci. Na základe ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z. došlo k rozšíreniu právomoci
všeobecných súdov na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných podľa § 16 až § 19 zákona č.
211/2000 Z. z. aj na orgány verejnej moci. Na druhej strane však nedošlo k zakomponovaniu tohto

rozšírenia do sadzobníka súdnych poplatkov. Krajský súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na zaplatenie súdneho
poplatku za podanú žalobu na preskúmanie zákonnosti iného orgánu ako je orgán verejnej správy, ktorý
je o. i. Ústavný súd Slovenskej republiky (pravdepodobne mal žalobca na mysli Krajský súd v Bratislave).
Pretoježalobcatohonázoru,ženemápovinnosťzaplatiťsúdnypoplatokzažalobuazastaveniekonania

pre nezaplatenie súdneho poplatku bez zákonnej povinnosti tento poplatok zaplatiť, nie je možné,
pričom sa odvolal na k odvolaniu pripojený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/39/2007 z 29. marca 2007.

Dôvodil ďalej, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré vydal orgán verejnej moci

postupom podľa ustanovenia §§ 16-19 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o slobode informácií“) a preto mal za to, že mu bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb.
uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Z uvedeného dôvodu namietal porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj

ako „ústava“), ale rovnako tak aj porušenie Čl. 12 ods. 1, no najmä Čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa
ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní
základných práv a slobôd (m.m. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22.
marca 2006). Z vyššie uvedených dôvodov mal za to, že nemá povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
žalobu zdôrazniac, že nezaplatenie súdneho poplatku, bez existencie legálnej povinnosti, nie je možné

postihnúť zastavením konania.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť. Žalovaný
si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v

odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu neobsahuje
skutočnosti spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie uznesenia krajského súdu a nemožno mu preto
priznať úspech.Pri posúdení dôvodnosti odvolania bolo potrebné sa prioritne zaoberať námietkou žalobcu týkajúcou
sa postavenia žalovaného - Krajského súdu v Bratislave, ako povinnej osoby podľa zákona o slobode
informácií.

Ústava Slovenskej republiky definuje povinné osoby ako „orgány verejnej moci“, ktoré majú povinnosť
primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku; podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon (čl. 26 ods. 5). Verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje
o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach
alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom

a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môžu
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná ako orgán
verejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a
tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať
(uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sp. zn. I. ÚS 191/92 z 9. júna

1992).

Pojem verejná moc je širokým pojmom zahŕňajúcim tak orgány zákonodarnej, výkonnej aj súdnej moci.
Preto čl. 26 ods. 5 ústavy vychádza zo širokej koncepcie povinných osôb, ktoré bližšie špecifikuje § 2
zákona o slobode informácií tak, že ide o :

a) štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon

zverujeprávomocrozhodovaťoprávachapovinnostiachfyzickýchosôbaleboprávnickýchosôbvoblasti
verejnej správy, a to iba v rozsahu ich rozhodovacej činnosti,

b) právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným
celkom alebo obcou podľa osobitného zákona,

c) právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými vyššie,

d) iné právnické osoby a fyzické osoby podľa osobitného zákona.

Pod pojmom verejná správa rozumieme určitý druh činnosti alebo inštitúciu, ktorá verejnú správu
vykonáva. V prvom prípade ide o materiálnu definíciu a v druhom prípade definíciu správy z hľadiska
formálneho. Z materiálneho hľadiska je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných verejných
inštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou zákonodarnou ani súdnou (k tomu pozri Hendrych, D.

a kol. Správní právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 6-7).

Na konanie podľa zákona o slobode informácií sa použijú ustanovenia správneho poriadku, pokiaľ zákon
o slobode informácií neustanovuje inak (§ 22 ods. 1 zákona o slobode informácií). Správny poriadok
v ustanovení § 1 ods. 2 definuje správne orgány ako štátne orgány, orgány územnej samosprávy,
orgányzáujmovejsamosprávy,fyzickéosobyaleboprávnickéosoby,ktorýmzákonzverilrozhodovanieo

právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti
verejnej správy. V predmetnej právnej veci je oblasťou verejnej správy, v ktorej je rozhodované, správa
na úseku práva na prístup k informáciám.

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) krajské súdy konajú a rozhodujú ako súdy

druhého stupňa v občianskoprávnych a v trestnoprávnych veciach, v ktorých rozhodovali v prvom stupni
okresné súdy.

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. predpisy o konaní pred súdmi ustanovujú, v ktorých
občianskoprávnych a v trestnoprávnych veciach konajú a rozhodujú krajské súdy ako súdy prvého
stupňa.Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z . krajské súdy konajú a rozhodujú v správnych veciach v prvom
stupni, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 7 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. krajské súdy konajú a rozhodujú aj v iných veciach, ak to

ustanovia osobitné zákony.

Krajskému súdu však môžu vyplývať povinnosti konať a rozhodovať aj na základe iných právnych
predpisov. O taký prípad ide aj v predmetnej právnej veci.

Oblasť slobodného prístupu k informáciám je súčasťou verejného práva, v tomto prípade správneho
práva. Krajský súd v oblasti rozhodovania v rámci správneho práva nemá postavenie súdneho orgánu,
ale orgánu verejnej správy. V tomto prípade nemožno brať ohľad na to, že žalovaný má vo svojom

názve slovo „súd“, pretože orgán v oblasti verejnej správy na úseku práva na prístup k informáciám,
ktorý koná a rozhoduje o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie, ktorú má alebo nemá vo svojej
dispozičnej sfére, podľa zákona o slobode informácií je správnym (administratívnym) orgánom. V tomto
prípade je odlišujúcim kritériom medzi súdom a správnym orgánom kompetencia: kým súd koná v rámci
kompetencie podľa napr. citovaného ustanovenia § 7 zákona č. 757/2004 Z. z. , správny orgán koná o

sprístupnení alebo nesprístupnení informácie podľa zákona o slobode informácií.

S prihliadnutím na § 1 ods. 2 správneho poriadku, § 244 ods. 2 OSP a zákon o slobode informácií
je možné krajský súd definovať ako inú právnickú osobu, ktorá v oblasti verejnej správy rozhoduje
o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, a teda ako správny orgán, prípadne
ako orgán verejnej správy. Preto aj právoplatné rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné súdom v

správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku Rozhodovanie o
žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“. Konanie o tejto žalobe je následne
spoplatnené podľa položky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov ako návrh na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby, ak v písmenách b/ až d/ nie je
ustanovené inak, vo výške 66 € (podľa právneho stavu účinného do 30.9.2012, nakoľko žaloba bola

podaná dňa 20. augusta 2012).

Krajský súd správne postupoval, keď žalobcu vyzval výzvou na zaplatenie súdneho poplatku za podanú
žalobu vo výške 66 € podľa položky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov (č.l. 31). Žalobca bol
poučený, že ak nebude poplatok v určenej 10-dňovej lehote zaplatený, súd konanie podľa § 10 ods. 1
zákona o súdnych poplatkoch zastaví.

Právny zástupca žalobcu výzvu prevzal 30. júla 2013. Najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti celé
ustanovenie § 10 zákona o súdnych poplatkoch, ktoré rozlišuje medzi výzvou na zaplatenie súdneho
poplatku a uznesením na zaplatenie súdneho poplatku. Ide o dva inštitúty odlišné svojou formou,
podmienkami a následkami nezaplatenia súdneho poplatku na základe nich.

Výzva na zaplatenie súdneho poplatku (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) je poplatníkovi

zasielaná v prípade nezaplatenia súdneho poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania
alebo dovolania; následkom nezaplatenia súdneho poplatku je zastavenie konania. Účelom výzvy nie je
uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ale upozornenie na jej nesplnenie. Sama povinnosť vyplýva
zo zákona a je podmienkou pre to, aby súd mohol pokračovať v konaní. Výzva na zaplatenie súdneho
poplatku teda nie je rozhodnutím, neukladá sa ňou povinnosť účastníkovi konania, a nevzťahujú sa na

ňu požiadavky kladené na obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia (uznesenia).

Na druhej strane uznesením (§ 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) na zaplatenie súdneho poplatku
saúčastníkoviukladápovinnosťzaplatiťsúdnypoplatok.Jehovydaniejezákonomtaxatívneobmedzené
na prípady, kedy:

- už súd začal konať vo veci samej,- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi, ktorému súd ustanovil opatrovníka, pretože nie je známy
jeho pobyt, alebo sa mu nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine,

- došlo k rozšíreniu návrhu alebo podaniu vzájomného návrhu v tej istej veci potom, ako začal konať

vo veci samej,

- ide o opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnych orgánov,

- žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,

- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Uznesenie, ktorým sa vyrubuje súdny poplatok, je teda vydávané v prípadoch, kedy súdu zo zákona
vyplýva povinnosť o návrhu konať bez ohľadu na zaplatenie súdneho poplatku, alebo kedy došlo k

situácii, že súd napriek nezaplatenému súdnemu poplatku konanie nezastavil, ale v ňom pokračoval.
Ide o prípady, kedy by jednak došlo k neželanému odkladu rozhodnutia, ktoré neznesie odklad (napr.
predbežné opatrenie), alebo by prípadná hrozba zastavenia konania nebola efektívna, resp. účelná.
Rizikom, ktoré na seba účastník konania preberá v prípade nezaplatenia súdneho poplatku, je možnosť
vymáhania („exekúcie“) nezaplateného súdneho poplatku podľa zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a

vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov.

Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nebol žiaden zákonný dôvod, aby krajský súd žalobcu
vyzýval na zaplatenie súdneho poplatku uznesením podľa § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch,
keďže neboli splnené taxatívne podmienky na jeho vydanie. Správne teda žalobcu vyzval výzvou podľa
§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, následkom ktorej je v prípade nezaplatenia súdneho poplatku

zastavenie konania. Žalobca svojím konaním v rozpore s § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch
a svojimi špekulatívnymi úvahami nemajúcimi oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky sám
spôsobil zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Najvyšší súd považuje za potrebné dodať, že platobná nedisciplinovanosť účastníka je sama o sebe
nežiaduca, nakoľko súdy zbytočne zaťažuje a ak účastník v tejto nedisciplinovanosti napriek výzve a

upozorneniu na následky pokračuje, ide o konanie, za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť (k tomu
pozri bližšie napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 59/2000 zo 16.3.2000).

Najvyšší súd zdôrazňuje, že jednotlivé ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch (ale aj iných zákonov
vo všeobecnosti) nemožno vykladať izolovane a bez kontextu, a to s akcentom na to, že žalobca je
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, za ktorého koná advokát s právnickým vzdelaním.

Z vyššie uvedených dôvodov preto postupom krajského súdu nedošlo vo vzťahu k žalobcovi k porušeniu
jeho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ani k porušeniu čl. 12 ods. 1 a čl. 13
ods. 1 písm. a) ústavy, postup a rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v súlade s § 10 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. a preto najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil (§
250 ja ods. 3 OSP v spojení s § 219 ods. 1 OSP).

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 OSP
a účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanému
náhrada trov konania neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
tretia zák. č. 757/2004 o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 1. mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.