Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3CoE/104/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6703899127
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Ryant
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6703899127.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. , so sídlom
Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX, XXX
XX E., Česká republika, vedenej pod sp. zn. EX 4179/08 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, na vymoženie pohľadávky

oprávneného vo výške 370,68 Eur s príslušenstvom o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Zvolen č. k. 11Er/3252/2003-28 zo dňa 27.02.2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe
exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom v
Partizánskomdňa29.08.2003podč.N2714/2003,NZ75827/2003atonazákladesplnomocnenia,ktoré
je súčasťou zmluvy o úvere uzavretej dňa 01.06.2003 medzi oprávneným a povinným. Po preskúmaní
notárskej zápisnice súd konštatoval, že táto nie je spôsobilým exekučným titulom V tomto smere
poukázal na rozpor záujmov medzi povinným a jeho zástupcom podľa § 31 ods. 1/ zák. č. 40/1964

Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) v spojení s § 22 ods. 2/ Občianskeho
zákonníka. Pri uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zo zmluvy o
úvere je zrejmé, že v tejto zmluve bola použitá predtlač, ktorá sa používala pri uzatváraní zmlúv, a teda
už obsahovala meno splnomocnenca. Ďalej súd poukázal na to, že v čase uzavretia zmluvy o úvere
a splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, preto v tomto

čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo neuznať, a taktiež nemohol splnomocniť
Mgr. Tomáša Kušníra na takéto právo (§ 574 ods. 2/ Občianskeho zákonníka). Na základe uvedených
skutočností súd dospel k záveru, že uznanie dlhu, ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
sú právne úkony, ktoré splnomocnený zástupca povinného urobil v rozpore s jeho záujmami. Tým
svojim účelom odporovali zákonu, a preto sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné.
Notárska zápisnica tiež nezodpovedá požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu kladie § 41 ods. 2 písm.

c/ Exekučného poriadku, keďže táto bola spísaná len so zástupcom povinného. Vzhľadom na uvedené
súd dospel k záveru, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, preto exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil.Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že v
danom prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Po doručení návrhu na
vykonanie exekúcie zo strany oprávneného súdny exekútor požiadal Okresný súd Zvolen o udelenie

poverenia, ktoré mu bolo po preskúmaní žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, udelené. Notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu už pri
rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul
za „súladný“, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. V danom
štádiu súd nezistil rozpor so zákonom, a už vôbec nie v takej miere, ktorá by spôsobila neplatnosť celého

právneho úkonu. Oprávnený ďalej namietal, že povinný ako dlžník mohol kedykoľvek po uzatvorení
zmluvy o úvere v roku 2003 udelené plnomocenstvo v zmysle § 33b Občianskeho zákonníka v platnom
znení odvolať, pričom tak neurobil. Udelením poverenia sa povinný nevzdal svojich práv na uznanie
záväzku, iba rozšíril možnosť uznania záväzku za jeho osobu na osobu splnomocniteľa. Platné právne
predpisy mu nebránili v tom, aby záväzok uznal dobrovoľne aj sám, najmä keď jeho výška mu bola
známa. Ďalej uviedol, že formulácia uvedená v plnomocenstve je určitá, v zmysle platných právnych

predpisov nevyplýva povinnosť určiť pri uznaní záväzku výšku uznania záväzku presným číselným
vyjadrením. Oprávnený tiež poukázal na to, že predmetným uznesením súdu, ktorým sa exekúcia
vyhlásila za neprípustnú a zastavila, hoci nedošlo počas celého trvania exekučného konania k zmene
skutkového ani právneho stavu, nastane v prípade nadobudnutia jeho právoplatnosti situácia, kedy si
oprávnený už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka oprávneného už bude

premlčaná. S poukazom na uvedené preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 03.09.2012
označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený navrhol,
aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej Únie predložil

prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny

úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil

fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene

uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na

tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne

ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky

veriteľa voči spotrebiteľovi?

Pokiaľ ide o ďalšie argumenty a dôvody obsiahnuté v návrhu na prerušenie konania a označené
oprávneným ako „doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, odvolací súd sa už nimi
nezaoberal, a to s poukazom na ust. § 205 ods. 3/ O. s. p., podľa ktorého môže odvolateľ rozšíriť, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Zvolen. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa § 374 ods. 4/ O. s. p. s vyjadrením, že podanému odvolaniu nemieni
vyhovieť.Krajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ust. §
212 ods. 1/ O. s. p. a postupom podľa § 214 ods. 2, § 219 ods. 1/ O. s. p. bez nariadenia pojednávania
uznesenie okresného súdu potvrdil.

Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhom na prerušenie konania
v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc

vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve

aj otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení
uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej

únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného

prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o

otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,

ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd
považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že v danej exekučnej veci ani súd prvého stupňa, ani odvolací
súd neaplikuje ani nevykladá právo Európskej únie, nie je preto daný legitímny dôvod na to, aby sa
odvolací súd obrátil na Európsky súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa práva Európskej únie,
pretože ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu

nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby
mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EÚ mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje
výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak
je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej
otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej

únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť
prejudiciálnekonaniejeplnevsúladesdoktrínouacteéclaireakoajsdoktrínouacteclairé.Doktrínaacte
éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej
konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v
čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré

už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie
jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie
je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné
obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nie je

potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto
odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.

Podľa § 323 ods. 1/ zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka ak niekto písomne uzná svoj určitý

záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky
nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa § 574 ods. 2/ Občianskeho zákonníka dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť
až v budúcnosti, je neplatná.

Exekučným titulom v danej veci je Notárska zápisnica sp. zn. N 2714/2003, NZ 75827/2003 zo dňa

29.08.2003, spísaná JUDr. Ondrejom Ďuriačom, notárom so sídlom v Partizánskom. Na základe tejto
notárskej zápisnice uznal Mgr. Bruno Žlnay, zastupujúci na základe substitučnej plnej moci Mgr. Tomáša
Kušníra, splnomocneného konať v mene povinnej osoby, dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške
370,68 Eur (11.167,- Sk).

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1, 2) je

zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie dôsledne skúmať, či sú splnené
formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým či podklad, na základe ktoréhosúdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku. Exekučný súd má teda zákonné zmocnenie v tomto rozsahu
skúmať exekučný titul (a to akýkoľvek, ktorý pripúšťa ustanovenie § 41 ods. 1 a 2/ Exekučného poriadku)

počas celého exekučného konania (na návrh účastníka alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie
sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie
nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych
zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorom je vyznačená oprávnená a povinná osoba,

právny dôvod, predmet a čas splnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila. Pri notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť skúma rovnako ako pri iných vykonateľných
rozhodnutiach, ktoré sú spôsobilými exekučnými titulmi. Formálna stránka spočíva v dodržaní náležitosti
notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je predpísaná
priamo Exekučným poriadkom v ustanovení § 41 ods. 2 písm. c). Z uvedeného vyplýva,
že pri posudzovaní vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti

rozhodnutia súdu podľa príslušných predpisov procesného práva, sa uplatňujú obdobné kritéria a preto
záver o ich splnení alebo nesplnení (formálnych a materiálnych náležitostí) sa v prípade exekučnej
notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do úvahy, ak by išlo o
vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Odvolací súd v súvislosti s argumentom oprávneného o
nedostatku právomoci exekučného súdu preskúmavať notársku zápisnicu poznamenáva, že závery o

povinnosti (nielen oprávnenosti) exekučného súdu venovať náležitú pozornosť formálnym a materiálnym
náležitostiam notárskej zápisnice, pokiaľ má byť uznaná za spôsobilý exekučný titul, vyplývajú z
viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 4Cdo 267/2007 zo dňa 18.12.2007), ako aj z
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR (napr. nález I. ÚS 5/2000 zo dňa 13.07.2000). V predmetnom
náleze naviac Ústavný súd vyslovil osobitný akcent na dôsledné skúmanie notárskej zápisnice v

exekučnom konaní, keď vyslovil, že je nutné uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej
zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie vzhľadom
na to, že notárskej zápisnici, ako exekučnému titulu, nepredchádza súdne preskúmanie platnosti
právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva tak, ako je to v prípade
vykonateľného rozhodnutia súdu.

Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu konštatuje, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v
zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene
uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho
práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo
už v čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať

výšku „uznaného" dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a
určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie
dlžníka a v akom rozsahu) reálne v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše v notárskej
zápisnici určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia na takýto prejav vôle
povinným a povinného tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať vedomosť. Pretože

splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie
a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné.

Podľa § 31 ods. 1/ Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa § 22 ods. 2/ Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Exekučný súd tiež správne poukázal na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného" zástupcu s
poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2/ Občianskeho zákonníka. Ani argument o nezávislom postavení
advokáta za daných konkrétnych okolností neobstojí. Už len samotná skutočnosť, že súdom je z vlastnej

rozhodovacej činnosti známe, že konkrétny oprávnený- Pohotovosť- vo všetkých zmluvách o úverepriamo v predtlači mal už vopred zakomponované udelené plnomocenstvo dlžníka len tomuto jedinému
konkrétnemuadvokátovi,naznačujeurčitúväzbuoprávnenéhoakonkrétnehoadvokáta,čospochybňuje
predpoklad jeho nestrannosti a objektívnosti pri hájení záujmov dlžníka pri výkone právnych úkonov

vyplývajúcich z udeleného plnomocenstva. Zmluvná voľnosť povinného pri „zvolení" si splnomocneného
zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri jedinej možnej variante konkrétneho mena zástupcu
vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o
jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Exekučný titul- notársku zápisnicu, ktorá bola spísaná v mene povinného bez platne dojednaného
splnomocnenia, je preto nutné považovať za nulitný právny akt, ktorý nemohol nadobudnúť účinky
vykonateľného rozhodnutia vo vzťahu k povinnému. Pokiaľ sa tak exekúcia v danej veci začala na
podklade nespôsobilého exekučného titulu, teda rozhodnutia, ktoré sa dosiaľ nestalo vykonateľným, je
to dôvodom na zastavenie nezákonne vedenej exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku, ako správne konštatoval exekučný súd v napadnutom uznesení.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia §
219 ods. 1/ O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.