Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/255/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111200868
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6111200868.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421 proti povinnému W. M., nar. XX.
XX. XXXX, bytom P. D. XXXX/XX, XXX XX J. J., štátny občan SR, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
RudolfomKrutým,ExekútorskýúradvBratislave,Záhradnícka60,Bratislava,podspis.zn.EX17975/10,

na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.805,53 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 6Er/22/2011-83 zo dňa 28. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 6Er/22/2011-83 zo dňa 28. marca 2014 p o t v
r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil. V odôvodnení uviedol, že súdneho exekútora
poveril vykonaním exekúcie proti povinnému na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922
761 (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 08073/10 zo dňa 23.09.2010 (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“). Ďalej súd uviedol, že z predložených dôkazov zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa

05.10.2009 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), ktorej súčasťou sú aj Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Podľa článku 15 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru upravujúceho riešenie sporov- rozhodcovskú doložku, oprávnený podal na rozhodcovskom súde
žalobu z dôvodu, že povinný si neplnil povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy. Odvolaním sa na ust. § 52 ods.
1 a § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah a formu zmluvy,
okresný súd vyhodnotil Zmluvu ako spotrebiteľskú, a to aj napriek tomu, že oprávnený uviedol, že ide

o záväzkovoprávny vzťah, pretože povinný v Zmluve vystupuje ako podnikateľ. Okresný súd dopytoval
povinného na vyjadrenie sa k účelu úveru a k záveru, že ide o spotrebiteľský vzťah dospel na tom
základe, že povinný uviedol, ako účel predmetného úveru pokrytie nákladov na živobytie a tiež uviedol,
že účel poskytnutia úveru na Zmluve vyplnila do formulára pracovníčka oprávneného. Na základe toho
okresný súd uviedol, že Zmluvu je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve,
pretože napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah,
bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými stranami sú
dodávateľ, spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov z
vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt,
ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo
inej podnikateľskej činnosti. Zdôraznil, že spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy,

ale druh zmluvy, pre ktorú právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky, ako aj podmienky, ktoré
v nej nesmú byť obsiahnuté, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany.Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch
a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Občiansky zákonník zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny

súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu,
ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Uviedol, že ide o formulárovú
zmluvu, kde návrh spotrebiteľskej zmluvy, Zmluvy o úvere, je aj v danom prípade pripravený na
predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym
spôsobom zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť

uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie,
respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom,
umožňuje exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy,
ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo
je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Poukázal aj na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 243/07, z ktorého vyplýva, že ak sú

v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich
v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala. Teda v prípade, ak sú v zmluve použité formulácie a
pojmy, ktoré je možné vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v neprospech toho, kto ich do
zmluvy uložil. V danom prípade text zmluvy o úvere bol vopred vyhotovený oprávneným a nie je z
neho možné určiť, či dlžník - povinný pri podpisovaní zmluvy o úvere vystupoval ako fyzická osoba

- nepodnikateľ alebo podnikateľ. Tiež nie je z neho zrejmé, či úver mu bol alebo nebol poskytnutý
výlučne za účelom podnikania. Preto v zmysle princípu vyjadreného v citovanom rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky je označenie dlžníka v zmluve o úvere spravodlivé vykladať v prospech
dlžníka - povinného, ktorý text tejto zmluvy vopred nevyhotovil. Okresný súd poukázal na ust. § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré obsahuje demonštratívny výpočet ustanovení v spotrebiteľských

zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky. Rozhodcovskú doložku okresný
súd subsumoval pod ust. § 54 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že tak ako
je rozhodcovská doložka koncipovaná v bode 15 VPPÚ, spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť
brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský
súd. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde, nakoľko

porušenie povinností zo strany oprávneného je vo väčšine prípadných sporov vylúčené. Napriek tomu,
že znenie rozhodcovskej doložky neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, svojimi
dôsledkami sleduje, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza. S ohľadom
na tieto skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že ustanovenie bodu 15 VPPÚ je v rozpore so
znením § 53 ods. 4 písmeno r) Občianskeho zákonníka, čo má za následok absolútnu neplatnosť

predmetnéhozmluvnéhodojednania,načomusísúdprihliadaťzúradnejpovinnosti(exoffo).Základným
predpokladom vykonateľnosti exekučného titulu je jeho vydanie orgánom, ktorý má na to právomoc.
Vzhľadom na absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky nemožno považovať rozhodcovský súd za
riadne splnomocnený na rozhodovanie vo veci, preto okresný súd posúdil rozhodcovskú doložku ako
nulitný právny akt. S ohľadom na uvedené závery okresný súd dospel k názoru, že rozhodcovský

rozsudok predložený okresnému súdu ako exekučný titul nie je vykonateľný, zastavil exekúciu podľa
ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku.

Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie
okresného súdu. V odôvodnení namietol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať

pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom
by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Podľa názoru odvolateľa mal exekučný súd
pri aplikácii Smernice upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im
tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť vyjadriť sa k stanovisku povinného. Poukázal na

rozhodnutia Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu ČR, z ktorých vyvodil záver, že
súdy týchto krajín Európskej únie pristupujú k výkladu ust. čl. 3 ods. 1 Smernice zásadne odlišne, ako
exekučný súd. S ohľadom na tieto skutočnosti odvolateľ navrhol, aby odvolací súd konanie podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky

spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na

všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu“?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolateľ ďalej uviedol, že porušené bolo aj jeho právo na súdnu ochranu, keď okresný súd nenariadil
pojednávanie napriek tomu, že zastavenie exekúcie vytvára prekážku rozhodnutej veci. Súd svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného

konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale
aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.
Tiež namietol nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú
doložku, čím bola porušená fundamentálna zásada právneho štátu - zásadu legality. K takémuto
revíznemupostupudošlovsituácii,keďužexekučnýsúdpreskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonom

s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný
súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu
limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže
mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce
zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv

a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom
nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom
exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na
spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako
ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa)

a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad
(jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných
rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom,
je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje

lehotu,vktorejjemožné právnyaktalebojehoúčinkyprávnoucestounapadnúť.Exekučnýsúdtaknebol
oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako
s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne
by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s

jeho argumentáciou k interpretácii ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený navrhol, aby súd
postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na
konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadkus čl. 1 Ústavy SR. Oprávnený ďalej namieta, že
ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v
rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej

istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne
popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského
súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by
zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech
v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti

konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení,
pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože
musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené
jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho,aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny
proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia

súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide
o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili
právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby

rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd
prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody,
pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle §
497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového
vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného

zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i.
aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné
prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený namieta aj nesprávne posúdenie
ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere

vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deň
omeškania.Zdôrazňuje,žetentoúrokmásankčnýcharakteradlžníkovisaúčtujelenvprípade,akporuší
zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného
dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi,
ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a

nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým
dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo
34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy
nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných

ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo
28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov
na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal
možnosťzvážiť,čiuzatvorízmluvuoúverezapodmienoktamuvedených,čijeschopnýsplácaťzáväzok,
ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho

a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške.
Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V
závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť
platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal,
že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní

poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali
viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s
ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasťou odvolania

je aj návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odvolateľ znovu napadol priamu aplikáciu smerníc Európskej
únie a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie. Uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť
ako nariadenie, pretože je adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým
osobám, teda ak bola smernica prebratá do slovenského poriadku správne a včas, je nutné najmä

z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall z 26. februára 1986, podľa
ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno
proti nemu odvolávať. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica Rady 93/13/EHS z 5.
apríla1993považujeriešeniesporovzospotrebiteľskýchzmlúvvrozhodcovskomkonanízaustanovenie

neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac
neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Poukázal na slovenské
znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúcim neprijateľné
podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľská zmluvanesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie
je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo.
Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text

úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný
úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s
výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru oprávneného je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a
následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa §

212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil.

Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd
rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd zistil, že oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné postupom podľa ust. §
109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky,atoprerozporsprincípomprávnejistotyaprincípomochranydôveryvšetkýchsubjektovpráva

v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak

b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,
c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že
článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom.
Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva
Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku
177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi
druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú
právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázkepráva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im
položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď
odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti W. T., C-76/10 v
bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu
je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané
normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie.

Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť
iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii.

Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd
predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,
na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto
prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v

danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie
predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej
veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky
oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo

ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici,
výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým
aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v
prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho

dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva
Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o
prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia
práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora

predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade
alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym

súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Pokiaľ ide o prvú otázku odvolateľa, ktorá mala byť podľa oprávneného predložená Súdnemu dvoru

EÚ, odvolací súd uvádza, že táto otázka nie je predmetom predmetného sporu, teda nemá vplyv
na výsledok samotného sporu. Rovnako ako okresný súd, ani odvolací súd nezastáva názor, že by
zákon vylučoval rozhodovanie sporov so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (pozri napr. sp. zn. 6 Cdo 1/2012
a pod. ). K druhej otázke formulovanej oprávneným odvolací súd uvádza, že základné predpoklady

pre posudzovanie zmluvných podmienok sú upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol
transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a
nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľomdohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, súd ju bude považovať za neprijateľnú bez ohľadu
na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k

tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je uvedená
v druhej navrhnutej otázke smerovanej Súdnemu dvoru EÚ nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že
rozhodcovskádoložkaoprávnenéhonebolasospotrebiteľomindividuálnedohodnutá,spôsobujeznačnú

nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou.Sohľadomnauvedenéskutočnostiodvolacísúdnepovažujeanidruhúotázkuformulovanú
oprávneným, za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu. V súvislosti s treťou otázkou,
ktorú oprávnený nastolil, odvolací súd odkazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách,
dokonca je povinnosťou súdu vyvodiť z prípadného záveru o nekalej zmluvnej podmienke všetky

relevantné dôsledky vyplývajúce z vnútroštátneho práva. Podľa slovenského právneho poriadku je
takýmto následkom zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že
pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Súd teda
môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi v súlade s

vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom takýto postup súdu nie je v rozpore ani s článkom 17 Charty
základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve
na spravodlivý proces.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený

žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného
poriadku, preto odvolací súd zamietol návrhy oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu. Z predloženého
spisuzistil,žežeoprávnenýapovinnýuzatvorilidňa05.10.2009Zmluvuúvereč.XXXXXXXXX (ďalejlen

„Zmluva“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 800,- Eur, ktorý sa zaviazal
splatiťv12-ichmesačnýchsplátkachpo131,-Eur.Vbode15VPPÚsazmluvnéstranydohodli,ževšetky
spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú
riešené pred Stálym rozhodcovským súdom centrom zriadeným a vedeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., Bratislava podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu alebo cestou

príslušného súdu SR v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku. Predmetná zmluva bola
podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť
oprávnenému 1.805,53 Eur s prísl. do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Okresný
súd exekúciu proti povinnému zastavil. V napadnutom rozhodnutí označil rozhodcovský rozsudok
(exekučný titul) za vydaný v rozpore so zákonom. Poukázal o.i. aj na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka,podľaktoréhospotrebiteľskézmluvynesmúobsahovaťustanovenia,ktoréspôsobujúznačnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ust. § 53 a §
54 Občianskeho zákonníka. Ďalej okresný súd označil rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal
rozhodcovský súd, za neprijateľnú podmienku a rozhodcovskú doložku za paakt.

Odvolací súd sa primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na
ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka; ďalej len „OZ“).
Odvolací súd preskúmaním rozhodcovskej doložky ako aj rozhodcovského rozsudku dospel k záveru,

že predmetný rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu,
a to vzhľadom na tú skutočnosť, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, ktorá ako
absolútne neplatný právny úkon založila právomoc rozhodcovského súdu na konanie v tejto veci.
Oprávnený uzavrel s povinným Zmluvu, ktorá je v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou, a to s prihliadnutím na povahu

účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Preto je
potrebné na tento úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) aplikovať
ustanovenia spotrebiteľského práva. Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie
je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len či ide oposkytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Vychádzajúc z európskej
legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné
vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu. Občiansky zákonník

len exemplifikatívne v ustanovení § 53 ods. 3 (v znení účinnom do 31.12.2007) ustanovuje, ktoré
podmienky možno považovať za neprijateľné. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z osobitnej
právnej úpravy zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Ustanovenie § 2 písm. a) a b)
citovaného zákona definuje zmluvné strany. Podľa ust. § 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa je
zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na

účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré
vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku
a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní
dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka,
výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva obsahuje ustanovenia
(dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadami. Túto zmluvu možno nesporne považovať

za typovú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je možné
za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú
vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového

vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa
spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na
okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa,
lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť
zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje

mimoriadnu pozornosť aj Európska únia. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa je smernica
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993, ktorá bola do
slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinným od 1. apríla 2004, okrem
§ 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky
k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky zákonník, smernica má aj tzv.

nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad
spotrebiteľských právnych vzťahov. Predmetná zmluva o úvere, ako neoddeliteľná súčasť exekučného
titulu,obsahujepodmienkyspôsobujúceznačnúnerovnováhumedziprávamiapovinnosťamizmluvných
strán nielen v oblasti sankcií, ale za neprijateľnú podmienku treba v prvom rade považovať dojednanie
o tzv. rozhodcovskej doložke. V prípade rozhodcovskej doložky ako takej a rozhodcovského konania

odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých dospel k záveru, že rozhodcovský
rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z nasledovných dôvodov:
1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do
všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná,
formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že podpisom

zmluvy, obsahom ktorej sú aj VPPÚ a rozhodcovská doložka, sa povinný reálne vopred vzdal práva
na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je
v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol
veriteľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala
v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa

dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného
stavu medzi poskytovateľom úveru - oprávneným a spotrebiteľom - povinným.
2/ Rozhodcovský súd postupoval nesprávne aj v prípade posudzovanie právneho nároku žalobcu
(oprávneného). V súlade s jednotlivými ustanoveniami ZoRK sa mal zaoberať nielen samotnou
platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto

prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol
povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej
zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza,
alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov

na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
3/ Z ust. § 4 ods. 1 a 2 ZoRK vyplýva, že základnou zákonnou podmienkou pre konštatovanie
existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky a vyslovenie jej platnosti je jej
písomná forma, resp. rozhodcovská zmluva musí byť obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnýmistranami, alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných
telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli. Kľúčovým v danom prípade je reštriktívny výklad ustanovenia § 4 ods. 2 druhá

veta Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje osobitnú definíciu písomnej formy rozhodcovskej
doložky, popri ktorej sa nepoužije všeobecná občianskoprávna definícia. V prípade, ak sa rozhodcovská
doložka nenachádza priamo v zmluve uzavretej medzi účastníkmi, resp. bez jednoznačnej zmienky
v hlavnej zmluve, ale len vo vopred pripravených všeobecných podmienkach dodávateľa bez toho,
aby bola samostatne verifikovaná podpisom žiadateľa o uzatvorenie zmluvy, nemožno mať za to, že

„rozhodcovská zmluva (doložka) je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami“ (§ 4 ods.
2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Zákonná úprava formy rozhodcovskej zmluvy je striktná, vzhľadom
na jej význam pre účastníkov zmluvy. Ak by totiž bolo úmyslom zákonodarcu mať za platne uzavretú aj
rozhodcovskú doložku „uzavretú“ vo všeobecných obchodných podmienkach (odkaz v hlavnej zmluve
na rozhodcovskú doložku vo všeobecných obchodných podmienkach), bol by to uzákonil, resp. aspoň
uviedol v dôvodovej správe. Na tomto závere v danom prípade nemení nič ani odkaz na Všeobecné

obchodné podmienky v Zmluve, v zmysle ktorého povinný deklaroval, že ich berie na vedomie. V danej
veci treba ešte zdôrazniť, že zmluva medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou neobsahuje
ani jednoznačný a zrozumiteľný odkaz na Všeobecné obchodné podmienky, od ktorých rozhodcovský
súd odvodil svoju právomoc. VOP, a teda ani rozhodcovská doložka neboli technicky spojené so
Zmluvou, ale aj bez ohľadu na túto skutočnosť nemožno z uvedenej formy vyvodiť jasný záver, že prílohy

kZmluve,naktoréodkazuječiužsamotnáZmluvaaleboustanoveniaVOP, obsahujúnepochybnýprejav
vôle účastníkov Zmluvy, že sú s ňou riadne oboznámení a súhlasia s jej znením a obsahom. Zmluvné
strany musia byť pri podpise návrhu zmluvy riadne oboznámené nielen so Zmluvou, ale aj všetkými
obchodnými podmienkami a inými prílohami Zmluvy. Z predložených dokladov však nevyplýva, že by
predložené VOP boli platné v čase uzavretia Zmluvy, nakoľko to nie je možné vyvodiť z nedatovaného

a nepodpísaného dokumentu. (viď. Uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011). Úprava
formy rozhodcovskej zmluvy v ust. § 4 ZoRK je prísne striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a
formálna podmienka v danom prípade nebola dodržaná. V danom prípade rozhodcovská doložka nie
je platne uzavretá v dôsledku nedodržania zákonom predpísanej písomnej formy. Nebol potom dôvod,
aby exekučný súd skúmal jej obsah z toho hľadiska, či táto podmienka spotrebiteľskej zmluvy sa prieči

dobrým mravom, resp. či je neprijateľná v zmysle ochrany spotrebiteľa (§ 6 zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa
uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice

ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatnou
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Cieľom rozhodcovskej
zmluvyjedosiahnuťprejednanieprípadnéhosporuarbitromakosúkromnouosobou,naktoréhozmluvné

strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pre prípad vzniku sporu súkromná osoba rozhoduje o právach
a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.
Odvolací súd zdôrazňuje, že exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie, skúmať
podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Vzhľadom na skutočnosť, že

Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so
zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru
Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných
hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke

stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie
sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z
dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v
kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.
Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný,

t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Odovlací súd podporne odkazuje aj na európsku judikatúru, konkrétne
rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, v ktorom Súdny dvor
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienkyobsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3
a 4 Smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,

ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je
viazanýtoutopodmienkou.Knámietkeodvolateľaoporušeníústavnegarantovanýchprávoprávneného,
ako účastníka konania, práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred
súdom odvolací súd uvádza, že okresný súd dospel k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky na podklade listinných dôkazov, ktoré predložil oprávnený, preto nie je možné konštatovať

porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Odvolací
súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou
Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-
76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Odvolateľ tiež namietol neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, čo

z pohľadu odvolacieho nemá zásadný význam, keďže okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil
práve aplikáciou vnútroštátnych prepisov, na komunitárne právo odkazuje len podporne. Záver o
spotrebiteľskom vzťahu okresný súd oprel o ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V právnom
poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno
aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon

o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi
mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky
normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený
v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 23a ods. 1 zákona č.

634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ustanovením § 3 ods. 3 neskôr prijatého zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným
a povinným Zmluvou o úvere, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci
odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase
uzatvoreniazmluvy,akoajpríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníkazaoberajúcesaproblematikou

spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola
uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je
žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj
ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje odvolací súd.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne

spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého.
Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského
súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, §
45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania
zamietne návrh na vydanie poverenia.

Preto okresný súd postupoval správne keď exekúciu zastavil.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.