Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 15, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/555/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610206910
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610206910.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s. r. o., 811 09 Bratislava, Pribinova
25, zast. splnomocnenkyňami: 1/ Advocate, s.r.o., 811 09 Bratislava, Pribinova 25 a 2/ Fridrich Paľko,
s.r.o., 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: E. U., nar. XX. P. XXXX, bytom XXX XX Q., A.
XXX/XX, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60, o 792,66
eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 31. októbra

2012, č. k. 8Er/536/2010-33, EX 6651/10 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie a Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti trov exekúcie r u š í a vec mu vracia na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením zo dňa 31. októbra 2012, č. k. 8Er/536/2010-33 Okresný súd Senica vo výroku
v bode I./ exekúciu zastavil a vo výroku v bode II./ vyslovil, že oprávnená je povinná zaplatiť súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie vo výške 100 %. Súd I. stupňa svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej tiež „ZoRK“), § 52 ods. 1, od. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3. ods. 4 písm. r/ a ods. 5 O.
z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a § 87 písm. f/ O.

s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Občianskeho súdneho poriadku).
Vecne mal predovšetkým za to, že v danej problematike sa nepochybne jednalo o spotrebiteľský
vzťah na základe zmluvy o úvere uzavretej dňa 25. novembra 2008 medzi oprávnenou a povinným,
pričom právna úprava normami tzv. spotrebiteľského práva pripúšťa preskúmavanie rozhodcovských
rozsudkov exekučnými súdmi s možnosťou prípadný rozpor exekučného titulu s právom sankcionovať
kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Rozhodcovskú doložku (viď bod 18 na č. l. 5 spisu)

pojatú do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) bolo potom treba považovať
za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech
spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou
príslušného dojednania bolo praktické nanútenie záujmu oprávnenej (ako dodávateľky) riešiť spory
vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred ňou určeným rozhodcovským súdom, a to tým skôr, ak povinný
(v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal a

možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal. Podľa súdu prvého
stupňa rozhodcovská doložka, ktorá mala v danom rozhodcovskom konaní (viď rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom v Bratislave,
Karloveské rameno č. 8 zo dňa 26. augusta 2009, právoplatný dňa 12. októbra 2009 a vykonateľnýdňom 15. októbra 2009 - viď č. l. 6 - 7 spisu) založiť legitimitu pre exekučný titul, je v hrubom nepomere
v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a znemožňuje spotrebiteľovi voľbu prejednania
prípadného sporu pred všeobecným súdom. Súd prvého stupňa prejudikoval, že v takomto prípade je

zo zákona potrebné zastaviť predmetnú exekúciu v celom rozsahu, nakoľko spotrebiteľ nemôže byť
viazaný nekalou podmienkou (v prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu
alebo súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy). Rozhodnutie o
trovách exekúcie potom právne odôvodnil aplikovaním ustanovení § 200 ods. 1, ods. 2, § 203 ods. 1 E.
p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), § 151

ods. 7 a § 251 ods. 4 O. s. p. a vecne záverom, že zastavenie exekúcie zavinila oprávnená (ktorá na
vykonanie exekúcie predložila nespôsobilý exekučný titul), a preto jej súd prvého stupňa uložil povinnosť
súdnemu exekútorovi nahradiť trovy exekúcie vo výške 100 % s tým, že o konkrétnej výške náhrady trov
exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať. Súdu

prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení
veci, keď zmluva účastníkov z prejednávanej veci nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale
bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom
zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ktorá nemusela obsahovať ani
náležitosť predstavovanú údajom o RPMN. Podľa názoru odvolateľky tzv. nevýhradnú rozhodcovskú

doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber) platné právo nezakazuje a prijatie opačného názoru by
dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania, pričom aj zo Smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“)
možno vyvodiť len neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však
nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom) a navyše Smernica

nemá priamu záväznosť (vyžaduje implementáciu, čiže zanesenie do vnútroštátneho právneho poriadku
členských štátov Európskej únie); pričom napokon exekučný titul bol už predmetom skúmania (zo strany
exekučného súdu) pri udeľovaní poverenia a vtedy žiaden rozpor so zákonom zistený nebol.

Súčasnesodvolanímpotomoprávnenánavrhlaspoukazomnaustanovenie§109ods.1písm.c/O.s.p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie

bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu)
konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné)
otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovede SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho

rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej

je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu,
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto
podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a podanie Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E.

p. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho
postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p bez akejkoľvek časovej limitácie.

Povinný ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania
oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie ako aj závislé rozhodnutie o trovách exekúcie) a to bez

pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby
prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že obom návrhom
oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD, resp. ÚS SR nie je dôvod
vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne. Súd prvého stupňa si
totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda otázku „kvality“ rozhodcovskej

doložky,predstavujúcejpodkladpretzv.prvotnéprejednanieirozhodnutievecivrozhodcovskomkonaní)
zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a
žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať

návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD (za
pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. aj o prenesenie
problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je

v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,

Vyššiecitovanéustanoveniepotomprerušeniekonaniapodmieňujekonštatačnýmzáveromexekučného

súdu o existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávenej
veci s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,
pričom rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému
záveru. Inak povedané, postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných
pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými

právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor
účastníka konania, keď zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť
konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky
snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného
opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle

skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka
aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a
nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na
značný počet konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej) notoricky známu skutočnosť, že v
praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí

rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie,
a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom
naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade
aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde
je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh

alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podkladetitulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými
mohol účastník rozhodcovského konania dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania
(medzi ktoré patrí napr. vyvolanie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky

predpojatosti rozhodcu a pod.), kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania
sa s plnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do
pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže
rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd
môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností

tomuto titulu odoprieť vykonateľnosť.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o

otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku

114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému

štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky
SD,čorovnakoplatíomožnostivnútroštátnehosúdukonanieprerušiťanaSDsaobrátiť,akvnútroštátny

súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento
je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o

predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami

vnútroštátneho práva Slovenskej republiky a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich
súdom prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu porovnaj obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo.Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu
Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len
to, že v prejednávanej veci neaplikoval (okresný súd) v rámci posudzovania (ne)prijateľnosti zmluvnej

podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu pre primárne použitie len tých
ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť s názorom oprávnenej o nie celkom správnom preklade
znenia Smernice do slovenského jazyka, aj v tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, ktorý bol
povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných

práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by
bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či
iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej
položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné
rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a
to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o

komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo tomu tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani
tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil, že rozhodcovské konanie
ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika

rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských
rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej
vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou
ponechanie možnosti veriteľovi „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe

výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie
puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenouneprijímanémupostupupriamymuplatnenímSmernice,aleuplatnenímnoriemslovenského
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky

vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä zákon č.
150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného
predpisu občianskeho práva ustanovenia §§ 52 - 60 - inak číselným označením paragrafov časť zo
zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkom
iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy

neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)
na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej

úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku ZFEÚ a contrario
(opakom)pretotrebadospieťkzáveru,ževyššíštandardochranyspotrebiteľa(normaminavnútroštátnej
úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou
napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti prekladu Smernice do
slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy

oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej
podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek
4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné
(a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže

príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitie výrazu „najmä“
v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký
základ pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici
relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.Návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD ako aj ÚS SR tak
neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

Zpohľadudôvodnostirozhodnutiaspôsobomvyplývajúcimznapadnutéhouzneseniapotompodstatným

bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou
akceptovateľnostirozhodcovskejdoložky.Právetátootázkabolapritomzpohľaduudržateľnostiďalšieho
behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platilo tu pomerne jednoduché pravidlo, že relevantný
exekučný titul vychádza z prijateľnej rozhodcovskej doložky a naopak z neprijateľnej rozhodcovskej
doložky len titul existujúci tu iba formálne, ktorý je z právneho hľadiska nulitný.

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka

pojatá do bodu 18 VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo
zmluvy ponecháva na vôli žalujúcej strany a oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila
nesúhlas, namietajúc, že doložka predsa len poskytuje možnosť výberu a práve to je pre jej prijateľnosť
významné.

Takýto názor odvolateľky ani odvolací súd nezdieľa.

Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom, že už v čase uzavretia Zmluvy oprávnenej a povinnej
muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú,
keď odvolací súd sa musel zároveň stotožniť so závermi súdu prvého stupňa opretými o ustanovenie
§ 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako i ods. 4 a 5 vyššie citovaného zákonného
ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) preto, že v danom prípade na neprijateľnosť treba usudzovať už vo všetkých
prípadoch podoby doložky, poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným
súdom, nútiaceho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci

tohto rozhodcovského súdu.

I podľa názoru odvolacieho súdu totiž za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy nemožno
považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo
presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy
a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné

vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného)
treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych
štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto
nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. Je síce pravdou, že podľa príslušného
bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom

súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým
úmyslomnezdôrazňovalaajčasťvetyzabodkočiarkouzpríslušnéhoustanoveniaVPPÚtvorenúslovami
„ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z

pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým by spotrebiteľ
nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde,
túto možnosť by, vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania, stratil už podaním akejkoľvek
žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia
dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je aj pri zohľadnení faktoru

právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa nule,
namieste je tiež ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať
si k nemu ohľaduplnejší spôsob riešenia sporu a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť
sa právomoci rozhodcu, činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu,
je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinného slabšiu zmluvnú stranu v
právnom vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka

prieči dobrým mravom. Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že rozhodcovská
doložka je neprijateľná, spôsobujúca hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože nebola
spotrebiteľom osobne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vzdaním
sa svojho ústavného práva na spravodlivý proces, odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru

než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvého stupňa, čiže konečnému záveru o potrebe
vyhodnotenia tejto rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku,
slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka
nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia,
ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej

pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom.

Odvolací súd na podklade uvedeného v zmysle § 251 ods. 4, § 219 ods. 1, 2 O. s. p. uznesenie súdu
prvého stupňa v napadnutej časti zastavenia exekúcie ako vecne správne potvrdil.

Napokon podľa § 251 ods. 4 a § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a tiež podľa odseku 2 druhého z tu
spomenutých ustanovení muselo dôjsť k zrušeniu toho čiastkového výroku napadnutého uznesenia,

ktorým súd prvého stupňa vyslovil, že oprávnená je povinná zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie vo výške 100 %, a k následnému vráteniu veci súdu prvého
stupňa v takejto časti na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa totiž pri svojom rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzal z ustanovenia § 151 ods.
7 O. s. p., ktorého použitie pre rozhodovanie v exekučných konaniach zásadne neprichádza do úvahy,

keďže podľa § 251 ods. 4 O. s. p. sa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa E. p. použijú
ustanovenia O. s. p. iba vtedy, ak osobitný predpis, teda E. p., neustanovuje inak, pričom E. p. trovy
exekúcie komplexne upravuje v siedmej časti v § 200 a nasledujúcich. Vzhľadom na to je vylúčená
aplikácia § 142 a nasl. O. s. p. o náhrade trov v sporových konaniach pri rozhodovaní o trovách exekúcie,
keď tu navyše (v čase pristúpenia k exekučnému vymáhaniu pohľadávky) už nejde o spor všeobecne

(tým je len tzv. základné konanie). Vychádzajúc z uvedeného potom nie je možné na rozhodnutie o
trovách exekúcie aplikovať ani súdom prvého stupňa použité ust. § 151 ods. 7 O. s. p. a tým bol daný
nielen zákonný dôvod zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa (čo aj len sčasti), ale takto i presun
povinnosti rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania na súd prvého stupňa (§ 224 ods.3 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.