Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/52/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511218293
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7511218293.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s. so sídlom v Piešťanoch,
Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, proti žalovanej X. V., K.. X.XX.XXXX, O. B. Č., W. X, o zaplatenie
696,39 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo
dňa 25. septembra 2012 č.k. 10C 108/2012 - 39 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba

v prevyšujúcej časti zamietnutá a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia mu vec v r a c
i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom:

1/ uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 444,29 eura spolu s 9% úrokom z omeškania ročne od
14.4.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku,

2/ v prevyšujúcej časti návrh zamietol,

3/ vyslovil, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal uložiť povinnosť žalovanej zaplatiť mu 696,39 eura s
príslušenstvom. Uplatnená peňažná pohľadávka pozostávala z istiny úveru 444,29 eura, zmluvného
úroku vo výške 197,63 eura, poplatku za výber z bankomatu 4,58 eura, zmluvnej pokuty 23,02 eura,
sankčného úroku vo výške 3,02 eura, mesačného poplatku za vedenie účtu vo výške 23,85 eura, ako i
úroku z omeškania vo výške 0,024% denne z istiny 444,29 eura od 14.4.2010 do zaplatenia.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXX poskytol žalovanej
úver vo výške 20.000,- Sk, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať po dobu 24 mesiacov v mesačných
splátkach po 1199,- Sk pri ročnej úrokovej miere nákladov 44,90 eura. Zároveň mala žalovaná so
žalobcom uzatvoriť i zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru č. XXXXXXXXXX prostredníctvom
úverovej karty podľa podmienok stanovených v Úverových podmienkach spoločnosti Home Credit
Slovakia, na základe ktorej mal byť žalovanej poskytnutý revolvingový úver s úverovým rámcom 995,82

eura, ktorý bola oprávnená čerpať prostredníctvom úverovej karty. Pretože žalovaná podmienky zmluvy
nedodržala a so splácaním splátok sa oneskorila, žalobca výzvou zo dňa XX.X.XXXX zosplatnil celý
úver vo výške 696,39 eura. Táto suma pozostávala z istiny úveru 444,29 eura, zmluvného úroku vo
výške 197,63 eura, poplatku za výber z bankomatu v sume 4,58 eura, zmluvnej pokuty v sume 23,02
eura, sankčného úroku v sume 3,02 eura a mesačného poplatku za vedenie účtu v sume 23,85 eura.
Podľa všeobecných obchodných podmienok sa v prípade oneskorenia s úhradami splátok úveru po

dobu dlhšiu ako sedem dní mala žalovaná zaviazať zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,08% zdlžnej sumy za každý začatý deň omeškania, ako i jednorázovú zmluvnú pokutu vo výške 8% zo sumy,
so zaplatením ktorej by bola v omeškaní a tiež v prípade omeškania so zaplatením aspoň dvoch splátok,
alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, zaplatiť celý čerpaný úver na požiadanie žalobcu.

Po právnom posúdení veci podľa § 23 a) ods. 1 a 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
zákona č. 616/2004 Z.z., § 2 písm. a) a b), § 4 ods. 1, 2 a 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení zák. č. 568/2007 Z.z., § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 4 a
§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 5 Smernice rady č. 93/13 EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, dospel k záveru, že účastníci

uzavreli individuálne špecifikovanú zmluvu o úvere, avšak jej podpisom k vzniku paralelného úverového
vzťahu automaticky nedošlo, keďže zmluva nespĺňala náležitosti určené § 4 ods. 1 a 2 zák. č. 258/2001
Z.z. a pre nedodržanie písomnej formy zmluvy, potom neexistuje ani dohoda o výške úroku z úveru, o
výške úroku z omeškania, o zmluvnej pokute, či poplatkoch, ktoré tvoria súčasť žalobou uplatneného
peňažného nároku. Ten potom posúdil podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a sumu 444,29
eura priznal žalobcovi z titulu vydania bezdôvodného obohatenia.

Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky odôvodnil aplikáciou ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z..

Výrok o zamietnutí žaloby nad túto sumu odôvodnil konštatovaním, že nároky vyplývali z neplatne
uzavretej zmluvy.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku v časti, ktorou súd zamietol návrh v prevyšujúcej časti a proti výroku o trovách
konania podal včas odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. d) O.s.p.. Navrhol zrušiť
rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých častiach a vec v týchto častiach vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Predovšetkým namietol záver prvostupňového súdu o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere pre

nedostatok písomnej formy tvrdiac, že žiaden právny predpis nezakazuje možnosť, aby na základe
jednej písomnej úverovej zmluvy bolo dojednaných viacero úverov. Každý môže konať, čo nie je
zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo mu zákon neukladá (čl. 2 ods. 3 Ústavy
SR). Uviedol, že podpísaním úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX žalovaná súhlasila aj s ustanoveniami
zmluvy o revolvingovom úvere I. a II., ktorá síce nadobudla platnosť, ale jej účinnosť nastala až

okamihom aktivovania karty, ku ktorému mohlo dôjsť (a došlo) až slobodným a vážnym prejavom jej
vôle, a to zavolaním na určené telefónne číslo, uvedením jej identifikačných údajov a aktivovaním
karty prostredníctvom operátora, či automatického telefónneho centra. Karta bola žalovanej zaslaná
spolu s predzmluvným formulárom a informáciami o spôsobe čerpania úveru prostredníctvom karty i
sadzobníkom poplatkov za služby. Ním predložený prehľad o čerpaní a splácaní úveru svedčí o tom,

že žalovaná doručenú kartu aktivovala podľa jeho pokynu a následne revolvingový úver čerpala, čím
prejavila vôľu vstúpiť do zmluvného vzťahu zo zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru. Uviedol, že
posudzovaná zmluva o revolvingovom úvere je platná, pretože má písomnú formu a záväzkový vzťah je
v nej individualizovaný v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z.z., v znení platnom
ku dňu uzavretiu zmluvy. Jej text je totiž uvedený na lícnej strane úverovej zmluvy a jej neoddeliteľnou

súčasťou sú Úverové podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., uvedené na rube tejto listiny
a na samostatnom liste. Vytkol preto prvostupňovému súdu tiež jeho záver o neexistencii dohody strán
o výške úroku z úveru, o výške úroku z omeškania, o zmluvnej pokute, či poplatkoch. Upriamil pritom
pozornosť na § 1, § 2, § 5 a § 10 Úverových zmluvných podmienok a poukázal na i vyjadrenie generálnej
advokátky Verica Trstenjak vo veci C-453/10.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrila.Nakoľko žalobca napadol len výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti a súvisiaci výrok o trovách konania, právoplatnosť výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi istinu 444,29 eura s príslušenstvom odvolaním nebola dotknutá (§ 206 ods. 3 O.s.p.).

Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti
aj s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že v posudzovanej veci
nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie a ani pre zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v jeho
napadnutej časti, ale rozsudok je potrebné v napadnutej časti zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).

Z obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal
zaplatenia zostatku nesplateného spotrebiteľského úveru s odôvodnením, že žalovaná prostredníctvom
splátok, vrátane predčasného splatenia úveru, neuhradila celý zostatok poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Z formy a obsahu zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“
zmluvu, ktorej predtlač formulára mal žalobca už vopred pripravený a dopisoval do nej iba konkrétne

údaje týkajúce sa žalovanej, pričom žalovaná obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom
nemohla ovplyvniť, a ani neovplyvnila.

V čase rozhodovania prvostupňového súdu síce platil už zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý
nadobudol účinnosť 11. júna 2010, avšak jeho prechodné ustanovenia (§ 25 ods. 1 až 4) riešia použitie

doterajšieho zákona č. 258/2001 Z.z.. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa tak spravujú podľa doterajších
predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak.

Z tohto pohľadu správne súd prvého stupňa pri rozhodovaní postupoval, keď aplikoval na zistený
skutkový stav ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii, v znení účinnom v čase vzniku
posudzovanéhoprávnehovzťahu,t.j.vznenízákonač.568/2007Z.z..(ďalejlenzákonč.258/2001Z.z.).

Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou
v danom prípade je zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred právnou úpravou všeobecnou, ktorou je Obchodný

zákonník, je (bolo) nevyhnuté právny vzťah medzi účastníkmi konania, založený predmetnou zmluvou
o úvere, posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, bez ohľadu na to,
že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka).

Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na zásadu autonómie vôle strán a z toho odvodenú zásadu

zmluvnej slobody, ktorá je jedným z hlavných princípov záväzkového práva, odvolací súd pripomína, že v
posudzovanej veci sa jedná o úver spotrebiteľský. Pre spotrebiteľské zmluvy platí, že nesmú obsahovať
neprijateľné podmienky a nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť zmluvných dojednaní nesmie byť na ťarchu
spotrebiteľa. Samotným východiskom je pritom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza

ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových
zmlúv. Zo stretu autonómie vôle a z myšlienky rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a
to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, t.j. spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov.
Zákonodarca sa preto túto faktickú nerovnosť pokúsil vyrovnať cestou práva, a to formou obmedzenia

autonómie vôle, v zmysle ktorej každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno
nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd). I uplatnenie
obchodnýchpodmienokpotomniejeneobmedzené,pretožeprávnaúpravastanovujejejzákladnélimity.Tieto limity stanovoval v čase vzniku posudzovaného zmluvného vzťahu účastníkov (o.i.) i zákon č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý správne na danú vec aplikoval prvostupňový súd.

Pretože ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, ktorej účelom je (a bolo) poskytnúť

spotrebiteľovi primeranú ochranu vyplývajúcu z ustanovení o spotrebiteľskom práve, spadá medzi jednu
zozdieľanýchpolitíkEurópskejúnie,správnesúdprvéhostupňanavecnahliadaltiežzpohľaduunijného
práva, a ako interpretačné pravidlo na posudzovaný spotrebiteľský vzťah správne využil Smernicu Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Pokiaľ ale prvostupňový súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol len s odôvodnením, že „nároky
zamietol, keďže vyplývali z neplatne uzavretej zmluvy“ a z odôvodnenia rozsudku v tejto jeho napadnutej

časti nie je zrejmé, aký „nachádzal“ výklad ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001
Z.z., v znení účinnom v dobe uzavretia zmluvy medzi účastníkmi konania, pri reflektovaní i na obsah
a účel unijnej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej v ním citovanej smernici, zaťažil konanie a následne
rozhodnutie (v tejto časti) takou vadou konania, na ktorú odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti,
keďže mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

O vadu konania, ktorá je významná z hľadiska § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., pritom ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi
a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

V danom prípade prvostupňový súd nerešpektoval dôsledne svoju povinnosť, vyplývajúcu z práva
na spravodlivý proces, vytvoriť pre účastníkov konania procesný priestor k tomu, aby sa vyjadrili k

tvrdeniam protistrany a náležite posúdiť nimi tvrdené a uplatňované skutočnosti. Uvedené znamená
jednak povinnosť súdu umožniť účastníkom účinné uplatňovanie námietok a argumentov, jednak jeho
povinnosť sa s týmito námietkami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie, presvedčivo
v odôvodnení vysporiadať (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Účastník konania má totiž právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Štruktúra práva na odôvodnenie je pritom rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.,
v zmysle ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V citovanom zákonnom ustanovení sú uvedené základné náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku,
medzi ktoré patrí aj povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej ako

i právnej stránky rozhodnutia. Nárok, event. čiastkové nároky uplatňované v konaní, je povinný právne
posúdiť, teda vykonať hmotnoprávnu kvalifikáciu nároku. Takáto právna kvalifikácia nároku je významná
predovšetkým pre potrebu posúdenia, či nárok navrhovateľa je v súlade s konkrétnym hmotnoprávnym
ustanovením, pod ktoré možno skutkové tvrdenia žalobcu podriadiť.

Pretože sa súd prvého stupňa touto zásadou dôsledne neriadil, rozsudok s takto nedostatočným

odôvodnením preskúmavaného výroku znemožňuje odvolaciemu súdu posúdiť, či je so zreteľom na
žalobcom uplatnené odvolacie dôvody správny a podrobiť ho odvolaciemu prieskumu z hľadiska
obsahu odvolacích námietok žalobcu, pri súčasnom rešpektovaní zásady dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania (§ 9 ods. 1, § 10 ods. 1 O.s.p.). Rovnako znemožňuje žalobcovi i žalovanému právne
relevantným spôsobom reagovať na právne závery súdu prvého stupňa, preto takýmto postupom bola

účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, čo je podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. vždy dôvod
na zrušenie rozsudku odvolacím súdom.Predovšetkým z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako podľa ust. § 221 ods. 1 písm.
f) O.s.p. zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietavej časti a v súvisiacom výroku o trovách
konania a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa v intenciách uvedeného odstrániť vyššie označenú
procesnú vadu, v označenej časti opätovne rozhodnúť, prihliadnuť pritom na všetky rozhodné
skutočnosti, ktoré vyplynuli zo všetkých vykonaných dôkazov, ako aj na skutočnosti, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné (§ 153 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 132 O.s.p.) a v nadväznosti na to sa vysporiadať
dôsledne i s relevantnými tvrdeniami žalobcu v odvolaní a rozhodnutie odôvodniť tak, aby malo všetky

náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a mohlo byť predmetom odvolacieho prieskumu.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o trovách celého konania, vrátane trov tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§3ods.9zák.č.757/2004
Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.