Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/271/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610211864
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610211864.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska
5, IČO: 35 724 803, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, konajúcou Mgr. Tomášom Kušnírom, proti povinnému: Z. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R., P. XXXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava,
Záhradnícka 60, o vymoženie 187,88 eura s príslušenstvom, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica
č. k. 6Er/899/2010-58 zo dňa 17. augusta 2012 v spojení s opravným uznesením č.k. 6Er/899/2010-76
zo dňa 20. mája 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov

exekúcie nepriznal. Exekúcia v predmetnej veci prebiehala na základe rozhodcovského rozsudku
Rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou bankovou asociáciou, sp. zn. II/2010-3775 zo dňa
20.09.2010. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s §
45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Zmluvu uzatvorenú účastníkmi konania posúdil ako
spotrebiteľskú. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ,
ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 OZ absolútne neplatná, pretože znemožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť

rozhodovanie štátnym súdom, ak by vystupoval na strane žalovaného, spotrebiteľ si túto podmienku
osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostanými podmienkami, mohol zmluvu
ako celok len prijať alebo odmietnuť. Predmetná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, výkon
práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Trovy exekúcie exekútorovi nepriznal,
nakoľko tento si trovy exekúcie neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté

uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodom podania odvolania bolo
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil
rámec preskúmavacej činnosti v zmysle Exekučného poriadku. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je
príslušný konať iba ako exekučný súd, a nie ako súd vyššej inštancie. Ustanovenie § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského
rozhodnutia,tedahodnotiťskutkovúaprávnustránkuprípaduavykonávaťktomupotrebnédokazovanie

a vydávať rozhodnutia vo veci samej. Ani z európskeho práva za súčasného stavu nemožno vyvodzovať
záver, podľa ktorého by mal exekučný súd povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak
pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Namietaným postupom
a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na
súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne
uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní a takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu

za škodu. Tiež upozornil na znenie § 52 ods. 1 OZ účinného do 31.12.2007 (teda účinného v časeuzatvorenia zmluvy), podľa ktorého sa ustanovenia § 52 až 54 OZ vzťahovali len na kúpnu zmluvu,
zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o
úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch 258/2001

Z.z. Z toho odvodil, že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je spotrebiteľom, nie
je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 OZ. Zároveň upriamil pozornosť aj na dôvodovú
správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ, podľa ktorej ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc
rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, sa považuje za neprijateľné, avšak to nemá za
následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Poukázal tiež na to, že právny predchodca

oprávneného predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 93b
zákona 483/2001 Z.z. o bankách účinného v čase uzatvorenia zmluvy.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP),
po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP, § 58 ods. 3 Exekučného poriadku), preskúmal
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 OSP), vec prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP), po preskúmaní napadnutého
uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v
potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto
poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.

Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie
exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného

súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného
súduSRč.k.II.ÚS545/2010-15,podľaktoréhoexekučnýsúdjeoprávnenýapovinnýskúmaťzákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebnéužzačatéexekučnékonaniezastaviť,pričomexekučnýsúdtakmôžeurobiťnanávrhúčastníka

konania, ako aj bez návrhu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu

rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej

okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenievyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch

na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,

ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna
zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu

tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného

nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní

ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa
ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.
1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého

výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto
rozhodovania.Zákonorozhodcovskomkonanínevylučuje,abyotázka(nedostatku)právomocirozhodcu
bola skúmaná i v exekučnom konaní.

V predmetnej veci bola medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného dňa 20.09.2002
uzatvorená zmluva o bežnom účte a poskytovaní ďalších projektov.

Predmetná zmluva bola síce uzatvorená skôr ako nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka
- zákon č. 150/2004 Z.z., na základe ktorej s účinnosťou od 01.04.2004 boli do Občianskeho
zákonníka vložené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ), ale v zmysle
prechodných ustanovení k tejto novele - § 879f ods. 3 OZ spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54

tohto zákona. Z tohto je zrejmé, že aj zmluvy uzatvorené pred 01.04.2004, ak spĺňajú ďalšie zákonom
stanovené podmienky, sú spotrebiteľskými zmluvami.

V danom prípade právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej
obchodnej činnosti a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník (nadobudol účinnosť 1. apríla 2004,) neoznačuje zmluvy

uzatvorené podľa iných zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna
úprava nemá taxatívny charakter, a preto i predmetnú zmluvu treba považovať za zmluvu spotrebiteľskú.
K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo dňa 05.02.2013 sp.
zn. 3 Cdo 157/2012.Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je
implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval
Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993,
str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto
smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa
nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.

Predmetnásmernicadefinujetedaspotrebiteľskúzmluvuakozmluvuuzatvorenúmedzipredajcomalebo
dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné
do 31.12.2007.

Po zhrnutí všetkých týchto skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetnú zmluvu je
potrebné považovať za zmluvu spotrebiteľskú, ktorú bolo potrebné v zmysle § 879f ods. 3 OZ dať do
súladu s ustanoveniami § 53 a 54 OZ a na ktorú je nevyhnutné tieto ustanovenia použiť. Exekučný súd

mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.

Rozhodcovská doložka sa nachádza vo Všeobecných obchodných podmienkach Tatra banky, a.s., ktoré
sú súčasťou uzavretej zmluvy (čl. 4.9.1). Z tejto zmluvnej podmienky vyplýva, že všetky spory, ktoré
vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov alebo v súvislosti s nimi budú rozhodované s
konečnouplatnosťouvrozhodcovskomkonanípredStálymrozhodcovskýmsúdomSlovenskejbankovej

asociácie.

Možno teda uzavrieť, že rozhodcovská doložka znemožňuje povinnému dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom. Je zrejmé, že povinný pri uzatváraní predmetnej zmluvy si podmienku o
rozhodovaní sporu rozhodcovským súdom nevymienil, ale naopak táto podmienka bola vopred
pripravená oprávneným, nakoľko bola súčasťou všeobecných obchodných podmienok pripravených

oprávneným, nakoľko oprávnený mal eminentný záujem na rozhodovaní sporu rozhodcovským súdom.
Predmetnú rozhodcovskú doložku z týchto dôvodov nemožno považovať za individuálne dojednanú.
Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa,
pretože výber rozhodcu bol uskutočnený výhradne dodávateľom. Rozhodcovská doložka dojednaná
za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu

spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch
zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery
je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Vzhľadom na
všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná
podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Oprávnený namietal, že zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách ukladal bankám povinnosť ponúknuť
svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom
zriadeným podľa osobitného zákona. Avšak zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ktorá je

súčasťou formulárovej zmluvy, nie je možné jednoznačne odvodiť, že bankou (právnym predchodcom
oprávneného) bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkovi (povinnému) a tento
mal možnosť tento návrh prijať, ale aj odmietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka je
súčasťou formulárovej zmluvy je zrejmé, že dlžník nemal možnosť uzatvorenie rozhodcovskej doložky
ovplyvniť. Len v prípade, ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne, bolo by možné

uvažovať, že spotrebiteľ bol riadne oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil na ňu.

Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako
neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ účinného k 01.04.2004, pretože spôsobila
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.Odvolací súd ďalej len dodáva, že na danú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ,
nakoľkototoustanovenienadobudloúčinnosťaž01.01.2008,pričompredmetnázmluvabolauzatvorená
už skôr. Pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa

§ 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie §
53 ods. 3 účinné do 31.12.2007 (v súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 OZ) obsahovalo len demonštratívny
výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe
ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci odvodil z ustanovenia § 53 ods.

1 OZ v znení účinnom k 01.04.2004 z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4 OZ
v znení účinnom k 01.04.2004 neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal
právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný
rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

V danom prípade oprávnený vo svojom odvolaní výrok o trovách exekúcie výslovne nenapadol, povinný
ani súdny exekútor odvolanie nepodali, z rozhodnutia súdu prvého stupňa pochybenie pri rozhodovaní
o trovách konania nevyplýva, preto odvolací súd aj tento výrok považoval za vecne správny a tak
rozhodnutie i v tejto časti potvrdil.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,

keď exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Preto odvolací súd
napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.