Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23Ntok/2/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3013010003
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3013010003.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Kováča a sudcov JUDr.
Ondreja Gáboríka a JUDr. Ondreja Samaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 25. februára 2014
prejednal návrh odsúdeného

Q. R.

nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom F. nad M., E. II č. XX/XX, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v
ÚVTOS Leopoldov,

na obnovu konania vo veci jeho odsúdenia rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 1T/5/2005-683 zo
dňa 04.11.2005 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/147/2005 zo dňa 25.01.2006
a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 399 ods. 2 Tr. por. sa návrh odsúdeného Q. R. na obnovu konania proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne č.k. 1T/5/2005-683 zo dňa 04.11.2005 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3To/147/2005 zo dňa 25.01.2006 z a m i e t a , pretože súd nezistil podmienky obnovy konania

podľa § 394 Tr. por.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 1T/5/2005-683 zo dňa 04.11.2005 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/147/2005 zo dňa 25.01.2006 bol Q. R. uznaný vinným v bode 1)
z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), d) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. (ďalej len Tr.
zák.) a z trestného činu sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. a v bode

2) z trestného činu sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 1 Tr. zák. a odsúdený podľa § 219 ods. 2
Tr. zák. za použitia § 35 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný výnimočný trest odňatia slobody v trvaní 22 rokov.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák., pre výkon trestu bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa
§ 228 ods. 1 Tr. por. č. 141/1961 Zb. bol zaviazaný nahradiť poškodenej Z. škodu vo výške 46.254,-
Sk a podľa § 229 ods. 2 Tr. por. so zvyškom nároku na náhradu škody bola poškodená odkázaná na
konanie vo veciach občiansko-právnych.

Odsúdený si dňa 30.05.2013 podal návrh na obnovu konania podľa ustanovenia § 393 a nasl. Tr. por.
vo svoj prospech. Skutočnosťou skôr neznámou podľa § 394 Tr. por. je podľa jeho názoru rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012. Návrh na obnovu smeruje len proti
výroku o treste, pretože použitie tzv. asperačnej zásady, ako aj navýšenie trestnej sadzby v jeho prípade
nebolo v súlade s Ústavou Slovenskej republiky tak, ako to vyslovil Ústavný súd Slovenskej republikyv uvedenom rozhodnutí. Žiadal preto, aby krajský súd povolil v jeho trestnej veci obnovu konania v
jeho prospech.

Na verejnom zasadnutí konanom o obnove konania odsúdený podaný návrh ďalej nedoplnil. Obhajca

odsúdeného sa na verejnom zasadnutí v celom rozsahu pridržiaval návrhu odsúdeného na povolenie
obnovy konania, poukázal na to, že jeho klient bol odsúdený na 22 rokov odňatia slobody so zaradením
do III. nápravnovýchovnej skupiny, pričom nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.
ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012 jednoznačne hovorí, že je potrebné, aby tresty boli ukladané od dolnej
hranice trestnej sadzby. Asperačná zásada je platná od 01.09.2003, a je tu priestor na zníženie trestu

o 7 rokov. Žiadal preto, aby krajský súd obnovu konania do trestu povolil, aby zrušil prvostupňový
rozsudok vo výroku o treste, ako aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce. Keďže
obnova smeruje iba do trestu, aby zároveň rozhodol aj o väzbe odsúdeného. Aj keď nález Ústavného
súdu SR smeruje len k zákonu č. 300/2005 Zb., bolo by to diskriminujúce, pokiaľ by sa neaplikoval aj
na predchádzajúci zákon.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedla, že podľa jej názoru uložený trest

odňatia slobody vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu,
a preto nie sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania a žiadala návrh odsúdeného podľa
§ 399 ods. 2 Tr. por. zamietnuť.

V zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por., obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom
alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr

neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore súčelomtrestu,alebo vzhľadomnaktoréupustenieodpotrestaniaalebo upustenieoduloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo

by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie nie je v súlade
s Ústavou SR, nemôže však byť „novou skutočnosťou“ súdu skôr neznámou v zmysle § 394 ods.
1 Tr. por., tak ako to uviedol odsúdený vo svojom návrhu. Podmienky obnovy konania podľa § 394
ods. 1 Tr. por. sa netýkajú zmeny právneho stavu, teda zmeny zákonných podkladov posudzovania

trestnosti činu a ukladania trestu. Ak teda bol podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá
skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení
§ 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok obnovy konania
konštatované priamo už v tomto ustanovení (ide o dôvod obnovy konania „ex lege“).

Preto nie je potrebné, aby súd v tomto prípade skúmal splnenie podmienok uvedených v § 394 ods.

1 Tr. por., ale skúmal, či obnovu konania je potrebné povoliť z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zák.
č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov (zhodne Stanovisko trestno-právneho kolégia NS SR Tpj
44/2013 zo dňa 26.11.2013 - bod I. a II.). Citovaný nález Ústavného súdu SR je teda sám o sebe
obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania. Podľa názoru krajského súdu však iba v tom
prípade, pokiaľ bol trest odsúdenému ukladaný podľa Trestného zákona č. 300/2005 Z.z., účinného

od 01.01.2006.

K tomuto záveru krajský súd viedli nasledujúce dôvody:

V predmetnom prípade bol odsúdenému ukladaný trest za použitia ustanovení, okrem iného aj § 35
ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., účinného do 31.12.2005. Predmetným nálezom ústavného
súdu však nebola vyslovená protiústavnosť tohto ustanovenia, resp. jeho časti, týkajúcej sa tzv.

„asperačnej zásady“, doplnenej do tohto Trestného zákona zákonom č. 171/2003 Z.z., účinného od01.09.2003. Tu krajský súd vyslovuje záver, že všeobecný súd nie je oprávnený extenzívne rozširovať
nález ústavného súdu aj na ustanovenia iných zákonov, ktorých sa nález ústavného súdu nedotýka.

Senát krajského súdu sa osobitne zaoberal právnou otázkou v tom, či vyššie citovaný nález SR týkajúci

sa výlučne časti ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. je možné aplikovať aj na ustanovenie § 35 ods. 2
Tr. zák., účinného do 31.12.2005. Tu senát krajského súdu dospel k záveru, že všeobecný súd nie je
oprávnený robiť rozširujúci výklad nálezu ústavného súdu, a to ani v prípade, ak by sa takýto rozširujúci
výklad mohol v konečnom dôsledku javiť ako spravodlivý výklad. Tu vychádzal senát krajského súdu
najmä za nasledovných právnych úvah:

1) ZostanoviskatrestnoprávnehokolégiaNajvyššiehosúduSRTpj.44/2013zodňa26.11.2013-právna

vetaII.vyplýva, že nálezÚstavnéhosúduSR,žeprávnypredpis, jehočasť, aleboniektoréustanovenie,
nie je v súlade s Ústavou nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“, v zmysle § 394 ods.
1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania. V prípade zmeny právneho stavu t.j. zmeny
zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu v dôsledku nálezu ústavného
súdu, ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“,

t.j. je na základe § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Už priamo v tomto ustanovení je konštatované splnenie podmienok obnovy konania, avšak len v
prípade, ak v preskúmavanom súdnom rozhodnutí bolo použité s ústavou nesúladné ustanovenie.
V ustanovení § 41b ods. 1 vyššie citovaného zákona je výslovný odkaz len na právny predpis (jeho

niektoré ustanovenie), na základe ktorého súd v trestnom konaní vydal rozsudok.

V preskúmavanom prípade teda neprichádzalo do úvahy skúmanie podmienok na obnovu konania
podľa § 394 ods. 1 Tr. por. a neprichádzalo ani do úvahy použitie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z.
v znení neskorších predpisov, pretože v danom prípade bola v rozsudku síce použitá asperačná
zásada avšak v ustanovení, ktorého sa nález ústavného súdu nedotýkal. V danom prípade pritom

nebolo možné ani použitie § 41b ods. 1 citovaného zákona, tzv. per analógiám, pretože by všeobecný
súd robil rozširujúci výklad k zákonu, ktorého výklad podľa rozhodovacej činnosti ústavného súdu
môže robiť výlučne len ústavný súd.

2) Senát krajského súdu sa nad rámec vyššie uvedeného zaoberal aj otázkou, či v predmetnom náleze
ústavného súdu nedošlo k vysloveniu protiústavnosti v zákone uvedených princípov asperačnej

zásady vo všeobecnosti, pričom spravodlivé rozhodnutie všeobecného súdu by povolenie obnovy
konania aj v takomto prípade legitimizovalo.

Z odôvodnenia predmetného nálezu však podľa senátu krajského súdu vyplýva, že „protiústavnosť“
časti asperačnej zásady (v § 41 ods. 2 Tr. zák., veta za bodkočiarkou), bola Ústavným súdom SR
skúmaná len vo vzťahu k Trestnému zákonu, účinnému od 01.01.2006, vrátane skúmania trestných

sadzieb trestu odňatia slobody uvedených v osobitnej časti tohto zákona. Vyplýva to okrem iného
z bodu V. písomných dôvodov, kde bola posudzovaná súladnosť napadnutého ustanovenia § 41
ods. 2 Tr. zák. s Ústavou. Podľa bodu V./8 písm. b), dôvodom na obzvlášť vypuklé porušenie
požiadavky primeranosti považuje ústavný súd prípady (5), kedy v dôsledku úpravy trestnej sadzby
po užití asperačnej zásady upravená (zvýšená) dolná hranica trestnej sadzby je vyššia ako pôvodná

horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody uvedenej v Osobitnej časti Trestného zákona. Tu ústavný
súd poukázal na test proporcionality, ktorý vyplýva aj z nálezu ESĽP, ktorý vykonávanie takéhoto testu
vo vzťahu k primeranosti trestov (vnútroštátnych právnych noriem upravujúci ich ukladanie), prenechal
ústavnému súdu ako exkluzívnemu ochrancovi ústavnosti v Slovenskej republike.

V súvislosti s týmto senát krajského súdu poukazuje na zásadný rozdiel v aplikovaní asperačnej zásady

podľa § 35 ods. 2 Tr. zák., účinného do 31.12.2005 a podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. Tento zásadný rozdiel
(aj z pohľadu testu proporcionality), vyplýva z veľkej rozdielnosti trestných sadzieb, ktoré môžu byť
na základe asperačnej zásady zvyšované. Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31.12.2005, trestodňatia slobody sa mohol ukladať najviac na 15 rokov a to bola aj maximálna horná hranica trestu
odňatia slobody uvádzaná v Osobitnej časti Trestného zákona (ustanovenie o výnimočnom treste podľa
§ 29 Tr. zák., účinného do 31.12.2005, obsahovalo vlastné podmienky zvýšenia trestu nad 15 rokov

bez použitia asperačnej zásady).

Naproti tomu podľa § 46 Tr. zák., trest odňatia slobody možno uložiť ako trest určitý na dobu najviac
25 rokov (s trestom odňatia slobody na doživotie v súvislosti s asperačnou zásadou nie je potrebné
uvažovať). Horná hranica 25 rokov odňatia slobody sa pritom nachádza aj v sadbách odňatia slobody
uvedených v Osobitnej časti Trestného zákona. Z tohto pohľadu potom bolo možné pri používaní

asperačnej zásady dokonca hovoriť až o neprimeranom prepínaní trestnej represie. (Pozri vyššie
o zvýšení dolnej hranice tak, že táto prekračovala pôvodnú hornú hranicu trestnej sadzby odňatia
slobody). Vo vzťahu k predchádzajúcemu Trestnému zákonu však o takéto neprimerané prepínanie
trestnej represie nešlo.

Z hľadiska testu proporcionality potom nemožno prehliadnuť, že asperačná zásada podľa § 41 ods. 2
Tr. zák. bola používaná v trestných sadzbách, ktoré vo všeobecnosti sú o 10 rokov odňatia slobody

vyššie ako v predchádzajúcom Trestnom zákone. Takéto podstatné zvýšenie trestných sadzieb v novom
Trestnom zákone malo pritom odraz aj v podstatnom zvýšení dolných hraníc trestnej sadzby odňatia
slobody v Osobitnej časti Trestného zákona.

Len pre úplnosť je potrebné uviesť, že podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005, ani nemohlo
dôjsťktakémuvypuklémuprípadu(pozriodôvodnenienálezuústavnéhosúdu),kdenazákladezvýšenia

dolnej hranice trestnej sadzby odňatia slobody, by táto bola vyššia ako pôvodná horná hranica trestnej
sadzby odňatia slobody.

Napokonpodľanázorukrajskéhosúduvpredmetnomprípadeaninebolautohtoodsúdenéhoaplikovaná
tzv. asperačná zásada v celom rozsahu, ale iba obmedzene. Odsúdenému bol trest ukladaný ako trest
výnimočný v rámci trestnej sadzby upravenej pre tento trestný čin v § 29 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného

do 31.12.2005 / viď výrok prvostupňového rozsudku /. Teda jednoznačne v rámci zákonnej trestnej
sadzby a odkaz na aplikáciu asperačnej zásady, tak ako je to uvedené v odôvodnení prvostupňového
rozsudku je potom nadbytočný a čisto formálny. Vzhľadom k tomu, že horná hranica trestnej sadzby
u neho bola 25 rokov, nemuselo dôjsť podľa tretej vety ustanovenia § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do
31.12.2005 k jej zvýšeniu o jednu tretinu a trest sa teda ani neukladal v hornej polovici takto zvýšenej

trestnej sadzby.

Z takto rozvedených dôvodov krajský súd preto návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania podľa
§ 399 ods. 2 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorú je možné podať na

podpísanom súde do troch dní od jeho oznámenia.