Uznesenie ,
Potvrdené, Zrušujúce Judgement was issued on Friday, August 30, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/191/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4696899758
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4696899758.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľov: 1. T. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., X. XXXX, 2. D.
M., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., U. XXXX/X, obaja zastúpení JUDr. Jozefom Dudzíkom, advokátom
so sídlom Topoľčany, Škultétyho 1597/7, proti odporcovi: Pivovary Topvar, a. s. so sídlom Veľký Šariš,
Pivovarská 9, IČO: 31 648 479, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. René Hudzovič, s. r. o. so
sídlom Nitra, Štefánikova tr. 49, IČO: 36 860 697, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

a o náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľov v 1. a 2. rade a odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Topoľčany zo dňa 5. apríla 2013, č. k. 4C/61/1996-297 a o odvolaní navrhovateľov v 1. a 2. rade proti
uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 5. apríla 2013, č. k. 4C/61/1996-296, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 5. apríla 2013, č. k.

4C/61/1996-296 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Podaným návrhom sa navrhovateľ v 1. rade domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru
zo dňa 22. 02. 1996 a náhrady mzdy od 23. 02. 1996. Keďže navrhovateľ v 2. rade sa v konaní vedenom
na súde prvého stupňa pod sp. zn. 4C/62/1996 domáhal takého istého nároku a obe veci právne aj
skutkovo spolu súviseli, súd prvého stupňa uznesením zo dňa 21. mája 1996, č. k. 4C/61/1996-14 spojil

obidve veci na spoločné konanie vedené ďalej pod sp. zn. 4C/61/1996.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zo dňa 5. apríla 2013, č. k. 4C/61/1996-296 konanie v časti
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade a odporcom
zo dňa 22. 02. 1996 v dôsledku späťvzatia návrhu podľa § 99 ods. 1, 2 OSP zastavil s tým, že o náhrade
trov konania bude rozhodovať až v konečnom rozhodnutí.

Následne súd prvého stupňa vo veci samej rozhodol v rovnaký deň aj napadnutým rozsudkom tak,
že návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade na zaplatenie náhrady mzdy zamietol a odporcovi náhradu trov

konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 251 ods. 1, § 255 zákona
č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, § 53 ods. 1 písm. b), § 61 ods. 1, § 64, § 261 ods. 4 zákona č.
65/1965 Zb. Zákonníka práce a vykonané dokazovanie, na základe čoho s prihliadnutím na späťvzatie
návrhu navrhovateľov v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dospel k záveru, že
návrh navrhovateľov na náhradu mzdy nie je dôvodný. Považoval za nesporné, že navrhovatelia v 1.
a 2. rade boli zamestnaní u odporcu, tento im listom zo dňa 22. 02. 1996 oznámil okamžité skončenie

pracovného pomeru podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu hrubého porušenia pracovnej
disciplíny, s ktorým okamžitým zrušením pracovného pomeru navrhovatelia nesúhlasili, čo oznámiliodporcovi listom zo dňa 23. 02. 1996, v ktorom zároveň uviedli, že trvajú na tom, aby ich odporca naďalej
zamestnával. Návrhom podaným na súde dňa 04. 03. 1996 sa navrhovatelia voči odporcovi domáhali
určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo dňa 22. 02. 1996 a náhrady mzdy za

obdobie od 23. 02. 1996 do doby umožnenia opäť pracovať. Konanie navrhovateľov, ktoré odporca
posúdil ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny a pre ktoré s nimi okamžite zrušil pracovný pomer,
bolo predmetom trestného stíhania vedeného na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 2T/147/1999,
pričom navrhovatelia boli rozsudkom zo dňa 27. 11. 2012 právoplatne oslobodení spod obžaloby,
nakoľko nebolo dokázané, že spáchali skutky uvedené v obžalobe. Po skončení trestného konania, kvôli

ktorému bolo prerušené konanie o návrhu navrhovateľov na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia
pracovného pomeru a náhradu mzdy, navrhovatelia zobrali späť svoj návrh v časti o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, a keďže odporca s týmto čiastočným späťvzatím návrhu súhlasil, tak
súd uznesením zo dňa 05. 04. 2013 konanie v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade a odporcom zo dňa 22. 02. 1996 zastavil. Predmetom konania teda
zostala už iba časť návrhu, v rámci ktorej si navrhovatelia uplatnili náhradu mzdy za obdobie od 23. 02.

1996,avšakichnávrhunebolomožnévyhovieť,pretožepredrozhodovanímonáhrademzdyzobralispäť
svojnávrhvčastiokamžitéhozrušeniapracovnéhopomeruavtejtočastikonaniebolozastavené,apreto
podľa zákona ani nebolo možné rozhodovať o nároku navrhovateľov na náhradu mzdy. Poukázal pritom
na ustanovenie § 61 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase okamžitého zrušenia pracovného
pomeru navrhovateľov, t.j. zákona č.65/1965 Zb., z ktorého vyplýva, že pracovník má právo na náhradu

mzdy v prípade, ak s ním organizácia neplatne zrušila pracovný pomer okamžite a ak pracovník oznámil
organizácii, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnávala. Podmienkou priznania náhrady mzdy teda je
skutočnosť, aby sa jednalo o predchádzajúce okamžité neplatné skončenie pracovného pomeru, k čomu
jevšakpotrebné,abyotejtoneplatnostirozhodolsúd,pričomnávrhmusíbyťpodanýnasúdenajneskôrv
lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním (§ 64 Zákonníka

práce). Lehota uvedená v § 64 Zákonníka práce je lehotou prekluzívnou s poukazom na § 261 ods.
4 Zákonníka práce a na zánik práva musí súd prihliadnuť aj pokiaľ to účastník konania nenamietne,
pričomvtomtoprípadevdôsledkuspäťvzatianávrhunavrhovateľovbolokonanieoichnárokunaurčenie
neplatnostiokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeruzastavenéasúdsatedavďalšomkonaní o
priznanie náhrady mzdy nemohol zaoberať otázkou platnosti alebo neplatnosti okamžitého zrušenia

pracovného pomeru ako otázkou predbežnou (R 75/1977). Z uvedených dôvodov nebolo potrebné ďalej
vykonávať dokazovanie ohľadom výšky mzdových nárokov navrhovateľov, keďže základ nároku nebol
daný, a preto súd zamietol návrh na doplnenie dokazovania tak, ako bolo požadované na pojednávaní
dňa 05. 04. 2013 a následne zamietol aj samotný návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade na zaplatenie
náhrady mzdy. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 150 ods. 1 OSP tak, že

odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech a ktorý by mal v zásade právo na náhradu trov konania v
zmysle § 142 ods. 1 a § 146 ods.2 veta prvá OSP, nepriznal náhradu trov konania z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v tom, že o neúspechu navrhovateľov v konaní rozhodlo procesné
pochybenie ich právneho zástupcu pri uplatňovaní nárokov navrhovateľov a to späťvzatím návrhu v časti
neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, neuvedomujúc si, že k tomu, aby navrhovatelia

mohli byť úspešní pri uplatňovaní nároku na náhradu mzdy, potrebujú najskôr rozhodnutie súdu o určení
neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.

Rozsudok súdu prvého stupňa včas podaným odvolaním napadli navrhovatelia v 1. a 2. rade,
domáhajúc sa ním jeho zrušenia v celom rozsahu a vrátenia veci na nové konanie a rozhodnutie pre
neúplné zistenie skutkového stavu veci a tým aj nesprávne právne posúdenie veci. Dôvodili tým, že

pri podávaní návrhu nikto nepredpokladal, že trestné konanie vo veci bude trvať 17 rokov a v čase
rozhodovania o návrhu nebude mať ani jeden z nich záujem o ďalšiu prácu u odporcu, a preto ani
nemali záujem, aby súd rozhodoval o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Vychádzajúc z tejto
úvahy potom ustanovenie § 80 písm. c) OSP stratilo praktický význam, a preto došlo i k späťvzatiu
návrhu v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ak bol tento právny

názor advokáta sporný, potom oni ako navrhovatelia nemajú žiadny problém riešiť otázku neplatnosti
skončenia pracovného pomeru v meritórnej podobe a v určovacom výroku súdu o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Z tohto dôvodu podali odvolanie aj v tej časti návrhu, v ktorej pôvodne zobrali svoj
určovací návrh späť. Poukázali pritom na to, že Zákonník práce, podľa ktorého súd posudzoval túto vec,
je z čias úplne iného režimu, ktorý ani v snách nepredpokladal zmenu v pracovných vzťahoch a tiež

judikatúra z roku 1977 sa im zdala na dnešné pomery neaplikovateľná, pretože pracovné vzťahy sa od
platnosti vtedy platného Zákonníka práce a vtedy platnej judikatúry vyvíjali úplne iným smerom a v inýchdimenziách, než ako je dnes. Na záver sa zmienili ešte o časti dôvodov rozsudku, ktorá sa zaoberá
procesnými podmienkami a hmotnoprávnymi následkami podania žalobného návrhu. Považovali za
nepochybné, že k rozviazaniu pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru došlo

jednostranným úkonom odporcu dňa 22. 02. 1996 a žalobný návrh bol podaný dňa 04. 03. 1996,
teda v lehote na podanie takéhoto návrhu. S poukazom na uvedené mali za to, že splnili podmienky
pre rozhodnutie v obidvoch častiach žalobného návrhu. Pre poriadok ešte dodali, že podaním návrhu
prerušili beh prekluzívnej lehoty a táto lehota spočívala a spočíva až do času, než by nadobudlo
právoplatnosť uznesenie tohto súdu v tejto veci o zastavení konania v časti o určení neplatnosti

skončenia pracovného pomeru. Proti tomuto uzneseniu taktiež podali odvolanie, čím urobili všetky
potrebné právne kroky k tomu, aby im nebola spôsobená žiadna majetková ujma vďaka nerovnakým
právnym názorom.

Navrhovatelia v 1. a 2. rade, okrem rozsudku súdu prvého stupňa, včas podaným odvolaním napadli
aj uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 5. apríla 2013, č. k. 4C/61/1996-296 z dôvodu, že v dôsledku
späťvzatia časti ich návrhu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vytvorili taký právny stav, že

im bola zamietnutá druhá časť návrhu, ktorou sa domáhali zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od
neplatnéhorozviazaniapracovnéhopomeruatoaždočasu,nežsinašliinézamestnanieatýmdalijasne
najavo, že u odporcu pracovať nechcú a považovali tento výrok za nadbytočný. Považovali za krajne
nespravodlivé, ak by pre spornosť názorov právnikov prišli o nemalé finančné prostriedky z dôvodu
zaplatenia ušlej mzdy pre neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Ak je teda právny stav podľa súdu

taký, že rozhodnutie o náhrade mzdy je závislé od meritórneho rozhodnutia o neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru, potom videli jediné riešenie v podaní odvolania a zrušení napadnutého uznesenia
s vrátením veci na nové konanie a rozhodnutie o obidvoch návrhoch, preto navrhli napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie pri zaujatí záväzného
stanoviska o postupe v tejto veci z procesného i hmotnoprávneho hľadiska.

Okrem navrhovateľov rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania napadol odvolaním aj odporca,
domáhajúc sa ním jeho zmeny tak, že navrhovatelia budú zaviazaní zaplatiť mu trovy prvostupňového
konania v celkovej výške 1.198,89 eura a trovy odvolacieho konania v sume 233,23 eura. Dôvodil
tým, že procesné pochybenie právneho zástupcu navrhovateľov nie je možné pripísať na ťarchu jemu
a v dôsledku toho nemožno od neho požadovať, aby strpel vznik škody spočívajúcej v tom, že mu

nebude priznaná náhrada trov konania, ktoré jeho právnemu zástupcovi v súlade zo zákonom zaplatil.
Uviedol, že v konečnom dôsledku, ak by neúspech navrhovateľov spočíval len v procesnom pochybení
ich právneho zástupcu, tak majú právo na náhradu škody voči svojmu advokátovi, ktorá by im v dôsledku
jeho procesného pochybenia vznikla. V žiadnom prípade nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa,
že pokiaľ by navrhovatelia zotrvali na svojom návrhu na určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru, tak s veľkou pravdepodobnosťou mohli byť v tomto konaní úspešní, nakoľko navrhovatelia
sa jednoznačne dopustili porušenia pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Na túto skutočnosť
podľa neho nemala žiadny vplyv ani skutočnosť, že navrhovatelia boli v trestnom konaní oslobodení
spod obžaloby, pretože s navrhovateľmi nebol skončený pracovný pomer z dôvodu, že boli právoplatne
odsúdení pre úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody na čas dlhší ako jeden rok

alebo, že boli právoplatne odsúdení pre úmyselný trestný čin spáchaný pri plnení pracovných úloh alebo
v priamej súvislosti s ním na nepodmienečný trest odňatia slobody najmenej na šesť mesiacov, ale z
dôvodu, že porušili pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. S poukazom na uvedené zastal názor,
že v predmetnej veci nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemusel výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať.

K odvolaniu navrhovateľov proti rozsudku súdu prvého stupňa sa písomne vyjadril odporca a navrhol,
aby odvolací súd podľa § 219 ods. 1 OSP napadnuté rozhodnutie v zamietajúcej časti ako vecne správne
potvrdil. K námietke navrhovateľov o nerovnakých právnych názoroch uviedol, že rozhodovacia prax
súdov a ustálená judikatúra je v otázke nutnosti rozhodnutia o neplatnosti rozväzovacieho úkonu ako
jednej z podmienok pre priznanie náhrady mzdy jednoznačná.

K odvolaniu navrhovateľov proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 5. apríla 2013, č. k.
4C/61/1996-296 odporca uviedol, že ho navrhuje podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť, poukazujúc na to,že súd prvého stupňa rozhodol na základe jednoznačného písomného prejavu ich vôle a v súlade s §
96 ods. 1 OSP. Zároveň dodal, že pokiaľ ide o odvolanie podané voči rozhodnutiu súdu o zastavení
konania, odvolací súd môže vyhovieť odvolaniu iba výnimočne, a to v prípade, ak došlo k nesprávnemu

vyhodnoteniu prejavu navrhovateľa, alebo súd nezobral do úvahy vážne dôvody odporcu, pre ktoré
nesúhlasil so späťvzatím návrhu. Vzhľadom k tomu, že prejav navrhovateľov ohľadne čiastočného
späťvzatia ich návrhu na začatie konania je jednoznačný a nevzbudzuje akékoľvek pochybnosti, mal za
to, že súd prvého stupňa tento prejav správne vyhodnotil a konanie v danej časti veci správne zastavil.
Poukázal pritom aj na rozhodnutie 28Cdo/5178/2007, súbor rozhodnutí súdov Českej republiky a R

60/1996, z ktorých vyplýva, že ak navrhovateľ zobral svoj návrh späť, späťvzatie nemôže odvolať.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. l OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutia súdu prvého
stupňa (§ 212 ods. l OSP) a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
OSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je treba podľa § 221 ods. 1 písm. f/
OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (ods. 2) a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa
5. apríla 2013, č. k. 4C/61/1996-296 je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Podľa § 96 ods. 1 OSP, navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo
celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie
v tejto časti zastaví.

Podľa § 96 ods. 2 OSP, súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych
dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní.

Ustanovenie § 96 OSP rešpektuje navrhovateľa ako dominus litis. Iba výnimočne, ak navrhovateľ vezme
návrh späť, súd konanie nezastaví. Je to tak iba v prípade, ak odporca so späťvzatím návrhu
z vážnych dôvodov nesúhlasí. O zastavení konania súd rozhoduje uznesením. Uznesenie o zastavení
konania nemožno považovať za rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania v zmysle § 202 ods.
3 písm. a), a preto je proti nemu prípustné odvolanie. Vyhovieť odvolaniu je možné iba výnimočne, a to

v prípade, ak došlo k nesprávnemu hodnoteniu prejavu navrhovateľa, alebo ak súd nevzal
do úvahy vážne dôvody odporcu, pre ktoré nesúhlasil so späťvzatím návrhu.

Späťvzatie návrhu je jednostranným procesným úkonom účastníka, ktorého účinky nastávajú tým, že
dôjde súdu; ak sa tak stane, nemôže späťvzatie odvolať (SJ 49/2002).

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia sa svojimi návrhmi domáhali určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy.

Uznesením zo dňa 15. apríla 1999, č. k. 4C/61/96-59 súd prvého stupňa prerušil konanie do

právoplatného skončenia trestného konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 2T 90/97.
Trestné konanie, ktoré bolo vedené najskôr na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 2T/90/97 sa
následne viedlo na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 2T/147/1999 a rozsudkom zo dňa 27. 11. 2012,
č. k. 2T/147/1999-1091, právoplatným dňa 12. 02. 2013, boli navrhovatelia v 1. a 2. rade spolu s
obžalovanými H. R. a J. F. oslobodení spod obžaloby Okresného prokurátora v Topoľčanoch Pv/348/96

zo dňa 20. 10. 1997, pretože nebolo dokázané, že spáchali skutky uvedené v obžalobe.Následne podaním zo dňa 08. 03. 2013 navrhovatelia v 1. a 2. rade zobrali svoj návrh späť v časti o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru s tým, že trvajú na návrhu v časti o náhradu ušlej
mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru a podľa nich uvedená neplatnosť rozviazania

pracovného pomeru bude vyriešená len ako prejudiciálna otázka pre ich mzdové nároky, ktoré následne
vyčíslili podaním zo dňa 15. 03. 2013 a to navrhovateľ v 1. rade na sumu 9.128,33 eura a navrhovateľ
v 2. rade na sumu 7.634,60 eura.

Odporca podaním zo dňa 26. 03. 2013 oznámil, že súhlasí s čiastočným späťvzatím návrhu v časti o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a preto súd prvého stupňa na pojednávaní konanom

dňa05.04.2013uznesenímrozhodoltak,žekonanievčastiourčenieneplatnostiskončeniapracovného
pomeru medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade a odporcom zo dňa 22. 02. 1996 zastavil. Bez toho, aby
uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru nadobudlo právoplatnosť, súd prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa 05. 04. 2013 vyhlásil
rozsudok, ktorým návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade na zaplatenie náhrady mzdy zamietol a odporcovi
náhradu trov konania nepriznal, pričom v odôvodnení uviedol, že späťvzatie návrhu navrhovateľov v

časti určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru spôsobilo, že ich pracovný pomer
sa skončil okamžite dňom 22. 02. 1996, a teda pri rozhodovaní o ich nároku na náhrady mzdy nebolo
možné zaoberať sa otázkou platnosti rozviazania pracovného pomeru ako predbežnou otázkou, a keďže
si uplatnili nárok na náhradu mzdy od 23. 02. 1996, tak tento nárok je nedôvodný, nakoľko ich pracovný
pomer sa skončil dňom 22. 02. 1996.

Pretože v preskúmavanej veci súd prvého stupňa vo veci samej rozhodol bez toho, aby uznesenie
o čiastočnom zastavení konania nadobudlo právoplatnosť, je jeho rozhodnutie o mzdových nárokoch
predčasné, a teda nesprávne. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí mzdových nárokov v dôsledku
čiastočného späťvzatia návrhu súd prvého stupňa odňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Konanie pred súdom prvého stupňa tak bolo postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia §

221 ods. 1 písm. f) OSP. So zreteľom na uvedenú vadu konania odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, v rámci ktorého sa súd prvého stupňa bude zaoberať námietkami účastníkov konania
vyjadrenými v odvolaní a to i v časti náhrady trov konania.

Následne sa odvolací súd zaoberal aj odvolaním navrhovateľov proti uzneseniu súdu prvého stupňa

zo dňa 5. apríla 2013, č. k. 4C/61/1996-296 a po preskúmaní vyššie uvedených skutočností dospel k
záveru,žesúdprvéhostupňasprávnevyhodnotilprejavnavrhovateľovakonaniesprávnezastavilvčasti
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade a odporcom zo
dňa 22. 02. 1996, pretože navrhovatelia nielenže výslovne žiadali konanie zastaviť v tejto časti konania,
ale aj so späťvzatím odporca vyslovil súhlas, čo sú zákonné predpoklady pre zastavenie konania.

Vzhľadom k tomu, že navrhovatelia vzali návrh na začatie konania v časti určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade a odporcom zo dňa 22. 02. 1996 späť, odporca
so späťvzatím návrhu na začatie konania súhlasil a nedošlo k nesprávnemu vyhodnoteniu prejavu
navrhovateľov súdom prvého stupňa, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 5. apríla
2013, č. k. 4C/61/1996-296 ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keď dospel k záveru,

že námietky navrhovateľov uvedené v odvolaní sú irelevantné a súd prvého stupňa správne zastavil
konanie v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Keďžesúdprvéhostupňavnapadnutomuznesenízodňa5.apríla2013,č.k.4C/61/1996-296sivymienil
rozhodnúť o trovách konania až v konečnom rozhodnutí, odvolací súd o trovách konania v zastavujúcej
časti nerozhodoval. V ďalšom konaní súd prvého stupňa rozhodne o trovách celého konania, vrátane

tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP) a svoje rozhodnutie náležite odôvodní tak, ako mu to
ukladáustanovenie§157ods.2OSP.Právnymnázoromodvolaciehosúdujesúdprvéhostupňaviazaný
(§ 226 OSP).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.