Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 16, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoE/60/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6208204977
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jaroslav Gallo
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6208204977.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Ul.
Pribinovač.25,81109Bratislava,IČO35807598,zast.FridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomUl.Grösslingova
č. 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti povinnému B. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. č.
XX, XXX XX Y., t.č. bytom E. XX (ubytovňa B.) XXX XX Y. X, vedenej pod sp.zn. EX 5914/08 súdnym
exekútoromJUDr.RudolfKrutý,sosídlomexekútorskéhoúraduUl.Záhradníckač.62,82108Bratislava,

pre vymoženie 296,62 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 5Er/2507/2008-37, zo dňa 06. júla 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 5914/08 súdnym exekútorom

JUDr. Rudolfom Krutým, na základe poverenia vydaného Okresným súdom vo Veľkom Krtíši pod č. 5610
011396 zo dňa 15.10.2008, zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie vo výške 39,83 eur, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom rozhodcovského súdu
podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), na podklade ktorého sa exekúcia
vykonáva,niejespôsobilýmexekučnýmtitulom.Bolvydanýnazákladeneplatnejrozhodcovskejdoložky.
Rozhodcovskú doložku (čl. 17) si spotrebiteľ (povinný) osobitne nevyjednal, čo zjavne vyplýva z jej

zaradenia do VPÚ ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, jej obsah bol veriteľom vopred pripravený
bez akejkoľvek možnosti voľby. Tým dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v
neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, potom
aj výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Keďže poverenie na vykonanie
exekúcie už bolo súdom vydané, je tu zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 zákona

č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a § 45 ods. 2 ZoRK.

V súvislosti so zastavením exekúcie súd rozhodol o trovách exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného
poriadku). Povinnosť, kto má trovy platiť, posudzoval podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a s
prihliadnutím na procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, že oprávnený predložil súdu
nespôsobilý exekučný titul na vykonanie exekúcie, ich zaplatenie uložil oprávnenému. Trovy priznal
podľa ust. vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení
účinnom od 01.05.2008, vo výške uplatnenej súdnym exekútorom.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie okresného
súdu zrušiť a trval na pokračovaní v exekúcii.Namietal, že exekučný súd prekročil rámec preskúmavacej právomoci, ktorá mu vyplýva z ust.
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté
vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, je právne záväzný (§ 159 O.s.p.) a po uplynutí

lehoty na plnenie vykonateľný (§ 161 O.s.p.). Právny poriadok SR priznáva plnú kontrolnú jurisdikciu
pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 ZoRK a redukovanú pre všeobecný súd v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku na základe žaloby (podľa O.s.p.), ktorý môže preskúmať rozhodcovský
rozsudok len z taxatívne vymedzených dôvodov (§ 40 a nasl. ZoRK). Ust. § 45 ods. 2 ZoRK explicitne
upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku

rozhodcovského súdu.

Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a k
revíznemupostupudošlovsituácii,keďužexekučnýsúdpreskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonom
s výsledkom nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Rozhodcovská doložka je platná, neprieči sa zákonu ani dobrým mravom. Nebráni dlžníkovi, aby svoje
právavočiveriteľoviuplatnilnapríslušnomvšeobecnomsúdeazároveňumožňujeveriteľovi,abyuplatnil

svoje práva voči dlžníkovi na rozhodcovskom súde.

Zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, týmto je daný rámec jej
podstatných náležitostí, zmluva nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy (úveru).

Exekučný súd nevykonal náležité dokazovanie. Postupom exekučného súdu, keď bez súčinnosti
oprávneného opätovne rozhodoval o jeho právach (v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku

rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť
k týmto sa sám vyjadriť a možnosť navrhnúť dôkazy, bola oprávnenému ako účastníkovi exekučného
konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na nedostatku právomoci exekučného súdu, nedôsledne
zistenom skutkovom stave veci a nesprávnom právnom posúdení.

Obsahom odvolania oprávneného je aj „Návrh na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“.
Uviedol v ňom, že preklad - slovenské znenie písm. q) bodu 1 prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS je
nesprávne a odlišné od znenia v iných úradných jazykoch únie. Prerušenie konania navrhol s poukazom
na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru

Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení:

1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe

zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na

rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?

3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (O.s.p.), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.

2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu na odvolanie oprávneného podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd na odvolanie oprávneného vec prejednal aj vo výroku o zastavení exekúcie, napriek
poučeniu okresného súdu, že proti predmetnému uzneseniu odvolanie nie je prípustné s poukazom na
ust. § 202 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého odvolanie nie je prípustné ani proti rozhodnutiu v exekučnom
konaní podľa osobitného zákona (Exekučného poriadku), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.
Ide o prvostupňové rozhodnutie o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa

ktorého exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona,
kedy súd poukázal na osobitný zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, najmä jeho ust. § 45
ods. 1, 2 a tiež na zákon č. 401964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších zmien. Súdna prax v
názore na otázku ne/prípustnosti odvolania voči takémuto rozhodnutiu súdu jednotná nie je, čo pramení
z nie celkom presnej a jednoznačnej dikcie ust. § 45 ods. 1,2 ZoRK - použitia základných pojmov

“exekúcia“ a „exekučné konanie“ prevzatých z Exekučného poriadku do tohto ustanovenia. V záujme
stability súdneho rozhodovania a aby postup súdu nebol akokoľvek spochybniteľný pokiaľ ide o právo
účastníka konať pred súdom, vývoj praxe sa skôr prikláňa k výkladu, že v takomto prípade je odvolanie
proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku prípustné, vzhľadom na
dikciu ust. § 45 ods. 3 ZoRK, podľa ktorého proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1, 2 § 45 je prípustný

opravný prostriedok.

Pokiaľ ide o odvolanie účastníka podané proti výroku o trovách exekúcie okresný súd účastníka
nesprávne poučil, že proti tomuto výroku uznesenia odvolanie nie je prípustné.

Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli spotrebiteľskú
zmluvu. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa
Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým

znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Zmluvu o úvere zo dňa 26.04.2007 možno subsumovať pod ust.
§ 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 a spadá
aj pod ust. zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platné v rozhodnom čase. Úprava
spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je

základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva.

Zisteniu právnej povahy (spotrebiteľskému charakteru) zmluvného vzťahu okresný súd podriadil jeho
ďalší procesný postup, v ktorom sa prednostne zaoberal otázkou právomoci orgánu (rozhodcovského
súdu), ktorý vydal exekučný titul a skúmal, či exekučným titulom (rozhodcovským rozsudkom) priznané
plnenie ne/vykazuje znaky zákonodarcom upravené v § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK, ako dôvody brániace

nútenému vymáhaniu priznaného plnenia (ak plnenie je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom). Výsledkom bolo zistenie o neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a v konečnom dôsledku neplatnosti (§ 39 Občianskeho zákonníka) rozhodcovskej doložky,
od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať. Okresný súd konštatoval, že neprijateľná
rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, nakoľko okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy o

úvere (vrátane rozhodcovskej doložky) nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinného, slobodne
sa rozhodnúť, pri podpise zmluvy. Potom aj výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom. V prejednávanej veci je namieste zákonodarcom upravený postup brániaci v tom, aby sa
plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom, ktoré spĺňa znaky § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK, vymáhalo.

O rozhodcovskej doložke zakotvenej iba vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (bod 17.)

nemožno vysloviť iný záver, než že je podmienkou zmluvy neprijateľnou podľa ust. § 53 ods. 1 a odpočiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, ktoré
stanovuje: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ (Zhodne ako
ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008, na ktoré v rozhodnutí nesprávne

odkázal okresný súd. Ide o pochybenie, ktoré nemá vplyv na vecnú správnosť výsledku rozhodnutia
okresného súdu). Rozhodcovskú doložku si povinný (spotrebiteľ) osobitne nevyjednal a nemal na výber
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom
(oprávneným) pre veľký počet spotrebiteľov, ktoré povinný ovplyvniť nemohol. Povinný (spotrebiteľ) v
konečnom dôsledku zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným

podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlači, vrátane rozhodcovskej doložky, ktorej význam
preukázateľne dodávateľ povinnému (spotrebiteľovi) ani nevysvetlil.

Zároveň takto uzavretá doložka nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne účastníkmi nie je
podpísaná. V Zmluve o úvere zo dňa 26.04.2007 je síce uvedené: „že dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil
a súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy,
nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane

všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy).......“. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru
sú však len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak bližšie identifikovaný v zmluve.
Potom nemožno prijať záver, že rozhodcovská doložka bola účastníkmi uzavretá v kogentne predpísanej
forme,akovyžadujeust.§4ods.2prvávetaZoRK-písomnepodsankciouneplatnosti.Akrozhodcovský
súd odvodil svoju právomoc z takto uzavretej doložky, jeho rozhodnutie nemožno považovať za vydané

oprávnenou osobou.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku a zastavení exekúcie potvrdil z tých istých dôvodov,
ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd.

Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon (§ 57 až § 59 Exekučného poriadku). Každý z týchto
dôvodov má za následok zastavenie exekúcie. Okresný súd, ako súd exekučný (§ 45 Exekučného

poriadku) rozhodol o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), podľa ktorého exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to
vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Súd poukázal na osobitný zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ZoRK) a tiež na Občiansky zákonník. Aplikoval príslušné právne predpisy SR
(pramene práva) v ktorých je smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutá.

Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na platnú
právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez

návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti,
môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny
exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo
veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla
pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie
je potrebné. Názor oprávneného, že keď ho súd v exekučnej veci nevypočul, či nenariadil pojednávanie,
odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom

čase.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil aj vo výroku o trovách exekúcie.

Exekúcia bola od počiatku vykonávaná na podklade nespôsobilého exekučného titulu, ktorý predložil
súdu oprávnený. Ak okresný súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku jeho rozhodnutie o tom, kto má platiť trovy exekúcie,je správne. Ust. § 203 Exekučného poriadku, dopadá na prípady, kedy výnimočne oprávnený musí splniť
povinnosť trovy platiť inak vyžadovanú od povinného.

Ide o exekúciu na peňažné plnenie, kedy sa výška odmeny spravuje ust. § 4 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení novely
účinnej od 01.05.2008 čo značí, že základom na určenie odmeny súdneho exekútora je zásadne výška
vymáhanej (do 30.4.2008 to bola výška „vymoženej“) pohľadávky, to však neplatí v prípadoch, v ktorých
§ 6 a § 14 až § 16 Vyhlášky určuje inak.

Exekúcia bola zastavená v štádiu prebiehajúcej exekúcie, po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie.
V takomto prípade sa odmena exekútora určuje spôsobom stanoveným podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky,

ktoré zakotvuje, že ak je exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví,
odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony
exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura (ods. 1). Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej
činnosti je 3,32 eura (ods. 2). § 15 Vyhlášky stanovuje, ktoré úkony exekučnej činnosti sa odmeňujú
paušálnousumou.TakýtopostupexekučnéhosúduvyplývaajzrozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.

3 M Cdo 16/2005. Zároveň je treba riadiť sa príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku (§ 196,
§ 200 ods. 1).

Súdny exekútor vo vyúčtovaní trov exekúcie zo dňa 30.11.2011 vyčíslil svoju odmenu vo výške 63,07 eur
(bez DPH) s poukazom na ust. § 14 ods. 1 vyhlášky. Špecifikoval z akých úkonov exekučnej činnosti táto
odmena pozostáva: spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice 16,60 eur, získanie poverenia

na vykonanie exekúcie 3,32 eur, upovedomenie o začatí exekúcie oprávnenému 3,32 eur, príkaz na
začatie exekúcie 3,32 eur, exekučný príkaz 3,32 eur a zriadenie exekučného záložného práva na
nehnuteľnosť 33,19 eur. Spôsob určenia odmeny exekútora bol správny, v súlade s ust. § 14 ods. 1, 2
Vyhlášky. Okresný súd správne konštatoval, že exekútorovi neprináleží odmena vo výške 33,19 eur za
zriadenie exekučného záložného práva podľa § 6 Vyhlášky, pretože pri výpočte odmeny sa v prípade

zastavenia exekúcie postupuje podľa § 14 - § 16 Vyhlášky (tieto majú prednosť), ktoré neumožňuje
uznať odmenu v prípade zastavenia exekúcie podľa § 6. Okresný súd ale pochybil, keď exekútorovi
priznal odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie vo výške 16,60 eur (bez DPH) podľa §
21a. Ide o činnosť exekútora, ktorú vykonal ešte pred začatím exekúcie, ak tento výdavok vznikol je
výdavkom oprávneného. Avšak na výsledok rozhodnutia do prisúdenej výšky trov exekúcie to nemá

vplyv, pretože prinajmenšom odmena 33,19 eur, akú priznal okresný súd exekútorovi prináleží, nakoľko
je nepochybné, že exekútor vykonal v exekúcii odôvodnene aspoň jeden úkon - získanie poverenia na
vykonanie exekúcie, za ktorý by mu patrila odmena 3,32 eur (čo je menej než 33,19 eur - zákonné
minimum odmeny bez DPH, na ktoré má súdny exekútor pri zastavení exekúcie nárok podľa § 14 ods.
2 Vyhlášky). Exekútorovi patrí aj daň z pridanej hodnoty v sadzbe 20 % z daňového základu (v tomto

prípade z odmeny).

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol
z týchto dôvodov.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle
nastanú prekážky tu uvedené.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr

EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať

o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že všeobecný
súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo

ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciisúdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho

výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť,
že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc)
rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok
rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný
súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu

neprijateľných zmluvných podmienok. Zaoberal sa dôsledne otázkou, či predmetná rozhodcovská
doložka ne/predstavuje v danom prípade hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, k čomu súd viedlo prvotné zistenie, že v danej veci ide o typovú spotrebiteľskú
zmluvu zakotvujúcu rozhodcovskú doložku. Až na základe uvedeného skúmania dospel súd k
záveru, že nakoľko rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru

si spotrebiteľ preukázateľne osobitne nevyjednal, splynula s ostatnými štandardnými podmienkami,
dodávateľ spotrebiteľovi nevysvetlil význam rozhodcovskej doložky - rozdiel od zásad občianskeho
súdneho konania, či pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal mu po
preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou a
neplatnou podmienkou.

Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka
akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie

konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach.

Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do

akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom
prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica
(čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej
doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky.
Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži

ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných
jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy
v jej znení.Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená,

že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe
smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd
so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre

rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo
strany spotrebiteľa. Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená,
že nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o
dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.

V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá
v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v
konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho
dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v

spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže
spotrebiteľovi. Takýto názor zastáva aj vo veci konajúci odvolací súd, pričom v argumentácii poukazuje
na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoE 167/2012 zo dňa 30.08.2012, že: „Arbitráž
môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu

ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby
zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok
predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za
stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú

náležitú pozornosť tejto časti formuláru, nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní
zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky
do všeobecných zmluvných podmienok resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na
samostatnom liste (hárku) papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri
nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací

súd neprijíma, a odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je
neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za
takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre
spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát
má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ) “

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej
potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia
a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie
prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.

Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd

uvádza.

Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil
Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98)
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť

z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V
zmysleprávaSlovenskejrepublikyjetozamietnutiežiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciepodľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom
konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za

predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty
základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve
na spravodlivý proces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej

judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Napokon dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z
nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského
rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke, je neprípustná a exekučný súd
na to prihliada.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.