Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/252/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5709206008
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5709206008.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa P. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom
M. - J., Q. A. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Jánom Reptišom, advokátom so sídlom v J. nad I., G. M.
A. X proti odporcovi Petrovi Hajčíkovi, s miestom podnikania Martin, Jána Šimka 4780/9, IČO: 33 926
069, zastúpenému Mgr. Petrom Gilanom, advokátom so sídlom v M., C. X, v konaní o zaplatenie 5
040,- eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Martine, č.k.

10C/193/2009-304 zo dňa 3. apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol (III.), ako aj vo
výroku o náhrade trov konania (IV.) z r u š u j e a v týchto častiach mu vec v r a c i a na
ďalšie konanie.

V ostatných častiach, pokiaľ bolo konanie medzi účastníkmi čiastočne zastavené (I.) a odporca
zaviazaný uhradiť navrhovateľovi sumu 876,- eur s príslušenstvom (II.), odvolaním nenapadnutých, p

o n e c h á v a rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Martine, po tom, čo zastavil konanie medzi účastníkmi v časti o
zaplatenie 1 512,- eur s príslušenstvom, zaviazal odporcu uhradiť navrhovateľovi sumu 876,- eur spolu
s 9 % úrokom z omeškania za obdobie od 15. 10. 2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku uplatneného nároku návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania

nepriznal.

Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného dokazovania, z ktorého mal preukázané nároky
navrhovateľa titulom stravného v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách vo výške 876,-
eur. Aj keď väčšina pracovných ciest nebola preukázaná, ani vyúčtovaním pracovnej cesty na základe
cestovného príkazu zamestnávateľa, ani záznamami v evidencii prevádzky jednotlivých motorových
vozidiel, ktoré boli používané pri vykonávaných pracovných cestách, súd v záujme spravodlivého

usporiadania vzťahu medzi účastníkmi a za situácie, keď zamestnávateľ nedokázal súdu predložiť
evidenciu, ktorú podľa zákona mal viesť, vychádzal z dôkazov, ktoré predložil navrhovateľ a tiež zo
svedeckých výpovedí svedkov, ktorí sa vyjadrovali k tomu, ako dlho obvykle trvala pracovná cesta
z Martina do Mníchova a späť. Z výpovedí väčšiny svedkov vyplynulo, že cesta od prekročenia
slovenských hraníc trvala do Mníchova minimálne 6 až 8 hodín a toľko zhruba aj cesta späť po opätovné
prekročenie hraníc medzi Slovenskom a Rakúskom. Je preto nutné predpokladať, že navrhovateľ sa

zdržiaval v zahraničí minimálne 6 až 12 hodín, z toho čiastočne na území Rakúska a zväčša na území
Nemecka, kde sa nakladal alebo vykladal tovar pre firmu Krauss Maffei. Podľa presvedčenia súdu
by teda navrhovateľovi malo pri zahraničných cestách za predpokladu, že nebol preukázaný pobyt v
zahraničí nad 12 hodín, byť poskytnuté stravné v zmysle ust. § 13 ods. 4 písm. b/ zákona o cestovných
náhradáchvovýške50%základnejsadzby,ktorébolovdanomobdobírovnaképreRakúskoiNemecko,
teda 45,- eur.Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznal odporcovi, ktorý bol v
konaní úspešnejší, náhradu trov, keď dôvody hodné osobitného zreteľa videl v tom, že samotný odporca
neviedol riadnu evidenciu o dochádzke navrhovateľa o jeho pracovných cestách, čo viedlo napokon k

zamietnutiu návrhu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovateľ. Žiadal
napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie dôvodiac tým, že
rozsudok prvostupňového súdu je nepreskúmateľný. Závery súdu sú protirečivé, i neúplné, keď z neho
nie je možné ustáliť, akou úvahou sa riadil pri priznávaní nároku, keď krátil uplatnený nárok na jednu

polovicu za jazdy, ktoré logicky nebolo možné vykonať bez toho, že by sa v zahraničí zdržiaval dlhšie
ako 12 hodín. V roku 2008 súd uznal 5 jázd v plnej výške nad 12 hodín, v roku 2007 už len 3 jazdy
nad 12 hodín. Pokiaľ zo strany súdu došlo ku kráteniu náhrady stravného o 50 %, a to v roku 2007 za
14 jázd a v roku 2008 za 10 jázd, z napadnutého rozsudku absolútne nevyplýva, akými úvahami sa
súd pri takomto krátení riadil. Pokiaľ i boli vypočutí svedkovia, ktorí ohraničili dĺžku trvania pracovnej
cesty rôznymi časmi, ani u jedného zo svedkov nevyplynulo, že by služobná cesta do Mníchova a späť

s pobytom mimo územia SR bola kratšia ako 12 hodín. Do cesty podľa jeho názoru nemožno počítať len
čas, ktorý strávil za volantom. Keby uvažoval v intenciách prvostupňového súdu, išlo o vzdialenosť mimo
územia SR v dĺžke 1100 km, pričom je nútený v takomto prípade spraviť minimálne jednu bezpečnostnú
prestávku a už v tom momente sa predlžuje cesta o polhodinu a tiež pobyt v zahraničí. Keby prekračoval
hranice o 24,00 hod. alebo o 24,30 hod., podľa tohto ideálneho výpočtu by prišiel do Mníchova o 6,00

hod., minimálne 1 hodinu by musel čakať, kým otvoria firmu a začnú s pracovnou činnosťou.

Odporcaprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcužiadalrozsudokprvostupňovéhosúduvnapadnutej
časti ako vecne správny potvrdiť. Prvostupňový súd podľa jeho názoru vykonal vo veci dostatočné
dokazovanieasprávnerozhodol.SvedkoviaM.F.,O.O.aZ.M.vosvojichvýpovediachpotvrdili,žecesta
do Mníchova a späť nemôže trvať 12 hodín, a preto prvostupňový súd prihliadajúc na túto skutočnosť

správne vo veci rozhodol. V prípade úspechu uplatnil si trovy odvolacieho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutej časti podľa ust.
§ 221 ods. 1 písm. f/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Občiansky súdny poriadok v ust. § 157 ods. 2 okrem iného ukladá súdu v dôvodoch svojho rozhodnutia

uviesť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých konkrétnych dôkazov mal tieto
skutočnosti preukázané, prečo neprihliadol na iné dôkazy a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil.
Súd je zároveň povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo zrozumiteľné a presvedčivé.

Ak nepostupuje v zmysle vyššie uvedeného, svojím postupom vždy odníma účastníkovi možnosť konať
pred súdom, lebo tento sa nemôže proti takémuto rozhodnutiu zákonným spôsobom brániť, najmä

s prihliadnutím na ust. § 205 O.s.p. a môže vysloviť len nespokojnosť s takýmto rozhodnutím vo
všeobecnej rovine a odvolací súd v takomto prípade musí vždy napadnuté rozhodnutie zrušiť, i keby
bolo inak správne pri správnom zdôvodnení.

Zákon nepredpisuje, ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by sa malo vychádzať ako pri hodnotení
jednotlivých dôkazov, tak pri hodnotení ich vzájomnej súvislosti. Podstatou zistenia skutkového stavu

veci je v tomto prípade úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé,
t.j. ktoré z nich bude sudca považovať za preukázané s právami získanými vykonaním jednotlivých
dôkazov. Na druhej strane je ale potrebné zdôrazniť, že súd je povinný každý dôkaz, ktorý vykoná, urobiť
predmetom svojich úvah a hodnotení, lebo ak tak neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie prejavom ľubovôle
a takéto rozhodnutie potom pôsobí arbitrárne. Vykonaný dôkaz nemožno v rozhodnutí, resp. v jeho

odôvodnení opomenúť vyhodnotiť len preto, že sám o sebe je v rozpore s tým, čo súd s ohľadom na svoje
závery vyplývajúce z iných dôkazov pokladá za skutočnosti preukázané. Takéto opomenutie princípom
právneho štátu nezodpovedá a je zjavným porušením kogentne uloženej povinnosti v rozhodnutí vyložiť,
akými úvahami sa súd riadil pri hodnotení dôkazu, keď tú-ktorú konkrétnu skutočnosť považoval za
preukázanú.Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností je potom potrebné prisvedčiť navrhovateľovi v tom, že
z rozhodnutia prvostupňového súdu nie je zrejmé, ktorými konkrétnymi skutočnosťami sa riadil, ak
ustálil dĺžku trvania služobnej cesty navrhovateľa rozdielne a v niektorých prípadoch mu priznal náhradu

vo výške 50 %. Ak konštatuje, že „väčšina svedkov“ túto skutočnosť potvrdila, z jeho rozhodnutia by
potom malo byť zrejmé, z ktorých konkrétnych svedeckých výpovedí vychádzal a z akých dôvodov
neprihliadol na výpoveď ostatných svedkov, ktorí potvrdili skutočnosti uvádzané navrhovateľom. Súd
síce v rozhodnutí cituje výpovede jednotlivých svedkov, ale tieto už nepodrobil hodnoteniu a už z tohto
dôvodu musel odvolací súd jeho rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu vyhodnotiť výpovede svedkov, týkajúce sa
dĺžky trvania služobnej cesty v zahraničí. Z jeho rozhodnutia by malo byť zrejmé, tak ako je to už vyššie
uvedené, prečo neprihliadol na výpovede tých svedkov, ktorí potvrdili dĺžku trvania zahraničnej služobnej
cesty nad 12 hodín, tak ako to napokon tvrdí i navrhovateľ. Bez povšimnutia nemožno ponechať ani
skutočnosť, keď jednotliví svedkovia sú buď bývalými alebo súčasnými zamestnancami odporcu a tzv.
matematické vyjadrenie svedeckých výpovedí nemôže preukazovať tú-ktorú rozhodujúcu skutočnosť.

V situácii, keď odporca - zamestnávateľ si neplnil svoje zákonné povinnosti a nebol schopný súdu
preukázať výpisy zo služobných ciest, ani dochádzku zamestnancov, ako i s prihliadnutím na rozpory vo
výpovediach svedkov, by mal súd v ďalšom konaní zisťovať objektívnu dĺžku trvania služobnej cesty, a to
i prostredníctvom iného autodopravcu, poprípade prostredníctvom združenia autodopravcov, ktorí môžu
súdu ozrejmiť dĺžku trvania zahraničnej služobnej cesty z Martina do Mníchova a späť pri optimálnom

dodržaní bezpečnostných prestávok, ako i pri zohľadnení nakládky a vykládky tovaru. Nemôže byť totiž
ani na ujmu zamestnávateľa, ak zamestnanec zo subjektívnych dôvodov výrazne prekročí dĺžku trvania
služobnej cesty, a preto ani dôkazy predložené navrhovateľom (telefónne výpisy a podobne) ešte sami
o sebe nemusia byť relevantné pre posúdenie dĺžky trvania pracovnej cesty.

Keďže zo strany odporcu odvolanie podané nebolo, odvolaciemu súdu neprislúchalo preskúmavať

rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti, ani v časti zastavenia konania, voči ktorým
odvolanie navrhovateľa nesmerovalo, a preto odvolací súd v tejto časti ponechal rozhodnutie
prvostupňového súdu nedotknuté.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí

(§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.