Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/332/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614201053
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5614201053.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa JUSTRINON
MANAGEMENT s.r.o., so sídlom Brno-strěd - Trnitá, Mlýnská 326/13, IČ: 292 16 842, Česká republika,
právne zastúpený advokátskou kanceláriou VRBA & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Sliezska
9, proti odporcovi P. E., nar. X.X.XXXX, bytom R. V. XXX, štátny občan SR, o zaplatenie 10.311,22 Kč s
príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš
č. k. 4C/34/2014-86 zo dňa 13. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšku a vo

výroku o náhrade trov prvostupňového konania.

Rozsudok okresného súdu zostáva n e d o t k n u t ý vo výroku o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť
navrhovateľovi sumu 5.079,06 Kč do 15 dní od právoplatnosti (prvostupňového) rozsudku, spolu s
úrokom z omeškania vo výške 7,75 % ročne z danej sumy od 2.6.2012 do zaplatenia.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 5.079,06 Kč
spolu s úrokom z omeškania 7,75 % ročne z tejto sumy od 2.6. 2012 do zaplatenia a vo zvyšnej
časti návrh zamietol. Vychádzal z toho, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa
a odporcom je zmluvou spotrebiteľskou, pričom odporca porušil svoju povinnosť neprekročiť debetný

zostatok 15.000 Kč. Zostatok na predmetnom účte ku dňu 4.10.2010 bol mínus 17.306,06 Kč a
sankčný úrok 95,47 Kč. Po uvedenom dátume odporca uhradil viacerými platbami celkom sumu 12.227
Kč. Okresným súdom priznaná suma predstavuje rozdiel medzi touto čiastkou a debetom odporcu
(mínus 17.306,06). Sankčný úrok neakceptoval, lebo nebol dojednaný v zmluve o poskytnutí úveru na
sporožírovom účte, ale „len“ vo všeobecných obchodných podmienkach a oznámení Českej spořitelny
o úrokových sadzbách. Okresný súd teda na rozdiel od navrhovateľa čiastočné úhrady odporcu
nezapočítaval na úhradu sankčného úroku, ale iba na úhradu istiny. Tým, že pôvodný veriteľ odstúpil

od zmluvy, došlo k jej zrušeniu od počiatku, preto okresný súd zamietol návrh aj v časti úroku 18,90 %
zo sumy 7.154,92 Kč od 2.6.2012.

O trovách konania vzhľadom na pomerný úspech oboch procesných strán rozhodol tak, žiaden z
účastníkov nemá právo na ich náhradu (§ 142 ods. 2 O.s.p.).Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa alternatívne
domáhal jeho zmeny tak, že návrhu bude vyhovené v celom rozsahu (vrátane náhrady trov konania),
alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Hoci navrhovateľ v odvolaní uvádza, že toto

podáva proti prvostupňovému rozhodnutiu v celom rozsahu, z jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) je
nesporné, že napáda len zamietajúcu časť výroku rozsudku a výrok o trovách konania.

Odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku, lebo okresný súd neuviedol, na základe akého
zákonného ustanovenia považoval dojednanie o sankčnom úroku za neplatné. Od vzniku nepovoleného
debetného zostatku odporcu (jún 2010) pritom navrhovateľovi až do prevodu/postúpenia pohľadávky

(1.6.2012) nepriznal žiaden úrok - či už zmluvný, alebo sankčný a ani zákonný úrok z omeškania.
Uvedené odvolateľ považoval za prehnanú ochranu spotrebiteľa. Mal za to, že sankčný úrok vyplýva
z bodu 7 zmluvy o úvere. Zároveň poukázal na to, že podľa § 330 ods. 2 Obchodního zákonníka
jednotlivé platby odporcu bolo potrebné započítať najskôr na úhradu sankčných úrokov. Nesúhlasil ani
so záverom o odstúpení od zmluvy, pretože jeho právny predchodca od zmluvy neodstúpil, „len“ ju
vypovedal. Nadväzne nedošlo k zrušeniu dotknutej zmluvy od počiatku, a preto odporca je povinný

zaplatiť úrok z úveru až do úplného zaplatenia poskytnutého úveru.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1
O.s.p. (z toho titulu nedotknutým zostal rozsudok okresného súdu v nenapadnutom výroku o uložení
povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 5.079,06 Kč s príslušenstvom) a bez nariadenia

pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) v preskúmavanej časti napadnutý
rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny, hoci čiastočne i z iných dôvodov.

Taktiež odvolací súd považuje dojednanie o sankčnom úroku za neplatné. Je nepochybné, že sankčný
úrok v zmluve o poskytnutí úveru na sporožírovom účte medzi právnym predchodcom navrhovateľa a
odporcom z 21.7.2008 konkrétne dohodnutý nebol. Dotknuté ustanovenie zmluvy (bod 7) odkazovalo

iba na oznámenie Českej spořitelny, t.j. len na úkon samotného dodávateľa. Takýto spôsob dojednania
sankcievyvolávaznačnúnerovnováhuúčastníkovzmluvnéhovzťahuvneprospechspotrebiteľa.Jednak
neobsahuje jednoznačné a jasné vymedzenie sankčného úroku, ktoré by, čo i len hypoteticky (vzhľadom
na vyhotovenie zmluvného textu výlučne dodávateľom bez akejkoľvek možnosti spotrebiteľa ovplyvniť
jeho znenie) umožňovalo záver o dostatočne určitom súhlasnom prejave vôle účastníkov zmluvy, a

jednak bolo absolútne na (svoj)vôli dodávateľa, aké sankčné úroky bude uplatňovať voči spotrebiteľovi.

Okresný súd pritom dostatočne jasne (zhodne s uvedeným) vymedzil skutkový záver svojej súvisiacej
úvahy. Neobstojí ani argument odvolateľa o neuvedení zákonného ustanovenia, pod ktoré dané
skutkové zistenia subsumoval. Z odôvodnenia rozsudku je nepochybné, že okresný súd vychádzal
zo (všeobecných) ustanovení § 55 a § 56 zákona č. 40/1964 Sb. (Občanský zákonník) a v nich

definovanej generálnej klauzuly, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať dojednania spôsobujúce
značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa v právach a povinnostiach zmluvných strán, vrátane
následku ich neprijateľnosti/ /neplatnosti.

V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ v prípade neprimeraných/neprijateľných sankcií (v súdenej
veci sankčných úrokov) nie je prípustná ich moderácia. To znamená, že konajúci súd nemôže vlastnou

úvahou dospieť ku konštatovaniu, v akom rozsahu je/môže byť konkrétna sankcia (ešte) akceptovateľná/
zodpovedajúca limitom ochrany spotrebiteľa a v tomto rozsahu jej poskytnúť súdnu ochranu. Dôsledok
neplatnosti dopadá na (neprimeranú) sankciu ako celok, t.j. na jej základe nie je možné priznať ani
čiastočné plnenie.

Nadväzne vecne správne okresný súd zamietol návrh v časti týkajúcej sa sankčného úroku. Významným

je, že právny predchodca navrhovateľa ešte pred postúpením pohľadávky upustil od uplatňovania
zmluvného úroku z úveru a tento nahradil sankčným úrokom, v ktorom „zložení“ pohľadávky túto i
zosplatnil. Nie je prípustné, aby právny nástupca - navrhovateľ zmenil charakter pohľadávky (v širšom
zmysle) tým, že bude uplatňovať iba nižšie zmluvné úroky. Ide len zdanlivo o priaznivejší prístup k
spotrebiteľovi. Ako už bolo konštatované, dojednanie o sankčnom úroku je neplatné, a preto na základeneho nemožno navrhovateľovi priznať žiadne právo. Uplatnením „len“ zmluvného úroku z úveru sa
navrhovateľ fakticky snaží obísť práve dôsledok neplatnosti neprimeranej sankcie ako celku. Účelovým
je i súvisiace tvrdenie odvolateľa o nepriznaní mu žiadneho úroku v období od januára 2010 do

postúpeniapohľadávky.Právnypredchodcanavrhovateľasiuplatňovaltotižvdanomobdobílensankčný
úrok, pričom dojednanie o ňom bolo neplatné.

V predmetnej úvahe sa odvolací súd čiastočne odchýlil od východísk a záverov okresného súdu. Na
druhej strane z obsahu písomnosti pôvodného veriteľa - Tretia upomienka (čl. 12) z 1.9.2010 nie je
svojvoľným ani výklad o odstúpení od zmluvy. Nielenže predmetná písomnosť je označená zároveň ako

„Odstúpenie od dohody ...“ a ako „Výpoveď zmluvy...“, ale aj v jej texte sú oba tieto varianty zániku
záväzku vymedzené. Z hľadiska priemerného spotrebiteľa je pritom problematické náležite rozlíšiť
odstúpenie od zmluvy o vydaní a používaní platobných kariet a výpoveď zmluvy o poskytnutí úveru,
pokiaľ sa (oba) tieto úkony týkajú toho istého prekročenia povoleného debetu. Taktiež v danom smere by
prichádzala do úvahy aplikácia pravidla o výklade priaznivejšom pre spotrebiteľa (§ 55 ods. 3 Obč. zák.).

Z konštatovaných dôvodov je zrejmá vecná správnosť preskúmavaného meritórneho výroku rozsudku

okresného súdu. Nadväzne je vecne správnym taktiež od neho závislý výrok o trovách konania, v rámci
ktorého okresný súd náležite zohľadnil pomerný úspech oboch procesných strán v prebiehajúcom spore.

Otrováchodvolaciehokonaniakrajskýsúdrozhodoltak,žeúčastníkomichnáhradunepriznal.Odvolateľ
- navrhovateľ nebol v odvolacom štádiu konania úspešný, a preto v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s §
224 ods. 1 O.s.p. mu náhrada odvolacích trov neprináleží. Naproti tomu odporca si predmetný procesný

nárok vôbec neuplatňoval (§151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.