Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/681/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210565
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3512210565.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: A., s.r.o., so sídlom A. XX, N.,
IČO: 35 807 598, právne zastúpený T. A., s.r.o., so sídlom B. 4, N., IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Z. F. zastúpená O. Z., so sídlom R. D. XX, N., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 10. júna 2014,

č.k. 7C/334/2012-80, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 125,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu
550,- Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného

dokazovania za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia súdneho exekútora JUDr. F. G. na
vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 07.06.2010. Výzvou zo dňa 20.07.2010 bol vyzvaný právny
zástupca oprávneného na predloženie kópie zmenky. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom zo dňa 30.11.2010, č.k. 11Er/542/2010-14 v spojení s znesením Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 01.03.2011, č.k. 19CoE/11/2011-38 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čo
do zmenkového úroku v časti presahujúcej 31,98 Eur zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť

dňa 18.04.2011. Dňa 06.12.2010 vydal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom poverenie č. 5304
014647* na vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti 164,- Eur spolu so zmenkovým
úrokom vo výške 31,98 Eur, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 164,- Eur od 18.01.2010
do zaplatenia + trovy predchádzajúceho konania 103,04 Eur a trovy exekúcie. Súd prvého stupňa
po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ďalej ust.
§ 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2

zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj ust. § 441 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo skutkových
zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona považoval návrh navrhovateľa v celom
rozsahu za nedôvodný. Mal za to, že navrhovateľ ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal
splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. V prvom rade
uviedol, že navrhovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ust.

§ 127 ods. 1 Ústavy SR, keďže súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať
súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade
ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Hoci súd v predmetnom
konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody postupuje podľa znenia zákona účinného do
31.12.2012, zastaval názor, že v zmysle ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona je dôležité pri skúmaní
existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v ustanovenej

lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo
iného zásahu vychádzať z horeuvedených záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolalapotrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v tomto smeče,

právoplatného rozhodnutia ES pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia ÚS SR o ústavnej
sťažnosti, ktorým ÚS SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. V tejto súvislosti uviedol, že i keď v niektorých exekučných konaniach nebol urobený úkon
alebo vydané rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností

veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Dôvodil, že aj keď by takýto nesprávny
úradný postup súdu bol daný, navrhovateľ vôbec nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným postupom. Za potrebné považoval uviesť, že v niektorých
exekučných konaniach bola dĺžka konania ovplyvnená aj správaním navrhovateľa a súdneho exekútora,
ktorí na opakované výzvy súdu nereagovali, dokonca súdny exekútor odmietol vyzvať oprávneného
postupom podľa ust. § 40 Exekučného poriadku na predloženie súdom žiadaných písomností. Takýto

postoj označil za prejav nedostatočného záujmu účastníka konania o odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa účastník mohol nachádzať a rozhodnutie súdu bolo preto ovplyvnené aj procesnou pasivitou
oprávneného, teda v tomto konaní navrhovateľa. V prvom rade preto skúmal, či navrhovateľ podal
v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť
urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva z pripojených spisov oddelenia Spr, navrhovateľ nepodal

účinne sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi súdu s vybavením sťažnosti tak, aby bolo konštatované,
že v exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Rovnako nemal preukázané, že by navrhovateľ
uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR pre porušenie základného práva na
súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku a podobne. Považoval za

zrejmé, že navrhovateľ v predmetnom konaní neurobil žiadne úkony, ktoré by viedli k snahe docieliť
urýchlené konanie vo veci. Ďalej konštatoval, že navrhovateľ uplatňuje svoj nárok na náhradu škody
s poukazom na exekučné konania, v ktorých navrhol vykonať exekúciu alebo viedol exekúciu na
svoj návrh na podklade exekučného titulu, a to vo väčšine prípadov rozhodcovského rozsudku, ktorý
tak ako bol v mnohých súdnych rozhodnutiach prvostupňových ako i odvolacích súdov a nakoniec i

súdu NS SR vyhodnotený ako nezákonný exekučný titul, tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy účinky
vykonateľného rozhodnutia nemalo, nikdy platne nepriznalo navrhovateľovi žiadne plnenie práve z
dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú má navrhovateľ vo všetkých úverových zmluvách
upravenú identicky. Vychádzajúc z uvedeného dôvodil, že v takýchto exekučných konaniach nemohol
vzniknúť nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť

škoda alebo nemajetková ujma. K tvrdeniu navrhovateľa, že v období nečinnosti súdu mu vznikla škoda
ako náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, na udržanie
a správu informačného systém u, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom,
ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania, uviedol, že toto

svoje tvrdenie navrhovateľ ničím nepreukázal. Dospel totiž k záveru, že pokiaľ navrhovateľ spravuje
svoje vymáhané pohľadávky v informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám, tieto
náklady nemôžu byť zvýšené v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani prípadné
podanie žiadosti o informáciu o stave konania, podanie sťažnosti, ktoré podával vo väčšine prípadov ako
hromadné žiadosti o informáciu o stave konania a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych exekučných

spisov, nemohlo podľa jeho názoru vyvolať u navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak ako
tvrdí. Mal za to, že k prieťahom v exekučnom konaní nedošlo, aj keď nebola dodržaná lehota 15 dní,
keď omeškanie označil za minimálne, pričom exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu.
Navrhovateľ podľa jeho názoru nepreukázal prieťah v konaní, nesprávny úradný postup podľa ust. §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V danej súvislosti poukázal na to, že nie každý prieťah v konaní

možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní, keď nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje
vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(článok 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné
prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I ÚS 16/02, I ÚS
63/00). V danom prípade nešlo o prieťah, ktorý vzhľadom k náročnosti sporu, ktorý sa týkal posúdenia

rozhodcovského rozsudku, súd nevyhodnotil tak, že nedošlo k prerokovaniu veci bez zbytočného
prieťahu. Právnu relevanciu však má hlavne to, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku neplatí, pretože v tomto prípade išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku, teda o rozhodnutie rozhodcovského súdu. K prieťahu, nesprávnemuúradnému postupu spôsobenému nečinnosťou súdu nedošlo, nebol konštatovaný v súlade s ust. § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Z uvedených dôvodov mal preukázané, že navrhovateľ nesplnil prvú
podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným

rozhodnutím. Nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie, keď poverenie na
vykonanie exekúcie bolo vydané v zákonom stanovenej lehote. Nad rámec uvedeného zdôraznil, že
v tomto štádiu konania navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal, v akom
rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii
iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal,

že škoda už vznikla a nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností
odporcu. Nepreukázal ani vznik podmienok podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu
nemajetkovej ujmy, keďže Návrh je aj v tomto smere všeobecný, nepreskúmateľný. Rozpor s dobrými
mravmi podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka videl súd na strane navrhovateľa a nie na strane
odporcu, resp. konajúceho súdu. Poukázal na to, že navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom
poskytoval úvery neplatičom, a to v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov.

Takémukonaniunemožnoposkytnúťprávnuochranuanemožnokonštatovať,ženastranenavrhovateľa
došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné
meno vo vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom, s ktorými uzavrel alebo uzatvára
spotrebiteľské zmluvy. Dospel k záveru, že v nadväznosti na ust. § 441 Občianskeho zákonníka a ust.
§ 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodov už uvedených, škodu, pokiaľ vznikla, si spôsobil výlučne

navrhovateľ a jeho právny zástupca svojím zavinením. Považoval za preukázané, že povinný prestal
splácať dlh hneď po uzavretí úverovej zmluvy a nie až po rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti o
vydanie poverenia. pričom vznik škody spôsobil navrhovateľ a jeho právny zástupca aj nečinnosťou.
Z exekučného spisu mal zistené, že zmluva o úvere bola uzavretá s povinným dňa 07.07.2009
a navrhovateľ návrh na vydanie exekučného titulu podal až dňa 11.05.2010, pričom rozhodcovský

rozsudok bol vykonateľný dňa 29.04.2010 a žiadosť o vydanie poverenia podal navrhovateľ až dňa
07.06.2010. Tým mal preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie druhej
podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, a to
vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom súdu,
podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy. Tvrdenú škodu si spôsobil svojím zavinením navrhovateľ a

jeho právny zástupca, pokiaľ vznikla. Ďalej uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ani porušenie
povinností (nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie), ani škodu a nepreukázal ani príčinnú
súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností a tvrdenou škodou. Tvrdená škoda nemá podľa
jeho názoru bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými
prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených

prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Bol povinný preukázať, že pred
rozhodnutím exekučného súdu, pred tvrdenými prieťahmi, bola majetková situácia povinného taká, že
by umožnila uspokojenie pohľadávky navrhovateľa v celom rozsahu. Bol povinný preukázať, že len
v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému zmenšeniu majetkovej
situácie povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi uspokojiť pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila

mu škodu. Toto dôkazné bremeno neuniesol, preto konštatoval, že nebola preukázaná príčinná súvislosť
medzi tvrdeným porušením povinností exekučného súdu a tvrdenou škodou. Tým zároveň ustálil,
že navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, ktorú zákon vyžaduje, aby súd mohol
konštatovať zodpovednosť odporcu za vzniknutú škodu. Preto návrh na náhradu škody za nesprávny
úradný postup a nezákonné rozhodnutie voči odporcovi v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov

konania bude podľa ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnuté z dôvodu väčšieho
počtu nárokov uplatňovaných v konaní do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušeniepojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa
týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil

s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako

strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal

na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd

vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ
dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými
listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej

súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej

a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania

predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá.
Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva,

ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po roku a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti
jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je
zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov.
Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ nútený uplatniť svoje nároky včas, a

to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého
posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo
k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup
nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne

rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil
svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy
súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnejsfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe
nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem toho zdôraznil, že
ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa

na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej
sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím
vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. z týchto dôvodov:
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník má povinnosť

tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je viazaný
každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p., odvolací súd
zdôrazňuje, že ust. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti účastníka konania
skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie.
Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom prvého stupňa, a to

v prvom prípade na deň 04.11.2013, pričom predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 03.10.2013, v
druhom prípade bol predvolaný na pojednávanie, ktorého termín bol vytýčený na 09.06.2014, kedy
predvolanie prevzal dňa 09.05.2014. Navrhovateľ svoju neúčasť na oboch pojednávaniach písomne
neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania a preto súd prvého stupňa
správne vo veci rozhodoval v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti riadne predvolaného

navrhovateľa ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na kontradiktórne
konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
súd nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť

je potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať

a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si
súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú, dôkaznú
povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok
spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú
povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k nemu

mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu
(samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122

ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie
rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na

konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že
na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom príslušného exekučného
spisu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a
poskytolmožnosťobomúčastníkomzúčastniťsapojednávania,čímmalimožnosťvyjadriťsakdôkazom,resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa
nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných
prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal

zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv
a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému
z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti

vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval. Odvolací súd v aktuálnom
konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom

je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď. napr. uznesenie NS SR sp.zn. 3Nc 14/2010). Pre
účely preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Zároveň na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd pripomína, že súdny
exekútordoručildňa07.06.2010exekučnémusúdužiadosťoudeleniepoverenienavykonanieexekúcie.
Výzvou zo dňa 20.07.2010 bol vyzvaný právny zástupca oprávneného na predloženie kópie zmenky.
Exekučný súd uznesením zo dňa 30.11.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.04.2011 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 01.03.2011, žiadosť o udelenie poverenia čo do
zmenkového úroku v časti presahujúcej 31,98 Eur zamietol a následne dňa 06.12.2010 vydal exekučný
súdpoverenieč.5304014647*navykonanieexekúcienavymoženieuloženejpovinnosti164,-Eurspolu
so zmenkovým úrokom vo výške 31,98 Eur, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 164,- Eur od
18.01.2010 do zaplatenia, trovami predchádzajúceho konania v sume 103,04 Eur a trovami exekúcie.

Nie je teda pravdou, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný, pretože prioritne vyzýval oprávneného
na preloženie kópie zmenky a o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol najskôr jej zamietnutím vo
vymedzenej časti do 5 mesiacov a 23 dní od doručenia žiadosti a následne o ďalších 6 dní vo
zvyšnej časti poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Pokiaľ ide o čiastočné zamietnutie

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, odvolací súd zdôrazňuje, že podľa ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd
exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia teda nevyplýva,
že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením (hoci

aj len čiastočne) zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na
rozhodnutie. Porušenie, resp. nedodržanie zákonnej lehoty nemožno konštatovať ani v súvislosti s
následným rozhodnutím exekučného súdu o vydaní poverenia pre exekútora vo zvyšnej časti, keďže
zákonná 15-dňová lehota od doručenia žiadosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d).

V danej súvislosti odvolací súd uvádza, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Ako vyplýva z
vyššie uvedeného, nesprávny úradný postup exekučného súdu v súvislosti so zachovaním lehoty na

rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia v prejednávanej veci konštatovať nemožno. Z dôvodu
nesplnenia prvého zákonného predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu pritom odvolací súd
rovnako ako súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné zaoberať sa uplatnenou škodou, preto
by vykonanie dokazovania predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, na ktorý poukazuje navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku,

bolo nadbytočné.

V tomto smere preto základné skutkové tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že súd prvého stupňa nevydal
poverenie pre súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote neobstojí a preto bol vkonečnom dôsledku v celom rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia uvedené v návrhu ako
aj s poukazom na neunesenie dôkazného bremena na strane navrhovateľa v prejednávanej veci.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na prerušenie konania, ktorý navrhovateľ podal prvý krát už dňa
04.11.2013, súd prvého stupňa tento zamietol uznesením zo dňa 04.11.2013, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 28.03.2014 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
05.03.2014. Zohľadniac uvedené nie je zrejmé, na základe čoho navrhovateľ v odvolaní namieta, že súd

prvého stupňa o návrhu na prerušenie konania, ktorý navrhovateľ v priebehu konania podal celkovo tri
krát v totožnom znení, nerozhodol osobitne, keď uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
bolo navrhovateľovi riadne doručené dňa 02.01.2014 spolu s vyjadrením odporcu k návrhu na začatie
konania, pričom navrhovateľ podal proti tomuto uzneseniu aj odvolanie. V danej súvislosti teda nedošlo
k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu
na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu

opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo navrhovateľ aj urobil.

Preto krajský súd ako súd odvolací v konečnom dôsledku rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správnepotvrdil,pričomzároveňdodáva,žepokiaľsanavrhovateľvosvojomodvolanídovolávaústavnej
sťažnosti, ktorú podal na postup krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou

iných krajských súdov, tieto sťažnosti ako vyplýva z ustálenej praxe boli ústavným súdom zamietnuté a
preto ani táto námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom zo strany navrhovateľa dôvodná nie je.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p. nerozhodoval,
keďže rozhodnúť o nich je povinnosťou súdu prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .