Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 16, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/206/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203912
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113203912.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35807598, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4,
Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 10. apríla 2014 č.
k. 19C/136/2013-66 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd
určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobkyni nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Senica, pretože nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej lehote. Súčasne sa žalobkyňa domáhala, aby súd rozsudkom rozhodol, že
žalovaná je povinná zaplatiť jej z titulu majetkovej škody sumu 175,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy
sumu 774,48 eur. Toto rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa právne podľa ustanovení § 3 ods.

1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 veta prvá, 3 ZoZzŠ
(zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov), tiež § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ a § 44 ods. 8, 9, § 238 ods. 1 E. p. (zákona č.
233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení - Exekučného poriadku), keď vzhľadom na zistené
skutočnosti dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Dňa 10. 9. 2010 bol žalobkyňou súdu
doručený návrh na zmenu exekútora. Podaním doručeným súdu prvého stupňa 29. 9. 2010 exekútor
podal návrh na zastavenie exekučného konania a opätovne tiež podaním z 5. 10. 2010 a vyčíslil trovy

konania. Podaním z 9. 11. 2010 sa vyjadril k návrhu na zmenu exekútora. Súd dňa 2. 12. 2010 vyzval
exekútora na vyčíslenie trov konania a vyžiadal si exekučný spis. Podaním zo 17. 12. 2010 exekútor
zaslal súdu originál spisu a opätovné vyjadrenie k návrhu na zmenu exekútora a navrhol zastavenie
konania. Exekútor podaním z 13. 10. 2011 podal znovu podnet na zastavenie konania. Súd vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil uznesením č. k. 1Er/1887/2008-40 z 3. 11. 2011. Proti tomuto
uzneseniu podala oprávnená (žalobkyňa) odvolanie, konanie nie je ukončené. V prejednávanej veci
nebolo o žiadosti o zmenu súdneho exekútora rozhodnuté v zákonnej lehote, avšak táto skutočnosť

však nevykazuje znaky zbytočných prieťahov, za ktorú by mal štát niesť zodpovednosť. Nedodržanie
lehoty na rozhodnutie neznamená v zmysle platnej judikatúry automaticky zbytočné prieťahy v súdnom
konaní. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala výšku skutočných nákladov a nebola splnená
zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretoženutnosťspravovaťpohľadávkuoprávnenejzapríčinilpovinnýtým,ženeplnilsvojdlhaoprávnenámusela
prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov
exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu. V časti náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd prvého

stupňa k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia práva a
nie sú dané dôvody na priznanie náhrady v peniazoch, keď žalobkyňa nepreukázala, že by povinný
subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu

oprávnenej, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože
spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím
v základnom konaní, resp. aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Samotnú situáciu
vyvolala sama žalobkyňa tým, že uprednostnila rozhodcovský súd pred všeobecným súdom, ktorý by
vychádzal zo zákona o spotrebiteľských úveroch. K námietke premlčania uplatnenej žalovanou súd
prvého stupňa uviedol, že lehota na uplatneniu nároku začala plynúť momentom uplynutia 30-dňovej

lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora, rozhodnutie o zmene exekútora bolo doručené oprávnenej
(žalobkyni) 10. 9. 2010, a preto sa súd prvého stupňa námietkou premlčania nezaoberal. O náhrade
trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení - Občianskeho súdneho poriadku), keď ju úspešnej žalovanej nepriznal,
pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby ho odvolací
súd zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Odvolanie odôvodnila podľa § 205
ods. 2 písm. a/, písm. c/, písm. f/ a písm. h/ O. s. p., keď namietla, že súd prvého stupňa interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založil zodpovednostný právny vzťah pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti (§ 9
ods. 2 ZoZzŠ) a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorého
výsledkomjenesprávnesúdnerozhodnutieatakétorozhodnutiemusíbyťzrušené.Súdboljednoznačne
pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 ZoZzŠ v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012

Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 ZoZzŠ v znení zák. č.
412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Ďalej odvolateľka uviedla, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty

určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces nie je akceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd tak svojimi úvahami úplne znegoval doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas

oprávnená osoba - účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce
vmedziachdanýchrozsahomadôvodmiodvolania(§212ods.1O.s.p.)adospelkzáveru,žeodvolanie
žalobkyne nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny.

Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 16. decembra 2014 (§ 156 ods. 1 O. s. p.),
pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli v lehote najmenej
5 dní pred vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p.).Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 19C/136/2013 je určenie, že žalovaná
je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v sume
175,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 774,48 eur s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho konania

je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobkyne
zamietnutá vrátane výroku o trovách konania.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Žalobkyňa vo
svojom odvolaní, ktoré je totožné ako odvolania v obdobných veciach neuvádza žiadne skutočnosti,

ktoré by mali schopnosť založiť iné rozhodnutie ako to, vydané súdom prvého stupňa. Navyše odvolanie
nie je prispôsobené prejednávanej veci, keď žalobkyňa v ňom odvodzuje nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy od nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica pri vydávaní poverenia
na vykonanie exekúcie, nie pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na zmenu exekútora. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 ZoZzŠ odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v
napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania
a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. citoval
v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto

ustanoveniebolorovnakéajvčasezačatiatohtokonania,apretojetátonámietkažalobkynenedôvodná.
Preto nedošlo k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu, ako uvádzala žalobkyňa v odvolaní. Princíp priamej retroaktivity preto aplikovaný nebol.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v prejednávanej veci
na žalobkyni.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení
§ 9 ods. 2 ZoZzŠ výslovne definovaný, je len demonštratívny. Aj z ustálenej judikatúry je však možno

vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou.
Ide o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu
verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, a
teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí
ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným

postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale
aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne
ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu (tu Okresného súdu Senica), ktorý v konaní o návrhu oprávnenej na zmenu exekútora
nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 7 E. p., keď rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v
exekučnom konaní nevydal v lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávnenej.

Lehota 30 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd od 1. 9. 2005. Napriek prekročeniu tejto

stanovenej lehoty Okresným súdom Senica nie je možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že o návrhu oprávnenej na zmenu exekútora
nebolo rozhodnuté v lehote 30 dní odo dňa doručenia návrhu oprávnenej. Odvolací súd dáva za pravdu
žalovanej v tom, že nesprávny úradný postup nespočíva v existencii prieťahov v konaní exekučnéhosúdu. Žalobkyňa nepreukázala, že by v konaní exekučného súdu boli príslušným orgánom konštatované
„zbytočné prieťahy“, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom takýmto orgánom nie je. Následkom každého zisteného prieťahu v súdnom konaní nie je

nevyhnutne porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej

veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobkyňa domáha.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd ešte uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,

ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na zmenu exekútora nepochybil a jeho konaním
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje svoj
nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody žalobkyne. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou

hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.

K úvahám žalobkyne o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom

čase. V konaní nebolo zistené, že by o návrhu oprávnenej v exekučnej veci, od ktorej si žalobkyňa svoj
nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote.

Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne v
celom rozsahu rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania potom odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 142 ods. 1 O. s. p., keď v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnila, ani jej zo spisu žiadne nevyplývajú.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.