Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sž/26/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9013010176
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:9013010176.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a

členovsenátuJUDr.IvanaRumanuaJUDr.ZdenkyReisenauerovej,vprávnejvecinavrhovateľky:MAC
TV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, proti odporkyni : Rada pre vysielanie
a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľky
proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/078/2013 z 22. októbra 2013, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/078/2013 z 22. októbra 2013 p o t
v r d z u j e.

Navrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na účet Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút: BÚ -
depozitný účet neúročený č. 7000061219/8180 v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozhodnutím č. RP/078/2013 z 22. októbra 2013 odporkyňa (ďalej aj „Rada“) ako orgán
príslušný podľa § 4 ods.1 až 3 a § 5 ods.1 písm. g) a h) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii
a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 308/2000 Z. z.“) postupom podľa ustanovenia § 71 zák. č. 308/2000 Z. z. rozhodla, že navrhovateľka
ako účastníčka správneho konania č. 269-PLO/O-3488/2013 porušila povinnosť ustanovenú v § 36 ods.
2zák.č.308/2000Z.z.tým,ženatelevíznejprogramovejslužbeJOJdňa04.05.2013včaseod09:00:00
hod do 09:59:59 hod odvysielala

- reklamný blok v čase od cca 09:12:38 hod do cca 09:18:38 hod v trvaní 6 minút,
- komunikát propagujúci film Iron man 3, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods.1 zák. č. 308/2000
Z.z., v čase od cca 09:18:42 hod do cca 09:19:02 hod v trvaní 20 sekúnd,
- reklamný blok v čase od cca 09:46:12 hod do cca 09:52:11 hod v trvaní 5 minút a 59 sekúnd
v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 19 sekúnd, čiže o 19 sekúnd dlhšom ako 12 minút, za čo
jej uložila sankciu podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. - pokutu určenú
podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 5.000 €, so splatnosťou do 30 dní odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia na v rozhodnutí uvedený účet. Zároveň skonštatovala, že podľa § 64 ods.5
cit. zákona: „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila.“V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa chronologicky uviedla priebeh správneho konania, prepis/opis
skutkového stavu v správnom konaní č. 269-PLO/O-3488/2013, týkajúceho sa vysielania zo 04.05.2013.

Rada uviedla, že účastník konania bol vyzvaný v oznámení o začatí správneho konania, aby zaslal
svoje stanovisko a navrhol dôkazy, čo znamená, že postupovala podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku -
dala účastníkovi konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k jeho podkladu a spôsobu
jeho zistenia. Účastník konania bol oboznámený s tým, čo tvorí podklad rozhodnutia a súčasne bol
vyzvaný, aby sa vyjadril k predmetu správneho konania a navrhol ďalšie dôkazy, čo neurobil. Súčasťou

oznámenia o začatí správneho konania bolo aj poučenie, podľa ktorého, pokiaľ účastník konania svoje
procesné práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť, ak zhromaždené doklady a
dôkazy sú dostačujúce, aj bez jeho stanoviska.
Rada sa ďalej v rámci odôvodnenia rozhodnutia zaoberala jedným z definičných kritérií reklamy, a to
odvysielaním „za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu“. Poukázala na to, že protihodnota môže mať
rôzne formy, pričom v mnohých prípadoch nemusí byť exaktne vyčíslená alebo zazmluvnená. Uviedla,

že právnická osoba podnikajúca v oblasti vysielania televíznej programovej služby je motivovaná
propagovať tovary alebo služby, vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov práve z dôvodu získania
finančnej odplaty alebo inej podobnej protihodnoty. V prípade súkromného média sa jedná o hlavný
zdroj príjmov.
Viaceré vyššie uvedené formy protihodnoty však nie je možné objektívne preukázať. V prípade, ak sa

vysielateľ vyjadrí k existencii protihodnoty negatívne, príp. ak sa k tejto otázke nevyjadrí vôbec, nie
je reálne možné zistiť a dokázať existenciu napr. rôznych barterových dohôd alebo iných obdobných
foriem dohody. Takéto dohody nemusia mať písomnú formu a v účtovníctve vysielateľa nemusia byť
vôbec zaznamenané. V takýchto prípadoch je irelevantné, akými širokými právomocami (napr. právo
nahliadnuť do účtovníctva vysielateľa) disponuje regulačný orgán, nakoľko ani tieto nebudú dostačujúce

na preukázanie daných skutočností. V prípade príliš reštriktívneho výkladu pojmu „za odplatu alebo
inú protihodnotu“ by tak jednoduchým vyhlásením vysielateľa (o neobdržaní žiadnej formy odplaty
alebo inej protihodnoty) došlo k situácii, kedy by bola regulácia reklamy úplne znemožnená. Práve
z obsahu informácií a ich spôsobu spracovania je zjavné, či boli do vysielania zaradené za odplatu.
Skutočnosť, či konkrétny komunikát naplnil definíciu reklamy, je posudzovaná na základe jeho obsahu a

spôsobuspracovaniaanienazákladetoho,čisapodariloexplicitnepreukázaťposkytnutieodplatyalebo
podobnej protihodnoty vysielateľovi. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti je teda potrebné toto
kritériuminterpretovaťtakýmspôsobom,žekonkrétnamotiváciavysielateľapreodvysielaniekomunikátu
je irelevantná v prípadoch, keď je z jeho obsahu a spôsobu jeho spracovania zjavné, že jeho zámerom je
podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov. Tento

výklad je tiež v súlade s rozhodovacou praxou Rady, nakoľko táto v otázke odplatnosti rozhodla rovnako
aj v rozhodnutí č. RP/028/2012 zo dňa 29. 5. 2012.
Audiovizuálne dielo, ktoré je šírené aj iným spôsobom ako televíznym vysielaním, pričom z tohto šírenia
profituje iný subjekt (napr. prevádzkovateľ kina alebo distribučná spoločnosť) ako vysielateľ televíznej
programovej služby, jednoznačne môže byť tovarom v zmysle vyššie uvedenej definície reklamy.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je nevyhnutné pre posúdenie charakteru predmetného
komunikátu jasne definovať účel, pre ktorý bol daný komunikát odvysielaný. Rozhodujúcou otázkou
teda je, či sa komunikát svojím spôsobom spracovania a svojím obsahom snažil získať a udržať
pozornosť recipienta na vlastný program vysielateľa Iron man 3, ktorý plánuje v budúcnosti odvysielať,
alebo naopak zámerom tohto komunikátu bolo propagovať premietanie tohto kinematografického diela

v kinách a zvýšiť tak jeho návštevnosť.
Ako vyplýva z prepisu/popisu skutkového stavu, ako aj zo záznamu vysielania, komunikát obsahoval
krátke autentické výňatky z filmu Iron man 3, bol v originálnom (anglickom) znení s titulkami. Na
začiatku bolo v sprievodnom audio komentári uvedené, že televízia JOJ a joj cinema pozývajú divákov
do kina, pričom na obrazovke sa zobrazil nápis „OD 2. MÁJA V KINÁCH“ a informácia o dátume,

od ktorého sa daný film bude premietať v kinách, bola tiež uvedená na záver vo vizuálnej zložke
predmetného komunikátu spolu s webovou adresou distribučnej spoločnosti, ktorá vlastní práva na
vysielanie predmetného kinematografického diela v kinách.
Výňatky z uvedeného filmu použité v rámci predmetného komunikátu nepochybne upriamovali
pozornosť recipienta na tento film. Z ostatného obsahu je však zrejmé, že recipient vo vzťahu k

danému kinematografickému dielu dostal iba informáciu o tom, že bude toto dielo premietané v kinách,
pričom počas celého vysielania predmetného komunikátu nebola uvedená žiadna informácia týkajúca
sa odvysielania filmu Iron man 3 na programovej službe účastníka konania. Na základe uvedeného bola
Rada toho názoru, že vzhľadom na obsah a spôsob spracovania predmetného komunikátu je zrejmé,že jeho zámerom bolo propagovať kinematografické dielo Iron man 3 v tom čase premietané v kinách,
a teda podporiť ich predaj prostredníctvom zvýšenia jeho návštevnosti v kinách.
V tejto súvislosti Rada zároveň poukázala na závery rozsudkov NS SR sp.zn. 3Sž/10/2012 a

6Sž/13/2012. V ďalšom sa zaoberala celkovým časovým trvaním reklamných blokov odvysielaných
na programovej službe JOJ dňa 4.5.2013, ktoré podrobne uviedla. Na základe uvedeného dospela k
záveru, že účastník konania porušil povinnosť ustanovenú v § 36 ods.2 zákona č. 308/2000 Z.z. tým,
že v uvedený deň a v uvedenom čase na programovej službe JOJ odvysielal reklamné a telenákupné
šoty v trvaní dlhšom ako 12 minút.

Z § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že Rada pri opakovanom porušení povinnosti
ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. uloží pokutu. Ide o kogentné ustanovenie zákona,
ktoré nepripúšťa voľnosť uváženia pri rozhodovaní o druhu sankcie za porušenie tejto povinnosti.
Rada uviedla, že účastník konania bol za porušenie predmetnej povinnosti podľa § 36 ods. 2 zákona č.
308/2000 Z. z. sankcionovaný už v minulosti:
- rozhodnutím č. RL/36/2011 bola účastníkovi konania uložená sankcia upozornenie na porušenie

zákona. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.06.2011.
- rozhodnutím č. RL/53/2011 bola účastníkovi konania uložená sankcia upozornenie na porušenie
zákona. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.06.2011.
- rozhodnutím č. RL/54/2011 bola účastníkovi konania uložená sankcia upozornenie na porušenie
zákona. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.06.2011.

- rozhodnutím č. RL/55/2011 bola účastníkova konania uložená sankcia upozornenie na porušenie
zákona. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.06.2011.
- rozhodnutím č. RP/025/2012 bola účastníkovi konania uložená sankcia pokuta - vo výške 3 319 €
za porušenie povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že dňa
05.03.2011 v čase 20:00 hod. - 21.00 hod. na televíznej programovej službe JOJ odvysielal reklamné

šotyvčasovomrozsahuo18sekúnddlhšomako12minút.Týmtorozhodnutímvšakbolúčastníkkonania
sankciovaný aj za porušenie povinností ustanovených v § 34 ods. 2 a § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000
Z.z. Uvedené rozhodnutie nadobudlo v časti porušenia povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č.
308/2000 Z. z. právoplatnosť dňa 23.11.2012.
- rozhodnutím č. RP/006/2013 bola účastníkovi konania uložená sankcia pokuta - vo výške 3 319 €

za porušenie povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že na
televíznej programovej službe JOJ PLUS dňa 23.08.2013 v čase od 22:00:00 hod. - 22:59:59 hod.
odvysielal reklamné a telenákupné šoty v časovom rozsahu o 1 minútu 50 sekúnd dlhšom ako 12 minút.
Uvedené rozhodnutie právoplatnosť dňa 20.03.2013.
- rozhodnutím č. RP/012/2013 bola účastníkovi konania uložená sankcia pokuta - vo výške 3 319 €

za porušenie povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že na
televíznej programovej službe JOJ PLUS dňa 02.09.2012 v čase od 16:00:00 hod. do 16:59:59 hod.
odvysielal reklamné a telenákupné šoty v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 40 sekúnd, teda o 40
sekúnd dlhšom ako povolených 12 minút. Uvedené rozhodnutie právoplatnosť dňa 22.03.2013.

Pri určovaní výšky pokuty vzala Rada do úvahy:
- závažnosť správneho deliktu - v súvislosti s porušením povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2
zákona č. 308/2000 Z. z. spočíva v tom, že v dôsledku odvysielania reklamných a telenákupných
šotov počas jednej celej hodiny v časovom rozsahu vyššom ako 12 minút, získal účastník konania

neoprávnenú konkurenčnú výhodu voči ostatným vysielateľom, ktorá vyplynula z nezákonného konania
účastníka konania, a vystavil recipienta nadmernému reklamnému tlaku. Rada zároveň skonštatovala,
že závažnosť tohto správneho deliktu je relatívne nízka, najmä vzhľadom na čas, o ktorý účastník
konania prekročil zákonom povolený časový rozsah,
- mieru zavinenia - účastník konania je za porušenie predmetného ustanovenia zodpovedný bez ohľadu

na zavinenie (objektívna zodpovednosť za správny delikt), podstatné je len to, či k porušeniu zákona
objektívne došlo alebo nie. Rada považovala tiež za potrebné upozorniť na skutočnosť, že z vyššie
uvedeného vyplýva, že účastník konania bol za porušenie § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.
sankcionovaný už v minulosti. Účastník konania mal a mohol teda vedieť, že svojím konaním môže
porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom č. 308/2000 Z. z., pričom v čase spáchania správneho

deliktu oboznámený s výkladom Rady ohľadne aplikácie citovaného ustanovenia zákona vo vysielaní a
mal teda možnosť prispôsobiť svoje vysielanie zákonným požiadavkám;
- rozsah a dosah vysielania - účastník konania je multiregionálnym vysielateľom. Táto skutočnosť
vyjadrujepodľa§3písm.q)zákonač.308/2000Z.z.percentuálnepokrytievysielaniaúčastníkakonania,a teda vyjadruje, koľko potenciálnych recipientov je spôsobilých vnímať prípadné porušenie povinností
ustanovených v zákone č. 308/2000 Z. z., v tomto prípade viac ako 30% a menej ako 80% obyvateľov;
- trvanie a následky porušenia povinnosti - v prípade porušenia povinnosti ustanovenej v § 36 ods.

2 zákona č. 308/2000 Z. z. nejde o trváci správny delikt, nakoľko k jeho spáchaniu došlo vo vyššie
uvedený deň a čase odvysielaním vyššie uvedených reklamných a telenákupných šotov. Následkom
tohto konania je vystavenie recipienta nadmernému reklamnému tlaku.
Ďalšie kritérium pre určenie výšky pokuty v zmysle § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorým je
spôsob porušenia povinnosti účastníkom konania, je predmetom výroku tohto rozhodnutia, ako aj jeho

samotného odôvodnenia. Spôsob, akým účastník konania porušil povinnosť ustanovenú v § 36 ods.
2 zákona č. 308/2000 Z. z., spočíva v tom, že účastník konania na televíznej programovej službe
JOJ odvysielal vo vyššie uvedený deň a čas reklamné a telenákupné šoty počas jednej celej hodiny v
časovom rozsahu vyššom ako 12 minút.
Hoci je na základe skutkového stavu pravdepodobné, že účastník konania vyššie uvedeným
nezákonným konaním získal bezdôvodné obohatenie, Rada nedisponuje informáciami, na základe

ktorých by sa dala jednoznačne a preukázateľne určiť výška získaného bezdôvodného obohatenia, a
teda uvedená skutočnosť v konečnom dôsledku nemala vplyv na určenie výšky pokuty. Rada vzala do
úvahy najmä fakt, že k samotnému porušeniu povinnosti došlo, ako aj fakt, že sa jednalo o opakované
porušenie tejto povinnosti, jej závažnosť, trvanie, mieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania účastníka
konania.

Rada pri určovaní výšky pokuty nemohla prihliadnuť na sankciu uloženú samoregulačným orgánom,
nakoľko samoregulačný orgán pôsobiaci pre túto oblasť neexistuje. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené
okolnosti a zákonom stanovený rozsah pre uloženie sankcie, z ktorého Rada vychádzala (od 3 319 € do
165 969 €), dospela k záveru, že sankcia vo výške 5 000 € je plne odôvodnená a zodpovedá závažnosti
prejednávanej veci. Na základe vyššie uvedených skutočností Rada rozhodla tak, ako je uvedené vo

výroku tohto rozhodnutia.

II.

Proti uvedenému rozhodnutiu odporkyne podala včas odvolanie - opravný prostriedok navrhovateľka, a

to z dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 250j ods.2 O.s.p.:
a) napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
b) zistenie skutkového stavu z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov,
c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,
d) v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia.

Navrhovateľka uviedla, že všetky uvedené odvolacie dôvody sa vzťahujú ku konaniu Rady, na základe
ktorého nevykonala dôkazy, ktoré údajne tvorili podklad rozhodnutia, resp. tieto dôkazy nevykonala v
súlade so zákonom.

Namietala, že Rada ako správny orgán nevykonala dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania, resp.
pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore s ustanoveniami § 34 ods.2, 4 a § 22 ods.1, 2 a 3
správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Rada uviedla vo svojich
oznámení o začatí správneho konania z 27.4.2013, ako aj v napadnutom rozhodnutí, že podkladmi
(dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia boli:

a) záznam z vysielania programovej služby JOJ zo 4.5.2013
b) prepis/opis skutkového stavu.

Rada v týchto dokumentoch zaslaných navrhovateľke síce tvrdí, že sa s predmetným podkladom
(dôkazom) oboznámila, avšak z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom tak urobila, kto

bol pri tomto úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo atď. Táto skutočnosť
nevyplýva ani zo správneho spisu a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, z vykonania tohto
dôkazu neexistuje žiaden záznam. Odôvodnenie rozhodnutia je pritom postavené na zisteniach, ktoré
Rada mohla získať jedine detailným preskúmaním predložených obrazovo-zvukových záznamov z
vysielania. Podľa názoru navrhovateľky členovia Rady sa s predmetným dôkazom, ktorým je záznam

z vysielania nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tento nevykonali. Vzhliadnutie obrazovo-
zvukového záznamu z vysielania členmi Rady je možné považovať za špecifickú formu ohliadky
podľa ust. § 38 správneho poriadku, nakoľko ohliadkou sa rozumie každý postup, ktorým sa správny
orgán vlastným empirickým vzhliadnutím presvedčí o predmete konania. Navrhovateľka namietala,že Rada predmetné dôkazy nevykonala, resp. o ich vykonaní ako dôkazného prostriedku (ohliadky)
v rozpore s ust. § 22 správneho poriadku nevyhotovila zápisnicu. Uviedla, že vykonanie dôkazov,
resp. vyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu (ohliadky predmetných záznamov z vysielania) má

pre vysielateľa ako účastníka správneho konania zásadný význam. Vyhotovenie zápisnice z vykonania
dôkazu je významnou procesnou zárukou, pretože táto je objektívnym popisom priameho pozorovania,
formalizovaným súhrnom, ktorý obsahuje najmä súhrn formálnych údajov miesta, času a označenia
úkonu, identifikáciu prítomných osôb, popis priebehu predmetného úkonu a ďalšie zákonné požiadavky
podľa ustanovení správneho poriadku. Podľa názoru navrhovateľky vykonávanie dôkazov, v prípade ak

nejde o ich vykonanie na ústnom pojednávaní s účastníkom konania, nemôže prebiehať „kabinetným“
spôsobom a už vôbec nie je možné zápisnicu o vykonaní dôkazu zamieňať/stotožňovať/nahrádzať napr.
prepisom/popisom skutkového stavu vyhotovenom zamestnancom kancelárie Rady, či prerozprávanou/
prepísanou analýzou obsahu záznamov z vysielania jedného člena Rady alebo zamestnanca kancelárie
Rady. Za samotnej povahy ohliadky ako procesného úkonu v správnom konaní vyplýva, že práve
bezprostrednosť a priamosť pozorovania je nenahraditeľným rysom v konaní pred Radou a nie je

možné sa mu vyhnúť odkazom na sprostredkovanú analýzu/prepis/popis bez toho, aby členovia
Rady obrazovo-zvukový záznam, za ktorý môžu udeliť citeľnú sankciu, na vlastné oči videli. Je totiž
možné predpokladať, že v mnohých prípadoch sa bude jednať o hraničné javy, ktorých hodnotenie
má vysoko subjektívne a hodnotové aspekty, ktoré úradnícka analýza, ktorá ich zhŕňa, rozhodne
nemôže nahradiť. Veľmi podstatnou je skutočnosť, že nielen hodnotenie, ale aj samotná selekcia do

analýzy/prepisu/popisu je prejavom subjektívneho náhľadu na vec, takže by v prípade, ak by analýza
nahradila zápisnicu, došlo k situácii, kedy by de facto rozhodovali nikým nevolení úradníci/zamestnanci,
namiesto osobného rozhodovania členov Rady. Navrhovateľka uviedla, že Rada je kolektívny orgán,
ktorého členovia sú volení NR SR, pričom k jej právomoci patrí rozhodovanie o závažných otázkach
ústavnoprávneho charakteru, najmä obmedzovať slobodu prejavu vysielateľov a je preto zásadné, aby

v rámci správneho konania členovia Rady rozhodovali osobne. Podľa jej názoru nie je prípustné, aby
predmetné záznamy z vysielania boli len k „dispozícii“ členov Rady, ktorí sa môžu, ale aj nemusia s
predmetnými záznamami oboznámiť. Povinnosťou členov Rady je, aby sa s každým dôkazom, ktorý
tvorí podklad pre rozhodnutie v správnom konaní dôsledne oboznámili a tento vykonali zákonným
spôsobom tak, aby boli zaručené práva účastníka konania. Navrhovateľka zároveň poukázala na

uznesenierozšírenéhosenátuNejvyššíhosprávníhosouduČR,sp.zn.:7As/57/2010-82z3.4.2012,ako
podpornú judikatúru aplikovateľnú na oblasť vysielania a retransmisie. Uviedla tiež, že dôkazné bremeno
zaťažuje správny orgán, ktoré unesie len v prípade, ak porušenie povinnosti vysielateľa preukáže bez
dôvodných pochybností. Poukázala tiež na svoje vyjadrenie , v ktorom vyslovene uviedla, že priložený
prepis/opis skutkového stavu nepovažuje za autentický, nebol získaný zákonným spôsobom a je len

„popísaným papierom“ u ktorého absentuje vyhotovenie vo forme zápisnice, nie je datovaný, podpísaný,
opečiatkovaný a nie je z neho zrejmé kto a akým spôsobom ho vyhotovil a čo má tento dokument
predstavovať a akú výpovednú hodnotu v konaní má predstavovať.
Navrhovateľka uviedla, že Radu vyslovene upozornila na tú skutočnosť, že označené podklady pre
rozhodnutie (záznamy z vysielania) je povinná vykonať zákonným spôsobom a o ich vykonaní vyhotoviť

zápisnicu v zmysle § 22 ods.1 správneho poriadku, nakoľko až zápisnica z vykonania dôkazov môže
tvoriť podklad rozhodnutia, nakoľko Rada ako kolektívny správny orgán a jej členovia musia zákonným
spôsobom záznamy z vysielania vykonať (vzhliadnuť) a o priebehu vykonania spísať zápisnicu, ktorá
bude zachytávať priebeh vykonania, najmä obsah záznamov z vysielania, a táto bude spôsobilým
podkladom pre vydanie rozhodnutia, ku ktorému sa vysielateľ musí mať možnosť vyjadriť. V tomto

smere ide o zákonnú povinnosť Rady kladenú na proces dokazovania v správnom konaní, ktorá musí
byť splnená za každých okolností, a to bez ohľadu na to, či vysielateľ túto skutočnosť namieta alebo nie.
Uviedla tiež, že zo skutkového stavu nie je zrejmé, ako Rada dospela k tomu, čo je obsahom záznamov
z vysielania a kto sa s týmto obsahom oboznámil a akým spôsobom. Tvrdenie Rady, že sa „náležite
a v miere dostatočnej pre rozhodnutie“ oboznámila s podkladmi pre rozhodnutie je v tomto smere

zavádzajúce a nie je podporené ani jedným dôkazom, či podkladom a to z dôvodu, ktorý Rada nedokáže
relevantným dôkazom poprieť - totiž členovia Rady predmetné dôkazy nevykonali a nikdy nevzhliadli
a nikdy o ich vykonaní nevyhotovili zápisnicu. Ak by tomu tak nebolo, zápisnica z vykonania dôkazov
by bola súčasťou rozhodnutia, resp. súčasťou administratívneho spisu a Rada by nemusela ostrou a
nepodloženou rétorikou uvedenou v napadnutom rozhodnutí zhadzovať argument navrhovateľa. Podľa

názoru navrhovateľky, ak Rada nevykonala dôkazy, o ktorých tvrdí, že sa s nimi oboznámila, alebo
nevyhotovilaoichvykonanízápisnicu,ideozávažnéporušeniesprávnehoporiadku,zistenieskutkového
stavu veci je nedostatočné a navyše v rozpore s obsahom spisov.Navrhovateľka uviedla, že každý vysielaný komerčný komunikát je potrebné posudzovať komplexne a je
pritompotrebnézohľadniťvšetkyrozhodnéaspektyvovzájomnýchsúvislostiachaporovnať,ktoréznich
sú v konkrétnom prípade významnejšie a ktoré ustupujú do úzadia. Podstatnou skutočnosťou je celkové

vyznenie komerčného komunikátu a nie jeho izolované čiastkové aspekty. V predmetnom prípade je
spornou otázkou posúdenie komerčného komunikátu, ktorý obsahoval informáciu o nadchádzajúcom
vysielaní programu Iron man 3, ktorý bol t.č. vysielaný v kinách. Rada v napadnutom rozhodnutí
zastávala právny názor, že predmetný komunikát naplnil definičné znaky reklamy, a z tohto dôvodu sa
vysielací čas tejto informácie započítava do celkového prípustného času vysielania reklamy.

Navrhovateľka tiež namietala výšku uloženej pokuty. Podľa jej názoru Rada mala pri určovaní výšky
pokuty vziať do úvahy najmä tú skutočnosť, že došlo k odvysielaniu reklamy v minimálnom časovom
rozsahu nad rámec, ako je povolené - 19 sekúnd. Tiež poukázala na tú skutočnosť, že komunikát, ktorý
mal podľa názoru Rady propagovať film Iron man 3, bude v dohľadnej dobe zaradený do jej vysielania, a
teda takúto „propagáciu“ je možné v konečnom dôsledku považovať ako upútavku na vlastný program.

V zmysle uvedeného je podľa názoru navrhovateľky uložená pokuta vo výške 5000 € nedôvodná a
nezodpovedná vážnosti predmetnej veci. V prípade, že zo strany vysielateľa došlo k porušeniu zákona,
Rada mala uložiť pokutu v minimálnej zákonom stanovenej výške.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľka uviedla, že napadnuté rozhodnutie je pre nedostatok

dôvodov nepreskúmateľné, Rada vec nesprávne právne posúdila, , a preto navrhla, aby najvyšší súd
zrušil napadnuté rozhodnutie Rady a vrátil jej vec na ďalšie konanie a zároveň zaviazal Radu na náhradu
trov konania, ktoré budú vyčíslené v zákonnej lehote od vyhlásenia rozsudku vo veci samej.

III.

K podanému opravnému prostriedku sa písomne vyjadrila odporkyňa, ktorá vo svojom podaní z
25.2.2014 v podstate zrekapitulovala priebeh konania pred správnym orgánom, ako aj skutočnosti
uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zdôraznila, že spochybnenie autenticity prepisu/opisu
skutkového stavu navrhovateľkou je neopodstatnené. Jeho účelom je zachytenie obsahu skutkového

stavu zaznamenaného na technickom nosiči do písomnej podoby, a preto je podľa jej názoru irelevantné,
kto prepis vyhotovil. Podstatné je to, že ho Rada doručila navrhovateľke ako prílohu oznámenia o začatí
správneho konania, v ktorom ju upovedomila o tom, že priložený prepis vyhotovený z predmetného
záznamu vysielania bude podkladom pre rozhodnutie a vyzvala ju na vyjadrenie s tým, aby uplatnila
svoje prípadné námietky k obsahu tohto prepisu. Navrhovateľka však v správnom konaní a v konečnom

dôsledku ani v opravnom prostriedku neuviedla konkrétne nepresnosti, resp. neidentifikovala časť tohto
prepisu skutkového stavu, ktoré by nezodpovedali skutočnosti.
Podľa názoru odporkyne záznam vysielania je obdobný ako listina. Ide o zvukovo-obrazovú, príp. iba
zvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči a podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou, aj v
prípade záznamu z vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti, t.j. či ho poskytol

vysielateľ, ktorý o to bol dožiadaný a či spĺňa špecifikované náležitosti špecifikované vo vyžiadaní,
následne sa Rada oboznámi z jeho obsahom, čiže zhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom nosiči
zaznamenané a rovnako ako v prípade listiny, ani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje
zápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho obsahom je možné oboznámiť sa len jeho zhliadnutím.
Rada poukázala na skutočnosť, že v prípade ohliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom

ohliadkymôžubyťlenvecihmotnejpovahy,napríkladpredmetyalebonehnuteľnosti.Vprípadezáznamu
vysielania má hmotnú povahu len dátový nosič, na ktorom je vysielanie zaznamenané, pričom fakt,
že Rada zhliadne záznam vysielania, ešte neznamená, že Rada týmto postupom vykonáva ohliadku,
nakoľko nie je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú povahu. Rada môže teda ohliadnuť len dátový
nosič ako taký, nie jeho obsah. Z uvedeného teda vyplýva, že nebol dôvod, aby Rada o zhliadnutí

záznamu vysielania spísala zápisnicu.
Tvrdenie navrhovateľky o neoboznámení sa Rady s obsahom záznamu vysielania je absolútne
nepodložené, nezakladajúce sa na pravde, pretože v prípade, ak by Rada nezhliadla záznam vysielania,
nemohla by v súvislosti s ním následne vynášať závery a hodnotenia, nakoľko by netušila, čo je jeho
obsahom.

Odporkyňa tiež uviedla, že ani sama navrhovateľka nenamietala rozpor medzi skutkovým stavom
podpísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania. Navrhovateľka sa vo
svojom odvolaní obmedzila len na všeobecné tvrdenia ohľadne autenticity zisteného skutkového stavua subjektívneho vnímania odvysielaného obsahu členmi Rady, prípadne zamestnancami Rady, čo však
opäť nemá racionálny základ a neopiera sa o konkrétne skutočnosti.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odporkyňa sa dôsledne oboznámila so skutkovým stavom veci, pričom

dospela k záveru, že podklady pre rozhodnutie, ktorými sú prepis/popis skutkového stavu a vyššie
uvedený záznam vysielania, sú dostačujúce pre rozhodnutie vo veci. Odporkyňa preskúmala skutkový
stav veci na základe všetkých dostupných podkladov, o ktorých mala za to, že nie sú sporné, a vzhľadom
na absenciu relevantných námietok navrhovateľky ani nemala o ich nespornosti pochybnosť. Odporkyňa
svoje závery potvrdila hlasovaním, ktoré je zaznamenané v zápisnici zo zasadnutia Rady zo dňa

22.10.2013.
Odporkyňa uviedla, že striktne rozlišuje medzí Kanceláriou Rady a Radou samotnou, pričom ich
činnosť nie je možné zamieňať. Kancelária Rady podľa § 13 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. vykonáva
administratívne a technické činnosti Rady. Medzi ne patrí napr. vyhotovovanie prepisov vysielania (s
ktorými sú všetci členovia Rady oboznámení ešte pred prípadným začatím správneho konania, a teda k
nim môžu vzniesť akékoľvek námietky), zabezpečenie podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní,

právnaanalýzaapodobne.NázorzamestnancovKancelárieRadyvšakniejeprečlenovRadyabsolútne
záväzný a v každom konkrétnom prípade môžu meritórne rozhodnúť vždy jedine členovia Rady, a to
po preskúmaní všetkých získaných podkladov. K vyššie uvedenému si odporkyňa uviedla, že obdobná
námietka bola vznesená i v konaniach č. 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/78/2010, 3Sž/22/2012 alebo
6Sž/21/2012, v ktorých NS SR postup odporkyne pred vydaním rozhodnutia nespochybnil a napadnuté

rozhodnutia Rady potvrdil.
Odporkyňa tiež uviedla, že navrhovateľka v predmetnom správnom konaní nijakým spôsobom
nenamietala nevykonanie obhliadky, nakoľko Rade ani nezaslala svoje vyjadrenie k predmetu konania,
a odporkyňa sa k tejto skutočnosti v napadnutom rozhodnutí ani nevyjadrovala. Napadnuté rozhodnutie
teda neobsahuje navrhovateľkou namietané skutočnosti.

Odporkyňa sa s výškou uloženej sankcie náležite vyrovnala v napadnutom rozhodnutí na stranách 8
a 9, pričom pri určovaní druhu sankcie vychádzala z ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.
z. a pri určovaní výšky sankcie - pokuty vzala odporkyňa do úvahy najmä rozsah a dosah vysielania
navrhovateľa, mieru jeho zavinenia, trvanie a následky porušenia povinnosti, závažnosť správneho
deliktu a samozrejme predchádzajúce sankcie uložené navrhovateľke za porušenie predmetného

ustanovenia zákona.
Navrhovateľka bola za porušenie cit. ustanovenia v minulosti viackrát sankcionovaná, pričom ostatnými
právoplatnými rozhodnutiami jej boli uložené sankcie - pokuty vo výške 3 319 €. Napadnutým
rozhodnutím bola navrhovateľke uložená sankcia - pokuta vo výške 5 000 €. Zákon stanovuje rozsah pre
uloženie sankcie za porušenie povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. od 3 319 €

do 165 969 €. Uložená sankcia teda celkom zjavne nevybočuje zo zákonom stanoveného rámca, pričom
bola uložená na spodnej hranici zákonom stanoveného rozsahu pre uloženie sankcie. Odporkyňa preto
považovala výšku uloženej pokuty za riadne odôvodnenú a zodpovedajúcu závažnosti predmetného
správneho deliktu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považovala odporkyňa napadnuté rozhodnutie za riadne
odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov. Výšku uloženej sankcie -
pokuty považovala rovnako za plne odôvodnenú. Napadnuté rozhodnutie nevykazuje žiadne právne ani
logické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako ani postup odporkyne v predmetnom
správnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené navrhla, aby Najvyšší súd SR podľa § 250q ods. 2 O.s.p. napadnuté rozhodnutie
č. RP/078/2013 z 22.10.2013 potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu
predchádzajúce správne konanie postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku (§ 246 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 250l a nasl. O.s.p.), v rozsahu dôvodov
uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 269-
PLO/O-3488/2013, s obsahom rozhodnutia Rady č. RP/078/2013 zo dňa 22.10.2013, ako aj s obsahom
písomných podaní, s obsahom obrazovo-zvukových záznamov zachytených na dátových nosičoch,výsluchom splnomocnených zástupcov účastníkov konania na pojednávaní dňa 11. decembra 2014 a
dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľky nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.

(§ 250l ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa ust. § 1 písm. a) , b) zákona o vysielaní a retransmisii, tento zákon upravuje postavenie

a pôsobnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len "rada"), práva a povinnosti vysielateľa,
prevádzkovateľa retransmisie, poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a
právnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v § 2 ods. 3 a 4.

Podľa § 4 zákona č. 308/2000 Z.z. Rada je orgánom verejnej správy, ktorého prvoradým poslaním

je presadzovať záujmy verejnosti, pričom dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich
vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva
štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na
požiadanie v rozsahu vymedzenom cit. zákonom.

Podľa ustanovenia § 36 ods.2 zákona o vysielaní a retransmisii vysielací čas vyhradený reklamným
šotom a telenákupným šotom počas jednej hodiny nesmie presiahnuť 20% (12 min). Vysielací čas
vyhradený reklame v čase od 19.00 h do 20.00 h nesmie presiahnuť u vysielateľa na základe zákona
osem minút počas jednej celej hodiny.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l až 250s) je posudzovať, či správny orgán vecne
príslušnýnakonaniesizadovážildostatokskutkovýchpodkladovprevydanierozhodnutia,čizistilvoveci
skutočnýstav,čikonalvsúčinnostisúčastníkmikonania,čirozhodnutiebolovydanévsúladesozákonmi
a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie

správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
tak hmotnoprávne ako aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v opravnom prostriedku,
pričom v prípade procesného pochybenia skúma, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu

je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

Predmet konania v správnom súdnictve je striktne vymedzený výrokom napadnutého rozhodnutia.
Vzhľadom na to, úlohou najvyššieho súdu bolo preskúmať, či v posudzovanej veci boli splnené zákonné
podmienky v zmysle § 36 ods.2 zákona o vysielaní a retransmisii za existencie ktorých, možno
skonštatovať porušenie povinnosti vysielateľa tým, že v určitý deň v presne vymedzenom čase

odvysielal reklamné bloky a telenákupné šoty v časovom rozsahu dlhšom ako 12 minút a teda či boli
splnené zákonné podmienky pre sankčný postih vysielateľa, t.j. v konkrétnom prípade navrhovateľky.

Základným dôkazným prostriedkom pre posúdenie opodstatnenosti sankčného postihu vysielateľa
v posudzovanej veci je nesporne záznam vysielania predstavujúci zvukovo-obrazovú informáciu

zachytenú na dátovom nosiči.

Je nespornou skutočnosťou, že obsah záznamu vysielania je možné zistiť jeho vzhliadnutím. Z
podkladov spisu je zrejmé, že navrhovateľka namietala v posudzovanej veci neexistenciu zápisniceo vykonaní dôkazu, ktorý malo predstavovať oboznámenie sa členov Rady s obrazovo-zvukovým
záznamom vysielania.

Argumentácia uplatnená navrhovateľkou v rámci opravného prostriedku, ako aj prostredníctvom
právneho zástupcu na pojednávaní, bola založená na pochybnostiach o tom, či členovia Rady boli
oboznámení s obsahom záznamov vysielania, a to z dôvodu absencie zápisnice o vykonaní tohto
dôkazu. Mala zato, že Rada ako kolektívny správny orgán a jej členovia musia zákonným spôsobom
záznamy z vysielania vykonať (vzhliadnuť) a o priebehu vykonania spísať zápisnicu, ktorá bude

zachytávať priebeh vykonania, najmä obsah záznamov z vysielania, a táto bude spôsobilým podkladom
pre vydanie rozhodnutia, ku ktorému sa vysielateľ musí mať možnosť vyjadriť.

Podľa názoru súdu navrhovateľkou namietaná skutočnosť, že v administratívnom spise odporkyne
sa nenachádza ako dôkaz zápisnica o vzhliadnutí predmetných obrazovo-zvukových záznamov z
vysielania členmi Rady, nepredstavuje takú procesnú vadu konania v posudzovanej veci, ktorá by mala

za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle § 250i ods.3 O.s.p.

Skutočnosť, že v administratívnom spise Rady sa nenachádza zápisnica o vzhliadnutí predmetných
obrazovo-zvukových záznamov z vysielania členmi Rady, sama osebe totiž neznamená, že s obsahom
predmetných dátových nosičov neboli oboznámení. Senát najvyššieho súdu v tomto smere poukazuje

na konštantnú rozhodovaciu prax NS SR vyjadrenú v jeho rozhodnutiach a známu účastníkom konania
z iných, t.č. už právoplatne skončených konaní (napr. 2Sž/3/2009, 6Sž/11/2013).

Vzhliadnutie záznamu z vysielania je potrebné za účelom oboznámenia sa s obsahom namietaného
programu, za odvysielanie ktorého bol vysielateľovi uložený sankčný postih. V posudzovanej veci nebolo

predmetom správneho konania posudzovanie obsahu odvysielaného programu, ale podkladom pre
sankčnýposti boloprekročeniezákonompovolenejminutážetrvaniareklamnýchatelenákupnýchšotov,
dĺžkaktorýchbolazistenázapomocitechnickýchzariadení.Neuniklopozornostisúdu,že navrhovateľka
v správnom konaní nenamietala žiadne konkrétne pochybenia, ohľadne informácií zachytených na
nosičoch, t.j. nezrovnalosti v časových údajoch uvedené v podkladoch, ktorej jej boli zaslané.

Za stavu, že podkladom pre sankčný postih vysielateľa bolo prekročenie zákonom povolenej minutáže
trvania reklamných a telenákupných šotov, dĺžka ktorých bola zistená za pomoci technických
prostriedkov, ktorú členovia Rady nemohli svojou úvahou žiadnym spôsobom ovplyvniť, neexistencia
zápisnice o vzhliadnutí predmetných nosičov členmi Rady nepredstavuje také porušenie ustanovení

správneho poriadku, ktoré by malo za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

K ďalšej odvolacej námietke navrhovateľky viažucej sa k prepisu/popisu posudzovaného programu
je potrebné uviesť, že odporkyňa vyhotovila takýto prepis zo záznamu vysielania pre účely správneho
konania. S týmto navrhovateľku v rámci administratívneho konania oboznámila a poskytla jej

možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí
i opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní č. 269-PLO/
O-3488/2013 z 15.8.2013, ktorú prevzal právny zástupca navrhovateľky dňa 21.8.2013, ktoré sú
súčasťou pripojeného administratívneho spisu, ku ktorým sa navrhovateľka vôbec nevyjadrila, a teda
v rámci správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania so

záznamom vysielania posudzovaného programu.

Senát najvyššieho súdu prisvedčil odporkyni v tom, že účelom prepisu/opisu skutkového stavu
navrhovateľkou bolo len zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči
do písomnej podoby.

Za stavu, že porušenie povinnosti vyplývajúcej pre navrhovateľku ako vysielateľa z ustanovenia § 36
ods.2 zákona o vysielaní a retransmisii bolo preukázateľne zistené, keď v rozhodnutí uvedený deň v
presne vymedzenom čase navrhovateľka odvysielala reklamné bloky a telenákupné šoty v časovom
rozsahu dlhšom ako 12 minút, skutočnosť ktorá nebola z jej strany ani spochybnená, boli aj podľa názoru

NS SR zákonné podmienky pre sankčný postih navrhovateľky splnené.

Pokiaľ navrhovateľka v opravnom prostriedku argumentovala rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu
ČR sp. zn. 7As/57/2010-82 z 3. apríla 2012, ktorého obsah v podstate v odôvodnení kopírovala, Najvyššísúd SR poukazuje na závery rozsudku NS SR sp. zn. 6Sž/11/2013 z 19. marca 2014, vo veci tých
istých účastníkov s totožným predmetom konania, ktorý uviedol, že : „zastáva názor, že nie je možné
vychádzať z právneho názoru Nejvyššího správního soudu ČR uvedeného v tomto rozhodnutí, keďže

jeho právny názor bol ustálený na inej právnej úprave vyplývajúcej z § 18 ods.1 správního řádu“.

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii vymedzuje
vysielací čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným šotom tak, že vysielací čas vyhradený pre
reklamu a telenákup nesmie presiahnuť 20% (12 min) počas jednej celej hodiny, pričom charakter

reklamy nerozlišuje. Zákonodarca v zákone o vysielaní a retransmisie definuje reklamu v právnej norme
ustanovenej v 32 ods. 1 tak, že reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie
vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je
podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo
dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom. V právnej norme § 31a
ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisie zákonodarca ustanovuje definíciu mediálnej komerčnej

komunikácie tak, že mediálna komerčná komunikácia je na účely tohto zákona zvuková, obrazová
alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú
povesť fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a a) je poskytovaná
ako súčasť programu alebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na
účely vlastnej propagácie alebo b) je programovou službou určenou výhradne na reklamu a telenákup

alebo programovou službou určenou výhradne na vlastnú propagáciu. Mediálna komerčná komunikácia
zahŕňa najmä reklamu, telenákup, sponzorovanie, umiestňovanie produktov, programovú službu určenú
výhradne na reklamu a telenákup, programovú službu určenú výhradne na vlastnú propagáciu a
dlhšie reklamné oznámenie podľa § 35 ods. 8. Skrytá mediálna komerčná komunikácia je zvuková,
obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby,

ochrannú známku, obchodné meno alebo aktivity fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej
hospodársku činnosť, ak vysielateľ alebo poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie
túto informáciu v rámci programu zámerne využíva na propagačné účely a mohla by vzhľadom na svoju
povahu uviesť verejnosť do omylu o podstate tejto informácie. Táto informácia sa považuje za zámernú
najmä vtedy, ak sa uskutočňuje za odplatu alebo za inú protihodnotu. Súčasne zákonodarca v právnej

norme § 37a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisie definuje pojem vlastnej propagácie tak, že za
vlastnú propagáciu považuje na účely tohto zákona činnosť vysielateľa určenú na získanie a udržanie
pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie, programy, tovary alebo služby, priamo spojené s vysielaním
a programami; za vlastnú propagáciu sa nepovažuje oznámenie vysielateľa, ktorým informuje verejnosť
ovlastnomprograme,pričomčasvenovanývlastnejpropagáciivrátaneoznámenívysielateľaovlastnom

programe, do vysielacieho času vyhradeného reklame na účely § 36 a 37 nezapočítava (§ 37a ods.
1, písm. a/). Pri posudzovaní, či došlo odvysielaním komunikátu k mediálnej komerčnej komunikácie
v priamej forme (reklama, telenákup) alebo k jej skrytej forme sa musí vychádzať z obsahu a účelu
predmetného komunikátu posudzujúc ho v kontexte jeho úplného odvysielania s prihliadnutím na jeho
dopad na diváka resp. poslucháča, t. j. možnosť jeho vnímania predmetného komunikátu.

Vychádzajúc zo skutkových okolností senát najvyššieho súdu v danom prípade dospel k záveru, že
navrhovateľ odvysielaním predmetného komunikátu Iron man 3 naplnil znaky mediálnej komerčnej
komunikácie majúcej znaky reklamy, pretože z jeho prepisu/záznamu vyplýva propagácia uvedeného
filmu.

Z uvedených dôvodov Rada po správnom vyhodnotení charakteru predmetného komunikátu čas jeho
odvysielania správne zaradila do rozsahu doby zákonom predpokladanej na odvysielanie reklamy
počas jednej hodiny v zmysle § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisie. S poukazom na
právnu úpravu ustanovenú v právnej norme § 32 ods.1 zákona č. 308/2000 Z. z. pojmovým znakom

reklamy je „za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu“, pričom zákonodarca bližšie nešpecifikuje ich
charakter a formu, z ktorých dôvodov je na posúdení Rady, ako príslušného orgánu štátnej správy
oprávnenej dozorovať činnosť vysielateľov v súlade so zákonom o vysielaní a retransmisie, či komunikát
svojim spracovaním, formou, charakterom a účelom, je spôsobilý priniesť hospodársky profit osobe,
v prospech ktorej sa predmetný komunikát odvysielal, vychádzajúc z obsahu komunikátu. Najvyšší

súd zastáva názor, že zo skutkových okolností v danom prípade vyplýva, že reklamou predmetného
filmu premietaného v kinách v čase jej odvysielania je naplnený pojmový znak reklamy „za odplatu
alebo inú podobnú protihodnotu“, pretože táto reklama bola jednoznačne spôsobilá zvýšiť návštevnosť
predmetného filmu, čo je v príčinnej súvislosti s nárastom hospodárskeho profitu či už predmetnejdistribučnej spoločnosti alebo príslušného prevádzkovateľa kina. Súčasne súd poukazuje na to, že
Rada v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa riadne vysporiadala s námietkami navrhovateľa ako
účastníka konania týkajúcimi sa posudzovania odvysielaného predmetného komunikátu v súvislosti

s právnou úpravou kritérií reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii a svoje
závery aj náležite zdôvodnila. Senát najvyššieho súdu z uvedených dôvodov sa nestotožnil s tvrdením
navrhovateľa, že Rada nesprávne aplikovala uvedenú právnu normu.

Zo zákonnom ustanovenej kompetencie vyplýva Rade oprávnenie posúdiť porušenie právnej povinnosti

vysielateľa a na základe správnej úvahy uložiť zákonom dovolenú sankciu. Súd je oprávnený v rámci
súdnehoprieskumuposúdiťlen,čisprávnyorgánnevybočilsosprávnejúvahyzákonompredpokladanej.
Zákonodarcavprávnejnorme§67ods.5písm.a/zákonaovysielaníaretransmisieustanovuje,žeRada
uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od
3 319 eur do 165 969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak
porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.

Preskúmavaným rozhodnutím Rada uložila navrhovateľovi za správny delikt pokutu vo výške 5000 eur.
Pokiaľ zákonodarca v právnej norme § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie ustanovil
rozsah sadzby pokuty do 165 969 eur, z uvedeného je zrejmé že Rada uložila navrhovateľovi pokutu na
dolnej hranici zákonom ustanovenej sadzby. Senát najvyššieho súdu konštatuje, že Rada výšku pokuty

určila v rozsahu správnej úvahy zákonom dovolenej.

V súvislosti s namietanou výškou pokuty ako i diskriminačným postupom zo strany odporcu vo vzťahu
k navrhovateľke, NS SR uvádza, že odporkyňa vychádzala zo skutočnosti, že navrhovateľka bola
v minulosti sankcionovaná horeoznačenými rozhodnutiami ukladajúcimi sankcie - upozornenie pre

porušenie zákona za porušenie predmetnej povinnosti, ako aj pokuty vo výške 3319 €, rozhodnutia ktoré
v čase pred porušením povinnosti sankcionovanej napadnutým rozhodnutím nadobudli právoplatnosť.
Zároveň NS SR skonštatoval, že odporkyňa pri ukladaní pokuty postupovala v súlade so zákonom
a pri rozhodovaní o výške pokuty prihliadla na všetky okolnosti, rovnako sa vysporiadala so všetkými
kritériami na určenie výšky pokuty podľa ust. § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii. Vzhľadom

na uvedené považoval sankciu uloženú v uvedenej výške za plne odôvodnenú a tvrdenie navrhovateľky
v tomto smere za bezpredmetné.

Ustálenie výšky pokuty v rámci zákonom určeného rozpätia, či sadzby je zásadne otázkou správneho
uváženia a Najvyšší súd podľa § 245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na

základe povolenej voľnej úvahy (správneho uváženia), preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo
z rámca povolenej voľnej úvahy, a či je v súlade so zákonom. Najvyšší súd v tomto smere nezistil žiadne
pochybenie, pretože odporkyňa v dostatočnom rozsahu uviedla svoju správnu úvahu, na základe ktorej
zdôvodnila postup pri určovaní výšky sankcie v posudzovanej veci, ktorá mimochodom bola uložená
na spodnej hranici zákonom stanoveného rozsahu pre uloženie sankcie.

Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s
poslaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a logických
nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250q ods. 2

O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že v konaní neúspešnej
navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal.

O povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok vo výške 500 €
najvyšší súd rozhodol podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení
účinnom od 1. októbra 2012, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Výška poplatku bola určená podľa položky č.
10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.