Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 9, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/6/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113206274
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113206274.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr. Kataríny
Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobcu: K. O., nar. XX. K. XXXX, bytom A. J., T. P.
XXX/XX, zast. advokátom: Mgr. Peter Odehnal, Trnava, Hlavná 42 proti žalovanej: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o 25.890,20
eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. októbra 2013 č.

k. 19C/276/2013 - 147 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu náhradu škody 9.005,20 eur s úrokom z
omeškania vo výške 8,75% ročne od 3.1.2013 do zaplatenia, náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 16.885 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 3.1.2013 do zaplatenia

a náhradu trov konania z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe
a nezákonným rozhodnutím o treste. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd tak, že žalovanej
nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 4 ods. 1 písm.
a/, § 8 ods. 1 písm. a/ a b/, § 8 ods. 5 písm. b/, § 8 ods. 6 písm. a/, § 15 ods. 1 a § 15
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, vecne potom prakticky tým, že v civilnom konaní, pri posúdení nároku na
náhradu škody v zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 514/2003 Z.z. je irelevantné,

že dokazovanie vykonávané v priebehu trestného konania vo všetkých jeho štádiách bolo posúdené
ako nezákonné a preto bolo nepoužiteľné pre rozhodnutie súdu v trestnom konaní. Súd v občianskom
súdnom konaní, predmetom ktorého je v danom prípade náhrada škody, musí sám skúmať všetky
okolnosti súvisiace so skutkom, ktorý bol obvinenému, ktorý sa v občianskom súdnom konaní domáha
náhrady škody, kladený za vinu, teda musí skúmať, ako sa obvinený správal v čase zistenia skutku,
následne počas celého vyšetrovania v prípravnom konaní i v konaní pred súdom, musí skúmať zavinenie

poškodeného na vzatí do väzby z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý a to vo vzťahu ku
konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe zvažoval a ktorými odôvodnil vzatie obvineného
do väzby a jej ďalšie trvanie, ako i zavinenie poškodeného na rozhodnutí o jeho vine a
treste a následne vyhodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy v zmysle § 132 O.s.p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). V občianskom súdnom konaní je súd
vo vzťahu k trestnému konaniu viazaný len rozhodnutím, ktorým bolo konštatované porušenie
zákona a z tohto dôvodu bolo rozhodnutie zrušené pre jeho nezákonnosť a rozhodnutím o

oslobodení spod obžaloby, ktoré zakladajú právo na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003Z.z.. V danom prípade dôvodom prečo bol žalobca v trestnom konaní oslobodený spod obžaloby bolo
zistenie, že postup polície bol nezákonný, nezákonne boli zabezpečené dôkazy proti obžalovanému,
od nezákonného úkonu polície a jeho výsledku sa následne odvíjalo celé ďalšie dokazovanie, či už

v prípravnom konaní, alebo na hlavnom pojednávaní a toto bolo ako podklad pre rozhodnutie súdu v
trestnom konaní nepoužiteľné. V trestnom konaní a ani následne v predmetnom konaní, nebolo ničím
vyvrátenézistenie,žežalobcamalvedomosťčovosvojomvozidlepreváža,pretomuselbyťuzrozumený
s tým, že sa dopúšťa trestnej činnosti. Dôvodom vzatia do väzby bola tzv. preventívna väzba, ktorá mala
zabrániť tomu, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,

alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval. Vzatie obvineného do väzby bolo u žalobcu odôvodnené tým,
že: ,,U obvineného bolo v jeho motorovom vozidle zaistené väčšie množstvo psychotropnej látky,
ktoré zodpovedá 601-1202 obvykle jednorázovým dávkam drogy. Je zrejmé, že takéto veľké množstvo
drogy neprechovával obvinený pre svoju vlastnú potrebu, keď sám obvinený pri svojom výsluchu pred
vyšetrovateľom uviedol, že drogy nebral ani neberie a na závislosť nebol nikdy liečený. Spôsob,
akým sa tieto drogy dostali do jeho motorového vozidla nevedel vierohodným spôsobom vysvetliť. Z

toho vyplýva podozrenie, že obvinený prechovával u seba väčšie množstvo drogy za účelom jeho ďalšej
distribúcie. Rovnako i správanie obvineného pri zaistení drogy, tak ako vyplýva z výpovede
svedkov L. a H. sa nevyznačovalo žiadnymi známkami prekvapenia alebo stresu, z čoho vyplýva, že
obvinený bol uzrozumený s rizikom, ktoré súvisí s prechovávaním väčšieho množstva nájdenej drogy.
Tieto skutočnosti vedú sudcu k záveru, že existuje obava, že obvinený pri ponechaní na slobode bude

pokračovať v páchaní tejto závažnej trestnej činnosti.“ Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal vedome u
seba psychotropnú látku, nevedel v čase pred rozhodnutím súdu o vzatí do väzby ani v čase rozhodnutia
o jeho vzatí do väzby vysvetliť ako mienil naložiť s touto látkou, preto bolo dôvodné predpokladať, že
bude pokračovať v trestnej činnosti, pričom sa pred sudcom, ktorý rozhodoval o jeho vzatí do väzby
nevyjadril k veci, využil svoje právo nevypovedať (zápisnica Okresného súdu Trnava zo dňa

31.3.2009), teda žiadnym spôsobom sa neobhajoval s cieľom vysvetliť svoje konanie, vyvrátiť obavu,
že bude pokračovať v trestnej činnosti, napomôcť objasneniu veci a vyhnutiu sa rozhodnutiu o
vzatí do väzby z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že si vzatie do väzby zavinil sám. I keď v trestnom
konaní nebolo preukázané, že obžalovaný predmetnú látku držal za účelom jej ďalšej distribúcie, avšak
v čase vzatia do väzby nevedel vysvetliť ako mienil naložiť s touto látkou a až následne dňa 22.6.2009

vo svojej výpovedi v prípravnom konaní pred vyšetrovateľom uviedol, že predmetnú drogu mal od K. I.
ako zálohu na dlh vo výške 50.000 Sk, ktorý dlh mu tento nemohol splatiť, teda žalobca podstatne zmenil
svoju výpoveď. Z takéhoto správania žalobcu možno jednoznačne vyvodiť, že i rozhodnutie o
ďalšom trvaní väzby si zavinil sám, keď takáto podstatná zmena výpovede ohľadom toho, akým spôsob
nadobudol túto látku a prečo ju u seba držal neodôvodňovala záver, že zanikli dôvody, pre ktoré bol

vzatý do väzby, práve naopak, viedla k presvedčeniu, že žalobca nehovorí pravdu, zavádza. Ako vyplýva
z rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 12.1.2011 obžalovaný (žalobca v predmetnom konaní) vo
svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní priznal spáchanie tohto skutku, uviedol, že plastové vrecko,
ktoré sa našlo u neho vo vozidle a ktoré obsahovalo metamfetamín s prímesou kofeínu o
celkovej hmotnosti 48,064 g, s koncentráciou účinnej látky 50,0% hmotnostných metamfetamínu dal do

vozidla na miesto, kde sa našlo, on sám a to v deň ako bol zadržaný políciou. Teda v plnom
rozsahu sa priznal k tomu, že vedome a neoprávnene si zadovážil a prechovával látku o ktorej vedel,
že ide o tzv. pervitín. Žalobca sa priznal tiež, že vedome prechovával zbraň, pričom nebol držiteľom
zbrojného preukazu, pričom sa jednalo z hľadiska typu zbrane (tzv. ,,skladačka“) o zakázanú zbraň,
preto možno jednoznačne konštatovať, že i rozhodnutie o vine a treste si žalobca zavinil sám,

preto mu nevzniklo právo na náhradu škody a jeho návrh bol v celom rozsahu zamietnutý. Prvostupňový
súd tu taktiež poukázal na ust. § 3 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) s tým, že priznanie náhrady škody v danom prípade, by podľa názoru súdu bolo i
v rozpore s dobrými mravmi, keď zo skutkového stavu zisteného v trestnom konaní je nepochybné,
že žalobca prechovával psychotropnú látku, k čomu sa napokon i sám priznal (prechovávaním Trestný

zákon rozumie akýkoľvek spôsob držby omamnej látky, psychotropnej látky atď. po akúkoľvek dobu inak
ako pre osobnú potrebu; takýmto prípadom môže byť aj prechovávanie látky pre inú osobu). Bez ohľadu
na to ako mienil s touto látkou naložiť, už samotný tento skutok je trestným činom s trestnou
sadzbou štyri až desať rokov (§ 172 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona v znení platnom k 28.3.2009).
Žalobca sa taktiež priznal, že vedome prechovával zbraň, pričom nebol držiteľom zbrojného preukazu

a z hľadiska typu zbrane (tzv. ,,skladačka“) sa jednalo o zakázanú zbraň. O trovách konania rozhodol
súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanej, ktorá bola v konaní
úspešná nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si žiadne trovy neuplatnila a zo spisu jej žiadne trovy
nevyplývajú.Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie s konečným návrhom na jeho zmenu vyhovením
žalobe. Namietal vyvodením súdom prvého stupňa z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových
zistení a tiež nesprávnym právnym posúdením veci. Prvostupňový súd na jednej strane tvrdil, že právo

na náhradu škody vôbec nevzniklo, pretože mala nastať situácia predpokladaná v § 8 ods. 6 písm.
a/ zákona č. 514/2003 Z.z. a súčasne tvrdil, že priznanie náhrady škody by bolo v rozpore s dobrými
mravmi. Je vylúčené, aby bola žaloba zamietnutá z dôvodu, že výkon práv by bol v rozpore s dobrými
mravmi, pretože ust. § 3 ods. 1 O.z. by bolo možné aplikovať vtedy, ak by právo na náhradu škody tu
existovalo, avšak výkon tohto by bol v rozpore s dobrými mravmi. Z napadnutého rozsudku je zrejmé,

že pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku má zásadný význam vyriešenie právnej otázky, či
väzba a výkon trestu odňatia slobody bol zavedený mnou, pričom zotrvávam na tom, že v trestnom
konaní som sa nedopustil žiadneho takého konania, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že väzbu alebo
výkon trestu odňatia slobody som si zavinil sám. V napadnutom rozsudku sa objavili rozpory, keď na
jednej strane sa v ňom uvádza, že: „Nie je významné, či konanie páchateľa vyvolalo podozrenie, že
bol spáchaný trestný čin, či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale to, či

jeho správanie alebo iné skutočnosti vyvolali dôvodnú obavu, zakladajúcu niektorý z dôvodov väzby“. S
predmetným konštatovaním je treba sa čiastočne stotožniť a to s tým, že dôvody, pre ktoré bolo začaté
trestné stíhanie a následné vznesené obvinenie, sú odlišné od dôvodov, pre ktoré súd rozhodoval o
vzatí, resp. nevzatí do väzby. Vzhľadom k tomu aj zavinenie vo vzťahu ku skutku, ktorý mu bol kladený
za vinu, je odlišné od zavinenia si väzby. K dôvodnosti trestného stíhania obvineného musí pristúpiť ešte

aj jeho konanie, alebo ďalšie konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že sa dopustí
niektorého z konaní uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ Trestného poriadku. Týmto konaním
alebo ďalšími skutočnosťami už nie je konanie, ktoré je samotným skutkom uvedeným v uznesení o
vznesení obvinenia. Súd prvého stupňa nesprávne stotožňuje dôvody väzby uvedené v uznesení sudcu
pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava zo dňa 31. marca 2009 Tp 40/2009 so zavinením si

väzby v zmysle § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z.. Zatiaľ čo z hľadiska skúmania dôvodov
väzby pri rozhodovaní o vzatí do väzby súd v zásade môže odôvodniť dôvodnú obavu z pokračovania v
trestnej činnosti v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona aj s poukazom na minulosť (napríklad
predchádzajúce odsúdenia sú dôvodom obavy v pokračovania v trestnej činnosti) pre rozhodovanie
súdu o vzatí do väzby nikdy nie je podstatné, či si obvinený vzatie do väzby zavinil sám alebo nie.

Toto je podstatné iba v tomto konaní o náhradu škody a je podstatné odlíšiť dôvody vzatia do väzby od
zavinenia si väzby. Z hľadiska právneho posúdenia zavinenia si väzby je rozhodujúce časové obdobie,
od ktorého mohol mať najskoršie vedomosť minimálne o tom, že v jeho veci je začaté trestné stíhanie,
resp. vedomosť o tom, že bolo vznesené obvinenie. Až do tohto okamihu sa mohol dopustiť konania,
ktorým si zavinil väzbu sám, pretože až od tohto okamihu mohol mať vedomosť o trestnom stíhaní,

resp. vznesení obvinenia vo veci, v ktorej sa o väzbe môže rozhodovať. Uznesenie sudcu pre prípravné
konanie Okresného súdu Trnava zo dňa 31. marca 2009 Tp 40/2009 z hľadiska jeho obsahu naproti
tomu, čo uvádza rozsudok súdu prvého stupňa, je dôkazom toho, že väzbu si sám nezavinil. Neuvádza
sa v ňom žiadne konkrétne konanie, ku ktorému by došlo po obmedzení jeho osobnej slobody, resp.
po vznesení obvinenia, v ktorej by bolo pokryté z hľadiska vzatia do väzby jeho zavinením. Žiadneho

takého konania sa nedopustil, preto nie je možné uvažovať o jeho zavinení väzby, ak neexistuje konanie,
ku ktorému by sa zavinenie mohlo vzťahovať. Žalovaná prvýkrát poukázala na ustanovenie § 8 ods.
6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. vo vyjadrení zo dňa 21. mája 2013 k návrhu na začatie
konania. V oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa
2. januára 2013 toto tvrdenie neuviedla, preto návrh bol podaný dôvodne. Napadnutému rozsudku treba

vytknúť aj to, že bol nepredvídateľný, pretože na pojednávaní bola vyvrátená argumentácia žalovanej
ohľadom zavinenia si väzby a trestu a to najmä poukazom na skutočný obsah žalovanou predložených
súdnych rozhodnutí a predložením iných súdnych rozhodnutí, ktoré podporujú moju argumentáciu o
tom, že väzbu ani výkon trestu si nezavinil. V tejto súvislosti s poukazom na zápisnicu z pojednávania
zo dňa 30. septembra 2013, kde súd v súlade s ustanovením § 118 ods. 2 O.s.p. uviedol,

že má preukázaný skutkový stav tak, ako je tvrdený žalobcom. Napadnutý rozsudok neuvádza presnú
argumentáciu žalovanej, ktorá k otázke právneho posúdenia zavinenia si väzby, resp. zavinenia si
uloženia trestu poukazovala na dve rozhodnutia súdov Českej republiky a prvým z nich bolo uznesenie
NS ČR 25 Cdo/1002/2002 a druhé bolo uznesenie NS ČR 25 Cdo 3038/2006, v ktorých konania osôb,
ktoré boli účastníkmi vyššie uvedených súdnych konaní viedli k potvrdeniu predpokladu dôvodov ich

väzby, a to ich vlastným konaním, ktorým zadali príčinu vzatia do väzby. V jeho prípade sa však svojim
konaním nedopustil žiadneho takého konania, ktorým by si zavinil vzatie do väzby, ani výkon trestu
odňatia slobody. Naproti tomu predložil na podporu jeho argumentácie dva Nálezy Ústavného súdu ČRa to nález ÚS ČR P1. ÚS 11/10 a nález ÚS ČR II. ÚS 590/08, z ktorých vyplýva konanie osôb, ktoré
boli účastníkmi, nemožno vykladať tak, že si zavinili väzbu samé. Aplikácia ustanovenia § 8 ods. 6
písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. by prichádzala do úvahy iba v tom prípade, ak by sa preukázalo také

konanieobvinenéhoodlišnéodsamotnéhoskutku,zaktorébybolovznesenéobvinenie,ktoréjezároveň
pokryté zavinením obvineného a z ktorého súčasne možno vyvodiť záver, že do väzby bol vzatý práve
z dôvodu takéhoto konania. Za významné treba považovať to, že k jeho oslobodeniu spod obžaloby
došlo z dôvodu, že pre nezákonnosť vykonania prehliadky iného priestoru dňa 28. marca 2009, teda
prvého úkonu vo veci samej, od ktorého sa odvíja nezákonnosť všetkých ostatných dôkazov, ktoré sú

odvodené od tohto prvého úkonu, pričom toto konštatovanie najvyššieho súdu v odvolacom rozsudku
prevzal Krajský súd v Trnave do rozsudku zo dňa 10. januára 2012 č. k. 3To/138/2011-672. Vzhľadom
na procesnú nepoužiteľnosť žiadneho z dôkazov, ktoré boli vykonané v trestnom konaní, tieto dôkazy
nemožno použiť ani v tomto konaní o náhradu škody, pretože neboli získané v súlade so zákonom, boli
získané v rozpore so zákonom.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O.s.p. vec v medziach odvolania (teda

správnosť rozhodnutia rozsudkom vo veci samej, ako aj v časti trov konania, keďže rozhodnutie o
trovách konania bolo závislým na rozhodnutí vo veci) a to podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez pojednávania
(pretože tu síce šlo aj o vec samu, na druhej strane však nie aj o ktorýkoľvek zo zákonom ustanovených
prípadov potreby prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla
potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa vec prejednal na pojednávaní, nešlo

tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si
nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa treba považovať za správny.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal napriek opačnému názoru odvolateľa dôvod nesúhlasiť s
argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako

táto vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvého stupňa
dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť
a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí
učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú
úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné :

Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ a b/ zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má ten, na kom
bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak a/ v ďalšom konaní bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné
alebo b/ v ďalšom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené preto,
že v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe alebo bola vec

postúpená inému orgánu; to neplatí, ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti
nedošlo úplne alebo čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný.

Podľa § 8 ods. 5 písm. a/, b/ a c/ zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto
bol vzatý do väzby, ak a/ bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b/ bol oslobodený spod obžaloby

alebo c/ vec bola postúpená inému orgánu.

Podľa § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného
opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

Predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú v zákone č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov vymedzené tak pozitívne (§ 8 ods. 1 a 5), ako aj negatívne (§ 8
ods. 6). Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie niektorej z
hypotéz predpokladaných v ustanovení § 8 ods. 1 a 5 zákona č. 514/2003 Z.z. a vychádzajúc z logickéhoa systematického výkladu zákona č. 514/2003 Z.z. je kumulatívnou podmienkou súčasné nenaplnenie
žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8
ods. 6 (in concreto zavinenie väzby a uloženie trestu).

Uvedené ust. § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov jednoznačne vymedzuje prípady, kedy žalobca nemá právo na náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a treste. Nebolo sporné, že žalobca pred rozhodnutím o väzbe
a ani v čase rozhodnutia o jeho vzatí do väzby nevedel spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti vysvetliť
odkiaľ pochádza psychotropná látka, ktorá zodpovedá obvykle 601-1202 jednorázovým dávkam drogy,

ktorá sa nachádzala v jeho motorovom vozidle. Z uvedeného je nepochybné, že žalobca si svojím
správanímväzbujednoznačnezavinilsám,keďžebolodôvodnépredpokladať,žetakétomnožstvodrogy
nemôže mať pre vlastnú potrebu a v záujme, aby nedošlo k pokračovaniu trestnej činnosti napr.: jej
ďalšoudistribúcioubolorozhodnutéojehovzatídoväzby.Vodôvodnenírozsudkudalsúdprvéhostupňa
odvolateľovi podrobnú a akceptovateľnú odpoveď na to, prečo aj napriek tomu, že bol
spod obžaloby oslobodený nárok na náhradu škody mu nevznikol, pretože čo je potrebné považovať za

zavinenie väzby alebo uloženia trestu samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody zákon č.
514/2003 Z.z. bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia
zverená súdu, ktorý o nárokoch na náhradu škody spôsobenej uložením trestu a väzbou rozhoduje.
Právnemu záveru súdu prvého stupňa predchádzalo rozsiahle dokazovanie zamerané na zistenie
skutkového stavu veci, kde správne okresný súd vychádzal najmä z listinných dôkazov vykonaných v

pôvodnom trestnom konaní, keďže tieto z hľadiska aplikovanej normy (zavinenie väzby) mali podstatný
význam a to najmä v časovej súvislosti, keďže z nich bol zistiteľný skutkový stav vzatím do väzby,
ale aj vo vzdialenejšom časovom horizonte. Rovnako právny záver súdu prvého stupňa spočívajúci v
právnej subsumpcii zisteného skutkového stavu pod ust. § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003
Z.z. bol správny napriek výhrade odvolateľa aj k aplikácii ust. § 3 ods. 1 O.z., pretože tu vychádzal súd

prvého stupňa jednoznačne z podradenia ním zisteného skutkového stavu pod vyššie cit. ust. zákona
o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. To, že súd prvého
stupňa poukázal aj na ust. § 3 O.z. nemá za následok nesprávne právne posúdenie veci, pretože
z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva podradenie zisteného skutkového
stavu pod ust. § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., preto treba konštatovať, že rozsudok súdu

prvého stupňa nebol prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, rešpektuje zákonné požiadavky na
odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.) a nie je arbitrárny.

Zo všetkých uvedených dôvodov preto žalobu i odvolanie žalobcu bolo treba považovať za bezzákladné,
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zamietajúci žalobu naopak za vecne správne rozhodnutie a
odvolací súd preto takýto rozsudok vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Za správne bolo

treba považovať aj rozhodnutie o trovách konania.

Aj v takto skončenom odvolacom konaní (tak ako predtým v konaní na súde prvého stupňa) preto
zaznamenala plný úspech žalovaná a bola to tak ona, komu vzniklo tiež právo na náhradu trov
odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ak potom žalovaná náhradu trov
odvolacieho konania nepožadovala chýbal i návrh na priznanie náhrady (nutná procesná podmienka),

odvolací súd v tejto časti rozhodol spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.