Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 2, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžf/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013200204
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:4013200204.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej

PhD. a zo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Milana Moravu v právnej veci žalobcu: Rád Svätého
Benedikta so sídlom v Komárne, Palatínova 10 - 12, Komárno, právne zastúpený advokátkou JUDr.
Ľubicou Masárovou PhD. so sídlom Púchovská 12, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/1314279/2012 zo dňa 13. decembra 2012, konajúc o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/16/2013-90 zo dňa 29. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/16/2013-90 zo dňa 29.

októbra 2013 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“, príp. „prvostupňový súd“) podľa §
250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/1314279/2012 zo dňa 13. decembra 2012, ktorým
žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Nitra, pobočka Komárno (ďalej len
„správca dane“) č. 9410401/5/1427000/2012/Dá zo dňa 02. 07. 2012, ktorým správca dane podľa § 44
ods.6písm.b/bod1zákonač.511/1992Zb.osprávedaníapoplatkovaozmenáchvsústaveúzemných

finančných orgánov v znení účinnom v čase vydania napadnutých administratívnych rozhodnutí (ďalej
len „zákon č. 511/1992 Zb.“) v nadväznosti na § 165 ods. 2 a ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „daňový poriadok“) vyrubil rozdiel dane z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010 v
sume 52 641,67 €. Dôvodom vyrubenia vyššej, ako žalobcom priznanej daňovej povinnosti, bola úprava
základu dane z príjmov žalobcu podľa § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v
znení účinnom do 31.12.2010 (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), pretože na základe výsledkov daňovej

kontroly bolo správcom dane zistené, že žalobca, ako právnická osoba nezriadená na podnikanie,
dosiahol príjem z prenájmu nehnuteľného majetku - poľovných revírov (§ 12 ods. 2 zákona o dani z
príjmov), ktorého základ však pre účely určenia výšky daňovej povinnosti znížil v rozpore s ustanovením
§ 19 ods. 1 v spojení s § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov o náklady nesúvisiace s dosiahnutým príjmom
žalobcu z prenájmu poľovných revírov (náklady prevažne slúžiace na zabezpečenie réžie a hlavného
predmetu činnosti žalobcu).O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi
právo na ich náhradu nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia, ktoré boli podkladom na

vydanie napadnutých rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov. Za meritum sporu v preskúmavanej
veci vymedzil výklad ustanovenia § 12 zákona o dani z príjmov, upravujúci predmet dane. Poukazujúc
na zákonnú úpravu základu dane, ustanovenia § 2 písm. i/, § 17 ods. 2, § 19 ods. 1, § 21 ods. 1 zákona
o dani z príjmov, § 2 ods. 1, 2, 3, § 29 ods. 1, 2 a ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., ako i na charakter
žalobcu, posudzovaného ako účelové zariadenie cirkvi a náboženskej spoločnosti v zmysle § 6 ods. 1

písm. h/ a k/ zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských
spoločnostívzneníneskoršíchpredpisov,ktoréhopredmetomčinnostijepredovšetkýmrozvojaochrana
duchovných hodnôt, krajský súd prijal záver, že žalobca ako daňovník nebol zriadený, ani založený na
podnikanie a jediným príjmom, ktorý evidoval vo svojej účtovnej evidencii, bol príjem za prenájom pôdy
v sume 277 954,92 € a nákladom súvisiacim so zabezpečením a udržaním tohto deklarovaného príjmu,
ako priama väzba medzi príjmami zahŕňanými do základu dane a výdavkami, ktoré možno v príslušnom

zdaňovacom období uplatniť, bol výdavok zaplatenej dane z nehnuteľností na rok 2010, vyrubenej obcou
Diakovce platobným výmerom č. 857 v sume 893,47 €.

V ostatnej výške žalobcom uplatnené daňové náklady v sume 412 923,21 €, konkrétne pozostávajúce
z platieb vynaložených na spotrebu materiálu v sume 4 519,69 €, spotrebu energií v sume 13 209,47
€, opravy a udržiavanie v sume 29 747,77 €, cestovné v sume 26 103,79 €, ostatné služby v sume 301

560,74 €, mzdové náklady v sume 27 353,54 €, zákonné sociálne poistenie v sume 6 088,50 €, ostatné
daneapoplatkyvsume181,50€,odpisyDNMaDHMvsume1630,-€,ostatnéfinančnénákladyvsume
2 503,16 € a splatnú daň z príjmov BC v sume 25,06 €, nie je možné podľa krajského súdu považovať
za náklady vynaložené podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na dosiahnutie, zabezpečenie a
udržanie príjmov, v danom prípade na dosiahnutie príjmov z prenájmu poľovných revírov. Preto tieto

žalobcom uvádzané náklady možno považovať za výdavky nesúvisiace so zdaniteľným príjmom, aj keď
tieto výdavky (náklady) žalobca účtoval (§ 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov).

Podľakrajskéhosúduvýdavky,ktorésižalobcavzdaňovacomobdobíuplatnil,súvýdavkamivynaložené
žalobcom na činnosti, z ktorých príjmy nie sú predmetom dane z príjmov, ale súčasne mohli súvisieť aj s
činnosťami, z ktorých príjmy sú predmetom dane, napr. prenájom nebytových priestorov, ktoré žalobca

mal v nájme od nadácie Adalbertínum, avšak príjem z tohto titulu žalobca preukázať nevedel. Z daňovej
kontroly vyplýva, že účastníci zmlúv o budúcich nájomných zmluvách na tieto priestory potvrdili iba ich
uzatvorenie, ale nie zaplatenie nájomného v kontrolovanom zdaňovacom období. Samotná skutočnosť
o vzniku zmluvy na nebytové priestory, bez reálneho plnenia zo zmluvy, t. j. bez zdaniteľného príjmu, na
ktoré priestory žalobca vynaložil náklady ako subjekt nezriadený na podnikanie, nie je možné akceptovať

ako náklady (výdavky) podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov. Podľa krajského súdu išlo o výdavky
podľa§21ods.1zákonaodanizpríjmov,tedavýdavky,ktorénesúviselisozdaniteľnýmpríjmom,apreto
ich nemožno zahrnúť do základu dane. Obdobne i iné uplatnené výdavky zahrnuté do základu dane
žalobcom, ako napr. výdavky na cestovné spojené s kontrolou pozemkov, výdavky na kúpu ošatenia,
výdavky na elektrinu, energiu, účtovné výdavky a podobne, nesúvisia so zdaniteľným príjmom žalobcu

podľa § 12 zákona o dani z príjmov.

Krajský súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že skutkový stav bol nesprávne zistený a nesprávne
právne posúdený. Žalobca nesúc dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.) sa neriadil ust.
§ 12 ods. 2 zákona o dani z príjmov a v priebehu daňového konania nevedel v súlade s hmotnoprávnymi
podmienkami zákona správcovi dane dostatočne a hodnoverne vysvetliť a preukázať uplatnené náklady

v sume 412 923,21 €, t. j. ako tieto náklady súvisia s dosiahnutým príjmom, ktorý mal žalobca iba z
prenájmu pôdy, pričom z uvedených celkových vynaložených nákladov účtoval 90 % na administratívne
náklady a 10 % na režijné náklady. Krajský súd uviedol, že dôkazné bremeno je na strane daňového
subjektu a v daňovom konaní je jeho povinnosťou preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca
dane tieto dôkazy posudzuje. V daňovom konaní platí zásada objektívnej pravdy, avšak nepredstavuje

absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a
nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom danepreverovaných skutočností. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké
dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť
zvrátiť závery vyplývajúce z realizovania dokazovania z nich vyvodí, s prihliadnutím na skutočnosti

a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (napr.
rozhodnutie NS SR 4Sžf/18/2011).

V súvislosti s nedostatočným preukázaním oprávnenosti uplatnenia sporných daňových výdavkov
žalobcom krajský súd zároveň poukázal i na nedostatočné a neprehľadné vedenie účtovnej evidencie
žalobcom, ako účtovnej jednotky povinnej viesť účtovníctvo a zostavovať účtovnú závierku podľa § 1

ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o účtovníctve“), keďže tento v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 písm. g/ Opatrenia Ministerstva
financií Slovenskej republiky č. MF/24342/2007-74 zo dňa 14.11.2007 (ďalej len „Opatrenie MF SR“)
v kontrolovanom zdaňovacom období roku 2010 v účtovníctve osobitne nesledoval dosiahnuté výnosy
a vynaložené náklady vstupujúce do základu dane (príjem za prenájom pôdy a výdavok za daň z
nehnuteľnosti) a osobitne dosiahnuté výnosy a vynaložené náklady neovplyvňujúce základ dane, teda

výdavky, ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky daňovník účtoval. Krajský súd
poukázal na výsledky daňovej kontroly z vykonaného dokazovania a ustálil za nesporne preukázané,
že žalobca do výdavkov zaradil všetky svoje náklady, ktoré podľa jeho vyjadrení a predložených listín
súviseli napríklad so spotrebou materiálu, spotrebu energií, oprava, údržba, cestovné výlohy, ostatné
služby a mzdové náklady tak, ako ich správca dane uviedol vo svojom rozhodnutí, avšak tieto náklady

podľa krajského súdu nemali väzbu na deklarovaný príjem zahŕňaný do základu dane, pretože tieto
nemožno považovať za výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, teda
príjmov z prenájmu poľovných revírov (§ 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov).

Ohľadom poukazu žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)
sp. zn. 3Sžf 43/2009 krajský súd uviedol, že závery tohto rozhodnutia podľa súdu nie je možné aplikovať

na prejednávaný prípad; uvedené rozhodnutie riešilo občianske združenia a ich príjmy z reklamy u
športových klubov. Postavenie žalobcu je zhodné iba v tom, že ide o účelovú organizáciu bez príjmu
z podnikania, a preto i náklady, ktoré má takýto subjekt, nemožno považovať za výdavok v zmysle
zákona o dani z príjmov, ak nemá priamu väzbu na jeho príjem, ktorý nesporne bol u žalobcu iba príjem
z prenájmu pôdy. Nesporne bolo podľa krajského súdu preukázané, že žalobca ako účtovná jednotka

podľazákonaoúčtovníctvenerešpektovalust.§4ods.1písm.g/OpatreniaMFSRaneviedolanalytické
účty v zmysle zákona, v nadväznosti na zákon o dani z príjmov, nesledoval osobitne dosiahnuté výnosy
a vynaložené náklady, ktoré nevstupujú do základu dane. V zmysle zákona o dani z príjmov nákladom
možno rozumieť zníženie ekonomických úžitkov účtovnej jednoty v účtovnom období a výdavkom úbytok
peňažných prostriedkov alebo úbytok ekvivalentov peňažných prostriedkov účtovnej jednotky, avšak

dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si podľa zákonom
stanovených podmienok výdavok tak, ako si ho uplatnil v daňovom priznaní, a preto je jeho povinnosťou
preukázať, že účtované náklady si uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok o dani z
príjmov. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu, skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží daňové bremeno, svoje tvrdenia

spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na účtovaný výdavok podľa zákona o dani z príjmov uznaný
ako oprávnený (napr. nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 78/2011 z 23. 02. 2011). Podľa krajského súdu
neobstojí potom ani námietka žalobcu, že správca dane porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov a
zásadu súčinnosti so žalobcom (námietka výsluchu pána Juhásza k uzavretej zmluve o nájme), keďže
spôsob dokazovania a dôkazný prostriedok určuje správca dane a podľa toho, aká otázka má byť v

daňovomkonanízodpovedanáaakodôkazpoužitá.Krajskýsúdnezistilporušenieust.§2a§15zákona
č. 511/1992 Zb., keďže povinnosťou žalobcu bolo preukázať hodnovernými dôkazmi svoje tvrdenia o
účtovaných nákladoch v súvislosti s jeho zdaniteľnými príjmami.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd

rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/16/2013-90 zo dňa 29. októbra 2013 zmenil tak, že zrušírozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby najvyšší súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy konania.

Žalobca trvá na tom, že žalované rozhodnutie je nezákonné, pričom zotrváva na dôvodoch uvedených

v žalobe. Zároveň napáda rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu jeho arbitrárnosti a nedostatočného
odôvodnenia.

Žalobca uviedol, že ako subjekt, svojím charakterom účelové zariadenie cirkvi a náboženskej
spoločnosti, dosiahol v zdaňovacom období roku 2010 príjmy z nájomného z poľnohospodárskych a
lesnýchpozemkov,ktorévlastní,aktorésúvzmysle§12ods.2zákonaodanizpríjmovpredmetomdane
daňovníkov, ktorí nie sú založení alebo zriadení na podnikanie, nakoľko sa jedná o príjem z činností,

ktorými tieto subjekty dosahujú zisk alebo ktorými sa dá zisk dosiahnuť, čo medzi stranami podľa žalobcu
nebolo sporné.

Za predmet sporu žalobca označil posúdenie ním vynaložených a preukázaných nákladov vo výške 412
923,21 €.

Rozhodnutie žalovaného je podľa názoru žalobcu arbitrárne z dôvodu, že rovnako ako správca dane,

odmietol uznať žalobcovi ním vynaložené režijné náklady, napr. na vedenie účtovníctva, mzdových
nákladov na pracovníkov, u ktorých ich pracovnými náplňami preukázal, že vykonávajú práce priamo
súvisiace so zabezpečovaním prenájmov a komunikácie s nájomcami (administratívna pracovníčka,
hospodár), cestovného (s poukazom na potrebu kontroly využívania týchto pozemkov v súlade s
nájomnými zmluvami a komunikáciou s nájomcami), atď., iba všeobecným odkazom na ustanovenie

§ 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, pričom žalovaný nevysvetlil, prečo a ako ho aplikoval. Na
žalobcovu námietku, prečo napr. mzdové náklady a náklady na účtovníctvo nie sú daňovými výdavkami
daňové orgány nedali dostatočnú odpoveď. Žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za nedostatočne
odôvodnené, hoci na str. 7 síce vyčísľuje žalobcom uplatnené režijné náklady podľa jednotlivých druhov,
avšak opätovne bez bližšieho zdôvodnenia uvádza ku všetkým (s výnimkou dane z nehnuteľností), že

ich nie je možné považovať za náklady vynaložené v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, v
danom prípade na dosiahnutie príjmov z prenájmu poľovných revírov.

Žalobca napáda neuznanie daňového výdavku za zaplatené nájomné za prenájom priestorov od
nadácie Adalbertinum, z dôvodu, že tieto využíva ako svoje kancelárske priestory, pričom žalobca
poukazuje na to, že nájomné na vlastné kancelárske priestory u podnikateľských subjektov nie je v

praxi spochybňované ako daňový výdavok. Taktiež žalobca napáda neuznanie výdavkov na prenájom
existujúcemu nájomcovi (podnikateľovi Juhászovi - poznámka odvolacieho súdu) a tiež budúcim
nájomcom, s ktorými mal uzatvorené zmluvy o budúcich nájomných zmluvách. Žalobca má za to,
že preukázal vyvíjanie aktivít smerujúcich k dosiahnutiu zdaniteľných príjmov cestou podnájmu týchto
nebytových priestorov, a teda že tieto výdavky sú výdavkami daňovými.

Napadnutému rozsudku žalobca vytýka nedostatočné odôvodnenie, krajský súd prevzal argumentáciu
žalovaného, ale s námietkami žalobcu sa nevysporiadal, a preto žalobca rozsudok krajského súdu
považuje za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Prvostupňový súd sa plne stotožnil so
žalovaným, že u žalobcu bol nesporne daňovým výdavkom, u ktorého bola dodržaná priama väzba
medzi príjmom zahrnutým do základu dane (príjem z prenájmu pôdy) a výdavkami, ktoré možno v

príslušnom období uplatniť, iba výdavok z titulu zaplatenia dane z nehnuteľnosti, pričom všetky výdavky
uplatnené žalobcom (s výnimkou dane z nehnuteľnosti) neakceptuje ako daňové s odvolávkou na §
2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Z napadnutého rozsudku však podľa žalobcu nie je
zrejmé,zakéhodôvodunepovažovalsúdzadôvodnúprávnuargumentáciužalobcuaprečosubsumoval
popísaný skutkový stav pod § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, resp. označil všetky uvedené výdavky

ako nedaňové.Žalobca s poukazom na účel súdnej ochrany pred svojvôľou v rozhodovaní orgánov daňovej správy o
výške daňovej povinnosti uviedol, že bolo povinnosťou krajského súdu dať v odôvodnení rozsudku jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, prečo napr. výdavky na účtovníctvo, mzdy zamestnancov venujúcim

sa kontaktu s nájomcami, cestovné atď., takýmito výdavkami nie sú. Zároveň bol pritom povinný
rešpektovaťzásaduzákazuneodôvodnenéhonerovnéhozaobchádzania,zktorej,podľažalobcu,plynie,
že aj ak je subjektom nezriadeným na podnikanie, nemôžu byť bezdôvodne všetky jeho režijné náklady
považované za nedaňové výdavky. Žalobca, rovnako ako podnikateľské subjekty, má napr. zákonnú
povinnosť viesť účtovníctvo. Ani u podnikateľských subjektov vzniknuté náklady nemajú „priamu väzbu“

na konkrétny zdaniteľný príjem, sú však ako súčasť režijných nákladov bezpochyby považované za
daňový výdavok. Rovnako tak, nie je zrejmé, prečo mzdové náklady na pracovníkov venujúcich sa
nájomným vzťahov a cestovné nemajú podľa názoru súdu „priamu väzbu“ na dosiahnuté zdaniteľné
príjmy. Z odôvodnenia krajského súdu vôbec nie je jasné, ako a na základe ktorého zákonného
ustanovenia dospel (podobne ako daňové orgány) k právnemu záveru, že u daňovníkov podľa § 12
ods. 2 zákona o dani z príjmov, musí ísť v prípade daňových výdavkov o „priamu väzbu“ na konkrétny

dosiahnutý zdaňovaný príjem, aj keď z tejto argumentácie vychádza.

Žalobca trvá na názore, že nájomné zaplatené nadácii Adalbertinum je daňovým výdavkom, tak ako
podnikateľské subjekty, rovnako aj cirkevná organizácia, musí mať zabezpečené priestory pre svoju
administratívnu činnosť a pre svoje sídlo. Ak sú takéto výdavky všeobecne akceptovaným daňovým
výdavkom u podnikateľských subjektov (aj keď nemajú „priamu väzbu“ na konkrétny zdaniteľný príjem),

nie je zrejmé, prečo sa krajský súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, že tieto u žalobcu nesúvisia
s jeho zdaniteľným príjmom, a to aj keď tento je dosiahnutý z prenájmu pôdy „(má snáď mať žalobca
svoju účtovnú dokumentáciu uloženú na poli a len tu komunikovať s nájomcami a vystavovať im faktúry
v lese?)“. Odôvodnenie krajského súdu, že ak žalobca v konkrétnom zdaňovacom období nemal príjem
z prenájmu nebytových priestorov, nemožno výdavky súvisiace s nimi považovať za daňové, žalobca

považuje za rozpor s platnou právnou úpravou a so zásadou rovnakého zaobchádzania. Podľa názoru
žalobcu, rovnako ako u podnikateľských subjektov, tak aj u subjektov podľa § 12 ods. 2 zákona o
dani z príjmov, je základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky, a to
pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom
zdaňovacom období, ak zákon neustanovuje inak (§ 2 písm. j/ zákona o dani z príjmov). Z uvedeného

podľa žalobcu okrem iného plynie, že ak zákon neustanovuje inak (čo nie je žalobcov prípad), sú
vynaložené výdavky daňovými výdavkami v tom zdaňovacom období, v ktorom bolo o nich účtované
(časová súvislosť), a to, aj ak zdaniteľný príjem s nimi súvisiaci bude plynúť v niektorom z budúcich
zdaňovacích období. Žalobca preukázal na to, že v danom období mal uzatvorené budúce nájomné
zmluvy ako aj platnú nájomnú zmluvu. Výdavky na nájomné teda boli vynakladané v súvislosti so

zdaniteľnými príjmami, aj keď budúcimi, ktoré žalobca predpokladal a očakával. Zo žiadneho zákonného
ustanovenia nevyplýva, a prvostupňový súd (rovnako ako žalovaný) neodôvodnil, prečo by sa v prípade
daňovníka zdaňujúceho príjem podľa § 12 ods. 2 zákona o dani z príjmov a účtujúceho v sústave
podvojného účtovníctva, mal uplatniť iný postup pri vyčíslení základu dane ako u podnikateľských
subjektov, a to najmä, ak zákon pre obe tieto skupiny upravuje rovnaké zákonné podmienky pre

zisťovanie základu dane upravené v § 17 až § 29 zákona o dani z príjmov.

Žalobca namieta neuznanie ním uvádzaného rozdelenia nákladov v pomere 90 % a 10 %, pričom krajský
súdignorovalpoukazžalobcunato,žetotočlenenieuplatnilibauniektorýchrežijnýchvýdavkov,zatiaľčo
iné rozčlenil vo svojom čerpaní rozpočtu a jeho prílohách jednotlivo (napr. mzdové náklady), podrobne,
hoci žalobca vysvetlil aj v odvolaní povahu niektorých výdavkov s konkrétnymi odkazmi na predložené

dôkazy, čo však daňové orgány oboch stupňov vôbec nebrali do úvahy.

Vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu v priebehu daňovej kontroly žalobca namieta nezákonnosť
postupu správcu dane porušením ustanovenia § 2 ods. 2 a § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992
Zb. tým, že o výsluchu svedka Juhásza nebol žalobca informovaný a bolo tým porušené jeho zákonné
právo klásť svedkovi otázky. Tento dôkaz má podľa žalobcu povahu nezákonne získaného dôkazu, s

poukazom na judikatúru českých súdov a na ústnom pojednávaní tiež na rozsudok NS SR sp. zn. 6
Sžf/28/2011. Zároveň žalobca už v žalobe poukázal na tendenčné otázky, ktoré boli tomuto svedkovi
kladené, z ktorých správca dane i žalovaný vyvodzujú nepriaznivé dôsledky v podobe neuznania
daňových výdavkov vynaložených žalobcom na prenájom nebytových priestorov s odôvodnením, žežalobca nepreukázal využívanie prenajatých nebytových priestorov na inú, ako svoju hlavnú činnosť
(žalovaný pritom argumentoval tým, že p. Juhászovi nebola doručená žiadna faktúra v kontrolovanom
období, žalobca neúčtoval o výnosoch a výška záväzku nebola známa a úplne ignoroval, že svedok

potvrdil existenciu nájomného vzťahu). Dôkazy, ktoré predložil žalovaný k vyjadreniu k protokolu a
ktoré preukazovali úhradu nájomného od p. Juhásza označil žalovaný za nerelevantné dôkazy s
odôvodnením, že neboli predložené počas kontroly a zúčastnené strany o úhrade nájomné neúčtovali.

Žalobca taktiež poukázal na ním namietané a správcom dane nevyhodnotené vykonané dôkazy -
zápisnice z miestnych zisťovaní u subjektov, s ktorými mal žalobca uzatvorené budúce nájomné zmluvy.

Tieto žalovaný označil len ako „podporné dôkazy“, ktoré nemali žiadny vplyv na kontrolné zistenia.
Žalobca pritom poukázal na to, že hodnotenie dôkazov nemôže byť aktom ľubovôle a pri hodnotení
dôkazovniejemožnépreferovaťlendôkazypotvrdzujúcežalovanýmzvolenúskutkovúverziu,aniektoré
dôkazy nevyhodnotiť, len so všeobecným odkazom na ich irelevanciu.

Podľa žalobcu sa krajský súd vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcu ohľadne nezákonného výsluchu
svedka, ktorého výpoveď je pre konanie veľmi zásadná (hoci sám v odôvodnení uvádza, že išlo o

výsluch). Taktiež sa prvostupňový súd nevysporiadal s relevantnou judikatúrou, ktorú k tomu žalobca
uviedol. Je síce pravda, že dokazovanie vedie správca dane a môže určiť dôkazy, ktoré vykoná,
avšak je pritom povinný rešpektovať zákonné práva daňového subjektu. Ich nerešpektovanie nemôže
byť ospravedlňované ani prípadným nesprávnym vedením účtovníctva zo strany daňového subjektu
ani jeho primárnym dôkazným bremenom. Krajský súd sa tiež vôbec nevysporiadal s argumentáciou

žalobcu týkajúcou sa nevyhodnotenia dôkazov predložených žalobcom týkajúcich sa úhrad nájomného
od pána Juhásza a dôkazov získaných z miestnych zisťovaní dožiadanými správcami dane (ktoré tiež v
zmysle už ustálenej judikatúry NS SR možno označiť za výsluchy svedkov - napr. už citovaný rozsudok
6Sžf/28/2011, ale aj rozsudok 3Sžf/l2/2012), ktoré sú podľa žalobcu zásadné vo vzťahu k preukázaniu
očakávaných budúcich príjmov z prenájmu nebytových priestorov.

Podľa názoru žalobcu z rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf/43/2009, v ktorom súd zaujal (ako sám uviedol)
stanoviskokzásadnejprávnejotázketýkajúcejsazdaňovaniapríjmovobčianskychzdružení,vyplýva,že
aj ním vynaložené náklady, napr. na náboženské predmety, odevy bratov, ale napr. aj nájomné za svoje
priestory, v ktorých sídli, sú výdavkami na zabezpečenie činnosti, pre ktorú bol zriadený, sú daňovými
výdavkami.

Žalobca namieta, že krajský súd neodôvodnil, prečo žalobca, ako právnická osoba bez príjmu z
podnikania, nemôže použiť výdavky vynaložené na svoju duchovnú činnosť ako daňové na zníženie
základu dane z príjmu za prenájom nehnuteľností. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na to, že z jeho
štatútu výslovne vyplýva, že nemá žiť zo žobrania a podľa možnosti ani z darov a na svoju činnosť má
zabezpečiť zdroje práve obohatením vlastného imania.

Žalobca má za to, že s vytýkaným nesprávnym vedením účtovníctva nemožno spájať neunesenie
dôkazného bremena zo strany žalobcu pri preukazovaní, či ním vynaložené náklady súviseli s
dosiahnutým príjmom. Zároveň poukázal na to, že súd sa nevysporiadal so žalobnou námietkou ohľadne
nezákonného výkladu § 4 ods. 1 písm. g/ Opatrenia MF SR žalovaným.

Žalobca poukázal na svoju argumentáciu v žalobe, podľa ktorej z citovaného ustanovenia Opatrenia

MF SR nevyplýva povinnosť vedenia analytickej evidencie, tak ako to uvádza žalovaný, ale len možný
spôsob jej členenia v prípade, ak ju účtovná jednotka vytvára pri zohľadnení svojich potrieb. Keďže
uvedené ustanovenie len všeobecne odkazuje na zákon o dani z príjmov, je možné podľa žalobcu toto
vykladať aj tak, že túto evidenciu má daňovník vytvárať z hľadiska členia výnosov a k nim prislúchajúcich
nákladov na príjmy, ktoré nie sú predmetom dane (napr. dary, dedičstvo a podobne), príjmy od dane

oslobodené (napr. dividendy, kostolné zbierky) a príjmy zdaniteľné a k týmto jednotlivým kategóriám
príjmov prislúchajúce náklady. Keďže žalobca mal v zdaňovacom období z uvedených kategórií len
príjmy zdaniteľné, analytickú evidenciu nemal povinnosť ani dôvod viesť. Pri výklade tohto ustanovenia
poukázal na nález ÚS SR I. ÚS 241/07, ktorý pri výklade verejného (daňového) práva prikazuje uplatniťzásadu in dubio mitius, v prípade ak právo umožňuje rozdielny výklad. Zároveň žalobca argumentoval
tým,ženaposúdenievýdavkuakodaňovéhoalebonedaňovéhonemávplyvto,čianaakomanalytickom
účte je tento evidovaný.

Je zároveň podľa žalobcu otázne, či je vôbec vopred, v okamihu účtovania, možné takéto žalovaným
požadované členenie výdavkov vykonať, pretože v mnohých prípadoch až následne, po skončení
zdaňovacieho obdobia, môžu byť vymedzené režijné náklady určitým pomerom rozdeľované. Daňový
subjekt v okamihu ich účtovania predsa nemôže vedieť, akú výšku celkových príjmov dosiahne, aké
percento z toho budú príjmy, ktoré nie sú predmetom dane, príjmy oslobodené a aká časť budú príjmy

zdaniteľné. Určité režijné náklady však inak, ako percentuálnym pomerom, členiť nemožno.

Žalobca vyjadril presvedčenie, že v preskúmavanom konaní došlo k vážnym procesno-právnym
pochybeniam, boli porušené zásada zákonnosti, zásada súčinnosti a zásada voľného hodnotenia
dôkazov a došlo k nesprávnej aplikácii hmotnoprávnych ustanovení zákona o dani z príjmov. Rozsudok
krajského súdu je podľa žalobcu arbitrárny a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, krajský súd sa
s niektorými námietkami žalobcu vôbec nevysporiadal, alebo vo vzťahu k niektorým bez dostatočného,

jasného a zrozumiteľného odôvodnenia, prevzal argumentáciu žalovaného a tým nesprávne vec posúdil.

III.

Žalovanývovyjadreníkodvolaniužalobcunavrhol,abynajvyššísúdrozsudokkrajskéhosúduakovecne
správny potvrdil, pričom v ostatnom odkazuje na svoje vyjadrenie k žalobe.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a
v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s §
246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) Slovenská republika
je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy SR dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Podľa§1apísm.c)zákonač.511/1992Zb.,správoudaníjeevidenciaaregistráciadaňovýchsubjektova
ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,
daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových

nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto
zákona alebo osobitných zákonov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s

daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa
berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie
alebo vybratie dane.

Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí, dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní
plnenia ich povinností v tomto konaní použije také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú

pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliada pritom na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo.

Podľa § 29 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli

zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa§29ods.8zákonač.511/1992Zb.,daňovýsubjektpreukazujevšetkyskutočnosti,ktoréjepovinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie zdaniteľným príjmom
príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej
zmluvy.

Podľa§2písm.i)zákonaodanizpríjmovnaúčelytohtozákonasarozumiedaňovýmvýdavkomvýdavok
(náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom,

zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo
14, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 písm. j) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie základom dane
rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky ( § 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej
súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon

neustanovuje inak.Podľa § 2 písm. k) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovou stratou
rozdiel, o ktorý daňové výdavky prevyšujú zdaniteľné príjmy pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti
zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a) až d) zákona o dani z príjmov predmetom dane fyzickej osoby sú a) príjmy zo
závislej činnosti (§ 5), b) príjmy z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti a z prenájmu (§ 6),
c) príjmy z kapitálového majetku (§ 7), d) ostatné príjmy (§ 8).

Podľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov, príjmami z prenájmu, ak nejde o príjmy uvedené v odseku 1
a v § 5, sú príjmy z prenájmu nehnuteľností.

Podľa § 12 ods. 2 zákona o dani z príjmov, predmetom dane daňovníkov, ktorí nie sú založení alebo

zriadení na podnikanie, sú príjmy z činností, ktorými dosahujú zisk alebo ktorými sa dá zisk dosiahnuť,
a to vrátane príjmov z predaja majetku, príjmov z nájomného, príjmov z reklám, príjmov z členských
príspevkov a príjmov, z ktorých sa daň vyberá podľa § 43.

Podľa § 12 ods. 3 zákona o dani z príjmov, daňovníkmi podľa odseku 2 sú (okrem iných - poznámka
odvolacieho súdu) štátom uznané cirkvi a náboženské spoločnosti.

Podľa § 13 ods. 1 písm. a) pred bodkočiarkou zákona o dani z príjmov, od dane sú oslobodené príjmy
daňovníkov uvedených v § 12 ods. 3 plynúce z činnosti, na ktorej účel títo daňovníci vznikli alebo
ktorá je ich základnou činnosťou vymedzenou osobitným predpisom okrem príjmov z činností, ktoré sú
podnikaním, a príjmov, z ktorých sa daň vyberá podľa § 43.

Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa

vychádza, u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie
evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11 alebo 14, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis,
preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak
výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento

zákon v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových
výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone. Ak výšku výdavku (nákladu)
limitujetentozákonvýškoudosiahnutéhopríjmualebovýškoupríjmuzprijatejúhrady,uplatnísavýdavok
(náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý
príjem alebo prijatá úhrada.

Podľa§21ods.1zákonaodanizpríjmov,daňovýmivýdavkaminiesúvýdavky(náklady),ktorénesúvisia
so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých
vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Podľa § 24 ods. 5 zákona o dani z príjmov, daňovník, ktorý je fyzickou osobou, pri preradení hmotného
majetku a nehmotného majetku z osobného užívania do obchodného majetku a daňovník nezaložený

alebo nezriadený na podnikanie pri začatí používania majetku na činnosť, z ktorej príjmy sú predmetom
dane, odpisujú tento majetok ako v ďalších rokoch odpisovania zo vstupnej ceny ustanovenej v § 25
ods. 1 písm. d).

Podľa § 41 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o dani z príjmov, daňové priznanie za predchádzajúce
zdaňovacieobdobiejepovinnýpodaťdaňovníkvlehotepodľa§49.Daňovník,ktorýniejezaloženýalebo

zriadený na podnikanie, Národná banka Slovenska a Fond národného majetku Slovenskej republikynemusia podať daňové priznanie, ak majú iba príjmy, ktoré nie sú predmetom dane, a príjmy, z ktorých
sa daň vyberá podľa § 43.

Podľa § 1 ods. 1 Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/24342/2007-74 zo dňa 14.

novembra 2007, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a účtovej osnove pre účtovné
jednotky, ktoré nie sú založené alebo zriadené na účel podnikania v znení účinnom 01.01.2010 (ďalej len
„OpatrenieMFSR“),týmtoopatrenímsaustanovujúpodrobnostiopostupochúčtovaniaaúčtovejosnove
pre politické strany, politické hnutia, občianske združenia, záujmové združenia právnických osôb, cirkvi
a náboženské spoločnosti, neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby, nadácie,

neinvestičné fondy a ďalšie právnické osoby, ktoré účtujú v sústave podvojného účtovníctva, a ktorých
nezisková činnosť vyplýva z osobitného predpisu, na základe ktorého vznikli (ďalej len „neziskové
účtovné jednotky“).

Podľa § 3 ods. 2 Opatrenia MF SR, v účtovom rozvrhu sa analytické účty vytvárajú podľa § 4.

Podľa § 4 ods. 1 Opatrenia MF SR pri vytváraní analytických účtov k syntetickým účtom sa zohľadňujú
potreby účtovnej jednotky najmä z hľadiska členenia

a) majetku podľa umiestnenia, vrátane jeho členenia podľa doby použiteľnosti na dlhodobý a krátkodobý,

b) cenných papierov podľa druhov a emitentov,

c) pohľadávok podľa jednotlivých dlžníkov a podľa doby splatnosti, ktorá sa rovná rozdielu medzi
zmluvnoudobousplatnostiadobousplácaniazistenoukudňu,kuktorémusazostavujeúčtovnázávierka
(ďalej len „zostatková doba splatnosti“) do jedného roku a zostatkovej doby splatnosti dlhšej ako jeden

rok,

d) záväzkov podľa jednotlivých veriteľov, podľa dohodnutej doby splatnosti a podľa zostatkovej doby
splatnosti do jedného roka a zostatkovej doby splatnosti dlhšej ako jeden rok,

e) na menu euro a cudziu menu pri účtovaní pohľadávok a záväzkov, peňažných prostriedkov, cenín,
cenných papierov a vkladov do základného imania, podielov,

f) podľa položiek účtovnej závierky vrátane požiadaviek na zostavenie poznámok,

g) podľa osobitných predpisov11)

h) podľa potrieb finančného riadenia účtovnej jednotky,

i) podľa položiek rozpočtovej klasifikácie, ak tak ustanovuje osobitný predpis12), podľa zdrojov
financovania a programov,

j) podľa jednotlivých vytvorených fondov,

k) podľa iných skutočností neuvedených v písmenách a) až j).

Poznámka pod čiarou č. 11 príkladom uvádza okrem iných aj zákon o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov.

Podľa§4ods.2OpatreniaMFSRpodľapovahymajetku,záväzkov,nákladovavýnosovsavúčtovníctve

vytvára analytická evidencia, ktorá môže obsahovať okrem ocenenia aj ďalšie údaje potrebné pre
účtovnú jednotku.

Predmetom súdneho prieskumu bolo zistiť, či daňové orgány oboch stupňov správne určili daňové
výdavky žalobcu, ako právnickej osoby nezriadenej na podnikanie, ktoré bolo potrebné odpočítať zozákladu dane, tvoriaceho v kontrolovanom zdaňovacom období zdaniteľný príjem žalobu, plynúci len z
prenájmu nehnuteľností - poľovných revírov.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu konštatuje, že vo vzťahu

kposúdeniuprávnejotázkynákladovprávnickejosobynezriadenejnapodnikanie,ovplyvňujúcichzáklad
dane z príjmov, s prihliadnutím na skutkové zistenia vyplývajúce z účtovníctva žalobcu a v spojení s
výsledkami vykonaného dokazovania, sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského
súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.):

Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu, ktorý
je cirkevnou organizáciou a v kontrolovanom zdaňovacom období vykonával činnosť - prenájom a

prevádzkovanie vlastných alebo prenajatých nehnuteľností, kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie 2010, z ktorej vypracoval protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č.
9410401/5/467210/2012/Dá,Csj zo dňa 21.05.2012 a dodatok k protokolu zo dňa 18.06.2012, ktorý bol
so žalobcom prerokovaný dňa 20.06.2012.

Na základe výsledku kontroly vydal správca dane dňa 02.07.2012 dodatočný platobný výmer č.

9410401/5/1427000/2012/Dá, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z príjmu právnickej osoby za
zdaňovacie obdobie 2010 v sume 52 641,67 €.

Zistený skutkový stav medzi účastníkmi konania nie je sporný, preto odvolací súd na zhrnutie uvádza,
vo vzťahu k meritu veci, k podstatným skutkovým zisteniam nasledovné podrobnosti:

Žalobca v daňovom priznaní k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2010, podanom dňa 25. 03.

2011, vykázal súčet prevádzkových, finančných a mimoriadnych výnosov v sume 278 087,12 €, súčet
prevádzkových, finančných a mimoriadnych nákladov v sume 413 816,68 €, hospodársky výsledok pred
zdanením v sume - 135 729,56 € a základ dane v sume 0,00 €.

Žalobca predložil správcovi dane dňa 14.09.2011 podanie - Predloženie dokladov ku kontrole DPPO
za rok 2010 zo dňa 27.08.2010, ktorého prílohu tvoril rozpočet na rok 2010 zo dňa 08.01.2010 a

vyhodnotenie plnenia rozpočtu za rok 2010 zo dňa 30.03.2011. Žalobca v podaní uviedol, že v prípade
spoločných nákladov bol pre rok 2010 schválený pomer 90 % na zdaňovanú činnosť a 10 % na hlavnú /
oslobodenú/ činnosť.

Správca dane z predloženej účtovnej evidencie a účtovných výkazov zistil, že žalobca nesledoval vo
svojej účtovnej evidencii osobitne dosiahnuté výnosy a vynaložené náklady, ktoré vstupujú do základu

dane, a osobitne dosiahnuté výnosy a vynaložené náklady, ktoré nevstupujú do základu dane.

Ďalej správca dane preverením ku kontrole predložených dokladov zistil, že žalobca evidoval vo svojej
účtovnej evidencii príjmy za prenájom pôdy vo výške 277 954,92 €, pričom za náklad súvisiaci so
zabezpečím a udržaním predmetných príjmov správca dane uznal daň z nehnuteľnosti na rok 2010,
vyrubenú Obcou Diakovce platobným výmerom č. 857 v sume 893,47 €. Ostatné žalobcom uplatnené

daňové náklady (žalobcom schválené pomerom 90 % na zdaňovanú činnosť a 10 % na jeho hlavnú /od
dane oslobodenú/ činnosť) správca dane vyhodnotil ako výdavky neovplyvňujúce základ dane z príjmov
podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Hlavnou činnosťou, z ktorej žalobca dosiahol v kontrolovanom
zdaňovacom období dani podliehajúci príjem, bol príjem z prenájmu poľovných revírov v sume 277
954,92 €. K tomuto príjmu (§ 12 ods. 2 zákona o dani z príjmov) žalobca priradil ako daňové náklady,

náklady vynaložené na spotrebu materiálu v sume 4 519,69 €, spotrebu energií v sume 13 209,47 €,
opravy a udržiavanie v sume 29 747,77 €, cestovné v sume 26 103,79 €, ostatné služby v sume 301
560,74 €, mzdové náklady v sume 27 353,54 €, zákonné sociálne poistenie v sume 6 088,50 €, ostatné
dane a poplatky v sume 181,50 €, odpisy DNM a DHM v sume 1 630,00 €, ostatné finančné náklady v
sume 2 503,16 € a splatnú daň z príjmov BC v sume 25,06 €, celkom v sume 412 923,21 €.Vzhľadomktomu,žezpredloženejevidenciedaňovýchdokladov(napr.prílohykpredloženýmdokladom
č. l. 32 a č. l. 8 administratívneho spisu) vyplýva, že ide o náklady vynakladané na zabezpečenie
hlavnej, t. j. neziskovej činnosti žalobcu, čo ani sám nepopiera, odvolací súd tieto hodnotí ako náklady,

ktoré nemožno priradiť k jedinému žalobcom vykázanému zdaniteľnému príjmu - príjmu z prenájmu
nehnuteľností (§ 3 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 6 ods. 3 a § 12 ods. 2 zákona o dani z príjmov).

Odôvodnenie právnej argumentácie za účelom obhájenia uplatnených sporných daňových nákladov
žalobca vychádza z tvrdenia, že on ako právnická osoba nezriadená na podnikanie, taktiež ako
podnikateľské subjekty, musí určovať základ dane z príjmov postupom podľa ustanovení § 17 až §

29 zákona o dani z príjmov. V tejto súvislosti žalobca vidí priestor na uplatňovanie zásady rovnakého
zaobchádzania, keďže rovnako ako podnikateľské subjekty, má aj žalobca zákonnú povinnosť viesť
účtovníctvo, pričom ani u podnikateľských subjektov vzniknuté náklady, napr. mzdové náklady na
pracovníkov, cestovné, nemajú „priamu väzbu“ na konkrétny zdaniteľný príjem, sú však ako súčasť
režijných nákladov bezpochyby považované za daňový výdavok. Tak ako podnikateľské subjekty,
rovnako aj cirkevná organizácia, musí mať zabezpečené priestory pre svoju administratívnu činnosť

a pre svoje sídlo, a preto s apelom na rovnosť daňových subjektov, zaplatené nájomné nadácii
Adalbertinum je potrebné posudzovať ako daňový náklad ovplyvňujúci základ dane z príjmov.

S uvedenou argumentáciou žalobcu nemožno súhlasiť.

Zákon o dani z príjmov je koncipovaný tak, že v zmysle čl. 59 ods. 2 Ústavy SR striktne určuje predmet
dane, jej základ a spôsob jeho zistenia ako i príjmy oslobodené od dani z príjmov. Hlavnou zásadou

pri zisťovaní základu dane odpočítaním daňových výdavkov (nákladov) od zdaniteľných príjmov je
požiadavka zákona, aby daňové výdavky boli daňovníkom preukázateľne vynakladané na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov (§ 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov), a to v ich vzájomnej
vecnej a časovej súvislosti v príslušnom zdaňovacom období, ktorým je kalendárny rok (§ 2 písm. j/ a
l/ v spojení s § 21 ods. 1 citovaného zákona).

Vzhľadom k tomu, že príjmy daňovníkov nezriadených na podnikanie (ďalej aj „daňovník“), plynúce z
činnosti,naktorejúčeltítodaňovnícivznikli,súoddaneoslobodené,niejemožnévzmyslezákonaodani
z príjmov k týmto príjmom (z ich hlavnej činnosti) priraďovať daňové výdavky. Po skončení zdaňovacieho
obdobia daňovník na základe účtovníctva zistí, či z jeho hlavnej činnosti dosiahol zisk. Ak nie, výdavky
vynaložené na realizáciu jeho hlavnej činnosti, nemožno priradiť k jeho príjmom, ktoré v zmysle § 12

ods. 2 zákona o dani z príjmov podliehajú dani. V prípade, že majú výdavky alebo ich časť takéhoto
daňovníka zmiešaný charakter, t. j. je ich možné za dodržania zásady vecnej a časovej súvislosti s
dosiahnutým zdaniteľným príjmom k tomuto priradiť, dôkazné bremeno preukázať charakter daňových
výdavkov podľa § 2 písm. i/, j/ a l/ zákona o dani z príjmov spočíva na daňovníkovi (§ 29 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb.), ktorý je účtovnou jednotkou a má povinnosť viesť účtovníctvo preukazným spôsobom,

aby poskytovalo verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva.

Preto bolo povinnosťou žalobcu v súlade s § 4 ods. 1 Opatrenia MF SR vytvoriť k syntetickým
účtom analytické účty z hľadiska ich členenia podľa požiadaviek na vyčíslenie základu dane z príjmov,
keďže nie všetky ním vynakladané výdavky možno „odhadom“, resp. určením ničím nepodloženého
pomeru, priradiť k tomu ktorému zdaniteľnému príjmu, ktorý môže podľa § 12 ods. 2 zákona o dani z

prímov, ako daňovník nezriadený na podnikanie, dosiahnuť. V tomto ohľade nie je možné prisvedčiť
výkladu žalobcu o fakultatívnom vedení oddeleného účtovníctva pre vyššie uvedený účel, i keď výpočet
spôsobov členenia analytickej účtovnej evidencie ustanovenie § 4 ods. 1 Opatrenia MF SR upravuje
demonštratívnym výpočtom, s poukazom na prípadné konkrétne potreby účtovnej jednotky nezriadenej
na podnikanie, avšak kogentnosť pre jednotlivé prípady vyplýva z účelu Opatrenia MF SR vo vzťahu

k rigoróznej zákonnej úprave zisťovania základu dane z príjmov. Preto následkom nedostatočne
preukazného vedenia oddelenej účtovnej evidencie pre účely zistenia základu dane z príjmov, môže
byť dôkazná núdza daňovníka nezriadeného na podnikanie vo vzťahu k preukázaniu oprávnenosti
uplatnenia daňových výdavkov ich priradením vo vecnej a časovej súvislosti k dosiahnutým zdaniteľným
príjmom.Zvýšenie základu dane z príjmu žalobcu, dosiahnutého z prenájmu nehnuteľností, neuznaním žalobcom
deklarovaných daňových výdavkov, vynakladaných len na zabezpečenie jeho hlavnej činnosti, t. j.
zabezpečenie jeho sídla a duchovnej činnosti rádu, nie je v rozpore s § 17 ods. 2 písm. a/ v spojení s

§ 2 písm. i/, j/ a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov.

V súvislosti s nájomnou zmluvou na prenájom priestorov v sídle žalobcu pre podnikateľa Ladislava
Juhásza odvolací súd vyhodnotenie skutkových zistení daňovými orgánmi oboch stupňov považuje za
správne. Správca dane z účtovníctva vedeného žalobcom a ďalších listinných dôkazov zistil, že žalobca
v sledovanom zdaňovacom období nemal iný príjem ako z prenájmu poľovných revírov, to znamená, že

výdavky spojené s užívaním nehnuteľnosti vo vlastníctve nadácie „Adalbertínum“, na Palatínovej ulici
č. 10 - 12 v Komárne, nemožno priradiť k príjmu z prenájmu poľovných revírov.

Žalobca sa snažil v priebehu daňovej kontroly preukázať, že prenajímal, prípadne mal záujem v
budúcnosti prenajímať právnickým osobám Alu-Flex s.r.o., OSP Danubius DS s.r.o., a HC Rival
spol. s r.o., vyššie uvedené nebytové priestory na Palatínovej ulici v Komárne, avšak tieto sú vo
výlučnom vlastníctve nadácie „Adalbertínum“. Táto nadácia žalobcovi predmetné nebytové priestory

na základe nájomnej zmluvy uzavretej podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov prenajala, pričom z ničoho nevyplýva, že by vlastník predmetnej
nehnuteľnosti, mimochodom personálne prepojený so žalobcom, dal súhlas žalobcovi na prenechanie
predmetných nebytových priestorov do dočasného podnájmu podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona.
V tomto kontexte sa žalobcom predložená nájomná zmluva s podnikateľom Ladislavom Juhászom

ako i zmluvy o budúcich nájomných zmluvách o prenájme týchto nebytových priestorov obchodným
spoločnostiam Alu-Flex s.r.o., OSP Danubius DS s.r.o. a HC Rival spol. s r.o., nejaví ako presvedčivý
dôkaz, navyše ide o nakladanie s nehnuteľným majetkom vo vlastníctve nadácie, a nie žalobcu, navyše
bez súhlasu vlastníka, ktorého štatutárny orgán ani nie je na predmetných zmluvách podpísaný. Zároveň
najvyšší súd podotýka, že z predložených zmlúv vyplýva, že ako prenajímatelia sú spoločne uvádzaní

nadácia „Adalbertínum“ aj žalobca, hoci tento je vo vzťahu k predmetu nájmu nájomcom. Z týchto zmlúv
zároveň nevyplýva, komu plynie príjem z prenájmu predmetných nebytových priestorov, nakoľko ako
prenajímatelia sú označené dve nezávislé právnické osoby. Z uvedeného nie je možné jednoznačne
prijať záver, že by mal mať žalobca v budúcnosti istý príjem z prenájmu, resp. podnájmu nebytových
priestorov, ktoré v podstate, podľa zistení správcu dane, sám využíva ako kancelárske priestory. I z

uvedených dôvodov nie je na mieste, výdavky žalobcu spojené s užívaním uvedených nebytových
priestorov, priradiť k zdaniteľnému príjmu z prenájmu poľovných revírov.

Žalobca napáda porušenie jeho procesného práva vyplývajúceho z ustanovenia § 15 ods. 5 písm.
e/ zákona č. 511/1992 Zb. vykonaním výsluchu svedka Ladislava Juhásza bez prítomnosti žalobcu.
V tomto ohľade odvolací súd musí prisvedčiť žalobcovi, že jeho právo byť prítomný na výsluchu

svedka a klásť mu otázky, bolo porušené. Súd z administratívneho spisu zistil, že správca dane o
pripravovanom výsluchu žalobcu neupovedomil, ani ho naň nepredvolal. Avšak vo vzťahu k meritu veci,
t. j. zisteniu predmetného základu dane, žalobcova prítomnosť na výsluchu svedka Ladislava Juhásza
by preukázané zistenia zásadným spôsobom a to predovšetkým s poukazom na predložené vyššie
uvedené listinné dôkazy, nezmenila, ani neovplyvnila. Preto odvolací súd v tomto procesnom pochybení

správcu dane, nevidí takú vadu konania, ktorá by mohla pre žalobcu privodiť priaznivejšie rozhodnutie a
to zrušenie napadnutých rozhodnutí oboch stupňov, keďže uvedené by malo za následok len formálne
zopakovanie procesu, ktorého výsledkom nemôže byť vecne iné, pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie
z hľadiska výšky určenej daňovej povinnosti (pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Sžf/98-102/2002 zo dňa 17.12.2002).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotil námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní ako
nedôvodné a také, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, preto rozsudok Krajského súdu v Nitre
potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP a
§ 246c OSP. Žalobca nemal úspech vo veci, preto mu najvyšší súd náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.