Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 31, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/680/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210740
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210740.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocneným zástupcom
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o
náhradu majetkovej škody vo výške 1.234,77 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 246,95 eur, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/242/2012-47 zo dňa 24.
februára 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 10C/242/2012-47 zo dňa 24.02.2014 žalobu zamietol.
Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 1.234,77 eur a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 246,95 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš v dôsledku nerozhodnutia o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenej súdu dňa 22. 12. 2010 postupom v
súlade s ust. § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Zb. o exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučného poriadku“).
Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 3Er/1440/2010 súd zistil, že dňa
22. 12. 2010 bola mu doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe návrhu oprávneného Pohotovosť, s.r.o. zo dňa 28. 10. 2010 proti
povinnej O. H. na vymoženie sumy 274 eur s príslušenstvom. Vymáhaná pohľadávka bola oprávnenému

priznaná rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn.
SR 05541/10 zo dňa 09. 09. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11. 10. 2010 a vykonateľnosť
dňa 14. 10. 2010. Okresný súd Liptovský Mikuláš dňa 05. 01. 2011 vyzval Stály rozhodcovský súd
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. na predloženie rozhodcovského spisu SR 05541/10, ktorý
súdu predložil následne na CD nosiči dňa 24. 01. 2011. Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením č. k.
3Er/1440/2010-22 zo dňa 07. 02. 2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol z dôvodu, že exekučný titul mal vadu formálnej vykonateľnosti. Uznesením č. k.

3Er/1440/2010-27 zo dňa 24. 05. 2011 bola exekúcia zastavená.
V súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2013 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“) a §44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011 súd žalobu žalobcu zamietol, nakoľko
nemalpreukázanújejdôvodnosť.Žalobcavkonaníneuniesoldôkaznébremenoanepreukázalzákladné
atribúty vzniku zodpovednostného právneho vzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom (tvrdeným v žalobe), ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V zmysle ust. § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pričom za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci a zbytočné prieťahy v konaní. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal
tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu (ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom), spočívajúci v postupe súdu pri rozhodovaní
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v rozpore s ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že exekučný súd konal vo veci
vedenej pod sp. zn. 3Er/1440/2010 v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom

do 31. 05. 2011 plynulo a bez zbytočných prieťahov. Žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že
súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 25. 02.
2011 s omeškaním viac ako 120 dní, nakoľko žiadosť o udelenie poverenia bola doručená súdu dňa
22. 12. 2010, pričom o žiadosti bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 07. 02. 2011 tak, že sa zamieta.
Exekučnými titulmi, na ktoré sa pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie nevzťahovala zákonná 15-dňová lehota, boli v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomdo31.05.2011vykonateľnérozhodnutiarozhodcovskýchkomisií
a zmiery nimi schválené. Vzhľadom na to, že exekučným titulom v uvedenom exekučnom konaní bol
rozhodcovský rozsudok, mal súd za to, že zákonná lehota 15 dní sa na rozhodovanie súdu o udelení
poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie nevzťahovala (uvedenému výkladu nasvedčuje

aj následný postup zákonodarcu, ktorý s účinnosťou od 01. 06. 2011 rozhodcovský rozsudok uviedol
výslovne do zákonného ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Navyše zákonné ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku určuje lehotu 15 dní len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
t. j. nie aj na rozhodnutie, ktorým sa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamieta (teda ak súd nevydáva poverenie). Za potrebné považoval uviesť, že rozhodovanie

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vzhľadom na exekučný
titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, najmä z hľadiska posúdenia zákonnosti priznaného plnenia a
vykonateľnosti exekučného titulu si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, prihliadajúc ku skutočnosti, že
medzi oprávneným a povinnou vznikol spotrebiteľský právny vzťah. Exekučný súd preto postupoval so
všetkou opatrnosťou, keď ešte pred rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie si vyžiadal kompletný rozhodcovský spis a v nadväznosti na zistenie, že exekučný
titul má vady formálnej vykonateľnosti, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. V tejto súvislosti súd okrajom uviedol, že proti uvedenému uzneseniu žalobca
odvolanie nepodal.
Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca v konaní nepreukázal základnú podmienku pre vznik

zodpovednostného vzťahu (tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu), žalobca taktiež v
konaní nepreukázal vznik ani výšku tvrdenej majetkovej škody v sume 1.234,77 eur. Žalobca netvrdil
ani nepreukázal, z akých konkrétnych položiek pozostáva uplatnená náhrada škody (v žalobe uviedol,
že sa jedná o istinu s príslušenstvom bez akejkoľvek bližšej špecifikácie). Taktiež žalobca nepreukázal
skutočnosti tvrdené v žalobe ako dôvody pre náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 246,95 eur. Žalobca

netvrdil ani nepreukázal, aké konkrétne plánované podnikateľské aktivity a už vytvorené podnikateľské
plány zanikli, kedy v akom rozsahu došlo k hospodárskej strate a akým spôsobom a kedy došlo
k ovplyvneniu jeho ďalších podnikateľských postupov v dôsledku tvrdeného nesprávneho postupu
exekučného súdu.
V súlade so zásadou hospodárnosti konania, prihliadajúc k dôvodom zamietnutia žaloby, súd ďalšie

dokazovanie v tomto smere nevykonával, nakoľko by bolo nadbytočným (keďže aj tak by bolo bez vplyvu
na meritórne rozhodnutie).
S poukazom na ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“) súd žalovanému, ktorý bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal,
keďže žalovaný si náhradu trov konania uplatnil, avšak nevyčíslil ich v zákonom stanovenej lehote 3

pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, v pričom trovy konania mu zo spisu nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka

odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o

skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore

s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre

porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu

navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné

viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené

nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórnosti,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu

ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného

súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný

a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový

stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia

rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa

nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ v odvolaní žalobca namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť, odvolací sud v

prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že námietku zaujatosti
podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 11). Okrem toho Krajský súd v Žiline
uznesenímč.k.7NcC/275/2013-19zodňa18.03.2013rozhodol,žesudkyňaOkresnéhosúduLiptovský
Mikuláš JUDr. Eva Uličná nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde
pod sp. zn. 10C/242/2012. Uznesenie krajského súdu bolo doručené účastníkom konania (č.l. 21

p.v. spisu) a preto nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 09. 2013. V tejto súvislosti preto odvolací súd
posúdil nedôvodnosť námietky žalobcu, že vo veci konal vylúčený sudca a uvádza, že ustanovenia
Občianskehosúdnehoporiadku(§14anasl.O.s.p.)predstavujúvýnimkuzvýznamnejústavnejzásady,
že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na tomožno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo
skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom môže byť založený predovšetkým

príbuzenským,čiinýmobdobnýmvzťahom,ktorémunaroveňmôžebyťvkonkrétnomprípadepostavený
vzťah priateľský alebo naopak nepriateľský. Teda predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci je jeho určitý kvalifikovaný pomer k účastníkom, alebo k ich zástupcom, ktorý by
mohol vzbudiť pochybnosti o jeho nezaujatosti v konkrétnom prípade. V danom prípade tieto skutočnosti
zistené neboli. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané

okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá
ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,
ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajne(podľatvrdenianavrhovateľa)svojímnesprávnymúradným

postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom

sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného

pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol
pojednávanienaktoromzaneprítomnostižalobcumeritórnerozhodol(vžiadostisapritomzdôrazňovalo,
že žalobca trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré
bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť sa vyjadriť k

tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k
porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, odvolací
súd k týmto uvádza:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 24. 02. 2014 pojednávanie. Žalobca,
splnomocnený zástupca žalobcu a žalovaný prevzali predvolanie dňa 13. 02. 2014 (č. l. 24 p. v. spisu).
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalovaný svoju neúčasť na súdnom pojednávaní ospravedlnil
z dôvodu hospodárnosti konania, pričom nepožiadal o odročenie pojednávania. Žalobca, ani jeho

splnomocnený zástupca svoju neúčasť na súdnom pojednávaní neospravedlnil včas a dôležitými
dôvodmi.Súdtaknevidelžiadendôležitýdôvodnastraneanijednéhozúčastníkovkonanianaodročenie
pojednávania a v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. vec prejednal a rozhodol prihliadajúc na obsah
spisu a vykonané dôkazy. Aj podľa odvolacieho súdu z obsahu spisu okresného súdu nevyplýva, že
žalobca v tejto veci žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu

podal a preto boli v zmysle ust. 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci v
neprítomnosti žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu. Žalobca a jeho splnomocnený zástupca, ktorí
boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s.
p.) sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami
zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust.
§ 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní
(vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol

oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď
boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti
navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy
vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie, okresný súdvykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 3 spisu) prečítaním listín z pripojeného
exekučného spisu sp. zn. 3Er/1440/2010, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Podľa odvolacieho súdu pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného k žalobe, toto bolo doručené okresnému
súdu dňa 13. 02. 2014. I keby nedoručenie vyjadrenia žalovaného k žalobe bolo vadou konania v zmysle
ust. § 114 ods. 2 O. s. p., nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
212 ods. 3 O. s. p.).

Nebolo preukázaným ani tvrdenie žalobcu v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho
uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č. l. 41 spisu).
Pokiaľ žalobca v odvolaní vytýkal súdu, že okresný súd nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie v zmysle
§ 153b O. s. p., odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v zmysle
ust. § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že skutkový
stav tvrdený žalobcom považuje súd za nesporný. Je zrejmé, aj vzhľadom na odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil

odvolanie. Táto námietka žalobcu je nepravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 24.
02. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva žalobcom tvrdená skutočnosť.
Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania lebo
žalobca v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Preskúmaním veci podľa odvolacieho súdu okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,

pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil.
Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2
O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré
boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Odvolací súd sa preto s

dôvodmi uvádzanými okresným súdom stotožnil. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil
viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
však v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú, odvolací súd poukazuje na to,
že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd svoje rozhodnutie založil na názore, že v
danom prípade zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila, a to

s poukazom na ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05.
2011, nakoľko exekučným titulom v uvedenom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok. Okrem
toho ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku určuje lehotu 15 dní len na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a nie na rozhodnutie, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora zamietnutá. Odvolací súd má za
to, že okresný súd prijal správny právny záver, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu

nedošlo. V rozhodnom čase bolo účinné ustanovenie § 44 ods. Exekučného poriadku v znení zákona č.
144/2010 Z. z. účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ
ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia
žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, táto neplatí v prípade, ak ide o exekučný titul podľa ust.
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie

rozhodcovských komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku
z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Žalobca v žalobe
poukazoval na to, že ust. § 44 ods. 2 v spojení s citovaným ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
nemožno vykladať tak, že sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučnými titulom je rozsudok rozhodcovského
súdu, keďže tento nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských komisií. Odvolací sa však

s takým právnym názorom žalobcu nestotožnil a naopak vychádzal z toho, že ust. § 44 ods. 2 v
spojení s ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným
titulom je rozsudok rozhodcovského súdu. Pri tomto závere poukazuje na obsah dôvodovej správy k
zákonu č. 102/2011 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01. 06. 2011 novelizované aj ust. § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku, keď už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj
vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada
Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že praxi možno vysledovať určité pochybnosti,
navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
súdov a zmiery nimi schválené“. Odvolací súd v ďalšom poukazuje na to, že ak vychádzal z výkladu
ust. § 41 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011 prezentovaného žalobcom, mohla by

nastať situácia, že Exekučný poriadok by vôbec ako exekučný titul nepoznal vykonateľný rozsudok
rozhodcovského súdu alebo zmier ním schválený, a to z dôvodu, že ust. § 41 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011 vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu alebo zmier ním
schválený ako exekučný titul explicitne neuvádza.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania

ako vecne správny potvrdil.

Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§142ods.1O.s.p.vspojenísust.§224ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli

vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .