Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 7, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžf/9/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200276
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:6013200276.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD.

a zo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD. v právnej veci žalobcu: X CONSULT,
s.r.o., Zvolenská cesta 61/B, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 758 086, v zast. ATTORNEYS GROUP,
s.r.o., Kláry Jarunkovej 2, Banská Bystrica, IČO: 36 863 998, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/1267742/2012/4989 zo dňa 03.12.2012, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/41/2013-101 zo dňa 8. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/41/2013-101

zo dňa 8. novembra 2013 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd, prvostupňový súd“) podľa
§ 250 j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/1267742/2012/4989 zo dňa
03.12.2012 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného, predmetné rozhodnutie“, „napadnuté rozhodnutie“) a
nepriznal mu náhradu trov konania.

Predmetným rozhodnutím žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňový úrad Banská Bystrica
č. 9600401/5/2107017/2012/Mur zo 06.08.2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 3.200 € podľa § 44 ods. 6 písm.
b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) v
nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z.z.“).

Krajský súd poukázal na ustanovenie § 19 ods. 2, § 49 ods. 1, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“ alebo zákon č. 222/2004 Z.z.) § 2 a 29 zákona č.
511/1992 Zb. vo väzbe na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. a rozhodnutie zdôvodnil tým, že súd po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného i jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane,

ako aj konania, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo, dospel k záveru, že žalobcom uplatnená
námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu a následne jeho nesprávneho právneho posúdeniaveci nie je dôvodná. Žalovaný i správca dane postupovali v súlade s ust. § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992
Zb. v úzkej súčinnosti so žalobcom a pri vyžadovaní plnenia jeho povinností v tomto konaní použili len
také prostriedky, ktoré žalobcu čo najmenej zaťažili a umožnili pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Žalobca bol v priebehu konania vyzývaný na predloženie dôkazov o uskutočnení preverovaného plnenia
(deklarovaného prijatia služby), pričom súčasne rozhodné skutočnosti preveroval správca dane formou
dožiadania, miestneho zisťovania a ústnych pojednávaní. Získané dôkazy správca dane v súlade s §
2 ods. 3 a 6 zák. č. 511/1992 Zb. hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pri

uplatňovanídaňovýchpredpisovbraldoúvahyskutočnýobsahprávnychúkonovaleboinýchskutočností
rozhodujúcich pre určenie dane. V tejto súvislosti zdôraznil, že v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992
Zb. daňový subjekt (žalobca) je povinný preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie
dane, alebo na ktorých preukázanie bol žalobca vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania.
V preskúmavanom prípade správca dane v priebehu vykonávania daňovej kontroly vyzval žalobcu na
predloženiedôkazovadalžalobcovimožnosťpreukázaťnímuvádzanéskutočnostiapredkladaťdôkazy.

Žalobca predložil správcovi dane dodávateľskú faktúru, z ktorej si uplatnil predmetné odpočítanie dane a
príjmový(neočíslovaný)avýdavkovýdokladočiastočnomuhradenípredmetnejfaktúryvovýške6.000€,
avšak nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali, že ním deklarované plnenie - služba - sprostredkovanie
zákazky „Stavebné práce na stavbe Fotovoltaickej elektrárne Malý Krtíš 3, II. časť a Malý Krtíš 4, II. časť
za obdobie júl 2011, ktoré bolo fakturované spoločnosťou 1. ENTERPRICE, s.r.o., ako deklarovaným

dodávateľom služby, faktúrou č. 20110701 zo dňa 30.07.2011 (interné č. dodávateľskej faktúry 411098,
ďalej len „predmetná, posudzovaná, dodávateľská faktúra“) bolo žalobcovi skutočne dodané, resp.
poskytnutá služba tak, ako to tvrdí žalobca.

Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného i správcu dane, že faktúra ako dôkaz sama o sebe
v takomto prípade nestačí, ak nie je podložená reálnym dodaním služby, resp. poskytnutím plnenia.

Uskutočnenie, resp. poskytnutie služby, vznik daňovej povinnosti a následne právo odpočítať daň nie
je možné deklarovať len po formálnej stránke, vystavenou a žalobcom predloženou dodávateľskou
faktúrou, ale aj po stránke obsahovej a to reálnym preukázaním poskytnutia, resp. dodania služby
(v tomto prípade sprostredkovanie vyššie uvedenej zákazky) dodávateľom uvedeným na žalobcom
predloženej faktúre. Je nesporné, že vykonaným preverovaním správcu dane tak, ako je podrobne

uvedené v rozhodnutí správcu dane i rozhodnutí žalovaného, sa dodanie fakturovaného zdaniteľného
plnenia (poskytnutie služby) nepreukázalo. Vykonaným dokazovaním bolo spochybnené a žalobca teda
nepreukázal, že fakturovaná služba bola vykonaná, resp. poskytnutá spoločnosťou 1. ENTERPRICE,
s.r.o., ako deklaroval žalobca predloženou dodávateľskou faktúrou, z ktorej si uplatňoval odpočítanie
dane. Pre prijímateľa plnenia je faktúra dokladom nevyhnutným na preukázanie vzniku nároku

na odpočítanie dane z prijatého plnenia podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z., ale
súčasne je nevyhnuté, aby platiteľ dane, ktorý si uplatňuje odpočítanie dane, preukázal, či a aké
plnenie od dodávateľa, uvedeného na faktúre prijal a či faktúru vystavil deklarovaný platiteľ dane.
V preskúmavanom prípade sa poskytnutie deklarovanej služby od dodávateľa 1. ENTERPRICE,
s.r.o., Lučenec uvedeného na dodávateľskej faktúre, z ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie dane,

nepreukázalo, a teda neboli splnené zákonné podmienky na odpočítanie dane stanovené v § 49 ods. 1 a
2 zák. č. 222/2004 Z.z., preto správca dane správne vec právne posúdil, keď z uvedenej faktúry neuznal
odpočítanie dane za rozhodné zdaňovacie obdobie (júl 2011) a dodatočným platobným výmerom
správcu dane zo 06.08.2012 vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 3.200
€. Súd mal za to, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, pričom vykonali dokazovanie

v takom rozsahu, v akom to bolo potrebné pre zistenie podkladov a skutočností potrebných na správne
určenie daňovej povinnosti. Je nesporné, že z ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. pre žalobcu
vyplýva povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol správcom
dane v priebehu daňového konania vyzvaný, ako aj vierohodnosť dokladov. Žalobca dôkazné bremeno

v tomto prípade neuniesol, poskytnutie služby deklarovanej predloženou dodávateľskou faktúrou od
spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., bolo spochybnené (skutočnosťami zistenými správcom dane v
priebehu daňového konania, ktoré vyplývajú z vykonaných šetrení deklarovaného dodávateľa žalobcu
1. ENTERPRICE, s.r.o.,).

Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že správca dane i žalovaný neviedli dokazovanie objektívne a nestranne,

keďže nevykonali všetky dôkazy, na ktoré žalobca upozorňoval a ktoré by mu mohli privodiť lepšiea výhodnejšie postavenie v daňovom konaní, žalobca konkrétne návrhy dôkazov neoznačil a súd ich
nemôže za žalobcu vyhľadávať. Pokiaľ žalobca namietal, že mu nebola daná možnosť priamo klásť
otázky osobám, ktoré žalovaný a správca dane kládli v rámci ozrejmovania skutkového stavu, čím

mal správca dane i žalovaný postupovať v rozpore s § 15 ods. 5 písm. e/ zák. č. 511/1992 Zb., súd
uviedol, že uvedenú námietku považoval za neopodstatnenú, keďže počas daňovej kontroly správca
danenevykonávaldokazovaniespôsobomstanovenýmv§29ods.4zák.č.511/1992Zb.Pokiaľžalobca
namietal nevykonanie konfrontácie konateľa spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., (dodávateľa žalobcu)
Viliama Leštáka a Ing. J. ako splnomocneného zástupcu uvedenej spoločnosti, súd uviedol, že uvedená

konfrontácia nebola možná, z dôvodu úmrtia Ing. J., rovnako žalobcom tvrdené skutočnosti Ing. J. by z
vyššie uvedeného dôvodu už nemohol potvrdiť. Uvedená skutočnosť a ani prípadná konfrontácia s Evou
Lazičovou, bývalou konateľkou spoločnosti dodávateľa žalobcu by však, podľa názoru súdu, nemali
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani predchádzajúceho rozhodnutia správcu
dane, vzhľadom na to, že poskytnutie fakturovanej služby - sprostredkovanie zákazky sa u konateľa
spoločnosti dodávateľa 1. ENTERPRICE, s.r.o., nepreukázalo, t.j. dodanie predmetnej služby nebolo

preukázané ani žalobcom, ani jeho dodávateľom. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný i správca dane
pochybili v tom, že sa odmietli zaoberať predkladanými písomnými dôkazmi a čestnými vyhláseniami,
súd uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa predmetnými
písomnýmidôkazmi(plnémociačestnévyhláseniepredloženéžalobcomvodvolacomkonaní)zaoberal,
tieto vyhodnotil, pričom skutočnosť, že žalobca nesúhlasí so závermi, ktoré z predmetných dôkazov

žalovanývyvodil,resp.nesúhlasilsospôsobomichhodnotenia,nespôsobujesamoosebevadukonania,
ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Ďalej žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí vydaných v daňovom konaní žalovaným,
resp. správcom dane, z dôvodu, že vysporiadanie sa s tvrdeniami a predkladanými dôkazmi zo
strany žalobcu bolo žalovaným vykonané povrchne, tendenčne a tak, že takéto odôvodnenie nenapĺňa

zákonnú požiadavku presvedčivého odôvodnenia, súd uviedol, že napadnuté rozhodnutia netrpia
nepreskúmateľnosťou, pre nedostatok dôvodov v ich odôvodnení. Žalobca v žalobe ani nenamietal, že
chýbajú dôvody napadnutých rozhodnutí. Tvrdil len, že odôvodnenie predmetných rozhodnutí nenapĺňa
zákonnú požiadavku stanovenú v § 30 zák. č. 511/1992 Zb. Takýto žalobný dôvod nezákonnosti
napadnutých rozhodnutí neobstojí, pretože nemá oporu v odôvodnení rozhodnutia žalovaného, ani

v odôvodnení rozhodnutia správcu dane. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je spôsobená tým, že
účastník konania nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia alebo nesúhlasí so závermi, ku ktorým správny
orgán dospel, resp. sa domnieva, že vysporiadanie sa s tvrdeniami a predkladanými dôkazmi bolo
vykonané povrchne a tendenčne. Nepreskúmateľné je rozhodnutie, z ktorého výroku nie je možné zistiť,
ako bolo vo veci rozhodnuté, alebo keď výrok je vnútorne rozporuplný. Tiež môže ísť o prípad, keď nie

je odlíšené, čo je výrok a čo je odôvodnenie, alebo kto je účastníkom konania alebo kto bol rozhodnutím
zaviazaný. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spôsobuje aj rozpor medzi výrokom a odôvodnením a
absencia alebo nejednoznačnosť právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností.
Pokiaľ ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, táto musí spočívať v tom, že
rozhodnutie nie je odôvodnené vôbec, alebo že v odôvodnení rozhodnutia chýbajú skutočnosti, na

základe ktorých správny orgán rozhodol, a teda chýbajú skutkové dôvody rozhodnutia. Rovnako v
prípade, keď rozhodnutie je založené na takých skutočnostiach, ktoré v konaní neboli vôbec zisťované
alebo z odôvodnenia nie je zrejmé, aké dôkazy boli vykonané a z ktorých boli dané skutkové zistenia
zistené. Napadnuté rozhodnutie žalovaného ani správcu dane však takýmito chybami netrpia. Z obsahu
napadnutých rozhodnutí vyplýva, že odôvodnenie obsahuje označenie úkonov, ktoré boli vykonané tak v

priebehu daňovej kontroly, tak aj vo vyrubovacom i odvolacom konaní a obsahuje aj hodnotenie dôkazov,
pričom vyvodené závery logicky vyplývajú z vykonaného dokazovania. Odôvodnenie napadnutých
rozhodnutí podľa názoru súdu spĺňa náležitosti uvedené v § 30 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., pričom
žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí ako odvolací orgán vysporiadal aj s dôkazmi predloženými
žalobcom v odvolacom konaní.

Prvostupňový súd uviedol, že pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na svoje predošlé písomné vyjadrenia
vo veci, ktoré by mali byť súčasťou administratívneho spisu žalovaného a správcu dane, konštatoval,
že preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov uvedených v žalobe. Tieto dôvody nemá v
kompetencii doplniť, konkretizovať alebo ich za žalobcu vyhľadávať. Z nekonkrétne uplatneného dôvodu
nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutia.Rovnako žalobca namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil a aplikoval ustanovenia zák. č. 222/2004
Z.z. vo vzťahu k oprávneniu žalobcu uplatňovať si nárok na odpočet DPH a poukázal pritom na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci Mahagében, súd zhodne s argumentáciou žalovaného v písomnom vyjadrení

k žalobe uviedol, že predmetný rozsudok rieši prípad, keď vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu
práva na odpočet dane boli splnené. V preskúmavanej veci o takýto prípad nešlo, keďže žalobca
nepreukázal prijatie plnenia deklarovaného za obdobie júl 2011, predloženou faktúrou od spoločnosti 1.
ENTERPRICE, s.r.o., (sprostredkovanie zákazky „Stavebné práce na stavbe Fotovoltaickej elektrárne
MalýKrtíš3,II.časťaMalýKrtíš4,II.časťzaobdobie07/2011“)adodanieresp.poskytnutiedeklarovanej

služby spoločnosťou 1. ENTERPRICE, s.r.o., pre žalobcu bolo spochybnené samotným konateľom tejto
spoločnosti, t.j. nešlo o plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane a neboli splnené vecné a formálne
podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v zákone o DPH, ako predpokladá
uvedený rozsudok. V preskúmavanom prípade si žalobca uplatnil odpočet dane z deklarovanej faktúry
neoprávnene, t.j. v rozpore s ust. § 49 zák. č. 222/2004 Z.z.

K námietke žalobcu, že navrhovateľ nesprávne právne posúdil skutkovo významné okolnosti ohľadne

riadenia, konania a zastupovania obchodnej spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., (dodávateľa žalobcu,
resp. deklarovaného poskytovateľa služby) a tým uprel právo žalobcu na odpočet DPH uviedol, že
dôvodom neuznania odpočítania dane z preverovanej dodávateľskej faktúry za mesiac júl 2011, za
poskytnutie služby od spoločnosti 1. ENTERPRICE s.r.o., bola skutočnosť, že dodanie tejto vo faktúre
deklarovanej služby spoločnosťou 1. ENTERPRICE, s.r.o., žalobcovi sa nepreukázalo, čím neboli

splnené podmienky stanovené v § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. Otázka
právneho posúdenia udelenej plnej moci a skutočnosti, či bol Ing. J. oprávnený konať za spoločnosť
1. ENTERPRICE, s.r.o., ktorú správny orgán posudzoval ako predbežnú otázku, nemohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Prisvedčil žalobcovi, že zápis zmeny konateľa
spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., do obchodného registra má deklaratórny charakter.

II.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal riadne a včas odvolanie žalobca, v ktorom žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec vrátil prvostupňového súdu
na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania konštatoval, že žalobca považuje odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa za nezákonný z dôvodu, že súd rovnako ako žalované správne orgány

nesprávne právne posúdil vec. Žalované správne orgány totiž, podľa názoru žalobcu, nesprávne právne
posúdili skutkovo významné okolnosti ohľadom riadenia, konania a zastupovania obchodnej spoločnosti
1. ENTERPRICE, s.r.o., (resp, predtým BUILDINGS ENTERPRICE, s.r.o.,), ktorá bola dodávateľom
zdaniteľných plnení pre žalobcu, na základe ktorých si žalobca u správcu dane uplatňoval právo na
nadmerný odpočet DPH.

Žalobca je toho názoru, že žalované správne orgány svojím nesprávnym právnym posúdením kto, kedy
a na základe ktorých právnych úkonov mohol a bol oprávnený konať v mene vyššie uvedenej obchodnej
spoločnosti, uprel následne právo žalobcu na nadmerný odpočet DPH, ktorý si tento nárokoval na
základe dodávateľských faktúr za vykonané práce resp. dodané a prevzaté plnenia.

Žalobca v žalobe a aj v daňovom konaní namietal, že spochybňovaním oprávnenosti nárokov žalobcu,

vo vzťahu k odpočtu DPH, na základe neoverených domnienok, predpokladov a dohadov žalovaných
správnych orgánov, ktoré boli založené na neúplnom overení a zistení dôkazného stavu, došlo zo
strany žalovaných správnych orgánov nielen k nezákonnému obstaraniu podkladov pre neskoršie
rozhodnutia, ale aj k nezákonnému vydaniu rozhodnutí na oboch stupňoch daňového konania, nakoľko
tieto vychádzali z právnych záverov, nemajúcich oporu v úplnom zistení skutkového stavu veci.

Pokiaľ prvostupňový súd na jednej strane konštatoval, že je potrebné prisvedčiť žalobcovi ohľadom
jeho tvrdení o oprávnenosti označených osôb konať v mene uvedenej spoločnosti podieľajúcej sa na
dodaní zdaniteľného plnenia a ich spôsobilosti vlastným konaním vyvolávať sledované právne účinky,
a na druhej strane bez ďalšieho konštatoval, že toto posudzovanie predbežných právnych otázok
žalovanými správnymi orgánmi nemohlo mať vplyv na zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí,dopustil sa, podľa názoru žalobcu, sám nesprávneho právneho posúdenia dopadov nezákonností v
postupe žalovaných správnych orgánov na výsledok ich konania, v podobe vydaných rozhodnutí v
daňovom konaní.

Žalované správne orgány pri posudzovaní a preskúmavaní oprávnenosti nároku žalobcu na uplatnenie
nadmerného odpočtu DPH skúmali interné vzťahy riadenia a komunikácie dodávateľskej spoločnosti
žalobcu, pričom akoby vôbec nebrali do úvahy, že tieto vzťahy nemôže a nemohol žalobca nijakým
spôsobom ovplyvňovať a usmerňovať. Svoje neúplné a jednostranné zistenia žalované správne orgány
následne bez ďalšieho aplikovali v daňovom konaní v neprospech žalobcu, hoci na to nebol objektívne

daný dôvod a žalobcovi nebola ani poskytnutá možnosť tieto zistenia vlastným pričinením skontrolovať,
overiť a následne konfrontovať. Žalobca v rámci svojich možností ako daňový subjekt spolupracoval
so žalovanými správnymi orgánmi počas celého daňového konania a predkladaním jemu dostupných
písomných dokladov resp. písomných svedectiev, preukazoval oprávnenosť ním uplatneného nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu DPH.

Súd prvého stupňa nijakým spôsobom nevyhodnotil skutočnosť, že žalované správne orgány pri daňovej

kontrole a neskôr aj pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia postupovali tak, že rozširovali
dôkaznú povinnosť žalobcu nad rámec, ktorý mohol žalobca ako subjekt súkromného práva uniesť.
Týmto svojím prístupom súd fakticky odobril vznik situácie, kedy na ťarchu žalobcu boli vykladané
údajnénejasnostiapochybenienastranedodávateľaplneníprežalobcu,ktorýmžalobcanijakonemohol
predchádzať a ani ich nijako nemôže spätne korigovať. Žalobca je toho názoru, že uvedeným prístupom

súdu došlo k neakceptovateľnému stavu, kedy žalované správne orgány, v rozpore so zákonnými
ustanoveniami môžu prenášať svoju vlastnú kontrolnú úlohu a pôsobnosť orgánov štátnej správy v
oblasti daní, poplatkov a colníctva, na žalobcu ako kontrolovaný subjekt.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že prvostupňový súd nesprávne
právne posúdil konanie a rozhodovanie žalovaných správnych orgánov v rozhodných otázkach

vyžadujúcich právne posúdenie. Tým konajúci súd opomenul vyhodnotenie uvedených vád konania a
následne vydaných rozhodnutí žalovaných správnych orgánov, ktoré boli zaťažené takými vadami, ktorá
mali v konečnom dôsledku vplyv na vydanie nezákonných rozhodnutí v daňovom konaní a ktoré boli
predmetom súdneho prieskumu na základe podanej žaloby.

Žalobca ďalej napádal rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu, že tento neprihliadol na žalobcom

namietanú nezákonnosť v postupe žalovaných správnych orgánov pri vedení daňového konania,
vo vzťahu k vedeniu dokazovania, nedostatočnosti zistenia skutkového stavu, nevysporiadaniu sa s
argumentmi uvádzanými žalobcom v priebehu daňového konania, odmietnutiu vykonania žalobcom
navrhovaných dôkazov a existencii iných vád, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutých
rozhodnutí.

Súd prvého stupňa, podľa názoru žalobcu, neprihliadol na žalobcom namietané porušenie povinnosti
žalovaných správnych orgánov viesť daňové konanie a daňovú kontrolu tak, aby bol čo najúplnejšie
zistený skutkový stav a aby boli v najširšom možnom rozsahu uplatnené práva žalobcu, ako
kontrolovaného daňového subjektu, v daňovom konaní. Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že žalované
správne orgány nevykonali dokazovanie v takom rozsahu, v akom ho vykonať mali a mohli, aby odstránili

všetky pochybnosti a aby následne mohli vydať rozhodnutia, ktoré by sa bez ďalších pochybností
zakladali na dôslednom poznaní skutkového stavu.

Rovnako ako žalované správne orgány, aj súd prvého stupňa poukázali len na údajné neunesenie
žalobcovho dôkazného bremena, avšak nijakým spôsobom sa nevysporiadali s domnelou „údajnosťou",
„spochybnenosťou“ a „účelovosťou“ žalobcom predkladaných dôkazov a tvrdení. Bolo primárne úlohou

žalovaných správnych orgánov v daňovom konaní akékoľvek pochybnosti odstrániť;. Pokiaľ teda
žalované správne orgány mali za to, že nejaké skutočnosti boli iba spochybnené, avšak v ďalšom
konaní už tieto pochybnosti neboli odstránené, ani ich potvrdením no ani ich vyvrátením, potom tieto
pochybnosti naďalej trvajú a jediným spôsobom ako ich odstrániť je vykonať doplnenie dokazovaniadostupnými dôkaznými prostriedkami, čo však žalované správne orgány nevykonali a konajúci súd na
prvom stupni túto ich nezákonnosť, v postupe žiadnym spôsobom nespochybnil, napriek žalobným
námietkam žalobcu.

Povinnosťou žalovaných správnych orgánov bolo postupovať tak, aby dôsledne preskúmali súvislosti
medzi rôznymi získanými dôkazmi, pričom ak medzi nimi došlo k rozporu a nezrovnalostiam, boli
povinní tieto odstrániť vykonaním doplňujúceho dokazovania a prípadne aj so súčinnosťou žalobcu ako
kontrolovaného daňového subjektu. Žalované správne orgány mali povinnosť pri hodnotení dôkaznej
situácieaskutkovéhostavuvziaťdoúvahyajvšetkyďalšieskutočnosti,ktorépočaskonaniavyšlinajavo,

pričom nebolo rozhodujúce, koho pričinením sa tak stalo. Pokiaľ súd prvého stupňa v porušení tejto
povinnosti žalovaných správnych orgánov nevidel zároveň porušenie zákonných ustanovení, sám sa
dopustil, podľa názoru žalobcu, nezákonného postupu pri preskúmavaní dôvodnosti podanej správnej
žaloby.

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa zhodne so žalovanými správnymi orgánmi konštatoval, že
žalobca údajne v prejednávanej veci v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno. Zároveň však

akoby nijakým spôsobom nezohľadnil žalobcom namietanú skutočnosť, že žalované správne orgány
neviedli dokazovanie objektívne a nestranne, pretože neboli vykonané všetky dôkazy, na ktoré žalobca
upozorňoval a ktoré by mu mohli privodiť lepšie a výhodnejšie postavenie v daňovom konaní.

Žalobcovi totiž nebola daná možnosť priamo klásť otázky osobám, ktorým žalované správne orgány
kládli otázky v rámci ozrejmovania skutkového stavu (hoci v iných prípadoch tak tieto orgány učinili)

a žalobca tiež nemohol vykonať priamu konfrontáciu alibistických tvrdení p. Leštáka, ktorý napriek
tomu, že bol konateľom dodávateľskej obchodnej spoločnosti, nemal údajne žiadnu vedomosť o činnosti
spoločnosti a jej aktivitách, čo je veľmi nepravdepodobné.

Súdprvéhostupňanevidelvýznamnéporušenieprocesnýchprávžalobcuakokontrolovanéhodaňového
subjektu ani v tom, že žalované správne orgány sa odmietli zaoberať predkladanými písomnými dôkazmi

a čestnými vyhláseniami, ktoré zjavne popierali a vyvracali tvrdenia vyslúchnutého konateľa. Na jednej
strane si tak žalované správne orgány dali pomerne veľa práce a námahy v smere vedenia dokazovania
v neprospech žalobcu a na strane druhej veľmi povrchne a neodôvodnene neprihliadali na skutočnosti,
ktorými žalobca vyvrátil nimi získané poznatky.

Napriek tomu, že žalobca v žalobe namietal, že vysporiadanie sa s tvrdeniam a predkladanými

dôkazmi žalobcu bolo žalovanými správnymi orgánmi vykonané veľmi povrchne, tendenčne a rozhodne
nenapĺňalo zákonnú požiadavku presvedčivého a úplného vysporiadania sa s dôkazmi a zistenia
skutkového stavu v prešetrovanej veci, súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí konštatoval, že
žalobcom požadované - avšak napokon nevykonané - doplnenia dokazovania, by nemohlo mat vplyv
na zákonnosť napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. S touto domnienkou súdu žalobca rozhodne

nesúhlasí, pretože práve v doplnenom dokazovaní videl možnosť ako uviesť na pravú mieru rozporné
skutočnosti a zároveň aj možnosť preukázať nepravdivosť tvrdení, ktoré si za základ svojich rozhodnutí
prevzali žalované správne orgány od vyslúchnutého konateľa dodávateľskej spoločnosti.

Úlohou súdov v konaní o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí a im predchádzajúcich postupov orgánov
v oblasti verejnej správy, na základe podanej žaloby, je v rozsahu a medziach žalobcom vymedzených

žalobnýchdôvodovpreskúmaťnapadnutérozhodnutieapostuporgánuverejnejsprávyaposúdiť,činimi
došlo k nezákonnému zásahu do práv a právom chránených záujmov dotknutej osoby - žalobcu. Aby
uvedené právo žalobcu bolo zachované a súdna ochrana nebola len iluzórnou, je potrebné, aby súdny
prieskum bol dôsledný a dôkladný a jeho výsledok, v podobe rozsudku, bol zdôvodnený, konzistentný
a najmä presvedčivý. V prejednávanej právnej veci má však žalobca za to, že súd prvého stupňa

neprihliadol na všetky vznesené námietky žalobcu resp. prehliadol mieru ich závažnosti vo vzťahu k
namietanému porušeniu žalobcových práv. Závery súdu o tom, že žalobcom namietané skutočnosti
nemohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí, považuje žalobca minimálne za predčasné a nedostatočne
podložené vykonanými dôkazmi.III.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní zo dňa 16.01.2014, zotrvával na svojich
prednesoch a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v

Banskej Bystrici ako vecne správny potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (ďalej len „najvyšší súd, odvolací súd“) (§ 246c ods.
1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť
dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 7. októbra 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní
plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a

umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona
č. 511/1992 Zb.).

Priuplatňovanídaňovýchpredpisovvdaňovomkonanísaberiedoúvahyvždyskutočnýobsahprávneho

úkonualeboinejskutočnostirozhodujúcejpreurčeniealebovybratiedane(§2ods.6zákonač.511/1992
Zb.).

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov

(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na

ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 165 zákona č. 563/2009 Z.z.

Ods. 1 Právne úkony a ich účinky pri správe dani, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované.

Ods. 2 Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do
31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a
ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.Ods. 3 Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté podľa doterajších
predpisov.

Ods. 4 Daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa

doterajších predpisov.

Ods. 5 Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona
sa vykoná podľa doterajších predpisov.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zák. č. 222/2004 Z.z. predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len
„dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby.

Podľa § 19 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu
a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to,
aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú
dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom

rozsahu.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymipredpismisvojepovinnostivočištátnemurozpočtu.Keďže ideofiškálnezáujmyštátu,zákonč.
511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1 zákona č. 511/1992
Zb.). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšieaniejepritomviazanýibanávrhmidaňovýchsubjektov(§29ods.2zákonač.511/1992Zb.).

V tejto súvislosti senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn.
2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS

78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva aj, že dôkazné bremeno je na daňovom
subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., v spojení s § 49 ods. 2 a § 51 zákona č.
222/2004 Z.z.). Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a
dokladov predkladaných daňovým subjektom.V konaní bolo potrebné posúdiť, či daňová kontrola u žalobcu zameraná na overenie DPH za zdaňovacie
obdobie júl 2011, týkajúca sa posúdenia a vyhodnotenia faktúry od dodávateľa žalobcu obchodnej
spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., so sídlom v Lučenci, IČO: 36 645 184 (ďalej len „dodávateľ

žalobcu“), bola vykonaná v súlade so zákonom a či závery daňových orgánov, že nevzniká žalobcovi
odpočet DPH z uvedenej faktúry sú správne a zákonné.

Žalobca v konaní tak, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu s poukazom aj na obsah zápisnice
z pojednávania pred daňovým orgánom zo dňa 18.04.2012, neuviedol konkrétne skutkové okolnosti, na
základe ktorých došlo k uzavretiu k obchodnozáväzkového vzťahu medzi jeho dodávateľom obchodnou

spoločnosťou 1. ENTERPRICE, s.r.o., so sídlom v Lučenci, IČO: 36 645 184 (ďalej len „dodávateľ
žalobcu“) a žalobcom ako odberateľom, ktorého predmetom malo byť sprostredkovanie obchodu a to
zákazky „Stavebné práce na stavbe Fotovoltaickej elektrárne Malý Krtíš 3, II. časť a malý Krtíš 4, II.
časť za obdobie júl 2011, ktoré bolo účtované faktúrou dodávateľa žalobcu 1. ENTERPRICE, s.r.o.,
č. 20110701 (DF 411098) vyhotovenou 30.07.2011, s dátumom dodania dňa 30.07.2011 a dátumom
splatnosti dňa 13.08.2011, ktorou dodávateľ žalobcu účtoval províziu za sprostredkovanie uvedenej

zákazky. Aj zo zistených skutkových okolností týkajúcich sa faktickej realizácie obchodu medzi žalobcom
a jeho dodávateľom, ktorá je predmetom posudzovanej faktúry, nebolo jednoznačne preukázané, že
dodávateľ žalobcu, obchodná spoločnosť 1. ENTERPRICE, s.r.o., Lučenec skutočne uvedenú stavebnú
zákazku pre žalobcu, ktorú žalobca, tak ako tvrdil v správnom konaní, realizoval ako stavebná firma v
subdodávke prostredníctvom subdodávateľa obchodnej spoločnosti Regnum Staving, s.r.o., Kopčianska

15, Bratislava, IČO: 46 061 045, pre generálneho dodávateľa stavby DAVICOR, sprostredkoval.

Odvolací súd zdôrazňuje, že daňový subjekt má počas výkonu daňovej kontroly a v daňovom
konaní nielen dôkaznú povinnosť, ale aj povinnosť tvrdení. Bez riadneho skutkového vymedzenia
posudzovaného obchodnozáväzkového vzťahu, ktoré sa týka sprostredkovania stavebných prác pre
žalobcu a nadväzujúcich obchodov nie je ani možné, podľa odvolacieho súdu, preverovať reálnosť jeho

uskutočnenia.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že správne orgány oboch stupňov nedostatočne zistili
skutkový stav veci a že neodstránili pochybnosti zistené v konaní. Odvolací súd poznamenáva naviac,
že táto časť odvolacej námietky je nedostatočne špecifikovaná, keď žalobca ju bližšie nevymedzil tak,
aby sa s ňou mohol odvolací súd riadne vysporiadať a riadne ju vyhodnotiť.

Odvolacísúdinapriektomupotom,čosaoboznámilsobsahomadministratívnehospisuasúdnehospisu
nezistil, že by správnymi orgánmi zistené skutočnosti boli v protiklade. Zdôrazňuje, že výpoveď konateľa
Viliama Leštáka (v čase zdaniteľného plnenia konateľa 1. ENTERPRICE, s.r.o., Lučenec), ktorá je
podrobne uvedená v rozhodnutiach žalovaného, ako aj krajského súdu, jednoznačne popiera akýkoľvek
obchodnozáväzkový vzťah medzi dodávateľom žalobcu a žalobcom, ktorý je predmetom hodnotenia

v posudzovanej faktúre a popiera akékoľvek zabezpečenie sprostredkovania stavebnej zákazky pre
žalobcu, ktorého provízia je účtovaná posudzovanou faktúrou.

Keďže žalobca nedostatočne skutkovo vymedzil posudzovaný obchodnozáväzkový vzťah v
administratívnom konaní a okrem faktúry a dokladov o jej zaplatení, nepredložil žiadne listinné
dôkazy (obchodné zmluvy, záznamy z rokovaní medzi dodávateľom žalobcu a žalobcom resp.

inými osobami, korešpondenciu medzi týmito osobami) ani neoznačil dôkazy svedkov - ktorí by
existenciu posudzovaného obchodnozáväzkového vzťahu a plnenia na základe neho mohli dotvrdiť,
nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci a že v
administratívnom konaní presunul dôkaznú povinnosť nad rámec stanovený zákonom na žalobcu za
situácie, keď žalobca svoju elementárnu povinnosť tvrdení a dôkaznú povinnosť v daňovom konaní, ako

aj počas predchádzajúcej daňovej kontroly nesplnil.

Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán neodstránil
pochybnosti v jednotlivých skutkových zisteniach, ktoré žalobca v odvolaní konkrétne nevymedzil,
ale ani odvolaciemu súdu z obsahu administratívneho spisu nevyplývajú a nie je ani zrejmé, ktoré„skutočnosti, ktoré vyšli najavo neskôr“ mal žalovaný na mysli. Bezpredmetná je aj obrana žalobcu,
ktorý tvrdí, že neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy. Z administratívneho spisu odvolací súd zistil, že
konkrétne návrhy na vykonanie dôkazov žalobca neurobil (zápisy z pojednávaní pred správcom dane

dňa 18.04.2012, 02.08.2012, 03.11.2011 obsah odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu).

K odvolacej námietke, že nebola vykonaná konfrontácia svedka Leštáka ako i k v odvolacej námietke,
že žalovaný nesprávne právne posúdili skutkovo významné okolnosti ohľadom riadenia, konania a
zastupovania obchodnej spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., odvolací súd poukazuje, v tejto časti, na
zdôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sa v dôvodoch rozhodnutia s touto námietkou

riadne vysporiadal, s poukazom na § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP.

Odvolací súd považoval za dôvodnú námietku žalobcu, ktorý poukazoval, že výsluch svedka Viliama
Leštáka nebol vykonaný v súlade so zákonom, keď nebol vykonaný v prítomnosti žalobcu, v dôsledku
čoho bolo žalobcovi odopreté právo klásť svedkom otázky, počas výkonu daňovej kontroly.

Odvolací súd konštatuje, že k právam daňového subjektu patrí aj právo zúčastniť sa na výsluchu
svedkov, v tejto súvislosti aj právo pri ústnom pojednávaní právo klásť svedkom otázky, vyjadriť sa ku

skutočnostiam zistených pri daňovej kontrole, spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole
boli uvedené jeho vyjadrenia k nim (§ 15 ods. 5 písm. e/, f/ zákona č. 511/1992 Zb.).

Právo žalobcu vyjadriť sa k výpovedi svedkov - svedka Leštáka bolo zachované, keď správca dane
s obsahom tejto svedeckej výpovede žalobcu oboznámil, (zápisnica pred Daňovým úradom Banská
Bystrica z 18.04.2012) a teda žalobca mal právo nielen na pojednávaní dňa 18.04.2012 sa pred

správcom dane k obsahu tvrdení svedka Leštáka vyjadriť, ale mohol tak urobiť aj následne písomnými
podaniami adresovanými správcovi dane. Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že toto
právo žalobca aj využil (obsah odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu).

Odvolací súd konštatuje, že „výsluch svedka“ Viliama Leštáka, ktorý je obsahom zápisnice o miestnom
zisťovanípredDaňovýmúradomLučenecč.664/320/75139/2011/Šárz20.12.2011nebolvšakvykonaný

v súlade so zákonom, keď žalobca nemal možnosť sa tohto výsluchu zúčastniť a teda nemohol využiť
svoje zákonné právo daňového subjektu klásť svedkovi otázky.

Pochybenie správcu dane spočíva aj v tom, že vyjadrenia svedka v rozsahu tak, ako je obsiahnuté v
zápisnici o miestnom zisťovaní zo dňa 20.12.2011, jednoznačne prekročili rámec inštitútu miestneho
zisťovania, ktorý je upravený v § 14 zákona č. 511/1992 Zb., keď svedok sa vyjadroval k skutočnostiam

rozhodným pre posúdenie veci (fakticky sa jednalo o výsluch svedka § 7, 11 zák. č. 511/1992 Zb.) a
nevyjadroval sa len k skutočnostiam, ktoré sa zisťujú aplikáciou inštitútu miestneho zisťovania.

Určité „zhojenie“ postupu správcu dane by mohlo byť iba v prípade, ak by pri výsluchu Viliama Leštáka,
ktoré je zachytené v zápisnici z miestneho zisťovania bol prítomný žalobca a bolo mu umožnené klásť
Viliamovi Leštákovi otázky.

V posudzovanej veci bolo potrebné vyhodnotiť či uvedené pochybenie správcu dane, má vplyv na
zákonnosť rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu.

Právo daňového subjektu klásť svedkom pri ústnom pojednávaní otázky je upravené v § 15 ods. 5 písm.
e/ zákona č. 511/1992 Zb., ktoré upravuje (§ 15) daňovú kontrolu a je aplikovateľné aj na konanie,
ktoré nasleduje po ukončení daňovej kontroly (vyrubovacie konanie), i keď priamo v ustanoveniach § 29

zákona č. 511/1992 Zb. a nasl. nie je toto právo explicitne upravené.Odvolací súd dospel k záveru, že výpoveď Leštáka je jednoznačná, keď popiera akýkoľvek
obchodnozáväzkový vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom 1. ENTERPRICE, s.r.o., Lučenec a
podľa názoru odvolacieho súdu aj prípadné otázky žalobcu, ktoré naviac (poznamenáva odvolací súd)

ani žalobca bližšie v odvolaní, ani v správnom konaní nekonkretizoval, by závery, ktoré vyplývajú z
jeho výpovede neovplyvnili, naviac, keď žalobca bol inými dôkazmi povinný a spôsobilý existenciu
posudzovaného plnenia (sprostredkovania), ktoré je predmetom vystavenej posudzovanej faktúry
preukázať.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu, zhodne s názorom prvostupňového súdu je

potrebné konštatovať, že daňový subjekt povinnosť tvrdení a dôkaznú povinnosť neuniesol.

Odvolací súd má za to, že uvedená vada v postupe správcu dane a žalovaného nemôže mať vplyv na
zákonnosť rozhodnutia žalovaného a preto odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 OSP
v spojení s § 250ja ods. 3 posledná veta OSP, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne
správny potvrdil.

Žalobca - odvolateľ v konaní nemal úspech pri aplikácii § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta

prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a contr. žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi odvolací súd náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát rozhodol pomerom hlasov v pomere 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.