Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/277/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3510209197
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3510209197.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., IČO: 36 432
105, so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, zast. verita, s.r.o.,

IČO: 35 940 875, so sídlom Karpatská 18, Bratislava, proti povinnému: O. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XX, o vymoženie 1 524,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa

6. decembra 2013 č.k. 4Er/1034/2010-19, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. O. I. o udelenie
poverenia na vykonanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53
ods. 1, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1-3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní, s poukazom na zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj Smernicu Rady
93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol,
že podaním doručeným tamojšiemu súdu dňa 18.11.2010 požiadal súdny exekútor JUDr. O. I. o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie
o vymoženie sumy 1 524,61 eur s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu - Rozhodcovský
rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A

MEDIAČNÁ, s.r.o., sp. zn. WHA0110218 zo dňa 30.07.2010. Súd prvého stupňa zistil, že v predmetnej
exekučnej veci sa vymáha plnenie zo Zmluvy o úvere č. 8144395606 uzavretej dňa 05.05.2006 medzi
právnym predchodcom oprávneného a povinným v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na
základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky vo výške 1 659,70 eur a dlžník
sa zaviazal tieto vrátiť. Predmetná zmluva o úvere vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v

zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky
vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, by bolo aj v oblasti obchodného
práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.
(Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6CoE/42/2013-45 zo dňa 04.02.2013). Súd prvého stupňa
ďalej zistil, že podľa čl. 9.5 obchodných podmienok pre úver, sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek
spory, ktoré vzniknú z ZoÚ vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené dohodou.

V prípade nedosiahnutia dohody, budú tieto predložené a riešené pred Stálym rozhodcovským súdom
Asociácie bánk SR (RS) podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu
RS podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Súd prvého stupňa mal
za to, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a
núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná
rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje

dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá jev rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka

neplatná. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle
znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth
Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku ex offo zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, a to v celom rozsahu.

Protiuzneseniusúduprvéhostupňapodalvzákonomstanovenejlehoteodvolanieoprávnený.Odvolanie
odôvodnil ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. a), d), e) a f) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. d), f) a h)
OSP.Oprávnenýuviedol,žepodľaustanovení§44ods.2,prváadruhávetaExekučnéhoporiadkujesúd
oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a
hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným

titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúcie nie je vecne
príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom
prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Oprávnený poukázal aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že exekučný súd
je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach.

Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159 OSP.
O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni
tomu, aby bola opätovne posúdená. Mal za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol

tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre
účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK), podľa
ustanovení§159OSPdoručenýrozsudok,ktorýužnemožnonapadnúťodvolaním,jeprávoplatný.Výrok
právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, len čo sa o veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Teda je tu prekážka res iudicata. Uvedeným konaním súdu

podľa názoru oprávneného dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z., Ústavy
SR. V súvislosti s uvedeným poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000. Oprávnený ďalej
zdôraznil, že ako právny nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami
rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok,
Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s § 93 b) zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť

ponúknuťklientovinávrhrozhodcovskejdoložky,stým,ževpredmetnombodejeklientovidanámožnosť
neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej
slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak
opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej
doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu

si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie
poverenia. Oprávnený mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka a plne sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Poukázal aj na
uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02.04.2009,
sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29.09.2005 a nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 244/09 z 29.09.2009, sp.

zn. I. ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30.10.2007. Mal tiež za to, že súd prvého stupňa
nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 ods. 1 OSP, preprávne závery v
napadnutom uznesení a pre rozhodnutie vo veci absentovali akékoľvek dôkazy. Oprávnený konštatoval,
že súd prvého stupňa konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ďalej uviedol, že exekučný súd pri skúmaní

žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe
ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený
sa nemal možnosť vyjadriť k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu.
Exekučnýsúdmuuprelprávobyťúčastnýmnatakomtozisťovanískutkovéhostavu,čímzasiaholdojeho
právapodľačl.48odsek2ÚstavySR.Následnekonštatovalzrušenieúčinkovrozhodcovskéhorozsudku

ako exekučného titulu. Ani OSP, ani Exekučný poriadok, ani ZoRK neposkytuje absolútne žiadnu oporu
pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd,konajúci vo veci samej a teda, napríklad, vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napr. rozsudok zrušiť
či zmeniť jeho výrok. Oprávnený mal ďalej za to, že pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť

o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného
práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného
zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra
ESD vzťahujúca sa rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských

zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná.
Oprávnený konštatoval, že exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydajú
aj zamietajú, čím súdy prvého stupňa porušujú právnu istotu a legitímne očakávania, pričom poukázal
na viaceré rozhodnutia krajských súdov. Bol toho názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený
princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho
nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia, pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu

SR III. ÚS 23/2013-8. Oprávnený v závere navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie,
alternatívne, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadkuvspojenísustanovením§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanízúradnej
povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného

poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods.
1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/. Ak súd zistí
tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví, resp. v danom prípade zamietne žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere
je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným, resp. jeho právnym predchodcom - Poštovou
bankou, a.s. a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje
na to, že predložená zmluva o úvere zo dňa 05.05.2006 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa
§ 52 Občianskeho zákonníka v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1

Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z
komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné
aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne
vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi

účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle
§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych
vzťahoch.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona

č. 244/2002 Z. z., je preto potrebné vychádzať z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťovať, či úverová zmluva, na základe ktorej
bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto
absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka
má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú

nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku, v článku 9.5. Obchodných podmienok preúver, opodstatnene považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

Vtejtosúvislostiodvolacísúduvádza,žesmernicaRady93/13/EHSzodňa05.04.1993oneprimeraných

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy
účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným
spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv
v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať
tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie

postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových
zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne
a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov
na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je
potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou

Obchodných podmienok pre úver, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom nebola
individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. V danom prípade veriteľ mohol na
základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému
orgánu, resp. rozhodcovi, ktorého si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe
tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči

takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. obchodných podmienkach pre úver.
Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa
nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa

takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je
potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v
nadväznostinajudikatúruSúdnehodvoraEÚ/ES (C-240/98až C-244/98,C-40/08,C-473/00,C-243/08,
C-168/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj

bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky (v tomto prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Ak by
takoutoneprijateľnouzmluvnoupodmienkoubolasamotnározhodcovskádoložkaadodávateľjupoužije,
v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)

rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnej veci oprávnený, resp. jeho právny predchodca
neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej
uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do článku 9.5 obchodných

podmienok pre úver, ktoré pripravil veriteľ a používal vo viacerých prípadoch pre neurčitý počet klientov.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuťklientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv, resp. obchodných podmienok
také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ
uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace
spotrebiteľa.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na

základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.