Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 12, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/165/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6205206376
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6205206376.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, proti povinnému: M. U., nar. X.XX.XXXX, bytom Y. XX, zast. opatrovníkom V. B.,
súdnou tajomníčkou Okresného súdu Veľký Krtíš, vedenej pod sp. zn. EX 374/05 súdnym exekútorom
JUDr. Vladimírom Sucháčekom, Exekútorský úrad Bratislava, Kutlíkova 7, pre vymoženie pohľadávky

oprávneného vo výške 430,19 EUR s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Veľký Krtíš číslo konania 7Er/1446/2005-12 zo dňa 19.7.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd konajúci ako súd exekučný vyhlásil exekúciu za neprípustnú a

zároveň ju zastavil. Exekučný súd rozhodol s poukázaním na § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) z dôvodu, že notárska zápisnica,
ktorá je v predmetnom prípade exekučným titulom, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, nakoľko
nezodpovedá požiadavkám, ktoré sa na notársku zápisnicu, ako na titul kladú, ďalej z dôvodu, že
plnomocenstvo udelené povinným je v rozpore s § 31 a násl. Občianskeho zákonníka, tak i uznanie
záväzku, ktoré vzniklo podľa § 323 Obchodného zákonníka spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice sú neplatné, a teda napriek tomu, že exekúcia sa začala, daný exekučný titul,
t.z. notársku zápisnicu nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, a preto exekučný súd vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a súčasne rozhodol o jej zastavení. Nakoľko súd exekúciu zastavil, o návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora exekučný súd nerozhodoval.

Proti predmetnému rozhodnutiu exekučného súdu sa v zákonom stanovenej lehote odvolal oprávnený
a v odvolaní okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím predmetného uznesenia z
nasledovných dôvodov:

- všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie
ako by bol exekučný súd zrušený, k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu s výsledkom absolútnej nerozpornosti,

- súladnosť exekučného titulu skúmal aj notár, ktorý napráva také situácie napríklad v prípade neúmerne

vysokých úrokov v zmluvách o pôžičkách, neúmerne vysokých zmluvných pokút alebo neprimeraných
plnení,-z hľadiska princípuprávnejistoty,ktorý musídotvárať stavústavnosti vprávnomštáte,nemôžeštátny
orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle

zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje,

- exekučný súd musí s notárskou zápisnicou ako exekučným titulom nakladať, ako s rozsudkom
všeobecného súdu v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti,

-exekučnýsúd konalprirevíziinotárskejčinnosti mimorámec zverenejprávomoci,čohovmanévrovalo
do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval

všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou,

- exekučný súd svojim postupom porušil princíp rovnosti zbraní, s negatívnym dopadom pre
oprávneného,

- plnomocenstvo vôbec nebolo možné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože nebolo zmluvným
ustanovením a preto nebolo možné naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok
obsiahnutú v ust. § 53 OZ

V závere odvolania oprávnený navrhol, aby súd napadnuté uznesenie okresného súdu

zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku o fungovaní Európskej
únie predložil prejudiciálnej otázky v nasledujúcom znení:

1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,

ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať sa a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Napadnutérozhodnutievovecibolovydanévyššímsúdnymúradníkomokresnéhosúdu.Zákonnýsudca
predložil vec na rozhodnutie odvolacieho súdu podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd preskúmal vec v rozsahu danom § 212 ods. 1 O.s.p. a
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa
§ 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Zo spisu odvolací súd zistil, že poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora vydal exekučný
súd 30.11.2005 na základe jeho žiadosti doručenej 25.11.2005. Súčasťou návrhu na vykonanie exekúcie

bol exekučný titul - notárska zápisnica č. N 2917/2005, NZ 29128/2005 zo dňa 5.6.2005. Z obsahu
zmluvy o úvere vyplýva, že povinný splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, tiež aby v jeho mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva. Zmluva o úvere bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Notárska
zápisnica bola spísaná dňa 5.6.2005 na žiadosť Mgr. Tomáša Kušníra konajúceho na základe plnej moci

za povinného, ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní
právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou
podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Splnomocnený zástupca za povinného uznal dlh voči oprávnenej
osobe v celkovej výške 16 593,- Sk (550,79 EUR) vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25% denneod 20.2.2005 do zaplatenia, povinný tento dlh mal splatiť v lehote do 25.7.2005 oprávnenej osobe. V
opačnom prípade súhlasí s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Podľa § 31 ods. 1 U. zákonníka (ďalej len OZ) pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou osobou

alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v
ktorom sa musí uviesť aj rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa§31ods.4OZakjepotrebné,abysaprávnyúkonurobilvpísomnejforme,musísaplnomocenstvo
udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka určitého právneho úkonu.

Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Súd mal v konaní preukázaný rozpor záujmov povinného a zástupcu. Predmetná zmluva o úvere bola
predtlačená, pričom za zástupcu už bol ustanovený Mgr. Tomáš Kušnír, t.z. pri uzatváraní zmluvy
povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu. Ak oprávnený takto postupoval a určil dopredu osobu,
ktorá bude oprávnená konať za povinného, spochybňuje to základný predpoklad pri udelení plnej moci,
že splnomocnenec bude konať v záujme povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri vypĺňaní predtlače

zmluvybolavkontaktesoprávneným,čomázanásledokobhajovaniezáujmovoprávnenéhovsúvislosti
s vymáhaním jeho pohľadávok.

Povinnosťou súdu je v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku prihliadať na túto skutočnosť ex offo.
Na základe exekučného titulu, ktorý vznikol z absolútne neplatného právneho úkonu (nie je možnosť
konvalidácie) je potrebné vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju, pre absenciu relevantného

exekučného titulu.

Na základe uvedených skutočností aj odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplaného plnomocenstva
podľa § 39 Občianskeho zákonníka, je neplatné aj vyhlásenie Mgr. Tomáša Kusníra pred notárom JUDr.
Ondrejom Ďuriačom o uznaní dlhu povinným v prospech oprávneného.

V predmetnej veci bolo možné s ohľadom na Exekučný poriadok zastaviť exekúciu aj s poukázaním na

§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, pretože notárska zápisnica sa nestala nikdy vykonateľných
exekučným titulom v dôsledku neplatného plnomocenstva.

Odvolací súd opiera rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako
aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré
má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie

tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov. Záver súdov o neprípustnosti
vedenia exekúcie v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia
mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že
exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov)
je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové

dôvody „prípustnosti" exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky
uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému
dospela ustálená rozhodovacia prax súdov. Odvolací súd poukazuje na jedno z posledných rozhodnutí
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 606/2012-16 zo dňa 12.12.2012 (vo veci sťažnosti oprávneného,
ktorá bola ako zjavne neopodstatnená zamietnutá), v odôvodnení ktorého konštatoval: „ V tomto smere

sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými
vo svojich prechádzajúcich rozhodnutiach, napr. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, I. ÚS 481/2012
z 3. októbra 2012, I. ÚS 499/2012 zo 17. októbra 2012, ako aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa
obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záveroch rozhodnutívšeobecných súdov o vyhlásení exekúcii za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože
notárske zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií."

Odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v

odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs
Grécko z 29. Mája 1997, Higgins vs Francúzsko z 19. Februára 1998). Za podstatné pre rozhodnutie
odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom
ktorého bolo konštatovanie o neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd,

na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje
všetkým odvolacím argumentom.

Po preskúmaní predmetného konania odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou exekučného súdu o
vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ako
vecne správne potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej

únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012

zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ") Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej."

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah

na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo

sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie

ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie

Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací
súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací
súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje
riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov. Preto považoval v danom prípade

oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu
k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce
konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné
otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu
takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu

sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak
výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je

pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového

práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny

dvor EÚ, preto odvolací súd považoval návrh oprávneného na prerušenie konania uvedený v rámci
odvolania za neopodstatnený z obidvoch dôvodov.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.