Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 30, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/548/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6307204994
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6307204994.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598, Bratislava, Pribinova 25, zast. advokátom JUDr. Martinom Máčajom, Pribinova 25, Bratislava, proti
povinnému: M. A., nar. XX.XX.XXXX, t.č. na neznámom mieste, zast. ustanovenou opatrovníčkou L. B.,
súdnou tajomníčkou Okresného súdu Zvolen, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 840,47
Eur s prísl., vedenej pod sp. zn. EX 3527/07 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský

úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Brezno č.k. 3Er/24/2007-36 zo dňa 05. septembra 2011 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

UznesenieOkresnéhosúduBreznoč.k.3Er/24/2007-36zodňa05.septembra2011 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Brezno (ďalej len exekučný súd) napadnutým uznesením č.k. 3Er/24/2007-36 zo dňa
05. septembra 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň rozhodol o povinnosti

oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 12,- Eur. Rozhodnutie odôvodnil
tým, že v predmetnej exekučnej veci predstavuje exekučný titul rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR
3867/07, ktorý vydal dňa 12. júna 2007 Mgr. Martin Krakovský, rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, a ktorý mal nadobudnúť
právoplatnosť 02. júla 2007 a vykonateľnosť 05. júla 2007. Predmetným rozhodcovským rozsudkom
bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 840,47 Eur s prísl., spolu s úrokom z omeškania

vo výške 0,25 % denne zo sumy 832,50 Eur od 15. januára 2007 do zaplatenia a nahradiť trovy
konania vo výške 222,10 Eur. Exekučný súd zastavil konanie s poukazom na ustanovenie § 57 ods.
1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“) a § 45 ods. 1 písm. b), c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
len „ZRK“). Konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci má za to, že vymáhané plnenie je zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, v ktorej mal oprávnený postavenie dodávateľa a z ničoho nevyplýva, že by

bol povinný osobou odlišnou od spotrebiteľa. Z exekučného titulu nevyplýva údaj o RPMN. Poukázal
na úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, podľa ktorej dodávateľ je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Špeciálne sú spotrebiteľské úvery
obsiahnuté v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských

úveroch“), ktorý v ust. § 2 psím. a) definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v
inej právnej forme. Zmluva o úvere č. XXXXXXX bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená
20. júna 2006. Od spotrebiteľa veriteľ nemôže požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v
zmluve o spotrebiteľskom úvere tak, ako to vyplýva z § 4 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Tieto skutočnosti nezohľadnil rozhodcovský súd. Rozhodcovský súd priznal úrok z omeškania vo výške

odporujúcej § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a
nezaoberal sa otázkou RPMN a zaviazal povinného na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru vrozpore s § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, čím rozhodol o plnení právom
nedovolenom. Exekučný súd nemohol zastaviť konanie len v časti týchto priznaných plnení, pretože
rozhodnutie nebolo náležite odôvodnené a nebolo možné z neho zistiť, v akom rozsahu exekučný titul

priznáva plnenie právom nedovolené, objektívne nemožné, resp. ktoré by bolo v rozpore s dobrými
mravmi. Exekučný súd preto exekúciu podľa § 45 ods. 2 ZRK zastavil.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený a navrhol, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil. Ako dôvod odvolania uviedol, že sa nestotožnil s názorom
exekučného súdu, že predmetná zmluva bola zmluva o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený neposkytol

úver na základe zákona o spotrebiteľských úveroch a jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti zákona o
spotrebiteľskýchúveroch.Dôvodil,žeúveryposkytujetak,akojetouvedenévzmluváchoúverochpodľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Táto zmluva síce má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak nie
je možné ju považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, teda 20. júna 2006, a to z týchto dôvodov:

1/ Predmetnú Zmluvu o úvere nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle

Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase jej uzatvorenia. Predmetná Zmluva obsahuje
podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1
Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou kogentným ustanovením, teda v predmetnej Zmluve
o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov, ako
nesprávne uvádza exekučný súd v odôvodnení.

2/ Podľa § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej
Zmluvy spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom. Naproti tomu klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom, ale iba ich časť, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

3/Zákonospotrebiteľskýchúverochv§4ods.2stanovilnáležitosti,ktorémusízmluvaospotrebiteľskom
úvere obsahovať. Oprávnený poskytuje klientom peňažné prostriedky, a preto zmluvy o úvere
nemôžu obsahovať viaceré náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch ako napr.
opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť
reklamáciualebosťažnosť,identifikáciuvlastníka,akvlastníctvoneprechádzanaspotrebiteľaokamihom

odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby.

Podľa odvolateľa tieto 3 dôvody a charakter podnikateľskej činnosti oprávneného neumožňujú, aby
oprávnený poskytoval úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch. Dohodnutý úrok z
omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý
dlh až do jeho uhradenia má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné

podmienky. Dohodnutá výška úrokov nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, nakoľko oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie
pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému a s
ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Keďže oprávnený nežiadal zabezpečenie úveru,
dohodli si úroky z omeškania vo výške 0,25% za každý deň a súd by mal takto prejavenú vôľu

účastníkov rešpektovať. Poukázal na to, že ani zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné
odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si zmluvné strany
môžu dohodnúť. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 1/Obdo/34/2004 ako aj na ďalšie
rozhodnutia NSSR. Výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku. Moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho postavenia

účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého
obchodného styku. Súd pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabáda dlžníka neplniť svoj
záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené, či
dokonca anulované súdom. Konečne ten, kto sa zaviaže na takéto úroky z omeškania má vždy možnosť
odvrátiť povinnosť ich platiť tým, že bude si svoj dlh plniť riadne a včas. Podľa odvolateľa exekučný súd

posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Odvolateľ tiež namietal, že príslušný poplatok nie
je neprimerane vysoký a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Na základe týchto
dôvodov sa oprávnený nestotožnil ani s priznanými trovami exekúcie.Na základe odvolania krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v medziach a v rozsahu daných
v § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie
exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Oprávnený ako exekučný titul predložil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Trnavská cesta 70, Bratislava, ktorým
rozhodca Mgr. Martin Krakovský zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému 840,47 Eur s prísl., spolu s
úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 832,50 Eur od 15. januára 2007 do zaplatenia a
nahradiť trovy konania vo výške 222,10 Eur. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že išlo o pohľadávku

priznanú na základe Zmluvy o úvere zo dňa 20. júna 2006.

Odvolanie v časti, v ktorej odvolateľ namieta nesprávne právne posúdenie tejto úverovej zmluvy
exekučným súdom ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nie je dôvodné. Zmluva o úvere nachádzajúca
sa v súdnom spise uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 20. júna 2006 č. XXXXXXX je
zmluvou, ktorou sa oprávnený zaviazal poskytnúť povinnému finančné prostriedky vo výške 14 000,-
Sk a povinný sa zaviazal túto sumu vrátiť zvýšenú o poplatok 13 360,- Sk, spolu vrátiť čiastku 27 360,-

Sk. Táto zmluva je v zmysle § 2 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, ktorou sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaviazal
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Argumentácia, že v tomto prípade sa nevracajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom je
v absolútnom rozpore s obsahom úverovej zmluvy. V danom prípade ide jednoznačne o spotrebiteľskú

zmluvu tak, ako ju definuje aj § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého
spotrebiteľskýmizmluvamisúzmluvyuzatvorenépodľaOZ,Obch.zák.,akoajvšetkyinézmluvy,ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Povinný vykazuje znaky spotrebiteľa vymedzené v ust. §
2 tohto zákona, podľa ktorého spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky, alebo používa

služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti
a nepochybne aj podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania. Je tiež nepochybné, že veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 tohto zákona je fyzická alebo právnická
osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.

Ďalším dôvodom odvolania malo byť nesprávne právne posúdenie výšky úrokov z omeškania
exekučným súdom. Tento dôvod takisto nemá spôsobilosť napadnúť vecnú správnosť predmetného
rozhodnutia, nakoľko exekučný súd správne konštatoval, že v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ Zákona o
spotrebiteľských úveroch ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru
nákladov, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a ak rozhodcovský súd priznal

úrok z úveru, priznal plnenie právom nedovolené.

Odvolací súd k ďalšiemu dôvodu odvolania, že v tomto prípade exekučný súd posudzoval vec, o
ktorej už raz právoplatne rozhodol, poukazuje na už ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý v
rozsudku z 27.01.2007 vydanom pod sp. zn. 3Cdo 164/1996, ktorý bolo publikované v zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997, uviedol, že: „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,

ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“

Z uvedeného vyplýva, že dôvody uvedené v odvolaní neboli spôsobilé napadnúť vecnú správnosť
prvostupňového rozhodnutia. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.

ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že úlohou exekučného súdu je predovšetkým skúmať, či
mu v exekučnom konaní bol predložený exekučný titul v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, musí skúmať, či účastníci uvedení v tomto rozsudku zverilirozhodcovi právomoc rozhodovať spor, o ktorom rozhodca rozhodol. To znamená, že nevyhnutnou
súčasťou prieskumu je skúmať, či bola alebo nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, či už samostatne
alebo vo forme doložky k inej zmluve. Až v prípade kladného výsledku exekučný súd skúma, či sú

tu dôvody na zastavenie exekučného konania podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.