Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/303/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203746
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203746.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov

senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 18C/59/2013-45 zo dňa 18.03.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
vo výške 175,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 663,84 Eur majúcej vzniknúť žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“), pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej
lehote. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil
aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4

a 5, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d) a § 44 ods. 7 až 9 zákona
č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 101 a § 106 Obč. zákonníka. O náhrade trov konania
rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

Vecne súd argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania, z vyjadrenia Okresného súdu Senica,
sp. zn. 2Er/1646/2008, súd zistil, že oprávnený o zmenu súdneho exekútora nežiadal. Iný spis nebol

zistený. V danom prípade nebolo rozhodované o žiadosti o zmenu súdneho exekútora, preto nebol
daný titul na prípadnú náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáha. Nie je potom
zrejmé, z čoho svoj nárok žalobca odvodzuje. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že by rozhodol o
zmene exekútora po uplynutí 30-dňovej lehoty, a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Žalobca nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.
Vzhľadom na skutočnosť, že nie je zrejmý titul, z ktorého majú byť nároky žalobcu odvodené, súd sa
námietkou premlčania, vznesenou žalovaným, nezaoberal. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej žalovanej však náhradu trov konania nepriznal,
pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že jej trovy konania vznikli.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom

právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta
skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci v neprítomnosti žalobcu podľa § 101 ods. 2 O.s.p.,
napriek tomu, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a preukázal dôvody jeho
žiadosti. Čo sa týka otázky vylúčenia sudcov, poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp.
zn. 11NcC/46/2012-24, ktorým boli vylúčení sudcovia, preto meritórne rozhodnutie vo veci súdom a

vylúčeným sudcom neprichádzalo v danom čase do úvahy, a to aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodolajozamietnutínávrhunaprerušeniekonaniapodľa§109ods.2písm.c)O.s.p.,protiktorémuje
prípustné odvolanie, ktoré žalobca aj podal, preto rozhodnutie súdu vo veci samej je predčasné a tým mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom. Súd rozhodol vo veci v neprítomnosti žalobcu, ktorý tak nemal
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného a k dôkazom, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti

a tým mu bola tiež odňatá možnosť konať pred súdom. Žalobca nebol oboznámený s obsahom dôkazov
prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Vnútroštátny súd nemôže založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. K zisteniu súdu, že označené exekučné konania na súde nie sú vedené,
odvolateľ poukázal na to, že sa mu podarilo získať prvú stranu rozhodnutia Okresného súdu Michalovce

v exekučnej veci proti povinnej H. O., nar. XX.XX.XXXX, číslo zmluvy o úvere 9081745, číslo poverenia
5807*023077, spisová značka Okresného súdu Michalovce 11Er/65/2007, čím žalobca považuje za
preukázané, že okresný súd vedie konanie, ktoré žalobca jednoznačne a nezameniteľne identifikoval v
žalobe.Rovnakéskutkovéokolnostisúdanévovšetkýchveciachoznačenýchvnapadnutomrozhodnutí.
Prvostupňový súd tak na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom

a nevykonal navrhnuté dokazovanie. Žalobca označil ako dôkaz súdny spis exekučného súdu, ktorý
obsahuje všetky rozhodujúce skutočnosti, pričom žalobca týmto dôkazom nedisponuje. Žalobca týmto
nepreniesol dôkazné bremeno na súd, ale len žiada, aby súd vykonal dôkaz, t.j. oboznámil sa s
exekučnýmspisom.Dôkaznébremenounesiežalobcaajvprípade,aklenoznačídôkazy,avšakvykonať
dôkaz môže len súd. Žalobca sa nestotožňuje s tvrdeniami ústavného súdu o tom, že bez uvedenia

spisovej značky v návrhu na začatie konania nemožno vec prejednať. Podľa žalobcu stačí pravdivé
opísanie rozhodujúcich skutočností. Žalobca nevidí dôvod na postup súdu podľa § 43 ods. 1 O.s.p.,
žiadny právny predpis nevyžaduje, aby náležitosťou podania bola aj spisová značka súdneho konania.
Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd
v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne

hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal odzáverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je
zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku
žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere, č. 3250214 dlžníkom /
povinným/ Y. S., nar. XX.XX.XXXX, kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor

pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 797/07 v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom aby
rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 175,- Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 663,84 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť
žalobcovi aj trovy konania. Ďalej v žalobe uviedol, že žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva
na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním a to postupom

podľa ust. § 38 Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 3250214 dlžníkom
Y. S. pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej
veci číslo EX 797/07 a exekučný súd ho poveril vykonaním exekúcie. Žalobca pre obavy o právny a
faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, podal exekučnému súdu návrh na

zmenu exekútora. Od súdu očakával poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite,
a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote, t.j. do
30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec
ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k

posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o žiadosti o zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom
čase, ale až dňa 14.09.2011. K rozhodnutiu o žiadosti o zmenu exekútora tak došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby. Ako dôkaz označil príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky
podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Uviedol, že popísaný postup exekučného
súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku,

pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil
až po veľmi dlhej dobe. Postup súdu považuje ako nesprávny a v rozpore so zákonom, a to ust. §
44 ods. 8 EP a v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca pristúpil k podaniu
návrhu na zmenu súdneho exekútora po strate dôvery k exekútorovi najmä pre jeho neefektívne a

neúčinné postupy, nečinnosti musel prekrývať žalobca svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity
pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov. Uviedol, že
si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody
predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti

o zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o nej. Poškodený vynaložil v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70,- Eur, na udržiavanie a správu IS 40,- Eur, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50,- Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 50,- Eur. Zároveň si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom

čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri
určovaní primeranej nemajetkovej ujmy uviedol, že túto si uplatňuje za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a

v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, pričom
pre výpočet použil možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o
zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje
satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 660,- Eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančnéhozadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou 175,- Eur.
Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti

exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 663,84 Eur za
rok. Uviedol ďalej, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a požiadal žalovaného o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie.
Žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu označil skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol
o návrhu na zmenu exekútora v lehote 30 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, z údajov z exekučného spisu Okresného súdu
Senica, sp. zn. 2Er/1646/2008, je zrejmé, že oprávnený v tomto exekučnom konaní o zmenu súdneho
exekútora nežiadal. Iný spis nebol zistený. Tvrdenie žalobcu obsiahnuté v žalobe, od ktorého uplatňuje
žalobou uplatnené nároky, že exekučný súd nerozhodol o jeho návrhu na zmenu exekútora v zákonnej
lehote, je preto nepravdivé a v rozpore so skutkovými okolnosťami prípadu.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci

na žalobcovi.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené, keď žalobca v exekučnom konaní nepodal návrh na zmenu
exekútora, súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu tvrdeného žalobcom v žalobe, v dôsledku
čoho nebol naplnený prvý z troch kumulatívnych predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom a to samotný nesprávny úradný postup, nadväzne preto
nemohol vzniknúť nárok žalobcu na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy. Prvostupňový súd preto
správne preskúmavaným rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové

vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

Táto výhrada sa týka celého obsahu odvolania žalobcu, ktoré nemá žiadnu vecnú súvislosť s
prejednávanou vecou. Týka sa to hneď prvej odvolacej námietky, ktorou namieta skutočnosť, že vo
veci rozhodoval vylúčený sudca, pričom z obsahu spisu je jednoznačné, že pôvodný sudca, ktorému
bola prejednávaná vec pridelená, bol rozhodnutím nadriadeného súdu vylúčený a vec bola prikázaná

Okresnému súdu Trnava, a to uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. 24NcC/54/2012-15 zo dňa
14.11.2012. Rovnako zmätočná je tá časť odvolania, v ktorej žalobca namieta predčasnosť rozhodnutia
vo veci samej, nakoľko žalobca podal návrh na prerušenie konania, o ktorom mal súd prvého stupňa
rozhodnúť samostatným výrokom napadnutého rozsudku, pričom z obsahu spisu a ani z obsahu
napadnutého rozsudku žiadna takáto skutočnosť nevyplýva, v predmetnej veci nebol podaný žiaden

návrh na prerušenie konania a preto ani súd prvého stupňa o prerušení konania nerozhodoval.

Zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené na rozhodujúcej skutočnosti spočívajúcej
v tom, že žalobcom označený návrh na zmenu súdneho exekútora v predmetnom exekučnom
konaní nebol podaný. Odvolateľ tento záver súdu prvého stupňa namietal a poukázal na prvú stranu

rozhodnutia Okresného súdu Michalovce v exekučnej veci proti povinnej H. O., nar. XX.XX.XXXX, číslo
zmluvy o úvere 9081745, číslo poverenia 5807*023077, spisová značka Okresného súdu Michalovce
11Er/65/2007, čím žalobca považuje za preukázané, že okresný súd vedie konanie, ktoré žalobca
jednoznačne a nezameniteľne identifikoval v žalobe, pričom rovnaké skutkové okolnosti sú dané vo
všetkých veciach označených v napadnutom rozhodnutí. Odvolací súd považuje odvolanie v tejto časti

za zmätočné a postrádajúce elementárne zásady logickej argumentácie. Preukázanie rozhodnutia v
exekučnej veci proti povinnej H. O., nar. XX.XX.XXXX, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp.
zn. 11Er/65/2007, nemá žiadnu logickú súvislosť s preukázaním, že v exekučnom konaní vedenom na
Okresnom súde Senica pod sp. zn. 2Er/1646/2008 bol podaný návrh na zmenu súdneho exekútora.V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa

teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak

dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa
rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia

a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p., v sporovom konaní je to navrhovateľ, kto je povinný uviesť
skutočnosti, o ktoré opiera svoj návrh a uplatňuje svoj nárok a tieto predložiť spolu s návrhom. Dôkazné
bremeno postihuje vždy toho, kto niečo tvrdí, teda spravidla navrhovateľa. Odporca ako druhá procesná

strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú, že právo alebo nárok
navrhovateľa nevzniklo prípadne zaniklo alebo sa zmenilo. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre
bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obidve strany. Neunesenie dôkazného bremena má potom
v konaní za následok procesný neúspech toho účastníka sporu, ktorý nedokázal preukázať ním tvrdené
skutočnosti.

Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť
dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju
bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno táto strana neuniesla. Dôsledkom neunesenia
dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo

dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu
také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti.

Žalobca nesplnil svoju základnú dôkaznú povinnosť preukázať existenciu návrhu na zmenu súdneho
exekútora,vsúvislostisktorýmmalodôjsťktakýmrozhodujúcimskutočnostiam(nerozhodnutieonávrhu

v zákonnej lehote), ktoré zakladajú uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému. Súd prvého stupňa zistil,
že v predmetnom exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. n. 2Er/1646/2008
návrh na zmenu súdneho exekútora nebol podaný.

Vzhľadomnato,žežalobcanepredložilsúdudôkazypreukazujúceexistenciunávrhunazmenusúdneho

exekútora, v súvislosti s ktorým malo dôjsť k takým rozhodujúcim skutočnostiam (nerozhodnutie o
návrhu v zákonnej lehote), ktoré zakladajú uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému, nesplnil svoju
dôkaznú povinnosť, čo viedlo k záveru súdu aj o neunesení jeho dôkazného bremena. Dôsledkom
neunesenia dôkazného bremena je potom nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje žalobcu ako
účastníka,naktoromspočívalodôkaznébremenoaktorýsadostaldodôkaznejnúdze,keďženeponúkol

alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu
rozhodujúce skutočnosti. Nevyhnutným preto bolo jeho návrh už len z tohto dôvodu zamietnuť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.
júna 2013, sp. zn. 1 Cdo 8/2012 (publikované pod č. 130 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov 9/2014),

podľa ktorého ak súd nepoučil účastníka konania podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku,
neodňal mu tým možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.
Z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva procesná povinnosť účastníka konania tvrdiť
skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany, a procesná povinnosťoznačiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti
účastníka sporového konania. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosť
účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia; táto zodpovednosť sa prejaví

v jeho procesnom neúspechu. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu, aby rozhodol o veci
samej aj v prípadoch nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná pre rozhodnutie podľa
hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva (z príslušnej hmotnoprávnej
normy). V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech
existencia určitej skutočnosti. Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosť účastníkov konania,

ale zároveň aj ich procesným oprávnením. Uplatnenie tohto oprávnenia je však časovo limitované. V
zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. (okrem výnimiek v ňom ustanovených) je súd povinný poučiť účastníkov, že
všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a O.s.p.) najneskôr
do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené
neskôr súd neprihliada. Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa žalobný návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Právo účastníka,

aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka,
ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Citované ustanovenie § 101 ods.
2 O.s.p. umožňuje vec prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý i keď bol riadne predvolaný, nedostavil
sanapojednávanie,aninepožiadalzdôležitéhodôvoduojehoodročenie.Ztohtopredpokladuvychádza

aj citované ustanovenie § 119 O.s.p., v zmysle ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých
dôvodov. Nie je, pravdaže, možné poučiť na pojednávaní neprítomných účastníkov, že všetky dôkazy
musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože
na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. To však ešte neznamená, že v prípade, ak
by na pojednávanie riadne predvolaný účastník nebol predtým poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., súd

prvého stupňa by za splnenia podmienok § 101 ods. 2 O.s.p. nesmel vec prejednať a vyhlásiť rozsudok.
Môže tak urobiť a prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Samotná okolnosť
nepoučenia účastníka podľa § 120 ods. 4 O.s.p. sa prejaví len v tom smere, že takto nepoučený účastník
má možnosť uplatniť odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. založený na skutočnostiach
alebo iných dôkazoch, ktoré doteraz neboli uplatnené (porovnaj § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.), t.j.

v jeho prípade sa neuplatní tzv. neúplná apelácia stojaca na báze účastníkovi poskytnutého poučenia
o obmedzení (ohraničení) jeho možnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy, pretože na dôkazy
predložené a označené neskôr súd neprihliada. Nedôvodne teda namietal žalovaný, že neposkytnutím
poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ak by žalovaný využil
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. založený na skutočnostiach alebo iných dôkazoch,

ktoré doteraz neboli uplatnené, a odvolací súd by nerešpektoval, že u žalovaného sa neuplatní tzv.
neúplná apelácia, až vtedy (takýmto chybným postupom) by došlo u žalovaného k odňatiu možnosti
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.); o takýto prípad však v tejto právnej veci nešlo. Podstatou
či zmyslom poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. je vytvorenie procesnej možnosti účastníkovi konania,
aby si splnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosti v konaní pred súdom prvého stupňa, aby táto

možnosť nepretrvala aj v odvolacom konaní (teda aby ako dôsledok poučenia sa mohla nastoliť zásada
koncentrácie konania v spojení s uplatnením zásady neúplnej apelácie v odvolacom konaní). Ak takéto
poučenie sa nezrealizuje, má nepoučený účastník stále možnosť skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa, uplatniť pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej
ako odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ v spojení s § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Odvolateľ však ani v odvolacom konaní nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by preukazovali ním
tvrdené rozhodujúce skutočnosti.

Odvolací súd považuje za nedôvodnú aj ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu, ktorý namietal, že súd

prvého stupňa vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Žalobcovi zrejme uniklo, že v predmetnej
veci súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a ods. 2
O.s.p. /jedná sa o drobný spor/, pričom vychádzal z predložených písomných dôkazov. Rozsudok bol
verejne vyhlásený /bez nariadenia pojednávania/ v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. Miesto a čas verejnéhovyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote, účastníci konania na
verejnom vyhlásení rozsudku neboli prítomní.

Žalobca v podanom odvolaní ďalej uviedol, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny
súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedenánámietkažalobcujepodľaodvolaciehosúdunedôvodná.Akoužbolouvedenévyššie,vdanom

prípade boli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania v zmysle
ust. § 115a ods. 2 O.s.p. /jedná sa o drobný spor/.

Prvostupňový súd preto správne preskúmavaným rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane závislého výroku o náhrade trov
konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) ako v celom rozsahu vecne správny s použitím

ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

I v odvolacom konaní bol fakticky plne úspešný žalovaný a preto žalovanému v zmysle § 142 ods. 1 v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému
žalobcovi. Keďže ale žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle 151 ods. 1 O.s.p.

neuplatnil (a podľa obsahu spisu mu ani žiadne nevznikli), odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.