Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sž/8/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010059
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:9014010059.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého

a sudcov JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci navrhovateľa: RINGIER
AXEL SPRINGER Slovakia, a.s., so sídlom Prievozská ulica č. 14, Bratislava, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou HAVLÁT & PARTNERS so sídlom Rudnayovo námestie č. 1, Bratislava v
zastúpení advokátom JUDr. Jánom Havlátom, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu,
so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č.
RP/007/2014 zo dňa 11. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/007/2014 zo dňa 11. februára 2014 p o

t v r d z u j e.

Navrhovateľovi u k l a d á zaplatiť súdny poplatok v sume 500 € do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici, Bratislava.

Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím č. RP/007/2014 zo dňa 11. februára 2014 odporca rozhodol, že navrhovateľ
ako vysielateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a

retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) tým, že dňa 13.07.2012 v rámci svojej audiovizuálnej mediálnej služby
na požiadanie tivi, poskytovanej prostredníctvom internetovej stránky www.cas.sk
sekcia „tivi.sk“, poskytoval v rubrike Celebrity program T. U. na Slávikovi: Chcel šokovať, keď ďakoval
za rastlinku?, ktorý svojim obsahom a spôsobom spracovania otvorene propagoval užívanie omamných
látok, za čo mu podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. uložil sankciu - pokutu,
určenú podľa § 67 ods. 15 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 500 €.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v súlade s ustanovením § 250l a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v zákonnej lehote opravný prostriedok, domáhajúc sa jeho zrušenia a
vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

Navrhovateľ má za to, že neporušil ustanovenie § 19 ods. 1 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z., v rámci
svojej audiovizuálnej mediálnej služby nepropagoval ani skryto ani otvorene užívanie omamných látok,

pričom touto kontrolovanou službou realizoval práva garantované čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústava SR“ ) a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) v znení protokolov č. 1 až č. 8 (Oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR o pristúpeník Dohovoru bolo publikované v Zbierke zákonov 15. mája 1992 pod č. 209/1992 Zb.). Preto za výkon
svojich subjektívnych práv nemôže byť postihnutý.

Napadnuté rozhodnutie označil za neodôvodnené vo vzťahu k vyjadreniam redaktorky kontrolovaného
programu, posúdeným odporcom ako ospravedlňujúce a zľahčujúce vyjadrenia T. U., čo spôsobuje
nepreskúmateľnosť správneho rozhodnutia.

Navrhovateľ zároveň namietal, že odporca sa nedostatočne zaoberal navrhovateľom označenou

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), resp. na daný prípad pri rozhodovaní
nesprávne aplikoval navrhovateľom uvádzané /poukazované právne závery obsiahnuté v judikatúre
ESĽP a z nej vyplývajúce zásady reštriktívneho uplatňovania zákonných obmedzení slobody prejavu a
s tým spojeného práva na prijímanie a rozširovanie informácií.

Predovšetkým za kľúčové pre tento prípad a aplikovateľné pre posudzovaný program navrhovateľ

považuje závery rozsudku ESĽP Jersild proti DÁNSKU z roku 2004. Aj dánsky novinár Y. C. Y.
cielene poskytol priestor pre prezentáciu názorov neonacistickej organizácie, ktoré kriticky komentoval
a rovnako podľa názoru navrhovateľa postupovala aj redaktorka v danom prípade.

Odvolávajúc sa na skutočnosť, že jednou z podstatných častí posudzovaného programu sú vyjadrenia

T. U. povedané na súťaži SLÁVIK, navrhovateľ nesúhlasí s názorom odporcu o nemožnosti aplikovať na
túto kauzu právny záver vyplývajúci z rozsudku ESĽP vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE
z roku 2011, v ktorom ESĽP poskytol ochranu šíreniu raz zverejnených informácií. Aj z tohto dôvodu má
navrhovateľ za to, že napadnuté rozhodnutie zasahuje slobodu prejavu a právo na informácie vo svojej
podstate, keďže postihuje právo novinárov šíriť a komentovať raz uverejnené vyhlásenia.

Navrhovateľ považuje za súladné s novinárskou etikou, že ak sa rozhodol venovať téme kontroverzných
vyhlásení speváka T. U., dal mu priestor vyjadriť sa. Nakoniec smiešnosť a trápnosť pózy, do ktorej sa
spevák štylizoval, najplastickejšie ukázali samotné jeho vyjadrenia. S poukazom na rozsudky ESĽP vo
veciach Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000 navrhovateľ

uviedol, že redaktorka sa rozhodla nechať hovoriť samotného speváka, čím zvolila určitú novinársku
techniku, ktorej voľba je výlučným oprávnením tlače, pričom žiadny súd (alebo iný orgán verejnej moci)
nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej techniky, ktorú majú použiť.

Podľa navrhovateľa zo spôsobu definovania pojmu ,,propagácia“ odporcom vyplýva, že pod tento pojem

potommožnozahrnúťakýkoľvekprejavtýkajúcisaužívaniaomamnýchlátok.Uvedenévšaknavrhovateľ
označil za rozpor so základným princípom vyplývajúcim z judikatúry ESĽP, podľa ktorého obmedzenia
slobodyprejavuaprávanainformáciepodľadruhéhoodsekučl.10Dohovorupredstavujúvýnimky,ktoré
je potrebné interpretovať a aplikovať reštriktívne (napr. Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu
z roku 1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986, Oberschíick z roku 1991, Vogt proti Nemecku

z roku 1995, Dor a Dublin Well Woman proti írsku z roku 1992).

Navrhovateľ má za to, že práve reštriktívny výklad a interpretácia výnimiek vyžadoval reštriktívny
výklad a interpretáciu pojmu propagácia. Uvedenú argumentáciu navrhovateľ podporil poukazom na
príklad, kedy nacistický pozdrav Heil HITLER môže a nemusí byť propagáciou fašizmu, hoci vždy ide o

šírenie informácie. Heil HITLER fanúšika počas futbalového zápasu môže byť posúdený ako propagácia
fašizmu, ale je zrejmé, že Heil HITLER v historickom filme takto hodnotiť nemožno. K uvedenému
príkladu navrhovateľ dodal vysvetlenie, že rozlišujúcim znakom je práve účel (zámer) prejavu, konkrétne
umelecký účel (zámer) v druhom prípade.

Navrhovateľ vyjadril nesúhlas s prístupom odporcu k interpretácii a aplikácii pojmu „propagácia“ ako
základného znaku skutkovej podstaty správneho deliktu. Takúto interpretáciu uvedeného pojmu je
podľa jeho názoru navrhovateľa potrebné odmietnuť, nakoľko dovedený do dôsledkov popiera podstatu
slobody prejavu. Podľa navrhovateľa totiž vylučuje aj samotnú kritiku výrokov, ktoré propagáciou
omamných a psychotropných látok skutočne sú. Považuje za nezmyselné kritizovať, a súčasne v kritike

neuviesť, čo predmetom kritiky je. Ak je totiž propagáciou akékoľvek šírenie informácií, bez ohľadu
na legitímny cieľ a zámer, vždy ide o prejav zakázaný. Dôsledkom uvedeného je potom zmrazenie
spoločenskej diskusie, čo je v demokratickom štáte, ktorého je sloboda prejavu a právo na informácie
základom, neprípustné. Uvedené je osobitne vypuklé vo vzťahu k médiám, ktoré plnia nezastupiteľnúúlohutzv.publicwatchdog(strážnychpsov)aktorésavýznamnepodieľajúnaformovaníverejnejmienky
a stimulácii verejnej debaty o otázkach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP vo veci Cumpänä a
Mazäreproti RUMUNSKU z roku 2004).

V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03, podľa
ktorého: „Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo
verejnom živote, t.j. napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov
na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko,

čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované“.

Napadnutémurozhodnutiunavrhovateľvytýkalúčelovévysporiadaniesasjehoargumentáciouzostrany
odporcu vytrhnutím jej jednotlivých argumentov z kontextu, ako i účelovú interpretáciu jednotlivých
výrokov obsiahnutých v predmetnom programe. Tieto odporca analyzoval izolovane, bez ohľadu na
kontext, jednostranne v prospech vopred predpojatého záveru a v konečnom dôsledku nezmyselne, keď

nepochopil iróniu komentárov redaktorky navrhovateľa.
Navrhovateľ opakovane uvádzal, že kontrolovaným programom nesledoval cieľ otvorene propagovať
užívanie rastliny Cannabis, ale sledoval cieľ informovať o otázkach legitímneho verejného záujmu a
súčasne aj cieľ realizovať právo na informácie, podstatou ktorého je šírenie informácií o otázkach
legitímneho verejného záujmu. Nedošlo teda k otvorenej a ani skrytej propagácii užívania drog.

S poukazom na analýzu jednotlivých vyhlásení prezentovaných v programe navrhovateľ uviedol, že
účelom programu bolo na jednej strane pomenovať podľa všetkého priehľadný pokus speváka upútať
na seba pozornosť a vytvárať okolo seba nádych kontroverznosti a na druhej strane vysloviť názor, že
o problematike užívania omamných látok je potrebné hovoriť otvorene.

Navrhovateľodmieta,žebyredaktorkanejakýmspôsobomzľahčovalaaleboospravedlňovalavyjadrenia
T. U.. Navrhovateľ pripustil, že vyjadrenia redaktorky sú síce ironické, ale nie sú zľahčujúce alebo
ospravedlňujúce. V tejto súvislosti navrhovateľ podotkol, že správny orgán v napadnutom rozhodnutí
konkrétne neodôvodnil vyššie uvedené posúdenie vyjadrení redaktorky kontrolovaného programu. To

podľa navrhovateľa svedčí nielen o tom, že tieto tvrdenia odporcu sú nepodložené, ale aj o tom, že v
tomto smere je napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a nepreskúmateľné.

Navrhovateľ trvá na tom, že účelom programu nebolo schvaľovať alebo podporovať kontroverzné
vyhlásenia speváka T. U., či schvaľovať alebo podporovať užívanie marihuany. Účelom programu bolo

na jednej strane pomenovať podľa všetkého priehľadný pokus speváka upútať na seba pozornosť a
vytvárať okolo seba nádych kontroverznosti a na druhej strane vysloviť názor, že o problematike užívania
omamných látok je potrebné hovoriť otvorene. Uvedené vyplýva už zo samotného názvu programu,
podľa navrhovateľa ladeného v polemickom tóne: ,,T. U. na Slávikovi: Chcel šokovať, keď ďakoval za
rastlinku ?“.

Ďalší komentár redaktorky: „Takže teraz poďme všetci híkať nad tým, aký strašný škandál spôsobil.
To asi nie.“, navrhovateľ vysvetľuje spôsobom, že tým v podstate chcela povedať, aká priehľadná bola
póza, do ktorej sa snažil spevák štylizovať a ironicky kritizovať spôsob jeho mediálnej prezentácie. Veď
predsa snaha upútať pozornosť na seba verejným priznaním sa k údajnému užívaniu omamnej látky,

nie je ani originálna a ani zasluhujúca uznanie. Vyvodzovať z uvedenej citácie, že redaktorka sa snažila
ospravedlňovať alebo bagatelizovať vyjadrenia T. U., navrhovateľ považuje za povrchné a v konečnom
dôsledku absurdné.

Podobne účel, resp. význam vyjadrenia redaktorky: „Veď čo si budeme nahovárať. Táto rastlinka je v

povedomí slovenských občanov už asi dosť známa a netreba ju predstavovať.“, navrhovateľ v opravnom
prostriedku vysvetlil v tom zmysle, že snaha speváka vzbudiť záujem o svoju osobu kvázi záhadnými,
ale v podstate veľmi priehľadnými vyjadreniami nestojí za to, aby sa nad tým verejnosť pozastavovala,
pretože práve o to spevákovi ide. Je podľa navrhovateľa zrejmé, že redaktorka sa týmto nesnažila
bagatelizovať a ospravedlňovať užívanie marihuany, ale sa snažila vyjadriť svoj dešpekt k takýmto

a podobným vyhláseniam celebrít, ktoré sa snažia takýmto lacným a dá sa povedať už ošúchaným
spôsobom pútať pozornosť verejnosti.Tvrdenia odporcu o tom, že navrhovateľ komentármi redaktorky označuje výroky T. U. za prirodzené a
nevybočujúce z medzí bežnej spoločenskej etiky, resp. redaktorka jeho vyjadrenia svojimi komentármi
stavala do pozície bežnej súčasti každodenného života spoločnosti, čím ich údajne nepochybne

zľahčovala a ospravedlňovala, navrhovateľ považuje za výsledok povrchnej, prvoplánovej a účelovej
analýzy odporcu, ktorú je potrebné odmietnuť, ako nepochopenie toho, čo chcela redaktorka povedať.

Navrhovateľ poskytnutie priestoru T. U. na vysvetlenie jeho vyhlásení na súťaži SLÁVIK hodnotí ako
logické a v považuje za súladné s novinárskou etikou, poskytnúť priestor niekomu, koho vyhlásenia sa

kriticky komentujú a ironizujú.

Odporca vo vyjadrení k podanému opravnému prostriedku navrhoval napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

Odporca poukázal na všeobecne akceptovaný význam slova propagácia (vymedzenie pojmu podľa
Synonymického slovníka slovenčiny, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra a Veda, vydavateľstvo SAV,

1995 a Akademického slovníka cudzích slov, SPN, 2005) a stanovil jasnú a zrozumiteľnú metódu
smerujúcu k zisteniu, či v predmetnom programe dochádza k propagovaniu užívania omamných látok.
Táto metóda spočíva v posudzovaní obsahu a spôsobu spracovania odvysielaných informácií. Podľa
odporcu na základe týchto dvoch slovníkov je možné konštatovať, že vo všeobecnosti sa pod pojmom
propagácia rozumie odporúčanie, ponúkanie, hlásanie, rozširovanie.

V tejto súvislosti odporca uviedol, že pri interpretácii pojmov použitých v zákone č. 308/2000 Z.z.
je nutné vždy primárne vychádzať z ich obvyklého obsahu, teda z obsahu, ktorý by im prisúdil
priemerne disponovaný jedinec. Z vymedzenia pojmu propagácia tak, ako je bežne vnímaný, bolo
evidentné, že kritérium „sledovania cieľa“, ktoré navrhovateľ pokladá za základný prvok vymedzenia

pojmu propagácia, nie je natoľko podstatné, že by jeho absencia znamenala zmenu, či dokonca
popretie významu pojmu propagácia. V prípade vysielania, resp. zverejňovania obsahu prostredníctvom
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je potrebné vychádzať najmä z obsahu a spôsobu
spracovania komunikátu (§ 19 ods. 1 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.z.). Práve tieto skutočnosti budú
podľa odporcu rozhodujúce pre posúdenie, či program mal alebo nemal propagačný charakter.

Odporca uviedol, že z pohľadu posúdenia podmienok porušenia § 19 ods. 1 písm. e) zákona č. 308/2000
Z.z. nemá dôvod skúmať zámer T. U. na propagácií marihuany a konštatovanie jeho existencie či
neexistencie je v tomto prípade irelevantné.

V súvislosti so zámerom na strane navrhovateľa na poskytovaní programu propagujúceho marihuanu
odporca konštatoval, že zámer resp. cieľ okrem toho, že nie je esenciálnym prvkom pojmu propagácia
omamných látok, nie je ani znakom skutkovej podstaty správneho deliktu v prípade právnických osôb,
nakoľko sa v ich prípade jedná o zodpovednosť objektívnu, tzn. na spáchanie správneho deliktu
platná právna úprava nevyžaduje zavinenie právnickej osoby ani úmyselné (cieľ resp. zámer) ani

nedbanlivostné. Táto zásada podľa odporcu platí aj v prípade zodpovednosti vysielateľov za spáchanie
správnych deliktov podľa zákona č. 308/2000 Z.z. Preto skutočnosť, či navrhovateľ propagoval v
posudzovanom programe užívanie omamných látok úmyselne alebo nechtiac, je podľa odporcu
bezpredmetná. Pre naplnenie skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu odporca považuje za
podstatné iba to, či k porušeniu zákona objektívne došlo, alebo nie a túto skutočnosť je možné posúdiť

jedine na základe obsahu a spôsobu spracovania sporného komunikátu bez ohľadu na zámer sledovaný
navrhovateľom.

Odporca uviedol, že nepopiera význam slobody prejavu a médií pri napĺňaní práva na informácie a preto
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v súlade s judikatúrou ESĽP, ako aj s judikatúrou Ústavného

súdu SR, posudzoval legalitu, legitimitu a proporcionalitu zásahu do slobody prejavu navrhovateľa.
Pri posudzovaní proporcionality zásahu do slobody prejavu odporca vychádzal z obsahu predmetného
programu. Zároveň odporca odmieta navrhovateľovo tvrdenie, že by pri rozhodovaní o preskúmavanej
veci nebral do úvahy, resp. ignoroval právne závery a princípy ohľadne slobody prejavu a práva na
šírenie informácií vo verejnom záujme vyplývajúce z judikatúry ESĽP.

Rozsudkom ESĽP vo veci Jersild proti Dánsku sa odporca v napadnutom rozhodnutí podrobne
zaoberala na stranách 15, 16, pričom poukázal na to, že dánsky novinár (Y. C. Y.) mal byť odsúdený
na zaplatenie finančnej pokuty za to, že napomáhal šíriť rasistické názory, keď umožnil, aby v jehoprograme (Sunday News Magazíne) prezentovali svoje rasistické názory traja mladíci. ESĽP rozhodol,
že potrestanie novinára za to, že pomohol rozširovať výroky iných, by vážne ohrozilo prínos tlače k
rozprave nad otázkami verejného záujmu. ESĽP dospel k záveru, že dánsky novinár nemal rasistický

úmysel a v programe sa svojím postojom zásadne dištancoval od rasistických názorov. Zásadný
rozdiel ....

Odporca poukázal na obsah napadnutého rozhodnutia, v ktorom uviedol, že ESĽP sa vo svojom
rozhodnutí zaoberal aj tým, aký postoj prezentoval redaktor resp. moderátor programu k rasistickým

vyjadreniam príslušníkov skupiny Zelené bundy, a to že sa od uvedených vyjadrení dištancoval. ESĽP
ďalej nezabudol poukázať na skutočnosť, že sa jednalo o seriózny televízny program zaoberajúci sa
širokou škálou sociálnych a politických otázok, vrátane otázok xenofóbie, imigrácie a utečencov. ESĽP
tiež poukázal na fakt, že program je určený dobre informovaným recipientom, už v zahlásení programu
bolo poukázané na širšiu debatu, ktorá prebehla na tému rasizmu v Dánsku, čím boli diváci uvedení do
širšieho kontextu tejto problematiky. V danom programe bolo poukázané na sociálne pozadie rasisticky

zmýšľajúcich mladíkov, na ich problémy so zákonom a niektoré ich tvrdenia boli vyvrátené redaktorom.
Z uvedeného je podľa odporcu zrejmé, že hoci sa tlač, resp. médiá majú a musia podieľať na verejnej
diskusii týkajúcej sa závažných spoločenských problémov, medzi ktoré patrí napríklad aj otázka rasizmu
alebo drog v spoločnosti, nie je možné tolerovať, aby ich obsah propagoval rasizmus alebo užívanie
drog.

Vo vzťahu k uvedenému judikátu odporca zdôraznil, že posudzovaný program bol poskytovaný
prostredníctvom internetovej stránky www.cas.sk sekcia „tivi.sk“ v rubrike Celebrity.
Už samotný názov rubriky Celebrity napovedá o charaktere, ako aj predmete samotných programov v
nej zverejňovaných, t.j. že sa nejedná o seriózne správy týkajúce sa vážnych tém ako drogy a potreba

ich legalizácie, práve naopak o témy súvisiace so životným štýlom celebrít, prípadne informácií z ich
súkromného života. Z uvedeného ako ani zo samotného názvu programu „T. U. na Slávikovi: Chcel
šokovať, keď ďakoval za rastlinku?“ sa rovnako nedá vyvodiť záver, že cieľovú skupinu divákov tvorí
dobre informované publikum na tému drog a ich legalizácie.

Vzhľadom na obsah samotného programu, ako aj jeho spôsob spracovania, odporca považuje za
potrebné odmietnuť argumentáciu navrhovateľa, ktorou sa snaží vyvolať dojem, že v posudzovanom
programe bola riešená seriózna téma, a že ním došlo len k informovaniu verejnosti o otázkach
legitímnehoverejnéhozáujmu.Vprogramesíceodznelainformácia,žetentointerpretvosvojejďakovnej
reči na vyhlásení výsledkov ankety Slávik poďakoval aj Bohu za inšpirujúcu zelenú rastlinku, avšak z

posudzovaného programu je podľa odporcu zrejmé, že navrhovateľ následne cielene vytvoril priestor na
prezentáciu názorov T. U., v rámci ktorých T. U. spojil svoj úspech s užívaním marihuany, potvrdil, že
marihuana je pre niektorých ľudí (ako je napríklad on) požehnaním a redaktorka to okomentovala tak, že
nie je sa nad čím pohoršovať, veď marihuana je už bez tak väčšine obyvateľov Slovenska dobre známa.
Postoj redaktorky k vyjadreniam T. U. nie je možné podľa názoru odporcu v žiadnom prípade označiť za

vyjadrenie dešpektu alebo kritiky, ale práve naopak, za zľahčujúci.

Odporca má za to, že záver navrhovateľa o ironickej kritike vyjadrení T. U. redaktorkou sa neopiera o
odvysielaný obsah. Vyjadrenie redaktorky, cit.: „Takže teraz poďme všetci híkať nad tým, aký strašný
škandál spôsobil. To asi nie. Veď čo si budeme nahovárať. Táto rastlina je v povedomí slovenských

občanov už asi dosť známa a netreba ju predstavovať.“, ktorým okomentovala ďakovnú reč T. U. na
Slávikovi a jeho vyjadrenia o vhodnosti marihuany pre niektorých, nemá podľa odporcu žiadny ironický
nádychvovzťahukjehovyjadreniam.Istúdávkuirónievkomentárochredaktorkysícejecítiť,tátojevšak
namierená proti nesúhlasným reakciám nad počinom T. U.. Komentár redaktorky, ktorý spochybňuje
„škandalóznosť“ vyhlásenia T. U. poukazom na rozšírenosť marihuany medzi slovenskými občanmi

nepochybne opodstatňuje záver odporcu o zľahčovaní vyjadrení T. U.. Tento ako člen populárnej skupiny
H16 má nepochybne značný vplyv na veľkú skupinu najmä mladých ľudí, pre ktorých je rešpektovanou
osobnosťou a vzorom, najmä pokiaľ sa jedná o životný štýl. Cieľovou skupinou programu navrhovateľa
boli práve mladí ľudia, pre ktorých je životný štýl hviezd showbiznisu v mnohých aspektoch určujúci.
Na základe predmetného programu mohli nadobudnúť dojem, že užívanie drog je normálne a pre

dosiahnutie spoločenskej prestíže dokonca žiaduce. Spojenie úspechu a užívania drog T. U. spolu so
zľahčujúcim komentárom redaktorky nepochybne propaguje užívanie omamných látok. Rozsah vplyvu
propagovania marihuany smerom k cieľovej skupiny publika je o to väčší, že program bol poskytovaný
verejne prostredníctvom siete internet bez akéhokoľvek obmedzenia, samozrejme okrem samotnejpodmienky prístupu na internet, čím bol prístupný širokým masám za súčasného vzniku masovej
publicity programu.

Uvedené konanie už odporca nepovažuje za jednoduché verejné prezentovanie informácií, ktoré sa
reálne odohrali, a na ktorých zverejnení existuje verejný záujem. Nie je možné tvrdiť, že by existoval
akýkoľvek verejný záujem na zverejňovaní vyššie popísaných informácií a to ani v súvislosti s realizáciou
práva na slobodu prejavu. Naopak, už zo samotnej legislatívnej úpravy je nepochybné, že verejný
záujem existuje práve na ich nezverejňovaní.

Odporca vyjadril názor, že podradenie posudzovaného skutkového stavu alebo konštatovanie jeho
obdobnosti v súvislosti s rozhodnutím ESĽP vo veci Jersild proti Dánsku nie je vzhľadom na uvedené
markantné rozdiely oboch prípadov adekvátne.

K namietanému neprimeranému zásahu do oprávnenia novinárov, resp. navrhovateľa pri voľbe

spravodajskej techniky, odporca uviedol, že pri rozhodovaní plne rešpektoval právne závery vyplývajúce
z rozsudkov ESĽP vo veciach Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku
z roku 2000. V tejto súvislosti odporca poukázal na skutočnosť, že v spornom prípade neposúdil ako
nesúladnú zo zákonom formu príspevku, resp. poskytnutie priestoru na vyjadrenie spevákovi T. U., ale
obsah a spôsob spracovania príspevku tak, ako bol podrobne rozobratý v napadnutom rozhodnutí.

Za rozpor so zákonom posúdil to, že navrhovateľ v predmetnom programe cielene vytvoril priestor
na prezentáciu názorov T. U. týkajúcich sa marihuany a sám tieto vyjadrenia komentármi redaktorky
programu podal ako prirodzené a nevybočujúce z medzí bežnej spoločenskej etiky, v dôsledku čoho už
nie je možné uvažovať o jednoduchom verejnom prezentovaní informácií, na ktorých zverejnení existuje
verejný záujem, ale o priamej propagácii konkrétnej návykovej látky. Z uvedeného je podľa odporcu

zrejmé, že problematickým nebolo poskytnutie priestoru na vyjadrenie T. U., ale cielené vytváranie
priestoru na prezentáciu názorov T. U. týkajúcich sa užívania omamných látok v spojení s komentármi
redaktorky, ktorá tieto vyjadrenia zľahčovala. Na základe uvedeného odporca odmieta navrhovateľove
tvrdenie, v rámci ktorého mylne stotožňuje voľbu spravodajskej techniky s metódami a prostriedkami,
ktoré napĺňajú spôsob spracovania programu, ktorý spolu s obsahom programu považoval odporca za

kľúčový pri posúdení naplnenia skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. e) zákona
č. 308/2000 Z.z.

Ohľadne poukazu navrhovateľa na potrebu aplikácie zásady vyplývajúcej z rozsudku ESĽP vo veci
Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE a jeho tvrdenia, že v predmetnom programe boli odvysielané

už raz zverejnené vyhlásenia speváka, odporca uviedol, že vzhľadom na obsah a spôsob spracovania
programu v posudzovanom prípade nejde len o popis skutočnosti, ktorá sa udiala pred tisíckami
divákov na vyhlásení výsledkov ankety Slávik, ako uvádza navrhovateľ. A rovnako to odporca neposúdil
ako doslovné prevzatie toho, čo už bolo raz zverejnené, za súčasného dištancovania sa od obsahu
zverejnených tvrdení, ako je tomu v prípade Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE.

Odporca má za to, že v súlade s judikatúrou ESĽP, ako aj Ústavného súdu SR, posudzoval legalitu,
legitimitu i proporcionalitu zásahu do slobody prejavu navrhovateľa. S poukazom na obsah napadnutého
rozhodnutia (str. 6 a 7) konštatoval, že požiadavka legality a legitimity obmedzenia slobody prejavu je
v posudzovanom prípade nepochybne naplnená, nakoľko samotná požiadavka zaviesť a uplatňovať

ustanovenie § 19 ods. 1 písm. e) je zakotvená v zákone č. 308/2000 Z.z. a vychádza z potreby ochrany
záujmov chránených Ústavou SR - verejného poriadku, zdravia a mravnosti, ktoré môžu byť ohrozené
obsahom vysielaného či sprístupňovaného obsahu. Právo na slobodu prejavu je teda podľa odporcu
celkom zrejme obmedzené osobitnou ochranou verejného záujmu, a to na základe zákona.

Odporcovi prináleží skúmať zachovanie proporcionality len v druhej rovine, ktorou je rovina obmedzenia
slobody prejavu, uplatnením konkrétnych zákonných ustanovení v konkrétnom prípade. Aplikácia
ustanovenia § 19 ods. 1 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.z. obmedzujúceho slobodu prejavu je teda v
každom konkrétnom prípade otázkou posúdenia, či existujúci skutkový stav možno pod toto ustanovenie
subsumovať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa § 246 ods. 2 písm.
a) O.s.p. v spojení v spojení s § 250l ods. 1 O.s.p. a s § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. preskúmal
procesný postup a napadnuté rozhodnutie odporcu na pojednávaní súdu dňa 26.02.2015 a dospel kzáveru, že podaný opravný prostriedok nie je dôvodný /návrhu na jeho zrušenie a vrátenie veci odporcovi
na ďalšie konanie nie je možné vyhovieť.

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. (§
250l ods. 1 O.s.p.). Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia
(§ 250q ods. 1 veta druhá O.s.p.).

Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Úlohou najvyššieho súdu bolo posúdiť, či napadnutým rozhodnutím bolo neprimerane zasiahnuté do
práv navrhovateľa na slobodu prejavu a šíriť informácie, garantovaných čl. 26 Ústavy SR a čl. 10
Dohovoru, alebo naopak, či odvysielaním sporného programu audiovizuálnou mediálnou službou na

požiadanie bol navrhovateľom porušený zákaz otvorene alebo skrytou formou propagovať alkoholizmus,
fajčenie, užívanie omamných látok, jedov a prekurzorov alebo zľahčovať následky užívania uvedených
látok, zakotvený v ustanovení § 19 ods. 1 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.z.

Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Podľa čl.10 bod 1. Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať
názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez

ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,
televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 10 bod 2. Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže
podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a
ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv
iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Podľa § 19 ods. 1 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.z. audiovizuálna mediálna služba na požiadanie,
programová služba a ich zložky nesmú otvorene alebo skrytou formou propagovať alkoholizmus,
fajčenie, užívanie omamných látok, jedov a prekurzorov alebo zľahčovať následky užívania uvedených

látok.

Ako z ústavnej úpravy práva na slobodu prejavu a šírenie informácii, tak i z medzinárodnej úpravy
základných ľudských práv a slobôd, ktorou je Slovenská republika viazaná, vyplýva zmocnenie dané
štátu zákonom regulovať a obmedziť tieto slobody, za účelom poskytnutia ochrany demokratickej

spoločnosti a iným právam požívajúcim ústavnú ochranu.

Zákonná úprava obmedzení pre audiovizuálne mediálne služby na požiadanie, programové služby a
ich zložky vyplývajúca z ustanovenia § 19 zákona č. 308/2000 Z.z. plne korešponduje s imperatívom
ochrany spoločenských a ľudských hodnôt chránených čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 bodom 2

Dohovoru vo vzťahu k uplatňovaniu práva na slobodu prejavu a šírenia informácií.

Každý vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na
požiadanie a právnické osoby alebo fyzické osoby, podľa zákona oprávnené ako podnikateľské
subjekty pôsobiť na mediálnom trhu, si musia byť vedomé nie len svojich práv, ale predovšetkým

svojich zákonných povinností ako i ústavných a zákonných obmedzení, pretože výrazným spôsobom
spolupôsobia na kreovanie verejnej mienky - slovo má veľkú moc. Je to i legitímnym dôvodom na
obmedzenie slobody prejavu a práva na šírenie informácií podľa čl.10 bod 2. Dohovoru: „Výkon týchto
slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,
obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme ...“.
Zákon č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o omamných látkach“) v § 2 ods. 1 definuje omamné látky ako látkyvyvolávajúce návyk a psychickú a fyzickú závislosť ľudí charakterizovanú zmenami správania sa so
závažnými zdravotnými a psychosociálnymi následkami.

Extrakt suchý z rastlín rodu Cannabis (konopa), okrem semien a odrôd konopy siatej uvedených v
osobitnom predpise, rastliny rodu Cannabis (konopa), okrem semien a odrôd konopy siatej uvedených v
osobitnom predpise, tinktúra (etanolový výluh) z rastlín rodu Cannabis (konopa), okrem semien a odrôd
konopy siatej uvedených v osobitnom predpise, živica z rastlín rodu Cannabis (konopa), sú podľa prílohy
č. 1 k zákonu o omamných látkach zaradené do prvej skupiny omamných látok a ako také podliehajú

obmedzeniam a zákonom regulovanej kontrole v zaobchádzaní s nimi.

Nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi ako i šírenie toxikománie sú v Trestnom zákone definované ako trestné činy. To
znamená,ževtrestnomkódexeuvedenékonaniazákonodarcaoznačilzanajvyššiuformuprotiprávneho
konania v záujme ochrany ľudského života a zdravia.

Vychádzajúc z jednoty právnej úpravy v slovenskom právnom poriadku vo vzťahu k nakladaniu s
omamnou látkou, akou v spornom komunikáte spomenutá marihuana je, možno konštatovať, že bolo
objektívne danou povinnosťou navrhovateľa (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 bodom 2 Dohovoru
v spojení s § 19 ods. 1 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.z.) pristúpiť k spracovaniu predmetnej

témy v rozhovore so spevákom T. U., predovšetkým v nadväznosti na jeho vyjadrenia o užívaní
marihuany na udeľovaní cien ankety Slávik, s obzvlášť veľkou obozretnosťou, aby boli širokej verejnosti
poskytnuté informácie verejného záujmu bez toho, aby došlo zo strany navrhovateľa k porušeniu zákazu
vyplývajúcehozvyššieuvedenýchustanovení.Tentoústavnýazákonnýrámecochranyspoločnostipred
propagáciou a zľahčovaním následkov užívania omamných látok je pre poskytovateľa audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie určujúci, a to bez ohľadu na jeho zámer, úmysel, či cieľ spracovania
témy užívania omamných látok.

Uvedené platí bez ohľadu na skutočnosť, či nezávisle od posudzovaného programu prebieha verejná
diskusia na tému legalizácie užívania uvedenej omamnej látky alebo bez ohľadu na skutočnosť, že v

iných krajinách, mimo jurisdikcie Slovenskej republiky, právne poriadky legálne umožňujú túto omamnú
látku užívať, prípadne, za akých podmienok.

Senát najvyššieho súdu po vzhliadnutí sporného komunikátu a konfrontácii jeho obsahu s
argumentáciou navrhovateľa musí len konštatovať, že obhajoba počinu sprístupniť na internetovej

stránkeaudiovizuálnejmediálnejslužbynapožiadaniepredmetnýrozhovorsospevákomvtakejpodobe,
v akej bol uverejnený, je účelová. Tvrdenia navrhovateľa vysvetľujúce význam a cieľ komentárov
redaktorky k spracovanej téme, ako aj jej reakcie na vyhlásenia speváka, absolútne nezodpovedajú
významu a zmyslu, ktorý objektívne možno na základe vnímania programu ako celku, i čiastkových
vyjadrení v ňom prezentovaných, vyvodiť.

Z obsahu sporného programu najvyššiemu súdu nevyplýva, že:
· účelom programu bolo na jednej strane pomenovať priehľadný pokus speváka upútať na seba
pozornosť a vytvárať okolo seba nádych kontroverznosti a na druhej strane vysloviť názor, že o
problematike užívania omamných látok je potrebné hovoriť otvorene,

· poukaz na to, že snaha speváka vzbudiť záujem o svoju osobu kvázi záhadnými, ale v podstate veľmi
priehľadnými vyjadreniami nestojí za to, aby sa nad tým verejnosť pozastavovala,
· redaktorka sa vyššie uvedenými posudzovanými vyjadreniami snažila vyjadriť svoj dešpekt k takýmto
a podobným vyhláseniam celebrít (o prospešnosti užívania marihuany), ktoré sa snažia takýmto lacným
a dá sa povedať už ošúchaným spôsobom pútať pozornosť verejnosti,

· poznateľne ironický tón sporných komentárov redaktorky má zámer prejaviť dešpekt k vyjadreniam
speváka na tému užívania marihuany.

S prihliadnutím na tvrdenie navrhovateľa, podľa ktorého bolo v súlade novinárskou etikou poskytnúť
priestor niekomu, koho vyhlásenia sa kriticky komentujú a ironizujú, možno konštatovať, že zámerom

navrhovateľa, predovšetkým v spojení s vyjadreniami redaktorky programu, bol pravý opak, t.j. sporným
programom poskytnúť T. U. podporu. Ba naopak, v kontexte spoločenskej kritiky vyhlásení speváka
v ďakovnej reči na vyhlásení výsledkov ankety Slávik, kedy bolo divákom skrytou formou a zámerne
T. U. podsunuté, že užívanie marihuany môže viesť k spoločenskému úspechu, ktorého príkladomje on sám, ironický podtón sporných komentárov redaktorky v posudzovanom programe, vyznieva
ako zosmiešňovanie a bagatelizovanie kritikov spevákových vyjadrení, a nie ako zosmiešňovanie jeho
lacného seba prezentovania sa na verejnosti.

Taktiež nemožno prisvedčiť navrhovateľovi, že cieľom predmetného programu bolo vysloviť názor, že o
problematike užívania omamných látok je potrebné hovoriť otvorene. Zo strany navrhovateľa, v danom
prípade reprezentovaného redaktorkou programu, nebola potreba otvoreného spoločenského dialógu
na tému užívania omamných látok v posudzovanom programe nijako prezentovaná, ani neboli uvedené

názorové východiská zakladajúce diskusiu na danú tému. Paradoxne, v posudzovanom programe,
zaznela z úst T. U. otvorená propagácia užívania predmetnej omamnej látky namiesto alkoholu, a to
bez akéhokoľvek vyslovenia kritiky, oponujúceho názoru, prípadne jednoznačného dištancovania sa od
uvedených vyhlásení speváka zo strany navrhovateľa (redaktorky programu).

Dokonca v momente, keď T. U. nevie vyjadriť myšlienku a „.... je .... požehnaním, proste, a je ....“ a

následne dodáva, že „Už mi chýba, tak preto sa neviem ...“ , v pozadí počuť identifikovateľne smiech
redaktorky, čo nemožno vnímať ako odsúdenie, príp. jasné vyjadrenie kritického postoja k vyjadreniam
speváka na trému užívania omamnej látky. S otvoreným dialógom o problematike užívania drog je
nevyhnutne, v záujme objektívneho prezentovania témy, spojené i vyjadrenie opačného názoru, ako i
prezentovanie viac vnímaných a vo väčšom počte sa vyskytujúcich spoločensky škodlivých následkov

užívania omamných látok na zdraví a negatívnej zmene sociálneho správania sa ich užívateľov.

Vzhľadom na uvedené nemožno prisvedčiť argumentu navrhovateľa, že na posudzovaný prípad sa
v plnom rozsahu vzťahuje reštriktívne uplatnenie obmedzenia práva na slobodu prejavu a práva na
šírenie informácií v intenciách právnych záverov rozsudkov ESĽP vo veciach Jersild proti Dánsku z

roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000. V uvedených prípadoch nemožno
nájsť potrebnú spojitosť ani obdobu s preskúmavanou vecou, keďže v posudzovanom programe
navrhovateľ, ako poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, nezaujal k otvorenej
propagáciiužívaniaomamnejlátky(marihuany)T.U.jednoznačnýkritickýpostoj,anisaodjehovyjadrení
nijako nedištancoval.

Taktiež nemožno konštatovať, že napadnutým rozhodnutím bola navrhovateľovi vytýkaná voľba
spravodajskej techniky. Je na prevádzkovateľovi mediálnej služby, akú spravodajskú techniku zvolí,
avšak nesie objektívnu zodpovednosť za to, aby spôsob spracovania obsahovo neporušil ústavný a
zákonný rámec ochrany spoločnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 bodom 2 Dohovoru v spojení s § 19

ods. 1 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.z.), v tomto prípade pred propagáciou a zľahčovaním následkov
užívania omamných látok.

Námietku navrhovateľa, že v predmetnom programe boli odvysielané už raz zverejnené vyhlásenia
speváka, za ktoré ho už v rámci ochrany práva poskytovať informácie nemožno sankcionovať,

najvyšší súd považuje za nedôvodnú. Na prejednávaný prípad nemožno aplikovať zásady vyplývajúcej
z rozsudku ESĽP vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE, keďže posudzovaný program
neprinášal len informáciu o skôr zverejnených vyhláseniach speváka, naopak v kontexte so spornými
vyjadreniami T. U. na udeľovaní cien Slávik, vytvoril navrhovateľ na základe rozhovoru so spevákom
informácie nové, ktoré predmetným programom a mediálnou službou šíril.

Na základe obsahu administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia najvyšší súd po vykonaní
súdneho prieskumu ich zákonnosti konštatuje, že správna úvaha odporcu na zistený skutkový stav je
adekvátna a nevybočuje z medzí hľadísk ustanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O.s.p.). Odporca sa
vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa, riadne odôvodnil proporcionalitu sankčného zásahu

do práva navrhovateľa na slobodu prejavu a práva na šírenie a poskytovanie informácií vo vzťahu k
obmedzeniam výkonu tohto práva na základe § 19 ods. 1 písm. e) zákona č. 308/2000 Z.z., ako i
dostatočným a zrozumiteľným spôsobom posúdil legitimitu svojho postupu v nadväznosti na judikatúru
ESĽP v prípadoch poukazovaných navrhovateľom.

Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených dôvodov nebolo zistené pochybenie pri aplikovaní
relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené, napadnuté
rozhodnutie odporcu č. RP/007/2014 zo dňa 11. februára 2014 podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok 500 € rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a
§ 5 ods. 1 písm. h) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g) Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k

uvedenému zákonu. Účet najvyššieho súdu je vedený v Štátnej pokladnici pod č. 700 006 1219/8180.

O trovách konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení § 250l ods. 2 O.s.p. tak,
že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech v konaní, nevznikol nárok na náhradu trov konania.
Výrok 1 rozhodnutia prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov členov senátu 2:1, ďalšie výroky

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.