Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/157/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204331
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204331.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu
JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Evy Behranovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná doc. JUDr. V. I., PhD., proti žalovanej: Slovenská
republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné

námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 16C/139/2013- 30 zo dňa 18. decembra 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že
žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného

súdu Senica, pretože nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote a ďalej žiadal, aby súd rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu
majetkovej škody sumu 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 715 eur, pretože nerozhodol
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., §
9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods.1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) a ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď plne úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej trovy konania
vznikli. Rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že nezistil nesprávny úradný postup exekučného súdu,
nemal za preukázaný vznik škody, chýbala príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. S poukazom na uvedené považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. Okresnému súdu Senica
bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15.7.2010, pričom súd vydal
poverenie dňa 3.6.2011 (teda rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na 323. deň od doručenia súdu), avšak ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre
ľudské práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov,

akoajexoffopreskúmaťmateriálnusprávnosťrozhodcovskéhorozsudku,nekalúpovahurozhodcovskej
doložky, či priebeh rozhodcovského konania. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o
žiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciejezrejmé,žeskúmanievykonateľnostirozhodnutísivyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. Podľa názoru súdu žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by
počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej bol

v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda; nepreukázal tiež, že táto doba viedla k strate jeho legitímnych
očakávaní (že nastane zákonom predpokladaný stav), a že bo toto vyvolalo riziko ohrozujúce konečné
vymoženie pohľadávky. Je zrejmé, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo
rozhodnuté, pričom v postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia, súd konal
riadne a bez prieťahov - možno konštatovať, že konajúci súd sa nedopustil nesprávneho úradného

postupu. Vzhľadom k uvedenému absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a
to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (resp. nebol v konaní preukázaný). Vo vzťahu k
uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť (povinnosť uviesť dôkaz na
preukázanie tvrdených skutočností), pričom procesným dôsledkom spojeným s dôkaznou povinnosťou
je neunesenie dôkazného bremena; účastník ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich

tvrdení nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať, že by mu
v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma.
Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho,

aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávky
dlžníkov,akýpočetpohľadávokspravovalpomocouinformačnéhosystému,ktomuspravovalaudržiaval
informačný systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil už
povinný tým, že nesplnil svoj dlh, a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie, preto
vznik nákladov žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní na správu a vymáhanie

pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v
exekučnej veci. Žalobca svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako
nezdokladoval, a určenie - vyčíslenie výšky majetkovej škody v žalobe sa nedá považovať za relevantný
dôkaz o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd prvého stupňa k záveru,
že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia práva, a nie sú dané dôvody na

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie. Samotné
vedenie exekučného konania, bez ohľadu na jeho dĺžku, nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným, a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti
povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred
rozhodnutím v základnom konaní - tieto riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Preto,

ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola by preukázaná súvislosť ich
vzniku s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov,
t.j. nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, nepreukázanie vzniku škody a nemajetkovej ujmy
a jej výšky, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a
nemajetkovej ujmy, súd návrh žalobcu na náhradu škody a priznanie nemajetkovej ujmy považoval

za neopodstatnený a preto ho zamietol. V konaní žalovaný vzniesol námietku premlčania, ak došlo k
uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pred dňom 23.4.2009 - o takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 15.7.2010, preto sa
súd vznesenou námietkou premlčania ani nezaoberal. Vzhľadom k tomu, že žalovanej plne úspešnej

v spore nevznikli trovy konania, resp. o ich náhradu nepožiadala (§ 151, ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku), súd rozhodol tak, že náhradu trov konania jej nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie s poukazom

na dôvody obsiahnuté v § 221 ods. 1 - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP), § 221 ods. 1 (s
použitím v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) OSP - súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav) a neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) OSP). Namietal skutočnosť, že súd rozhodol
v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z.. V právnom štáte a osobitne spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahupomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdnehorozhodnutia,ktorémusíbyťzrušené.Odvolateľ spoukazomna§144ods.1ÚstavySRuviedol,
že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
§ 9 ods. 2 citovaného zákona v znení zák. č. 412/2012 Z.z.. Súd svojím rozhodnutím de iure i de
facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva

názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám
nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd
tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše
súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj

práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku- zákon č. 99/1963

Zb., v ďalšom texte „OSP“), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP),
proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), preskúmal napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP),
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie

vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávaniatak,žerozsudokverejnevyhlásil,nakoľkovodvolacomkonanínebolopotrebnézopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 214 ods. 1 OSP písm. a)), nejedná sa o konanie, v ktorom by súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie(§214ods.1OSPpísm.b)),nejdeaniokonanievoveciachporušovaniazásadyrovnakého
zaobchádzania(§ 214 ods. 1 OSP písm. c)) a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný
záujem(§ 214 ods. 1 OSP písm. d)).

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na

vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i
správne vyložil, s poukazom na § 219 ods. 2 OSP odvolací súd už iba odkazuje na správne
a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže
preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom

žiada dodať už len nasledovné:

Žalobcasasvojoužaloboudomáhazdôvodunesprávnehoúradnéhopostupuexekučnéhosúdunáhrady
škody v celkovej výške 125 eur. Táto škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu istiny s
príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v občianskoprávnom

konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o
úvere. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 715
eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca
tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a
zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokovsmerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V skutočnosti, že
exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote

15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca považoval za nesprávny úradný
postup exekučného súdu.

Zo spisu Okresnému súdu Senica sp. zn. 10Er/541/2010 vyplýva, že súdny exekútor doručil Okresnému
súdu Senica žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15.07.2010 (vo veci

žalobcu ako oprávneného proti povinnej X. U. pre vymoženie pohľadávky 1.250 eur s príslušenstvom),
pričom k žiadosti pripojil potrebné podklady i exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok.
Okresný súd Senica o tejto žiadosti rozhodol dňa 03.06.2011 tak, že poverenie č. 5205 057291 na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vydal. Rozhodnutie súdu bolo vydané na 323-etí deň od
podania návrhu.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§

120 ods. 1 OSP).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených

podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkaznébremenopreukázaťpodmienkynáhradyškodyspočíva napoškodenom,vpreskúmavanej
veci na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §

9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup

taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí lehoty 15
dní od doručenia žiadosti súdu. Súd prvého stupňa správne jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol, a to
pre nepreukázanie nároku ako celku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku (v znení v čase začatia exekúcie) podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení v čase začatia exekúcie) súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda

zákon vydanie rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok, žiadnou lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že
Okresný súd Senica v predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre
vydanie poverenia po lehote 15 dní neporušil žiadne zákonné ustanovenie. S poukazom na uvedené
odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej

veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda
k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového
súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o
existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. Naviac je potrebné poukázať na to, že
všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č.
514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným

orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v
konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade
rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na
topoukazujedôvodováspávaknovele§9ods.2zák.č.514/2003Z.z. účinnejod1.1.2013,pokiaľbysúd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných

súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne
príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy,
avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy
vyššiehostupňa(krajskésúdy,NajvyššísúdSR).Vprípade,akbysazbytočnýchprieťahovdopustilnapr.
Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné

a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom
zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu
vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

K námietke žalobcu, že súd prvého stupňa vo veci aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, preto
odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.,
účinné v rozhodnom období. K námietke interpretácie ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.
„inšpirovanej“ ustanovením § 9 ods. 2 cit. zákona v znení zák. č. 412/2012 Z.z. odvolací súd uvádza, že

namietanú retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné vyvodiť. Súd prvého stupňa
správne aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 zák. 514/2003 Z.z. účinné v čase vzniku tvrdenej škody a ujmy.Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie námietky žalobcu sú preto nedôvodné.
S poukazom na uvedené súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom v celom rozsahu rozhodol vecne

správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 OSP napadnutý rozsudok, včítane správneho
výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142
ods. 1 OSP, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 OSP neuplatnil.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.