Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 11, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/1415/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114213177
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6114213177.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a Mgr. Dušana Ďuriana, v právnej veci navrhovateľa S.
W., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, J. J., proti odporkyni C. W., rodenej E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. XXXX/X, J. J., v konaní právne zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Škvarkovou, Kukučínova
20, Banská Bystrica, v konaní o rozvod manželstva o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 9C/166/2014-23 zo dňa 17. 09. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na rozvod manželstva zamietol; o

trovách konania rozhodol podľa § 144 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte len „O. s. p.“) tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení predmetného rozhodnutia okresný súd uviedol, že navrhovateľom tvrdené skutočnosti,
ktoré majú preukazovať vážnosť a trvalosť rozvratu manželstva s odporkyňou, nie sú takej intenzity,
charakteru, ani dĺžky, aby súd mohol konštatovať, že manželstvo účastníkov nemôže plniť svoj
spoločenský účel a nemožno od účastníkov očakávať obnovenie ich spolužitia. Počas trvania
manželstva účastníci spoločne podnikali, starali sa o svoje deti pochádzajúce z prvého manželstva,
zveľaďovali svoj majetok, postavili si rodinný dom, v ktorom bývajú. Vzhľadom na vek účastníkov

konania, ako aj na skutočnosť, že sú na dôchodku, ich príjem už nie je taký, na aký boli dosiaľ zvyknutí
a začali medzi nimi vznikať nezhody v otázke finančného zabezpečenia chodu domácnosti. Sama táto
skutočnosť však nie je dôvodom, aby súd konštatoval, že sa jedná o taký vážny a trvalý rozvrat, aký
má na mysli § 23 ods. 1 zákona o rodine. Je nesporné, že v manželstve môžu vznikať nezhody v
otázke finančného hospodárenia, nakladania s majetkom a podobne. Vychádzajúc z ustanovenia § 18
zákona o rodine je však povinnosťou manželov snažiť sa tieto nezhody prekonať vzájomnou dohodou,
keďže manželstvo nemá len funkciu biologickú a výchovnú, ale vo vyššom veku nastupuje funkcia

starostlivosti v starobe a chorobe. Podľa názoru súdu nie je dôvod, aby v takomto vysokom veku po tom,
čoplnohodnotnestrávili21rokovspoločnéhoživota,riešilitakýmtoradikálnymspôsobomsvojenezhody,
zvlášť keď odporkyňa má naďalej záujem na zotrvaní v manželstve a má citový vzťah k navrhovateľovi.
Pokiaľ navrhovateľ očakáva od rozvodu manželstva možnosť riešenia majetkovoprávnych vzťahov a
následne zabezpečenia jeho právnych nástupcov dedičstvom, takéto zabezpečenie možno urobiť aj
inou cestou, nie prostredníctvom rozvodu manželstva s odporkyňou.Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Tvrdil, že v konaní došlo k vadám,
keďže samosudkyňa vôbec nebrala do úvahy dôvody pre rozvod uvedené v návrhu navrhovateľom, ale
sa opierala len o nepravdivé skutočnosti uvedené odporkyňou. U odporkyne ide zrejme o majetkovú

špekuláciu, pretože vo vyjadrení k veci podanom dňa 04.07.2014 s návrhom na rozvod súhlasila a vo
vyjadrení podanom dňa 02.09.2014 odrazu zmenila stanovisko a s návrhom nesúhlasila. Samosudkyňa
nepreverovala skutkový stav navrhovateľom uvedených skutočností a stotožnila sa len s výmyslami
a klamstvami odporkyne. Odporkyňa sa 21 rokov zaoberala len tým ako získať navrhovateľom
nadobudnutý majetok, čoho dôkazom je napríklad skutočnosť, že navrhovateľom vymenený byt si dala

napísať aj na svoje meno a svoj darovala synovi spolu s inými nehnuteľnosťami. Z konania sudkyne,
ktorá zrejme nevážila slová, keď navrhovateľa a odporkyňu v tomto veku a bezdetnom manželstve
posielala do manželskej poradne usúdil, že bola zaujatá. Manželstvo je viac rokov rozvrátené a z
navrhovateľovej strany nie je predpoklad, aby plnilo svoj účel, preto na rozvode trvá.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil. Podaným odvolaním je opätovne deklarované snaženie navrhovateľa riešiť

predovšetkým majetkové pomery medzi účastníkmi konania. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí
správne vyhodnotil snaženie navrhovateľa a správne usúdil, že v prejednávanom prípade neexistujú
také okolnosti, ktoré by zakladali možnosť súdu konštatovať, že sa jedná o taký vážny a trvalý rozvrat,
aký majú na mysli príslušné ustanovenia zákona o rodine pre vyhovenie návrhu na rozvod manželstva.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez

nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a považujúc odvolanie navrhovateľa za nedôvodné,
rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa ustanovenia § 22 a 23 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, k zrušeniu manželstva rozvodom
možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch. Súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov
rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže
plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.

Návrhom na začatie konania sa navrhovateľ domáhal rozvodu manželstva s odporkyňou z dôvodu
rozvratu ich manželstva a neexistencie predpokladu, že by manželstvo mohlo plniť svoj spoločenský
účel. Manželstvo uzatvorili účastníci konania dňa XX.XX.XXXX. U oboch sa jedná o druhé manželstvo.
Z manželstva nepochádzajú deti. Podľa tvrdení navrhovateľa manželstvo s odporkyňou nebolo
harmonické. Odporkyňa od počiatku konala vypočítavo v snahe obrať navrhovateľa o majetok

nadobudnutý pred uzatvorením manželstva. Za podstatnejšiu považoval ale skutočnosť, že odporkyňa
sa do roku 2013 o potreby navrhovateľa, ako sú varenie a pranie nezaujímala a venovala sa len
synovi, na ktorého bez vedomia navrhovateľa prepísala byt, butik aj auto. Podľa navrhovateľa tak konala,
pretože chcela jeho dcéru a vnuka pripraviť o majetok. Iné dôvody pre rozvod manželstva neuviedol.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa

správnych zákonných ustanovení zákona o rodine a zákonne rozhodol o návrhu navrhovateľa. Odvolací
súd sa oboznámil s obsahom spisu a po jeho preskúmaní dospel k rovnakému záveru, ako okresný súd.
Stotožnil sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí okresného súdu a jeho rozhodnutie za daných okolností
považoval za správne.

Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že

podľa ustanovenia § 18 zákona o rodine sú si manželia v manželstve rovní v právach a povinnostiach,
sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne
o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Plnenie týchto povinností nie je súdne vymáhateľné, ani
sankcionovateľné. Ich porušenie však môže spôsobiť vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahu medzi
manželmi bez ďalšieho obnovenia manželského spolužitia v zmysle ustanovenia § 23 zákona o rodine.

Základným predpokladom pre zrušenie manželstva rozvodom je skutočnosť, že manželia alebo jeden znich,savovzájomnomsprávaníneriadiapravidlamiustanovenýmivzákoneorodine,ažetotosprávanie
so zreteľom na jeho dĺžku a intenzitu spôsobuje vážny rozvrat medzi manželmi, ale aj skutočnosť, že v
dôsledku tohto rozvratu manželia spolu nežijú. Pokiaľ ide o príčiny rozvratu manželstva, zákon rozlišuje,

či príčiny rozvratu manželstva spočívali v porušovaní „manželských povinností“, či sa jednalo o iné
príčiny subjektívneho alebo objektívneho charakteru. Podstatnou úvahou vo vzťahu k účelu manželstva
je úvaha o možnosti plnenia základných funkcií, ktoré manželstvo má plniť. Účel manželstva vyplýva z
jeho základných funkcií a to funkcie biologickej spočívajúcej v tom, že manželstvo vytvára najvhodnejšie
prostredie na zabezpečenie reprodukcie spoločnosti a na uspokojovanie citových a sexuálnych potrieb

(článok 1 a 3 Základných zásad zákona o rodine), funkcie výchovnej spočívajúcej v založení rodiny
a riadnej výchove detí (článok 1,3 a 4 Základných zásad zákona o rodine, § 30 zákona o rodine),
funkcie vzájomnej pomoci spočívajúcej vo vytváraní zdravého rodinného prostredia, v ktorom manželia
a ostatní členovia nimi založenej rodiny si všestranne vzájomne pomáhajú (článok 4 Základných zásad,
§ 18 zákona o rodine) a funkcie hospodárskej, t.j. že obaja manželia sa starajú o uspokojovanie
potrieb rodiny založenej manželstvom a to podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov

(článok 4 Základných zásad zákona o rodine, § 19 zákona o rodine). K zrušeniu manželstva možno v
zásade pristúpiť iba v tých prípadoch, keď vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, ktorý je možné
definovať ako vážny a trvalý s vylúčením možnosti obnovenia jeho základných funkcií, nemôže plniť svoj
spoločenský účel a od manželov už ani nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia, čo
znamená potrebu preukázania definitívneho ukončenia osobného spoločenstva manželov a spoločného

hospodárenia bez nádeje na jeho zmierenie. Nie je a nemôže byť rozhodujúci iba subjektívny pomer
jedného z partnerov k manželstvu. Možnosť rozvodu sa posudzuje nielen z hľadiska úzko subjektívneho,
ale aj z hľadiska objektívneho, najmä vo vzťahu k spoločenskému účelu inštitútu manželstva. Samotný
rozvod manželstva sa považuje za výnimočné riešenie v tých situáciách, keď vážny stav narušenia
vzťahov medzi partnermi už nie je možné prekonať a obnoviť spolužitie.

Odvolací súd po preskúmaní predloženého spisu na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku
prvostupňového súdu dospel k názoru, že v tomto prípade neexistujú také objektívne skutočnosti,
ktoré by viedli k jednoznačnému záveru, že vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo
rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel. Z dokazovania vykonaného okresným súdom je totiž
nesporné,žemanželiapočastrvaniamanželstvaspoločnepodnikali,staralisaosvojedetipochádzajúce

z predchádzajúcich manželstiev, zveľaďovali svoj majetok, postavili si rodinný dom, v ktorom žijú a
vedú spoločnú domácnosť. Za stavu, keď manželstvo pomerne dlhú dobu plnilo svoje funkcie, manželia
plnohodnotne strávili 21 rokov spoločného života, odporkyňa prechováva k navrhovateľovi citový vzťah
a vidí možnosť obnovy vzájomného spolužitia, by mal byť rozvod krajným riešením vzniknutých nezhôd,
najmä ak sa manželia nepokúsili o ich vyriešenie vzájomnou dohodou. Podľa názoru odvolacieho

súdu v tomto prípade prichádza do úvahy možnosť obnovenia spoločenského účelu manželstva, ktorý
súd vidí vo funkcii starostlivosti v starobe a chorobe, aj za prípadného využitia odbornej pomoci vo
forme psychologického poradenstva, keďže odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu prezentovala
jednoznačnú vôľu zotrvať v manželstve. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ rozvodom primárne
sledovalvyriešeniemajetkovoprávnejotázky,avšakmajetkovoprávnevzťahymožnozabezpečiťtak,ako

to konštatoval už prvostupňový súd, aj inými právnymi krokmi než cestou rozvodu. Rozsudok okresného
súdu, ktorým návrh navrhovateľa na rozvod manželstva zamietol, je preto vecne správny a odvolací súd
ho podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd záverom uvádza, že sa s odvolacou námietkou navrhovateľa vytýkajúcou zaujatosť
sudkyne nestotožňuje. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukázal na to, že podľa neho zákonná

sudkyňa prihliadala na tvrdenia účastníkov konania jednostranne aj dôkazy vyhodnotila jednostranne
a nespravodlivo a účastníkov konania v ich veku a bezdetnom manželstve posielala do manželskej
poradne, čo v ňom vzbudilo pochybnosti o jej nezaujatosti, odvolací súd poukazuje, že na jednej
strane jeho námietky smerujú k okolnostiam, ktoré spočívajú v postupe zákonnej sudkyne v konaní
o prejednávanej veci a, ktoré nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 3 O.s.p.) a na druhej

strane je súd v konaní o rozvod manželstva povinný viesť manželov k odstráneniu príčin rozvratu a
usilovať sa o ich zmierenie (§ 100 ods. 1,2 O.s.p.), preto postup zákonnej sudkyne v konaní bol plne v
súlade so zákonom. Odvolací súd nezistil ani jednostranné a nespravodlivé vyhodnotenie dôkazov, preto
pristúpil k potvrdeniu napadnutého rozsudku. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval námietku
navrhovateľa za nedôvodnú.Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 144 O.s.p., z ktorého vyplýva, že v konaní o rozvod manželstva účastníci nemajú v zásade
právo na náhradu trov konania. Súd im môže priznať náhradu trov konania, ak to odôvodňujú okolnosti

prípadu, alebo pomery účastníkov. Odvolací súd však v tomto prípade (rovnako ako prvostupňový súd)
nezistil existenciu podmienok pre priznanie trov konania a preto rozhodol o trovách odvolacieho konania
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.