Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 11, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218074
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218074.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr.

Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: T., s.r.o., so sídlom
F., T. ul. č. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený S. T., s.r.o. so sídlom v F., J. 4, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: L. C., zastúpená Y. L. SR, A. W. XX, F., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 16. októbra 2013,
č.k. 15C/150/2012-49, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej, zamietol

návrh na prerušenie konania a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že navrhovateľ sa návrhom domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175 Eur
z titulu majetkovej škody a sumu 165,96 Eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jeho žiadosti
o zmene exekútora v zákonnej lehote, čo malo za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa. Odporca písomným vyjadrením z 14.5.2013 zaujal
stanovisko k podanému návrhu. Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej
doručil súdu dňa 16.10.2013 návrh na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania.

Návrhzdôvodniltým,žepodalnaÚstavnýsúdSlovenskejrepublikysťažnosťvočirozhodnutiuKrajského
súdu v Trenčíne, ktorým bolo rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci a dôsledkom tejto sťažnosti bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. O návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania súd rozhodol tak, že návrh zamietol. Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania,
pričom dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods.
1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú

súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá
je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti
rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. V predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu,
pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. V ďalšom rozhodnutie po právnej stránke

odôvodnil súd prvého stupňa ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1,
2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú privýkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) a ustanoveniami § 44 ods. 7, 8 Exekučného
poriadku. Založil ho najmä na skutkovom základe vyplývajúcom z pripojeného spisu Okresného súdu
Prievidza sp. zn. 16Er/1106/2007. Z uvedeného spisu zistil, že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn.

16Er/1106/2007, EX/1481/07, po zmene exekútora EX/1528/2010, oprávnený T. s.r.o F., povinný R.
K., oprávnený podal žiadosť o zmenu exekútora dňa 15.10.2009. Súd výzvou z 22.10.2009 vyzval
povereného súdneho exekútora na zaslanie exekučného spisu. Súdny exekútor požiadal o predĺženie
lehoty dňa 3.11.2009. Súd uznesením z 19.1.2010 č.k. 16Er/1106/2007-12 rozhodol o zmene exekútora
a poveril vykonaním exekúcie navrhovaného súdneho exekútora, ktorému postúpil aj exekučný spis.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19.1.2010. Exekučné konanie doposiaľ ukončené nie je. Z úradnej
činnosti súdu bolo zistené, že v navrhovateľom uvádzaných exekučných konaniach EX 41/2007, EX
7446/2011 a EX 11017/2008 nebola predložená príloha - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku. Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní
oprávnený nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej
veci a citovaných ustanovení zákona, považoval súd návrh navrhovateľa za nedôvodný. Súd konštoval,

že je nepravdivé tvrdenie navrhovateľa o tom, že priložil prílohu - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do konaní v žalobách týkajúcich sa exekučných
konaní EX 41/2007, EX 7446/2011, EX 11017/2008, pretože súd si zadovážil všetky uvedené exekučné
spisy, pričom ani v jednom súdnom spise, ktorý sa týka uvedeného exekučného konania, sa takáto
príloha nenachádza. Za tohto stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku podal a odporca potvrdil, že navrhovateľ takéto žiadosti podal, súd uzavrel, že žiadosti
o predbežné prerokovanie navrhovateľom boli podané v deň 23.4.2012, nárok bol uplatnený na
základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa
uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia všetkých žiadostí, súd považoval
podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Súd nevidel v podaní predmetných návrhov

pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v konaniach o nárokoch navrhovateľa, pretože uvedená
šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v nasledujúcich dňoch a je zrejmé, že k uspokojeniu
nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej úpravy § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 citovaného
zákona platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto prípade uprieť navrhovateľovi právo obrátiť sa
na súd s nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto úpravy nespájal s nedostatkami žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej súčinnosti žiadateľa dôsledok zániku
nároku na náhradu škody. V predmetnej veci navrhovateľ tvrdil, že podal dňa 10.8.2009 návrh
na zmenu súdneho exekútora, pričom mu bolo doručené uznesenie exekučného súdu o zmene
súdneho exekútora zo dňa 19.1.2010 a celkové omeškanie exekučného súdu s rozhodnutím o zmene
exekútora trvalo viac ako 103 dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu

OkresnéhosúduPrievidzasp.zn.16Er/1106/2007súdmalzazrejmé,žeoprávnenýpodalsúdunávrhna
zmenu exekútora dňa 15.10.2009, pričom súd výzvou zo dňa 22.10.2009 žiadal súdneho exekútora o
doručenie exekučného spisu, ktorý žiadal o predĺženie tejto lehoty. O zmene exekútora bolo rozhodnuté
uznesením 16Er/1106/2007-12 zo dňa 19.1.2010, právoplatné 29.1.2010. Exekúcia ukončená nie je. I
napriek tomu, že v danej veci súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno

v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda,
resp. nemajetková ujma. Pre objektívne dôvody súd nemohol dodržať zákonnú lehotu, pretože pre
rozhodnutie vo veci potrebuje súčinnosť pôvodného súdneho exekútora, o ktorého trovách súd pri
zmene osoby exekútora rozhoduje. Exekučný súd je povinný spolu s uznesením o zmene exekútora
postúpiťajexekučnýspis,pričomsúdmusípripriznávanítrovexekútora podrobnepreskúmaťuplatnené

trovy pôvodného súdneho exekútora. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu
zodpovedného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Prievidza vo veci 16Er/1106/2007, súd sa otázkou uplatnenej škody nezaoberal. Nebolo ďalej vôbec
preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní,
by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým teda naplneniu účelu exekučného

konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť
pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť takou podstatnou príčinou, ktorá
by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať. Súd dodal, že poverený súdny
exekútor mohol vykonávať všetky úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene
súdneho exekútora, pričom vzhľadom aj na čas od začatia exekučného konania do podania návrhu na

zmenu exekútora je zrejmé, že dôvodom nevymoženia pohľadávky oprávneného je zrejmá nemajetnosť
povinného, keďže exekúcia trvá už 6 rokov a ukončená nie je. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o
zmene exekútora v zákonnej lehote preto nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Súd uviedol,
že si je vedomý toho, že k rozhodnutiu o zmene exekútora došlo až po troch mesiacoch od doručeniažiadosti, avšak len v tejto samotnej skutočnosti nemožno vidieť nesprávny úradný postup, ktorý by
založil nárok na náhradu tvrdenej škody. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa §
142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca mal v konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok

nanáhradutrovkonaniaatentonároksivkonaníajuplatnil.Súdmuvšaknáhradutrovkonanianepriznal
z dôvodu, že v konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval

vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd

prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,

za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej

veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či

tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré
tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so

správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla.

Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že
skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník

nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej
narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo

rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu

podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd ako odvolací zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p.
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu
prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj

spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný
súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci
vyčíslenia výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu, ktorý mal byť
bezdôvodne nečinný viac ako 103 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený dňa 15.10.2009, pričom výzvou
zo dňa 22.10.2009 bol pôvodne poverený súdny exekútor vyzvaný na vrátenie spisu. Súdny exekútor

požiadal o predĺženie lehoty dňa 3.11.2009. Súd uznesením z 19.1.2010 č.k. 16Er/1106/2007-12
rozhodol o zmene exekútora a poveril vykonaním exekúcie navrhovaného súdneho exekútora, ktorému
postúpil aj exekučný spis. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19.1.2010.

Odvolací súd v tomto prípade pripomína, že v danej exekučnej veci k rozhodnutiu o návrhu na
zmenu súdneho exekútora nedošlo v súvislosti so zisťovaním podmienok pre vyhlásenie exekúcie za

neprípustnú a zastavenie exekučného konania z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu, na podklade
ktorého sa oprávnený domáhal vymoženia plnenia od povinného. Exekučný súd prednostným a
precíznymspôsobomposudzovalzákonnosťexekučnéhotitulu,majúcurozhodujúcivplyvnaprípustnosť
exekúcie ako celku, preto nemožno uzavrieť, že by v súvislosti s nerozhodnutím o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote došlo k jeho nesprávnemu úradnému postupu. V danej

súvislosti odvolací súd rovnako poukazuje na to, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s
poukazom na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanoveniaZákona o ochrane spotrebiteľa, Občianskeho zákonníka, Zákona o spotrebiteľských úveroch, je
exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z

najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto
sa nemožno preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa
nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov

v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne

za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého
súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že nevydanie rozhodnutia o
zmene súdneho exekútora za stavu, kedy exekučný súd v prvom rade vyzval pôvodne povereného

exekútora na vrátenie spisu spolu s vyčíslením trov konania a následne navrhovateľa ako oprávneného
napredloženieúverovýchzmlúvspolusovšeobecnýmizmluvnýmipodmienkami,vlehote18mesiacova
11dníoddoručenianávrhuoprávnenéhonazmenusúdnehoexekútora,nemožnopovažovaťzaprieťahy
v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.

by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo

strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované najskôr uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 06.11.2012 pod sp.zn. 17NcC/598/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. X. V. je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci a zároveň, že

sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. V. U. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci,
keďže nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným
sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom
navylúčeniesudcuniejebezďalšiehoanito,ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajnepodľatvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu

za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje nato, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých
sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že
navrhovateľ sa na nariadené pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť včas a náležite neospravedlnil.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 30.08.2013, pričom

termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 16.10.2013, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na

dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôrsúodvolacímdôvodomlenzapodmienokuvedenýchvust.§205a.Poučeniesúduprvéhostupňa
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 30.08.2013, ako
to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
a úspešnému odporcovi náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .